Záverečná kniha trilógie FIN práve vychádza Trilógia FIN z ostrova Lewis sa dočkala tretej knihy v slovenskom preklade. Detektívka zo škótskeho ostrova opäť nesklame. O prvej časti Čierny dom som písala, keď vychádzala a teraz sa k trilógii vraciam s jej poslednou časťou Šachové figúrky. Nie je nutné, aby ste prečítali najprv prvé dve časti, ale ak sa vrhnete najprv na tretiu, prídete o veľké prekvapenie z prvej časti. Takže určite odporúčam začať čítať knihy od prvej, pokračovať druhou Muž z ostrova Lewis a zakončiť po poradí touto treťou. Počas čítania týchto kníh vám bude neustále zima a bude vám hučať vietor v ušiach, pretože trilógia sa odohráva na veternom škótskom ostrove. Práve vykreslenie atmosféry ostrova považujem za najsilnejšiu autorovu stránku. Peter May vytvoril postavu bývalého policajta Fin Macleod, ktorý sa po smrti syna a rozvode vracia na rodný ostrov, kde ho však nečaká pokojný život, ale nebezpečenstvo a množstvo prekvapení. V záverečnej časti sa Fin spolu so starým známym stane svedkom zvláštneho prírodného úkazu, pri ktorom sa samovoľne vyprázdnilo jazero. V ňom je vrak lietadla a v lietadle mŕtvola. Ak by som prezradila čokoľvek ďalšie z príbehu, mohla by som byť označená za spojlerku. Tak ako v predchádzajúcich častiach, aj v tejto sa súčasné dianie prelína s rozprávaním mladého Fina z minulosti, kde opisuje svoje roky na strednej a vysokej škole a život s hudobnou kapelou. Spletenice vzťahov sa prelínajú do súčasnosti, všetko, čo sa odohralo v minulosti, má následky, ktoré sa prejavujú až teraz. Odkrývajú sa nám povahy ďalších škótskych postáv. Zisťujeme, čo ich formovalo a čo je pre ne dôležité a aké životné zásady dodržiavajú. Vzhľadom na to, ako toto vie autor výborne vykresliť, v celej trilógii ma mrzí práve to, že už samotné medziľudské vzťahy a najmä vzťahy Fin a Marsaili, Hvizdoš a jeho dcéra či Fin a jeho syn nedostávajú toľko priestoru, sú popísané len veľmi povrchne. Aj keď ide o detektívku, práve vzťahy dodávajú príbehom ďalšiu dynamiku. Najmä je zvláštne, že Finove vzťahy ostávajú akoby vo vzduchoprázdne, pričom som v poslednej knihe očakávala aspoň určité uzatvorenie, hoci aj náznakom. Oproti prvej aj druhej knihe je v treťej knihe menej napätia a čitateľ možno rýchlejšie odhalí celú zápletku. Napriek tomu je kniha Šachové figúrky opäť veľmi dobré krimi a celá trilógia stojí za prečítanie. Vianoce sú ešte ďaleko ale ako tip na darček sa určite celá trilógia hodí.

Peter May dohral svoju šachovú partiu zo súostrovia Vonkajších Hebríd – vyšiel totiž záverečný diel trilógie s bývalým edinburghským vyšetrovateľom Finom Macleodom. Odvtedy, čo sa Finovi Macleodovi zásadne zmenil život a viac-menej nedobrovoľne sa vrátil na svoj rodný ostrov Lewis, prešlo asi osemnásť mesiacov. Fin sa postupne začleňuje do spoločnosti starých známych, priateľov z detstva a opätovne buduje vzťah so svojou životnou láskou Marsaili, ale aj s dospelým synom, o ktorého existencii dovtedy ani nechyroval. Nanovo zapustiť korene, po takej dlhej izolácii z rodiska, však vonkoncom nie je jednoduché. To, čo bolo medzi ním a Marsaili je nenávratne preč a aj vzťahy s ostatnými nie sú už natoľko srdečné ako voľakedy. Fin sa však tak ľahko nevzdáva, nájde si prácu ako lovec pytliakov a zamotá sa do dávnej záhady, ktorá výrazne zasiahla do životov všetkých zúčastnených. Fin sa stretáva so svojím takmer rodným bratom Hvizdošom, usiluje sa mu pomôcť aj tým, že sa mu postaví do cesty. Na dne záhadne strateného plesa spolu objavujú neporušené lietadlo, na ktorom pred sedemnástimi rokmi zmizol ich spoločný známy – populárny spevák a člen miestnej hudobnej skupiny. Pri pohľade na Hvizdoša je Finovi okamžite jasné, že kľúč k záhade, tajomstvu či zločinu drží v rukách práve jeho bývalý verný priateľ. Prostredie škótskych Hebríd rámcuje