Ona, ktorá je hrdinkou tohto príbehu, nemá meno. Má osemnásť rokov, chodí na kurz francúzštiny a hovoria o nej ako o strednej sestre. Rieši svoj asivzťah s asifrajerom, keď sa jej prihovorí Mliekar a vtedy sa po mestečku rozdelenom striktne na dvoje, plnom násilia a cudzích vojakov, začnú šíriť reči a klebety. A stredná sestra má problém. Román s názvom Mliekar od severoírskej spisovateľky Anny Burnsovej je podmanivý - v prúde slov plasticky zachytáva situáciu v komunite poznačenej paranojou, nálepkovaním a striehnutím na to, aby ľudia svoje “funkcie” plnili. Skutočnosť, že ide o Belfast v sedemdesiatych rokoch počas vrcholiaceho sektárskeho konfliktu v Severnom Írsku, spoznáme len vďaka odkazom na hudbu - napríklad na Freddieho Mercurycho - či inú kultúrnu produkciu. Anna Burns opisuje násilie nielen v otvorenej podobe bombových atentátov a teroristických útokov, ale aj násilie, ktoré na človeku dokáže páchať celá komunita čoraz viac pokrivená rôznymi presvedčeniami a predstavami o tom, čo je vlastne normálne.

Bezhviezdne more je jedna veľká nádhera, raj pre knihomoľov a podľa mňa skvelé fantasy pre ľudí, čo nezvyknú čítať fantasy, medzi ktorých patrím aj ja.

Vydavateľstvo Lindeni potešilo všetkých fanúšikov psychotrilerov. A. J. Park a jeho Prvá lož v preklade Maríny Gálisovej vás vezme na šialenú jazdu pavučinou klamstiev a neutíchajúceho pocitu viny. Je to jedna z kníh, ktorú keď chytíte do ruky, nedokážete ju pustiť, kým neotočíte poslednú stranu. Strhujúca a napínavá. Advokát Paul Reeve má na dosah vysnívanú kariéru. Ak by všetko vyšlo, ako si praje, stal by sa najmladším okrskovým sudcom v britskej histórii. Lenže to by osud nesmel tak rád miešať karty. Paul prichádza domov, v kúpeľni nájde mŕtveho muža a v spálni manželku celú od krvi s nožom na otváranie listov v ruke. Roztrasená Alice mu vyrozpráva, že sa zrazu v dome zjavil cudzí chlap a ona ho v sebaobrane dobodala. Nádejný sudca v prvom momente vidí, ako mu dáva vysnívaný post zbohom. Nie, sna sa nevzdá. Presvedčí ženu, aby sa zbavili tela a mlčali o všetkom, čo sa stalo. Vydrhnú každý centimeter domu, ukryjú mŕtvolu a uistia jeden druhého, že bude všetko v poriadku. Lenže Paul nie je ten, čo zabil a má na rukách krv neznámeho. Preto to má o čosi jednoduchšie. Viac-menej sa snaží so vzniknutou situáciou chladnokrvne vyrovnať a pokračovať v práci, no Alice je pološialená od strachu a výčitiek. Psychika robí svoje. Stráca samú seba, nemôže spať, bojí sa každého šuchnutia, upadá do depresie a začína byť závislá na manželovej prítomnosti. Paralelne s ich príbehom sa odvíja ďalší. Polícia márne pátra po vrahovi, ktorý strunou z klavíra usmrtil troch mladých mužov. S vynáraním nových informácií sa cesty vyšetrovateľky Wrightovej a manželského páru pretnú. Atmosféra začína ešte viac hustnúť. A v momente, keď sa pri dverách objaví lístok s textom Mám dôkaz. Viem, koho ste zabili. Viem, čo ste spravili s telom. Obaja., napätie rozvibruje všetky vaše bunky. Román kladie pred čitateľa ťažkú otázku. Áno, každý by pre milovaného človeka urobil možné aj nemožné. No dokázali by sme spraviť to, čo hlavní hrdinovia? Na postave Paula vidíme, že by sa hrozná situácia možno dala zvládnuť, no Alice je jasným dôkazom rozkladu osobnosti. Ku koncu som ju už nespoznávala. Vlastne, aj oni dvaja sa navzájom stali cudzincami. Raz zaklameš v podstatnej veci a už nikdy nenájdeš pokoj. Na jedno klamstvo sa nabaľujú ďalšie a ďalšie a zo vzniknutej pavučiny je náročné sa vymotať. Komu veriť a komu nie? Ich psychika je v takom stave, že neveria ani jeden druhému. A čo je najvzrušujúcejšie, už ani čitateľ nevie, kde je pravda. Bolo fascinujúce pozorovať premenu a vývoj postavy vinníčky. Čitateľ sa s ňou dokáže stotožniť, chápe ju, no ako príbeh naberá na obrátkach, Alice môže stratiť vaše sympatie. Mala som sto chutí ňou zatriasť. Rozprávači sa striedajú, čím vzniká ešte hutnejšia atmosféra, pretože každý z protagonistov komentuje udalosti zo svojho pohľadu. Keď si už-už myslíte, že tušíte, kto má maslo na hlave, autor ho pekne zotrie a ste na začiatku. Vie, ako udržať človeka pri knihe. Prvá lož má všetko, čo od dobrého trileru očakávate, vnútorné napätie, tempo, dejové zvraty, prekvapenia a témy na premýšľanie. Bonusom je perfektne vykreslená psychológia postáv. Milovníci tohto žánru si prídu na svoje.

