nternet ovládol každý aspekt ľudského života. Už dávno to nie je len nástroj na komunikáciu, ale aj účinná zbraň ako bojovať proti korupcii, zločinom, donútiť politikov byť transparentnými a vyvolať záujem ľudí o riadenie štátu. Znie to ako utópia, no čo spraví tento mocný nástroj v nesprávnych rukách? Aké to je pracovať v najmodernejšej spoločnosti, ktorej cieľom je zlepšiť a uľahčiť život ľuďom? Pracovať vo firme, ktorá sa nestará len o klientov, ale aj o svojich zamestnancov? Poskytuje zadarmo lekársku starostlivosť, wellnes, posilovňu, divadlá, konferencie, koncerty. Všetko, na čo len pomyslíte. Znie to neuveriteľne? Nie v spoločnosti Kruh. „Keď sa usmial, čo bolo takmer neustále, zdalo sa, že sa mu usmievajú oči, a dokonca to vyzeralo, že sa usmievajú aj jeho plecia. Bol ironický. Bol zábavný. Rozprával tak, že to bolo lyrické a zároveň pri zemi." Mae sa splnil sen a začína pracovať v najväčšej nadnárodnej spoločnosti. Pre toto miesto by zabíjali tisíce a ďalšie stovky čakajú v rade v prijímacom procese. Po 18 mesiacoch v nudnej a neperspektívnej práci, kde aj tie najzákladnejšie počítačové schopnosti jej kolegovia obdivovali ako zázračné, sa Mae ocitá v úplne inom svete. Stala sa súčasťou progresívnej spoločnosti nazvanej Kruh. Tá však od vás vyžaduje stopercentnú oddanosť, o štvrtej pre zamestnancov síce končí oficiálna pracovná doba, no je potrebné ukazovať sa na firemných akciách, zúčastňovať sa párty, ktoré usporadúvajú vaši kolegovia, využívať všetky možnosti areálu a, samozrejme, o všetkých aktivitách informovať a poriadne ich dokumentovať. V praxi to znamená tráviť väčšinu svojho voľného času online. Ako člen Kruhu máte automaticky tisícky priateľov a odberateľov. Hlavným cieľom spoločnosti je poznať názor každého na všetko (je to nesmierne cenný marketingový materiál, za ktoré ostatné firmy platia nemalé peniaze). Zároveň vás presviedčajú, že na vašom názore záleží, preto Mae trávi večer hodnotením produktov a kývaním hlavou do prázdna na povel hlasu zo slúchadiel. Mae ale nie je zhrozená, naopak, je nadšená systémom a komunitou, kde vás všetci poznajú ešte predtým, než ste sa osobne stretli. Zažíva raketový štart a svojej novej práci obetuje čoraz viac zo súkromného života. Mae sa tak odrazu zaplieta do niečoho, z čoho nie je východ – presne ako napovedá názov firmy, je to kruh, z ktorého sa nedá dostať. Zatiaľ čo sa zbližuje s virtuálnou komunitou, vzďaľuje sa od svojej rodiny a priateľov. Kam až Mae dovolí, aby zašiel tento experiment? „Teraz sme my všetci Boh. Každý z nás čoskoro bude môcť vidieť a súdiť všetkých ostatných. Uvidíme, čo uvidí On, vyslovíme Jeho súd. Odvedieme jeho nenávisť a udelíme Jeho odpustenie. Okamžite a celosvetovo." Antiutopický román Kruh prichádza so zaujímavou témou, ktorá je v dnešnej dobe až desivo aktuálna a kniha nie je až tak ďaleko od našej každodennej reality. Chytľavá téma a naliehavosť venovať viac pozornosti tomuto narastajúcemu problému však bola jediným dôvodom, prečo som príbeh dočítala. Rozsiahlosť a komplexnosť načrtnutého novovzniknutého virtuálneho sveta, a s tým spojené komplikácie, boli na spisovateľa Dava Eggersa asi príliš veľkým sústom. Heslami ako „Súkromie je krádež" sa snažil napodobniť Orwellov štýl v diele 1984, no to bolo tak