dej celej Mayovej série a výrazne zasahuje do životov postáv. Nehostinné chladné podnebie s početnými búrkami, silným dažďom a nepriaznivým vetrom je akoby stvorené na uchovávanie ťaživých tajomstiev, zrád a je ideálnym spoločníkom sklamaných duší. Aj v tejto časti sa autor prostredníctvom Fina presúva v čase a ponúka nám príbehy mladých priateľov, ktorí vyštartovali po nebezpečnej a klzkej cestičke za pominuteľnou svetskou slávou. A práve niekde v tomto období je potrebné hľadať onú základnú chybu, ktorej sa dopustil každý jeden z nich a ktorá spôsobila ich súčasný stav beznádeje a pocitu premárnených rokov. „Premýšľal o Donaldovi a jeho slovách, že Fin je vždy so svojím žiaľom a nenávisťou sám. Žiaľom za synom, nenávisťou voči tomu, kto ho zabil a unikol dôsledkom. Ale Donald vynechal zúfalstvo. Zúfalstvo z premárneného života a premrhanej lásky. Mona mu porodila syna, ale nikdy ju nemiloval. Marsailinu lásku bezstarostne odvrhol. Znovu dostal možnosť deliť sa s ňou o posteľ, ale v predchádzajúcich rokoch sa niečo vzácne stratilo a doteraz sa im to ešte nepodarilo obnoviť.“ Je zaujímavé sledovať, aký vplyv má na ich neskorší vývin prostredie, v ktorom sa formovali. Siroty, polosiroty alebo osamelé deti sa často v existenciálnych životných podmienkach prebíjajú životom samy, aby po rokoch opäť skončili osamelí, akoby ich osudom nebolo nič iné, len bojovať za iných. Mohlo by sa zdať, že na Hebridách nielen vplyvom podnebia a vzdialenosti od hlavného mesta, ale najmä vďaka stálemu silnému vplyvu kalvínskych cirkví zastal čas. Ľudia stále žijú v komunitách, izolujú sa od vonkajška a aj keď sa všetci dlhé roky dobre poznajú, stále si od seba udržujú odstup. Cirkev má zásadný vplyv na ich životy, veľakrát má cirkevný súd oveľa väčšiu váhu ako ten svetský. Majú svoje nepísané pravidlá, dodržiavajú isté zásady, ale najmä, snažia sa žiť s tým, čo majú, ako najlepšie vedia. Peter May zaujímavo vykreslil celú spoločnosť. Ľudí rozdeľuje na tých, ktorí sú rôznym spôsobom nadaní a pri prvej príležitosti, s vidinou lepšieho a pokrokovejšieho začiatku, ostrov opustia. Ďalšiu skupinu tvoria ľudia, čo nemajú priveľké ambície, vystačia si s tým, čo majú, resp. majú príliš veľké problémy, aby z ostrova nadobro odišli. Avšak May spomína aj tzv. prisťahovalcov, zväčša zbohatlíkov – ich príchod pre miestnych väčšinou znamená len problémy rôzneho druhu, špekulanstvo a vedomé okrádanie. Živé opisy prostredia spolu so znalosťou miestnej histórie, vnáranie sa do mysle postáv a ich psychologický vývin či retrospektívne návraty sú hlavnými ťahúňmi celej trilógie. Práve tie ju vylučujú z bežného ponímania detektívky ako takej. Postava Fina Mcleoda sa jednotlivými časťami posúva vpred, jeho konanie, intuitívne a logické myslenie ho robí uveriteľnejším, preto na nás v žiadnom ohľade nepôsobí ako robot, ktorý je nastavený na vyriešenie prípadu. Všetky udalosti – činy, vraždy, tajomstvá – sa ho bytostne dotýkajú, tieto fakty berie ako svoju výhodu, preto je preňho oveľa jednoduchšie prísť im na koreň. „Takmer počul, ako mu bije srdce, hlavou pulzuje krv. Bolo by to také jednoduché. Končekmi prstov sa dotkol jej tváre. O niekoľko sekúnd by bol stratený. Znovu. Všetky prapôvodné vášne, ktoré v ňom vyvolávala, všetky predchádzajúce roky by sa znovu prebrali k životu, rovnako mocné a zvodné ako kedysi. (...) V hlave sa mu premietala už známa pravda, že na každej životnej križovatke sa vždy vydal zlým smerom, hoci dobre vedel, ktorý je správny.“ Trilógia z ostrova Lewis sa teda nateraz uzatvára, niečo je vyjasnené, niečo autor ponecháva na našu vlastnú predstavivosť a ak sa pýtate, ako s tým všetkým súvisia šachové figúrky, prečítajte si túto sériu náhod, nešťastných udalostí, ľudských zlyhaní, ktorých sa zväčša dopúšťame aj my pod vplyvom nepriaznivých okolností.