Román Naše milované nevesty od francúzskej autorky Aurélie Valognes je o manželskej kríze aj o príchode nového člena do rodiny. Stretávajú sa dobrovoľne nasilu. Vo dverách si vymenia srdečné úsmevy, potľapkanie po pleci, úprimné otázky a ešte prijateľné odpovede. Keď si sadnú k stolu, aby sa konečne najedli, nevinné poznámky narušia rodinnú idylu a na povrch sa dostanú neviditeľné boje a skryté spory. Kniha Naše milované nevesty ( vyd. Lindeni, 2020) však nie je žiadna dráma, ale vtipná komédia, ktorá približuje napätie počas sviatkov, keď sa rodina Jacqua a Martiny schádza v ich veľkom dome v Bretónsku. Navyše ide o pomerne útly román, ktorý sa dá čítať v lete, na jeseň aj na Vianoce, pretože jeho dej sa začína na Štedrý deň. Medzi tornádami Martina a Jacques sa majú celkom dobre. Užívajú si dôchodok, majú troch úspešných synov, dvoch zdravých vnukov a pohodu, ktorú nabúrajú len hádky za hlúposti. Jacques sa na všetko sťažuje, s ničím nie je spokojný a Martina, ktorú roky vycvičili trpezlivosti, už nechce nudu v ich 40-ročnom manželstve. Atmosféra sa zhoršuje s príchodom synov s nevestami, keď sa pokoj mení na chaos, prijemnú hudbu strieda búchanie dverí a večeru nedokážu zachrániť ani francúzske špeciality. Je to jednoducho bláznivá rodina. V jej centre sú uveriteľné postavy s niekoľkými negatívnymi vlastnosťami, ktoré sú premiešané, aby čitateľa pobavili. V popredí románu nie sú muži, hoci ich charaktery ich k tomu predurčujú. Egocentrický Jacques sa zo všetkých síl snaží o pozornosť, ani synovia na tom nie sú o nič lepšie. Matthieu, zdá sa, stále nedospel, Nicolas je náladovejší, ako sa hodí na jeho vek, a Alexander pre zmenu nevie, čo chce. Na opačnej strane sú ženy, ktoré dominujú deju ako matky a hlavne nevesty. Autorka poukazuje na ich komplikované postavenie v rodine, na ktoré nadviazali prijatím nového priezviska. Manévrujú medzi svokrovcami a švagrami, švagrinami aj synovcami, aby nenarušili krehké prímerie, ticho pred búrkou, ktorú chcú všetci oddialiť. Zo svojej povahy to však málokedy zvládnu. Stéphanie zostáva napriek skúsenostiam naďalej úzkostlivá matka, Laura napriek výhradám okolia nasilu presadzuje svoje vegetariánstvo a Laura, nová nádejná nevesta, prichádza medzi tornáda, aby ich ešte zintenzívnila. „Mladá žena sa usilovala, ako vedela, aby dobre vychádzala so svojím priateľom aj s jeho rodinou. Prispôsobiť sa, nevytŕčať. Záležalo jej na tom, aby sa ukázala v čo najlepšom svetle, a to každému. (…) Pri všetkých sa kontrolovala, čo hovorí.“ Napokon, kontrolovať sa museli všetci. Aj výbušný Jacques, aj nasilu sa usmievajúca Martina, pretože rozbušky sa ukrývali pod každou stoličkou prisunutou k slávnostne prestretému stolu. Vykašľať sa na to, že si hladný Francúzska autorka Aurélie Valognes odľahčene opisuje stretnutia blízkych, počas ktorých by si ľudia mali užívať príjemné chvíle. Namiesto toho si však vôbec neoddýchnu, pretože musia zachraňovať vzťahy, tlmiť spory a prepočuť nevhodné komentáre. V jej podaní to však nie je žiadna tragédia, skôr súbor úsmevných príhod, ktoré môžu pripomínať nejednu situáciu vo vlastnej rodine. Samozrejme, občas sa niekto rozplače, iný rozkričí, ďalší buchne po stole, ale ak sa k tomu pridá typická francúzska irónia a sarkazmus, kniha pobaví asi ako film Čo sme komu urobili? . Román Naše milované nevesty podobne rieši nespokojnosť rodičov s novými členmi rodiny, len na rozdiel od francúzskej snímky sú v popredí nevesty a nie zaťovia. Do toho sa primiešava manželská kríza, keď Martina túži po úteku od stereotypu a ufrflaného muža k dobrodružstvu, väčšej slobode a pochopeniu. Už ju nebaví neustále urovnávať spory a nad svoje sily udržiavať domácu pohodu. „Keď pozorujem svoje nevesty, závidím im ich slobodu. Aj ja by som si chcela len tak z vrtochu vziať psa, vykašľať sa na to, že si hladný, alebo vypiť pohárik navyše bez výčitiek, že by som potom hovorila hlúposti. Páčilo by sa mi, keby som si nemusela pýtať dovolenie. A najmä mať právo už nebyť dokonalá.