všetko, čím sa tomuto štýlu písania priblížil. Rozpracovanie mi prišlo nedostatočné, dej sa rozpačito motal okolo nepodstatných vecí. Stred knihy sa neuveriteľne tiahol (nepotrebujem vedieť o tom, aké hodnotenia Mae získala od zákazníkov každý deň v práci), neustále som čakala na klimax toho všetkého a keď prišiel pár strán pred koncom, bola som rozčarovaná. Radšej by som uprednostnila podrobnejšie rozpracovanie fungovania spoločnosti, či hlbšie opisy postáv. Celé mi to prišlo prvoplánové a nedotiahnuté. Namiesto toho, aby autor ubral zo strán, kde opisuje hodnotenie produktov, bezmyšlienkovite urýchlil záver. Priznám sa, že štvrtinu knihy som len tak prelistovala bez podrobnejšieho čítania. Konanie hlavnej hrdinky bolo pre mňa absolútne nepochopiteľné, nehovoriac o príliš jednoduchom odvrátení svetovej katastrofy. V skutočnom svete to takto nefunguje. „Ale teraz viem, že aj keby vás niekto zhodil na kolená, aj keby Kruh skončil zajtra, pravdepodobne by jeho miesto obsadilo niečo horšie." Ďalším veľkým problémom bol preklad. Vety boli preložené doslova a anglický originál bol cítiť z kompozície viet. Strnulosť bránila v plynulosti celého textu a dalo sa len ťažko začítať. Podľa reakcií na internete nie som prvá, ktorá si tejto chybičky všimla, nehovoriac o množstve tlačových chýb. Za mňa je to nekvalitne odvedená práca. Po tejto knihe som siahla s veľkými očakávaniami, no bohužiaľ sa nenaplnili. Napriek tomu si myslím, že kniha prináša plno podnetov na zamyslenie a prehodnotenie nášho správania v online svete. Dovolíme, aby nás virtuálne lajky a objatia zbavili skutočných zážitkov? Je to jednoduché, rýchle čítanie, určite osloví aj čitateľov, ktorí za normálnych okolností po antiutopických románoch nesiahajú, no svet vybudovaný v Kruhu sa natoľko približuje tomu nášmu, že sa čitateľ nebude cítiť zmätený z neznámeho prostredia.

Všetci sú na sieti, každý je dostupný. Každého si možno overiť a nemusíte byť ani člen národnej bezpečnosti. Jedinec a súkromie už neznamenajú vôbec nič a svet to presne tak chce... Mae má pred sebou životnú šancu. Dostala prácu vo vysnenej spoločnosti, vo veľkej nadnárodnej korporácii, kde túži pracovať každý. Niet sa čo čudovať – nadštandardné finančné ohodnotenie, vynikajúce pracovné podmienky, možnosť kariérneho rastu, priateľskosť nadriadených i kolegov... kto by po niečom takom netúžil? V areáli pracoviska sa nachádzajú športoviská, kultúrne centrá, škôlka pre deti, park ako stvorený na piknik, bary, kaviarne, knižnica, priestory pre psov a ešte kadečo, na čo si len spomeniete, pričom absolútne všetko je zamestnancom k dispozícii. Za šera sa začalo zhromažďovať pár tisíc Kruháčov. Keď Mae stála medzi nimi, vedela, že nikdy nechce pracovať – nikdy nechce byť – nikde inde. Jej rodné mestečko a zvyšok Kalifornie vyzeral ako chaotický zmätok uprostred rozvojového sveta. Za múrmi Kruhu bol samý hluk a boj, sklamania a špina. Ale tu bolo všetko perfektné.