Predposledný román významného portugalského prozaika, nositeľa Nobelovej ceny Josého Saramaga, ktorý v origináli vyšiel dva roky pred jeho smrťou, má fakt výstižný názov. Naozaj ide o opis putovania jedného slona, a to slona indického menom Šalamún, z Lisabonu do Viedne. Tá cesta sa naozaj udiala v roku 1552. Slona po dvoch rokoch živorenia v paláci portugalského kráľa Jána III. pošlú s pomerne veľkým vojenským aj obslužným sprievodom naprieč Európou ako svadobný dar rakúskemu arcivojvodovi Maximiliánovi II. Habsburskému. Cez horúcu Kastíliu k Stredozemnému moru, loďou do Janova, cez zasnežené Alpy až takmer k nám. V románe sa v podstate okrem jedenia, odpočívania, radenia sprievodu a kontaktu s miestnymi zvedavcami nič extra dramatického nedeje, až by sa mohlo zdať že nudnejší text nemôže existovať. Opak je pravda. Ak už čitateľa nezaujmú rôzne nečakané praktické detaily naznačujúce, aké tristné asi bolo cestovanie vo vtedajšej Európe aj pre najbohatších, alebo ako sa robila reálna politika svadbami, darmi či návštevami, tak forma, akou je román napísaný (a výborne preložený Ladou Weissovou), zaujme určite. Saramago používa dlhokánske súvetia, kašle na členenie textu do odsekov, o oddeľovaní priamej reči nehovoriac, nepoužíva žiadne úvodzovky a ďalšie interpunkčné znamienka rozsieva len veľmi sporadicky. A na písanie veľkých písmen rezignoval úplne. Napriek tomu, či práve preto, je jeho rozprávanie plynulé až strhujúce, miestami vtipné, miestami smutné. Ako život sám. Román dokonale vystihuje veta, ktorú Saramago vložil do úst indického ošetrovateľa slona: Ja sa nehrám so slovami, slová sa hrajú so mnou. Tak veru. Aj s nami sa tie slová hrajú.