“ Z votrelca nový člen Valognes, ktorá každý rok publikuje jeden román a patrí medzi najpredávanejších autorov vo Francúzsku , sa odpútala od zbytočných vedľajších tém a zameriava sa výhradne na rodinu a prijatie nového jej člena. Kniha nemá zápletku, drámu skôr vyvolávajú dialógy určujúce tempo, podobne ako úderné slová, ktorými sa zraňujú postavy. Textu ubližuje len klišé o napätí, ktoré sa dá krájať, alebo o zametaní pred vlastným prahom, ktoré by skúsená spisovateľka mala vynechať a rozviť radšej dynamiku medzi svokrovcami a nevestami. Pretože hoci sa na prvý pohľad zdá, že kniha Naše milované nevesty je jednoduchým čítaním, nie je to celkom tak. Zameriava sa na dôležitosť vzťahov medzi najbližšími a upozorňuje na nepríjemnosti, ktoré môže spôsobiť príchod nového člena do rodiny. Je totiž ťažké nájsť si svoje miesto, prispôsobiť sa zvykom zabehnutej domácnosti a cítiť sa príjemne v prostredí, kde sa k vám sprvu správajú ako k cudzincovi či miestami ako k votrelcovi. Valognes však o tom všetkom píše s ľahkosťou a empaticky, takže čitateľ sa môže jednoducho zžiť s ktoroukoľvek postavou, zabaviť sa na známych situáciách, ale hlavne zamyslieť sa nad svojimi najbližšími.

Deti sú veľmi zvedavé, zaujíma ich mnoho vecí. Jednou z nich sú aj otázky o fungovaní tela. Nie vždy im vie dospelý človek odpovedať na všetko týkajúce sa tajomstiev dokonalého ľudského organizmu. Podať prvú pomoc prichádza komiksové spracovanie kultového francúzskeho animovaného seriálu Bol raz jeden život. Autormi pôvodnej predlohy sú scenárista Albert Barillé a ilustrátor Jean Barbaud. Krásne ilustrovanú knihu vydalo vydavateľstvo Fragment. Maestro, Hemo, Globínka a ďalší priatelia prevedú malých čitateľov vzrušujúcou cestou zo srdca do pľúc a späť. Prekonajú mnoho nástrah, či už vďaka upchatej cieve alebo zákerným škodlivým mikroorganizmom. Vírusy a baktérie totiž číhajú za každým rohom. Ako to, že naše telo si s nimi vie zvyčajne poradiť? Ľudské srdce je najdokonalejší stroj na svete, najvýkonnejšia pumpa, ktorá dokáže za minútu prečerpať päť litrov krvi. Páni! To je takmer osem tisíc litrov za deň. V komikse sa dočítate, že za osemdesiat rokov života vykoná v priemere tri miliardy úderov. Podobných informácií je v knihe mnoho. Deti sa trošku zoznámia aj s históriou. Tomu, že v tele existuje krvný obeh, ľudia uverili len pred zhruba tristo rokmi. Neuveriteľné! Dovtedy každého, kto s podobnou myšlienkou prišiel upálili na hranici alebo vysmiali. Knižka plná červených krviniek s bublinkami vzduchu alebo oxidu uhličitého v batôžkoch bude pre deti fascinujúcim čítaním. Zoznámia sa taktiež s lymfocytmi vo futuristických „dronoch“, s poručíkom Bacuľkom – šéfom bielych krviniek ale aj chlpatými toxínmi. Pán, ktorý hazardoval so svojím zdravím, napchával sa nezdravými jedlami, fajčil a pil, je príkladom nesprávnej životosprávy a len tak tak vyviazne so slabým infarktom. Komiks môže byť vynikajúcou názornou pomôckou pri objasňovaní záhad ľudského tela deťom. Milé farebné ilustrácie sú verne zachované podľa pôvodného seriálu. Pamätníci si určite spomenú na slová piesne, ktoré zneli v úvode každej epizódy. Pre tých, čo ich nepoznajú, nech sa páči prekvapenie.