“ Okrem pracovných vecí, prednášok a podobne, sa v Kruhu, ako sa spoločnosť volá, dejú denne rôzne mimopracovné aktivity. Koncerty, divadlá, petičné akcie, stretnutia priateľov a rôznych záujmových skupín. Ak zamestnanec nestihne pre všetko to zaujímavé navôkol ani poriadne spať, to nič. Súčasťou areálu je internát, kde si izbu môže hocikto zarezervovať a prespať tam. Ušetrí čas svoj, a vlastne aj zamestnávateľov. Kruh. Spoločnosť postavenú na rozvoji inteligentných technológií založili traja muži. Každý do nej prispel svojím dielom a ich cieľom bolo zjednodušiť užívateľské programy, nákupy, vyhľadávania, zdravotnú starostlivosť, bezpečnosť a napokon aj rozhodnutia ľudí. Jednotlivé programy vylepšujú, prepájajú, sieťujú. Majú dosah na všetko. Čo sa však Mae zdalo byť úžasné, bolo pre mňa strašidelné. Na všetko stačí jedno meno, jedno heslo, jeden účet. Každý si vás nájde. Oveľa jednoduchšie ako dnes. Každý kút sveta je sledovaný, všade sú minimalistické kamery, bez káblov, signály prenášajú satelitom, sú ale také kvalitné, že ak si pozriete zábery z pláže, priam cítite soľ na pokožke. „Prečo by naša zvedavosť nemala byť odmenená? Chcete vidieť horu Fidži, ale nemôžete sa tam dostať? PozriZmena. Chcete si skontrolovať decko v škole? PozriZmena. Toto je tá najvyššia transparentnosť. Nefiltrovane. Pozrite sa na všetko. Vždy.“ Mae sa snaží zapadnúť medzi Kruháčov, čo najskôr sa naučiť svoje pracovné povinnosti, pamätať si ľudí, s ktorými sa stretne. Dostane firemný sociálny účet, ten jej prepoja so súkromným a jej úlohou, ako všetkých v Kruhu, je byť aktívna. Byť komunikatívna, byť súčasťou komunity. Viete si to predstaviť? Teraz sme na sociálnych sieťach v práci len ukradomky, počas obedňajšej prestávky, pre Mae je však jej aktivita tam druhou pracovnou povinnosťou. Ak neokomentuje fotku kolegu z obeda, nezapojí sa do diskusie, neodpovie na mail – je na koberčeku u nadriadených. Lebo takto sa predsa sociálny človek nespráva. Sociálne aktivity sú zároveň bodované a síce nie je cieľom dosiahnuť čo najlepšie skóre, ale ak ho nemáte bohvieaké, starostliví nadriadení vám dajú pocítiť, že vy sami by ste to mali chcieť zmeniť. A vy chcete. Brutálny podprahový nátlak. Je neprípustné byť sám. Nechať si svoje myšlienky pre seba, nepodeliť sa o prežité s ostatnými ľuďmi. Všetko treba zdieľať, lajkovať, smajlíkovať, statusovať, fotiť, komentovať. Ak sa venujete nejakej činnosti a nepridáte sa do skupiny vytvorenej na tento účel, urazíte tým tých, ktorí tam sú. Samota neexistuje, čo je tvoje, patrí nám všetkým, nebuď sebec, podeľ sa! Čím viac som čítala, tým strašidelnejšie to na mňa pôsobilo. Kruh je ideálnou utopistickou spoločnosťou, a nepochybujem, že možno aj vznikla s dobrým úmyslom, no s rozrastaním sa jej moci a dosahu sa stáva nekontrolovateľnou. Kruh naopak kontroluje všetko. V priebehu deja budú pribúdať ďalšie a ďalšie technológie, naoko dôležité kvôli bezpečnosti, no napriek širokánskym úsmevom a nápadne proklamovaným priateľstvám sa z toho všetkého vytráca ľudskosť. Byť sám sebou, a najmä byť sám, sa stane neodpustiteľným hriechom. A Mae? Prestane byť zaslepená, ak príde o priateľov? Uvedomí si, že stratila kontakt s realitou, že už nežije, len lajkuje a komentuje a virtuálny svet je pre ňu oveľa skutočnejší ako ten reálny? „TAJOMSTVÁ SÚ LŽI ZDIEĽAŤ JE STARAŤ SA SÚKROMIE JE KRÁDEŽ“ Ak sa vám páčil Orwel a jeho kniha 1984, bude sa vám páčiť aj Eggers a jeho Kruh. Je to taký Orwell na druhú. Alebo aj na štvrtú. S využitím všetkých technológií, ktoré poznáme už dnes, no s prisúdením takej sily, ktorú dnes ešte (dúfam) nemajú...