Rodina je pre každého z nás skalou, na ktorej staviame celý svoj život. Ak však zistíme, že tá skala nie je ničím iným, len obyčajnou ilúziou, v tom lepšom prípade nám to môže vyraziť dych... Muž z ostrova Lewis je druhým krimitrilerom zo série o Finovi Macleodovi. Fin definitívne pretrhol zväzky so starým životom a nadobro sa vracia do svojho rodiska – na ostrov Lewis. Pochopil, že ostrovu nikdy neunikne a hoci väčšiu polovicu života prežil inde, aj tak ho podvedome rozdeľoval od života, ktorý chcel viesť. „,Väčšina ľudí prežije život a nikdy sa nedozvie, čo leží pod kameňmi, po ktorých chodí. Poliši trávia život tak, že tie kamene dvíhajú a zaoberajú sa tým, čo pod nimi nájdu.´ Dopil fľašu. ,Už mi nerobilo dobre tráviť život v ľudskej špine. Keď okrem temných stránok ľudskej povahy nepoznáš nič iné, začínaš nachádzať temnotu aj v sebe. A to je príšerne zlé.´“ Hoci Fin zavesil policajný chlebíček na klinec, na ostrove sa zapletie do vyšetrovania skutočne neobvyklého prípadu vraždy – v rašelinisku nájdu mŕtve mumifikované telo mladíka a Elvis, vytetovaný na jeho predlaktí, naznačuje, že nepôjde o vyše dvetisíc rokov starú obeť rituálnej vraždy, ako si miestni myslia. Fin sa musí pustiť do pátrania po chlapcovom vrahovi, keď už kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli príbuzenskému vzťahu zavraždeného s jeho životnou láskou, Marsaili. Podozrivým číslo jeden sa totiž razom stáva Marsailin otec. Finovi, ani jeho rodine neuľahčuje hľadanie pravdy ani fakt, že starý pán trpí ťažkou a rýchlo postupujúcou demenciou... Aj druhé pokračovanie sa rovnako ako Čierny dom vyznačuje ponurou atmosférou, vyčíňajúcimi živlami, neustálym dažďom, zradnou vodou či víchricou. Nespomínam si, že by autor v opisoch severného ostrova Hebridského súostrovia spomenul slnko alebo teplo. Všetky postavy majú na sebe takmer vždy nepremokavé oblečenie alebo vetruvzdorné vetrovky. A aj tak sú vždy premočení a premrznutí. Autor však týmto bojom so živlami umocňuje atmosféru, aká vládne v tomto na prvý pohľad nehostinnom prostredí. Je fascinujúce, že ostrov je až na malé výdobytky stále rovnaký, či prešlo 60 alebo 30 rokov. Ak na ňom nenájdete pôvodný dom, tak ruiny určite. A spolu s nimi zostávajú zachované aj stopy stratených životov. Opäť na svetlo vypláva stará pomsta, nechcené spomienky na minulosť, na rozhodnutia, ktoré zmenili alebo ovplyvnili život, nikdy nezabudnuté činy nútiace nás zachovať sa tak, akoby sme sa za iných okolností pravdepodobne nezachovali. Bola som zvedavá, či Peter May zostane verný svojmu štýlu písania a ako sa popasuje s druhou knihou o Finovi. V prvom diele sa súčasnosť prelínala s minulosťou v podobe Finovho retrospektívneho rozprávania o svojom detstve a dospievaní. V aktuálnom príbehu to autor vyriešil podobne. Súčasnosť sa tu strieda s rozprávaním Marsailinho otca Tormoda, opisujúceho svoje detstvo tak, ako mu jeho myseľ dovolí. Hoci je postihnutý demenciou a krátkodobá pamäť mu takmer vôbec nefunguje, na minulosť, usilujúcu sa zabudnúť, si však spomína takmer do podrobností. Preto príbehu nechýba dramatickosť, sugestívnosť, i keď plynie pomaly, jeho monotónnosť sa nezmení ani na konci. „Poviem ti, čomu verím, Donald. Verím tomu, že Boh zo Starého zákona nie je ten istý ako Boh z Nového zákona. Ako sa dokážeš vyrovnať s krutosťou a násilím jedného a pokojom a láskou kázanou druhým? Vyberáš si drobky, aké sa ti páčia a ignoruješ tie, čo sa ti nepáčia. Len tak sa to dá. Preto existuje toľko kresťanských frakcií. Katolíci, mormoni, baptisti, evanjelici, jehovisti, svedkovia.“ Autor aj tu rozoberá sociálne problémy škótskej spoločnosti nedávnych rokov. Na pozadí príbehu sa tak čitateľ dozvedá o neľahkej situácii sirôt v sirotincoch, najmä pápežencov, ktorých sa katolícka cirkev zbavovala odvedením na ostrovy, aby tak mohli nezriedka robiť otrokov svojej novej „rodine“. Iste, sledovali aj ušľachtilý cieľ, a ním bolo tzv. miešanie krvi, preto poklesol počet detí, narodených vo zväzkoch s blízkymi príbuznými. Ďalšou vážnou témou je otázka zaopatrenia starších príbuzných, sužovaných fyzickým alebo psychickým utrpením a s ním súvisiace sa zbavovanie povinností voči nim. Peter May sa vyznačuje tvorbou charakterových postáv a tak tomu bude aj v tomto diele. V prípade Marsailinho otca nám ponuka náhľad do psychiky človeka, budeme premýšľať, čo človeka vedie k tomu, aby vymazal svoju minulosť, aby ju vytesnil, nakoľko sa bude dať a začal odznova. Zároveň budeme sledovať, ako na neho pôsobí postupné uvedomovanie si faktu, že prichádza o svoju vitalitu a zdravý rozum a stáva sa z neho len niekto, na koho rodina pozerá smutne, s výčitkami, ako na záťaž, ktorej sa treba čo najskôr zbaviť. Muž z ostrova Lewis je presne to, čo od dobrej knihy očakávate – rozprávačský talent Petra Maya vás uchváti už na prvých riadkoch. Po Čiernom dome zostala latka vysoko a čitateľ uzná, že ju druhým pokračovaním autor nepodliezol.