„Nikto z nás nikdy predtým nečítal nič podobné,“ povedal filozof Kwame Anthony Appiah na margo knihy Mliekar od Anny Burnsovej (Lindeni 2020) a recenzent rád a doslova súhlasí, vnímajúc ako bonus, že s podobným pocitom neostal sám – spoločnosť predsedu poroty Man Booker 2018 je jednou z najrešpektovanejších v literárnych kruhoch. Anna Burns sa v silnej konkurencii stala prvou severoírskou držiteľkou Bookerovej ceny – a podľa informácií z udelenia ceny porotcovia ocenili nielen príbeh a posolstvo knihy, ale aj jej štýl. Skvelý preklad Barbary Sigmundovej iba zdôrazňuje výnimočný zážitok, aký sprevádza čitateľa tejto famóznej výpovede o severoírskej, ale aj britskej spoločnosti v 70. rokoch 20. storočia. Súvisiaci článokTed Chiang a Výdych Čítajte Vlastne o spoločnosti s totalitnými prvkami kdekoľvek na svete – aj sama Burnsová vyhlásila, že „aj keď je zrejmé, že príbeh sa odohráva v Belfaste, nie je to len o Belfaste 70. rokov. Takéto niečo môžeme pozorovať v hocijakej totalitnej, uzavretej spoločnosti, v ktorej panujú podobné podmienky. Podľa mňa je to fikcia o spoločnosti, ktorá funguje pod extrémnym tlakom, spoločnosti, kde sa dlhodobé násilie považuje za normu“. Výnimočná kniha o tínedžerke v Belfaste Okrem „Bookera“ získal Mliekar aj ďalšie prestížne ceny, napríklad National Book Critics Circle Award 2018 či Orwell Prize for Political Fiction 2019, bol nominovaný aj na Women´s Prize for Fiction 2019 a Rathbones Folio Prize 2019. Autorka, inšpirovaná detstvom v Belfaste, zasadila dej do jej dobre známeho búrlivého obdobia The Troubles, etnicko-nacionalistického konfliktu v Severnom Írsku, ktorý si vyžiadal množstvo obetí a hlboko zasiahol do životov nevinných ľudí – píše tlačová správa vydavateľa, ktorý prináša na slovenský trh výnimočnú knihu, ktorá má predpoklady osloviť nielen literárnych fajnšmekrov, ale každého čitateľa dobrej, pútavej, dramatickej a nadmieru čítavým slovníkom napísanej literatúry. Mliekar je perfektným reprezentantom toho typu kníh, ktoré v minulosti dokázali výsostne literárnym spôsobom zaznamenať spoločnosť v jej celistvosti, v prelomových či významných historických obdobiach, robí to pritom cez osudy drobných ľudí v súkolesí či na nákovke politických, ekonomických, etických a sociálnych interakcií a dosahov veľkých dejín na malé osudy. Mliekara možno pokojne zaradiť do prvej ligy svetovej literatúry, kde sa objavujú mená ako Tolstoj, Steinbeck či Heller – azda toto konštatovanie nie je veľmi prehnané či odvážne, vynútené čerstvým a intenzívnym čitateľským zážitkom, ale tu a teraz sa mi zdá, že podobne ako pri Mliekarovi som bol nadšený len niekoľkokrát v živote – a naposledy to bolo dosť dávno. nna Burns zaujme nielen napínavým príbehom a gradujúcim priebehom komunikácie a „asi vzťahu“ osemnásťročnej tínedžerky a militantného, 43-ročného odporcu severoírskeho a britského štátu, vystupujúceho v knihe pod označením Mliekar, hoci s touto profesiou nemal nič spoločné. Samotné označenia postáv a pozícií nielen v rodine, ale aj v mikrosvete de facto Belfastu sú výrazným štýlotvorným prvkom románu – hlavná postava, spomínaná tínedžerka, známa v mikrosociete mesta ako tá, čo pri chôdzi stále číta (miluje knihy 19. storočia, literatúru 20. storočia nečíta, lebo sa jej nepáči 20. storočie), je v pozícii strednej sestry, má niekoľkých švagrov, kde prvý a tretí švagor zasahujú do jej života mimoriadnym, ale zásadne odlišným spôsobom, mladšie sestry a ich glosovanie okolitého sveta sú zasa najmä vtipnou zložkou románu. Excelentne Burnsová vykresľuje aj „asi vzťah“ strednej sestry s „asi frajerom“. Na ploche jedného slova sa jej tak darí vystihnúť komplikovanú podobu vzťahu s priateľom či milencom, pričom čitateľ – a vlastne ani hlavná protagonistka, stredná sestra – netuší, až nakoľko komplikovaný ten ich vzťah je. Viac asi prezrádzať netreba, navyše podobných sujetových línií je v románe oveľa viac, vykreslením