Kniha Babičky: Útek z večerného hája od fínskej autorky a novinárky Minny Lindgrenovej je druhým dielom obľúbenej fínskej trilógie, v ktorom nás autorka opäť vtiahne do nevšedného života troch akčných babičiek. Už prvý diel, ktorý vyšiel pod názvom Babičky: Smrť vo večernom háji, sľuboval aj detektívnu zápletku, ktorá mala dej ešte viac osviežiť. V druhom príbehu opäť nazrieme do Večerného hája, domova pre seniorov, v ktorom okrem iných obyvateľov žijú aj vyše 90-ročné babičky Siiri, Irma a Anna-Liisa. Tentoraz sa musia popasovať s tým, že sa jedného dňa robotníci pustia do náhlej rekonštrukcie domova. Babičky, ktoré sú už zvyknuté na svoj komfort, dokážu len ťažko zvládať danú situáciu. Preto sa rozhodnú domov opustiť a ako nerozlučné priateľky spolunažívať v spoločnom byte. Nie je to však také jednoduché, ako by predpokladali. Hoci sú stále dostatočne životaschopné, ich vek sa nedá opomenúť, a preto sa tu stretávajú s rôznymi problémami a situáciami, ktoré musia neodkladne riešiť. A aby toho nebolo málo, svoju pozornosť zamerajú aj na samotnú rekonštrukciu, pretože tá sa im od začiatku nepozdáva… „Nedôverčivo sa na dvere zahľadela, akoby mohla pochopiť, o čo ide, ak sa na ne bude pozerať naozaj prísne. Zrejme tam bol ktosi s kladivom v ruke a chcel dnu. Siiri zhľadúvala kabelku. Nebola na stolíku s telefónom ani na posteli alebo nočnom stolíku, odrazu sa však prekvapivo objavila na ratanovej stoličke v predsieni, kde aj mala byť. Zavesila si kabelku na predlaktie, akoby ju mala chrániť pred každým zlom, a opatrne pootvorila dvere.“ Osobne ma kniha zaujala na prvý pohľad svojou obálkou rovnako, ako to bol aj v prípade prvého dielu tejto trilógie. Máte totiž pocit (a dosť čitateľov to tak aj vníma), akoby ste v nej objavili slečnu Marplovú. Nemyslím si však, že v tomto ohľade by jej mohla táto kniha konkurovať. Autorka ponúkla čitateľovi ďalší príbeh čiperných babičiek. Myslím si, že práve vytvorením týchto vcelku originálnych hlavných hrdiniek dokázala zaujať čitateľov po celom svete. Podarilo sa jej to totiž aj u mňa. Zároveň ma navnadila na sľúbenú detektívnu zápletku. Nečakajte však veľa krvi, napätia alebo zvratov. Nejde o typickú severskú detektívku, na akú sú milovníci tohto žánru určite zvyknutí. Kniha je skôr pohodovým čítaním, v ktorom detektívna zápletka ide trochu bokom. Podobne tomu bolo aj v prvom diely, čo však neznamená, že príbeh nemá potenciál zaujať. Autorka istým spôsobom poukazuje na niektoré spoločenské otázky, ktoré sa v určitých okamihoch snaží podávať s humorom a zveličením. Objavíte tu však aj úvahy o podstate paliatívnej medicíny, eutanázie, ako aj samotný prístup hlavných hrdiniek k starobe ako jednému zo životných období. Väčšinu otázok sa snaží orientovať na fínsky sociálny systém, čo môže byť pre čitateľa veľkým plusom, keďže sa dozvie niektoré zaujímavé informácie z tejto oblasti. Nemyslím si, že kniha je určená konkrétnemu okruhu čitateľov. Môžu sa v nej nájsť tí starší, ale nepochybne zaujme aj mladšie generácie. Ak hľadáte nenáročné čítanie so štipkou irónie a humoru, táto kniha sa vám bude páčiť.