Meno Olivier Bourdeaut, pokiaľ veľmi nesledujete zahraničnú literárnu scénu a rôzne ceny za literatúru, vám asi veľa nehovorí. Tento francúzsky autor publikoval svoju prvotinu začiatkom roku 2016 a hneď v ďalšom roku sme sa dočkali českého i slovenského prekladu. Rýchlo? Áno, pretože kniha Čekání na Bojanglese sa krátko po vydaní stala senzáciou, a to nielen v domovskom Francúzsku. Zaujímavý názov a obálka – vyvolávajúca pocit, že táto kniha nebude ako ostatné –, ale aj prvé slová knihy sú znakom výnimočnosti novely. Nejde o typický príbeh plný nečakaných zvratov či napätia, nenájdete tu ani veľké množstvo postáv, no zato objavíte netradičný príbeh jeden nezvyčajnej rodiny, ktorú tvorí mama, otec, ich syn – rozprávač príbehu – a domáci maznáčik v podobe vtáka. Ich rodina žije svojským životom trochu mimo reality, pretože tak sa im to proste páči. Večierky, dobré jedlo a pitie, kašlanie na pravidlá a konvencie, každovečerná spoločnosť zaujímavých priateľov a k tomu úžasná hudba; nikdy sa nekončiaca pieseň Mr. Bojangles od Niny Simone, pri ktorej by zamilovaní rodičia chlapca najradšej tancovali do skonania sveta. Už od úvodu sa na vás valí humor, absurdita a vykonštruovaný dej, ale to všetko je súčasťou očarujúceho príbehu, ktorý nemá za cieľ byť zdrvujúco reálny, ale chce poukázať na svetlé i temné odtienky života, na bláznivú lásku, na to, že i menej konvenčné správanie sa môže stretnúť s porozumením. Od prvých strán je veľmi výraznou a svojskou postavou matka, ktorej skutočné meno sa nikdy nedozvieme (asi). Ona je stred vesmíru, stredobod tejto rodiny, ona robí z každodennej sivosti reality magický život plný vášne, fantázie a lásky. Jej prehovory mi svojou pochabosťou miestami pripomínali Daisy z Veľkého Gatsbyho, vlastne celý text mal trošičku fitzgeraldovský a jazzový nádych, hoci sa vlastne odohrával v súčasnosti. Postupne sa však atmosféra textu menila, absurdné striedalo to reálne, no svoju pojašenosť si text do istej miery stále zachovával, i keď realita pomaly, ale isto začala vystupovať do popredia. V tejto knihe však nejde len o ničnehovoriace rozpovedanie príbehu, Bourdeaut na pozadí extravagantného života niekoľkých ľudí reflektuje aj rôzne udalosti či problematiky, no možno povedať, že je potrebné čítať medzi riadkami. Vnímavý čitateľ už pomerne skoro dokáže vytušiť, akým smerom sa kniha bude uberať, keďže ju mnohí prirovnávajú k Vianovej Pene dní. Komická atmosféra sa začne meniť na dusivú, dokonca až tragickú a vy sa po tej zmene zrazu pristihnete, ako postavy začínate ľutovať, pretože ste si ich od začiatku veľmi rýchlo zamilovali. „Plakat za dne, to je něco jiného, je to jiná rovina smutku.“ (s. 88) Svojské rozprávanie chlapca je kde-tu doplnené denníkovými zápiskami otca, ktoré novele dávajú trochu iný rozmer. Pridávajú jej na vážnosti, keďže chlapcov pohľad – hoci je veľmi vnímavý – je stále len pohľad malého chlapca, ktorý je miestami naivný a hlavne hravý. Jeho vek sa však neodráža v jazyku, štylizácia je, naopak, veľmi dobrá a zaujímavá, no otcove texty sú o úroveň vyššie. Táto kniha plná radosti a humoru vás zároveň hlboko dojme, pretože i keď je uletená, poukazuje a snaží sa vyzdvihnúť krásy života, keďže tie často zavalení všednosťou už ani nevidíme. Naproti bohémskemu životu tu však postrehneme aj jeho odvrátenú tvár, čo textu pridáva na dramatickosti a čitateľa vťahuje tak trochu späť do reality plnej problémov, s ktorými sa bežne stretávame. Čekání na Bojanglese sa zrejme nestretne s priaznivým ohlasom u masy čitateľov, avšak tí, čo radi vyhľadávajú netradičné a výnimočné diela, si ho určite vychutnajú.