politického prostredia severoírskeho rozdeleného mesta počnúc, vzťahom stúpencov a odporcov štátu pokračujúc a súbojom jednej generácie žien o priazeň skutočného mliekara napríklad končiac. Burnsová narába so slovami nie veľmi často videným spôsobom – drsná až krutá realita Belfastu v 70. rokoch je ustavične konfrontovaná s vecným a podprahovo ironickým slovníkom bystrej tínedžerky, ktorá si uvedomuje zložitosť krajiny a jej obyvateľov a usiluje sa v tomto nebezpečnom svete nájsť pokojný prístav. S takýmito textami sa slovenský čitateľ nestretáva často, dovoľme si teda luxus rozsiahlejšieho citátu: „Vždy keď sa tam u nás v tých časoch udial akýkoľvek politický konflikt spojený s bombami a strieľaním a mŕtvymi či zmrzačenými, bežní ľudia povedali len „spravili to tí z druhej strany“ alebo „spravili to naši“, či „je za tým ich cirkev“ alebo „je za tým naša cirkev“, či „boli to oni“ alebo „boli sme to my“, čo znamenalo, že páchateľmi sú stúpenci štátu alebo odporcovia štátu, alebo štát. Výrazy „my“ a „oni“ nám boli prirodzené: praktické, zrozumiteľné, známe a nestrojené, človek si nemusel lámať hlavu s naučenými frázami alebo politicky korektnými odtienkami. Takto to chodilo. Mali sme tendenciu zjednodušovať? Bola to otázka zvyku či skúsenosti? Bola vojna a ľudia mali naponáhlo? Môžete si vybrať, no podľa mňa najmä z posledného dôvodu. V tom čase, v najtemnejších rokoch temného obdobia, nebol čas na slovičkárenie, na politickú korektnosť.“ Nájsť útočisko v rozdelenej belfastskej spoločnosti sa však strednej sestre nemôže podariť, tým skôr, ak Mliekar o ňu prejavuje sexuálny záujem priveľmi okatým spôsobom, čo strednú sestru dostáva do mimoriadne zložitých vzťahov so všetkými naokolo, s matkou, sestrami, švagrami, asi frajerom, ale vlastne s kýmkoľvek, s kým sa kontaktuje (predavačky v potravinách napríklad). Niektoré recenzentské interpretácie Mliekara dokonca – zrejme pod vplyvom aktualizačných momentov hnutia metoo – vidia v tejto línii sexuálneho predátorstva hlavné posolstvo knihy, čo sa mi však zdá ako mierne prehnané, pretože by išlo o dosť nemiestne zjednodušenie komplexnosti knihy, kde je sexuálny predátor iba jedným z množstva predátorov, ktorých zoznam je veľmi rozsiahly – britskí vojaci a tajné služby, severoírski stúpenci aj odporcovia štátu, paramilitanti, takmer všetci rodinní príslušníci strednej sestry, agresívny nápadník Istý McNiekto, ženy v jej okolí, považujúce strednú sestru najprv za čudáčku a neskôr za Mliekarovu milenku, asi frajerov sused... a určite som ešte na niektorých zabudol. Vo viacerých knihách je prvá veta tá, ktorá určí celkové vyznenie a atmosféru textu (jazykovedec Ján Sabol nám na vysokej škole dokonca vedel na základe jednej vety celé minúty rozprávať o autorovom štýle), v tejto si však skúsme zapamätať a mať v podvedomí, že Mliekar sa nekončí dobre: „V deň, keď mi Istý McNiekto priložil zbraň na hruď a vyhrážal sa, že ma zabije ako mačku, presne v ten deň zomrel Mliekar. Zastrelila ho štátna tajná služba a jeho smrť ma vôbec netrápila. Iných však trápila. Mnohí z nich o mne všeličo rozprávali, hoci ma poznali len z videnia.“ (Áno, odcitoval som prvé štyri vety, ale veď kde je Sabol a kde som ja, hehe.) A tu by som mal možno jedinú drobnú výhradu ku knihe Anny Burnsovej – ako čitateľovi mi takáto koncovka neprekážala, lebo to gradujúce napätie medzi Mliekarom a strednou sestrou bolo až nepríjemné, ale ako čitateľ kverulant by som si určite vedel vychutnať aj príbeh, kde by vzťah Mliekara a strednej sestry pokračoval. Ako všetci vieme, ak pes pohryzie človeka, je to bežný príbeh, ak však človek pohryzie psa, máme základy Príbehu – a túto šancu si Anna Burns buď nevšimla, alebo bola natoľko identifikovaná s hlavnou hrdinkou, že by pre ňu bolo pokračovanie toho predátorského vzťahu jednoducho emocionálne neznesiteľné. Chápem, vlastne aj súhlasím, ale kverulant v duši jemne frfle.