Priznám sa, že po prečítaní prvých dielov sérií Enzo a Fin ma prvá menovaná zaujala viac. Dej sa mi zdal dynamickejší, obsahoval menej opisov a flashbackov. Muž z ostrova Lewis je druhou časťou "Fina" a pri ňom som si trochu poopravil mienku. Peter May sa už nemusí tak dôkladne venovať predstavovaniu postáv a môže sa viac sústrediť na rozvíjanie príbehu. Stále sa síce dočkáme priam poetického vykresľovania severoškótskej krajiny, ale tieto pasáže len dotvárajú typickú atmosféru. Po tom, ako sa Fin v Čiernom dome vyrovnal s vlastnou ťaživou minulosťou, rieši nezodpovedané otázky ešte staršieho dáta. Spolu s ním sa vrátia aj ďalšie známe postavy, ale ak ste náhodou prvý diel série nečítali, nemusíte sa báť nepochopenia súvislostí. Kriminálny motív sleduje osobitný prípad ako klasická procedurálka. "Nasleduje jeho pohľad do prepadnutého rašeliniska a spočinie na ruke, naťahuje sa k nej, kožovitá pokožka ako hnedý pergamen, prsty zovreté, akoby držali neviditeľnú loptu. Jedna noha leží prekrížená cez druhú, hlava naklonená do jamy, akoby hľadala stratený život, miesto očí čierne diery. Chvíľu sa zmieta v záplave nepochopiteľných vnemov, kým si napokon neuvedomí, na čo sa díva, a vietor jej z úst nevytrhne výkrik." Keď muži pri práci v rašelinisku objavia mŕtvolu mladého muža, miestny detektív Gunn dúfa, že to bude skôr práca pre archeológov. Rašelina, kyseliny a nedostatok kyslíka majú totiž schopnosť zachovať telo v pomerne zachovalom stave aj tisícky rokov. Gunn má v živej pamäti nedávne útoky sériového vraha, preto nečudo, že by uvítal trochu pokoja. To mu však nie je dopriate, keďže odborníci určia smrť muža do päťdesiatych rokov. V tom čase sa vracia na ostrov Lewis čerstvo rozvedený Fin Macleod, ktorý sa vrhne do nového prípadu, hoci mal najprv v úmysle usadiť sa a zrekonštruovať rodičovský dom. Testy DNA preukážu spojitosť so senilným farmárom Tormodom. Zarážajúce na tomto fakte je, že ide o otca Marsaili, Finovej detskej lásky. Marsaili žiada od Fina, aby jej rodine pomohol zistiť pravdu, no totožnosť mŕtveho stále ostáva záhadou. A niekto si očividne neželá, aby tajomstvá minulosti vyplávali na povrch spolu s pochovaným telom... "Začul som, ako ktosi vraví, že líška vie zakašľať takmer tak ako človek, možno som ju práve počul. Nasledovalo ďalšie zakašľanie a zachytil som aj pohyb v tieni stromov, oveľa väčší, než vrhá líška a srdce mi zamrelo. Opäť čosi žuchlo a už som bežal. Letel som ako vietor. Vbiehal som do tieňa a vybiehal do mesačného svitu. Takmer ma oslepovali záblesky jasného, strieborného svetla. Možno sa mi marilo, ale odprisahal by som, že som počul kroky, prenasledovali ma. V ovzduší náhle zavanul chlad. Vôbec som netušil, kde som, ani ako sa dostanem k bráne." Ako som už spomenul, Muž z ostrova Lewis ma bavil viac ako Čierny dom. Pripadal mi o niečo osobnejší, keďže prípad sa týkal Finovej milovanej. Iste, aj prvý prípad obsahoval silnú osobnú stránku, ale v ňom Fin figuroval ako riadny detektív, kým tu vystupuje skôr ako poradca. Peter May má celý dej ako obvykle premyslený, a to od kompozície cez zvraty až po rozprávača. Je zaujímavé sledovať vnútorný svet Tormoda a jeho vysporadúvanie sa s vlastným obmedzením mysle. Tiež je fajn, že čitateľ objavuje stopy spolu s hlavnými postavami a nevie vopred, o čo ide. Tajomno spočíva aj v hutnej atmosfére Hebridov, ktoré sú netypicky krásne práve svojou nehostinnosťou a nespútanosťou. Autor je zjavne hrdý na svoju domovinu, čo sa v jeho románoch výrazne prejavuje. Azda aj preto si získavajú čoraz väčšiu (a zaslúženú) obľubu.