Vo vydavateľstve Albatros nedávno vyšla krásna detská kniha Saurík už nie je jedináčik, ktorú napísal Myroslav Lajuk a ilustrovala Kateryna Sad. Už podľa názvu je jasné, o čom kniha bude. Je len veľká škoda, že nevyšla skôr ako nám k Matejkovi pribudla Adelka. Stegosaurus Saurík bol doteraz jedináčikom. To sa však malo zmeniť a do rodiny mal pribudnúť malý braček. Ešte ani nebol na svete a už ho všetci obskakovali. Saurík si to najskôr veľmi nevšímal, ale jeho kamaráti mu začali vravieť, že teraz už na neho nebudú mať rodičia čas. Že sa o malého brata bude musieť starať a s nimi sa už bude hrať iba občas. Keď sa malý brat vyliahol z vajíčka, tak sa naozaj všetci zaujímali iba o neho. Nikto si ani nevšimol, že Saurík odišiel. Všimne si niekto, že zmizol? Alebo sa mu podarí utiecť veľmi ďaleko? Príbeh o Sauríkovi je naozaj veľmi milý, poučný a ideálny pre deti, z ktorých sa majú stať starší súrodenci. Pre detičky je príchod nového člena rodiny obrovská zmena. Mnohé sa s ňou vyrovnávajú iba ťažko. Všetko pozornosť je upriamená na bábätko a na nich je zvyčajne o čosi menej času. V príbehu sú zobrazené oba pohľady. Aj ten, keď si Saurík myslí, že už na neho nebude mať nikto čas. Vravia mu to kamaráti a on sa zľakne. Páči sa mi však aj pohľad z druhej strany. Otec Sauríkovi vysvetlí, že bude pre brata vzorom a že sa nemusí o neho starať, hoci môže pomáhať. Nakoniec v príbehu vidíme krásnu súrodeneckú lásku. Saurík sa o malého Dinka veľmi bojí a má pred ním rešpekt. Celý príbeh je napísaný s ľahkosťou a mimoriadne vtipne. Veľmi oceňujem preklad. Výrazy sú prispôsobené dinosauriemu životu. Neraz som vyprskla do smiechu. Deti pobaví napríklad povolanie „gastrodinologička“ či „škrupinové oddelenie“ v nemocnici. Nemôžem zabudnúť ani na rozkošné ilustrácie. Jemné a vtipné obrázky sa deťom určite zapáčia. Vďaka nim je príbeh živší a pre deti ľahšie pochopiteľný. Textu je v knihe pomerne dosť. Pri menších deťoch bude čítanie vhodnejšie rozdeliť na viac častí. Tie väčšie možno zvládnu aj celú knihu na jedno prečítanie. Kniha je vhodná pre deti od troch rokov. Ja som skôr za vek od štyroch. Práve preto, aby sa deti na väčší rozsah textu vedeli lepšie sústrediť. Ak sa nachádzate v situácií, kedy do vašej domácnosti pribudne ďalší malý človiečik, určite sa pozrite aj na túto knihu. Deťom vtipným a láskavým spôsobom ukáže, ako to medzi súrodencami býva. Že istá dávka žiarlivosti a obavy zo súrodenca sú úplne normálne. Takisto ako aj silné puto, ktoré medzi deťmi časom vznikne.

Akékoľvek čítanie venované hrôzam v koncentračných táboroch sa môže zdať neuveriteľné, ako hororová rozprávka smrti, bezohľadnosti a absolútnej neistoty. Z literatúry faktu vieme o komandách, o „Kanade“, o príbehoch jednotlivcov, hrdinoch, porazených. Vieme o kápoch a snahe vypudiť ľudskosť z pochodujúcich mŕtvol, lebo len tie budú poslušné a nebudú mať silu vzdorovať zámerom vyhladzovania. Príbehy sa zdajú neuveriteľné, lebo sú vzdialené časom. Sú dávnou minulosťou, do chvíle, než počujete dôsledky týchto udalostí aj v súčasnosti. Dokonca už poznáme niektorých jednotlivcov v hierarchii tábora z rôznych príbehov a kníh. Akoby sa vzájomne podporovali a dokazovali pravdu. Čo však v príbehoch a informáciách z Osvienčimu poznáme menej je Komando Puff. Vybudovaný oddiel pre uvoľnenie dôstojníkov SS, alebo aj z radov trestancov. Venuje sa im príbeh Neviestky z Osvienčimu od poľského autora Dominika W. Rettingera. Vychádzajú z pera skúseného autora, ktorý sa témou zaoberá mnoho rokov. Neviestky Osvienčimu vychádzajú z poznatkov v spolupráci s historičkami a väzenkyňami. Spája v sebe detaily a popis utrpenia, vynecháva sexuálne detaily, aké by nemali pre čitateľa význam. Podrobne a veľmi precízne však popisuje detaily, ktoré vytvárajú obraz o tábore a podmienkach. Neštíti sa uvádzať a popisovať zápach moču, zverstvá, pôrod medzi pričňami a zvrátené zaobchádzanie s novorodencom. Množstvo detailov, ktoré sa javia ako neuveriteľné a žiaľ predstavujú to, ako prežili alebo neprežili tisíce žien podmienky tábora. Nejde o popis skutočnej osoby žijúcej v tábore, nezachytáva postupné súvislosti. Neviestky Osvienčimu je beletriou, rozprávaním Elizy, ženy, ktorá prežila zaujímavý akčný život ako podvodníčka s priateľom Karlom v južnej Európe, v rôznych kasínach a hoteloch. Mala neobyčajne pestrý život, no spravila niekoľko chýb. Nevenovala sa politike a tak si neuvedomovala riziká, keď sa vracala do Poľska. Nie ako židovka, ale ako politický väzeň bola uväznená za hriechy minulosti a poslaná do Osvienčimu. Práve ako politická si možno vyslúžila o štipku lepšie zaobchádzanie. Kniha začína neobyčajne, po vojne pátraním staršej ženy v Izraeli. Snaží sa nájsť vnučku v jeruzalemských kasárňach, a presvedčiť ju, aby svedčila v otcov prospech. Postupne sa čitateľ dozvie, že jej otec ako člen SS pôsobil v Osvienčime a práve tam stretol Elizu. V povojnovom období má jej Wolfgang problémy a oslobodiť by ho aj v očiach Anny by ho mohlo kľúčové zistenie. To jej poodhalí denník samotnej Elizy, ktorý napísala po vojne. Čitateľovi je jasné, že sa jej podarilo prežiť. Cesta k slobode však viedla cez neuveriteľné utrpenie a výhody. Poznať Komando Puff znamená vedieť, k čou slúžilo a aké mal obete. Na jednej strane sú tí, ktorí ho chápali ako šancu zachrániť si vlastný život. Na strane druhej to boli pre iné názory pobehlice, ktoré zapredávali svoje telo nacistom. V minulosti bol vo väčšine práve ten druhý názor a takého zaobchádzania sa dostávalo týmto ženám. Komando Puff nebolo žiadnou kombinézovou pracovnou skupinou trpiacou hladom a nečistotou. Boli to starostlivo vybrané ženy, ktoré mali šancu na prežitie. Mohli mať sľúbenú slobodu, no aj tá bola len svetielkom na konci veľmi dlhého nekončiaceho a bolestivého tunela. Museli byť pripravené kedykoľvek ich spoločnosť potrebovali dozorcovia a ich nadriadení. Slúžili ako inventár, ako nástroj uvoľnenia. Ich poslanie sa nespájalo s vášňou, či nežnosťou. Ako väzenkyne boli stále nahraditeľné a tak boli vrecom zemiakov, ktoré mohli bez výčitiek tĺcť, udierať, škrtiť a stále nehovoriac o zvrátených chúťok, trpieť. Všetko to, čo si nikdy nemeckí muži nemohli dovoliť voči svojim ženám a čo neprichádzalo do úvahy pre akési spoločenské a kultúrne nastavenie v Osvienčime neplatilo. Vieme o tom z rozprávania nie len Komanda Puff, ale všetkých jednotlivých kománd, oddielov a barakov. Z príbehov, z čísiel, z rozprávania, aj nálezov. Obálka vystihuje Puff Komando a jeho účel. Dostávali sa do neho najčastejšie nežidovky a slúžili rovnako tak nežidom. V Matthausene dokonca údajne aj homosexuálnym väzňom na prevýchovu a preorientovanie. Ženy vybraté do Komanda Puff získali lepšiu stravu, lepší odev, hygienu a mnohé boli potetované nad prsiami viditeľným nápisom FELD-HURE (táborová prostitútka) a číslom. Presne tak, ako to zobrazuje kniha, kým na obálke ide aspoň o pekný rukopis grafika, realita tetovačov už nemusela mať “pekný rovný dizajn”. Dochádzalo k sterilizáciám za odporných podmienok a beztak bez potrebnej rekonvalescencie. Sexuálne otrokyne boli nútené byť večer a v noci po vôli. Nahodiť úsmev a neprotestovať. V opačnom prípade zlý posudok a názor toho, kto si pri vychádzaní zapínal nohavice, znamenal aj rozsudok smrti. Aj takto poznáme Feldhure z rôznych táborov, vrátane toho v Osvienčime. Neviestky Osvienčimu dokážu veľmi presne popísať akékoľvek deje, udalosti, priebeh konaní, zaobchádzanie. Bezohľadné nezmyselné výbery náhodných obetí zabíjania. Popisujú obete náhodných výberov hier dozorcov a dôstojníkov. Ich pohľady a spôsob sledovania udalostí, hierarchiu tábora. Mnohé z toho nesedí. Úvod knihy môže zaskočiť, keďže nie je o Židoch. Spomína ich, ale príbeh v lesku kasín kariet a rulety sa nespomína takmer žiadna židovská tematika. Je tak pohľadom na „politické“. Kniha používa výrazy, fakty a aj miestne slangové pomenovania, aké poznáme z literatúry faktu a rozprávania iných. Nevzďaľuje sa, nepopisuje iné miesto ako to, ktoré už poznáme z iných kníh. Je však beletriou. V miestach, ktoré nenaháňajú hrôzu čitateľ číta krásne popisy prírody, slnka. Pripadajú mi zbytočne, prehnane umelecké. Po prečítaní knihy však pôsobia celkom inak. Pomáhajú vytvoriť kontrast medzi časťami knihy, ktoré neboli o sivom až čiernom smradľavom prostredí tábora. Spôsob popisu oddeľuje priestor na slobode a ten v tábore. V tábore sa autor vyhýba umeleckým popisom a vťahovaniu do popisov. Tábor je popísaný tak, ako by ho popisovala žena. Žena s vnímaním, no v určitej časti knihy aj blúznivá žena rozhodnutá zomrieť. Vo všeobecnosti však kniha vytvára presne ten obraz, aký by mal získať čitateľ. Ideálne ten, ktorý chce mať predstavu o pomeroch. Ako šok môže pôsobiť čítať najskôr túto knihu a potom váženejšie diela (Wetzler a Vrba). Najmä Vrbove dielo Utiekol som z Osvienčimu môže byť dôležitým úvodom do tejto tematiky. Neviestky Osvienčimu ako beletria prinášajú pohľad do ženskej časti koncentračného tábora, je rozprávaním dospelej ženy zvyknutej na znásilňovanie a nebezpečenstvo. Hoci autor sám neprežil Osvienčim, tému spracoval bravúrne.

Podľa niektorých kritikov ide o román, aký sa zrodí raz za generáciu. S vysokou mierou pravdepodobnosti je to pravda. Mliekar (Anna Burns, preložila Barbara Sigmundová, Lindeni 2020) prekvapí, zaskočí a následne si čitateľa úplne získa. V tomto príbehu sa mien nedočkáte. Chýbajú zemepisné názvy a jednotlivé postavy sú predstavené len svojimi pozíciami. Stredná sestra, asifrajer, Mliekar, skutočný mliekar, McNiekto a niekoľko švagrov... Román sa odohráva v búrlivom období etnicko-nacionalistického konfliktu v Severnom Írsku, ktorý si vyžiadal množstvo obetí a všetkým zasiahol do životov. Samotná autorka románu však upozorňuje, že „je to obraz spoločnosti, ktorá funguje pod extrémnym tlakom, spoločnosti, kde sa dlhodobé násilie považuje za normu“. Konflikt je prítomný vo všetkom. Základom je rozdelenie a nepriateľstvo. Odporcovia z druhého tábora si zasluhujú opovrhnutie a najlepšie smrť. Darí sa iba nedôvere, podozrievaniu, predsudkom a nenávisti. Deliaca čiara rozdeľuje mesto, ľudí, históriu a radikálnym spôsobom raní aj duše a vzťahy. Stredná sestra (osemnásťročná tínedžerka) známa ako tá, čo pri chôdzi stále číta (miluje knihy 19. storočia, literatúru 20. storočia nečíta, lebo sa jej nepáči 20. storočie), sa zrazu dostáva do reči a stredobodu diania, lebo sa stala objektom záujmu významného paramilitanta, oveľa staršieho a navyše ženatého. Je „nebezpečne zaujímavou“, hoci sa pre Mliekara žiadnym spôsobom nerozhodla. Naopak, je obeťou jeho dotieravosti a sexuálneho predátorstva. Mliekar je výnimočne silný štýlom písania írskej prozaičky. Príbeh je vyrozprávaný v jedinečnom tempe, vyrušujúco, hoci nechýba špecifický spôsob humoru a vtipu. Postavy bez mien v každej chvíli upozorňujú, že takýto príbeh sa môže odohrať v každej dobe a na hociktorom mieste sveta. Anna Burns pochádza z Belfastu, v roku 1987 sa presťahovala do Londýna. Za Mliekara získala niekoľko literárnych cien. Najváženejším úspechom Mliekara (a jeho autorky) je Man Bookerova cena za rok 2018.

Pamätáte si ešte Artura a jeho zlaté lano? V knihe sa odvážny Artur vydáva za dobrodružstvom - chce zachrániť svoje mestečko pred zlým vlkom, ktorý tam uhasil oheň, kvôli čomu zamrznú najskôr všetky domy a potom všetci naokolo. V druhej knižke Marcy a hádanka sfingy čítame príbeh malej Marcy (Arturovej dcéry), ktorá je na rozdiel od otca veľmi bojazlivá. Ale keďže sa jej ocko ocitne v ťažkostiach, výdava sa za dobrodružstvom do Egypta. Musí zachrániť Artura skôr ako ho zožerie veľký had. Na svojej púti stretáva bohov - boha slnka Ré, ale aj vypočítavého boha vedomostí a mesiaca Thota. Zvládne Marcy prekážky, ktoré sa jej postavia do cesty a zachráni svojho otca? Opäť tu máme detskú knižku plnú krásnych ilustrácií a tentokrát s pekným posolstvom. Dej je o prekonávaní strachu, ale aj o pomoci najbližším, zasadený do zaujímavého prostredia. Kniha je vhodná pre deti vo veku 8+, ale nebála by som sa ju čítať ani 6-7 ročným. Ak už uvažujete o darčekoch - knihách - na Vianoce (lebo ja teda hej), tak mrknite jedným očkom v kníhkupectve aj na Marcy, alebo Artura. Mne sa Marcy páčila ešte o kúsok viac.