Meno Olivier Bourdeaut, pokiaľ veľmi nesledujete zahraničnú literárnu scénu a rôzne ceny za literatúru, vám asi veľa nehovorí. Tento francúzsky autor publikoval svoju prvotinu začiatkom roku 2016 a hneď v ďalšom roku sme sa dočkali českého i slovenského prekladu. Rýchlo? Áno, pretože kniha Čekání na Bojanglese sa krátko po vydaní stala senzáciou, a to nielen v domovskom Francúzsku. Zaujímavý názov a obálka – vyvolávajúca pocit, že táto kniha nebude ako ostatné –, ale aj prvé slová knihy sú znakom výnimočnosti novely. Nejde o typický príbeh plný nečakaných zvratov či napätia, nenájdete tu ani veľké množstvo postáv, no zato objavíte netradičný príbeh jeden nezvyčajnej rodiny, ktorú tvorí mama, otec, ich syn – rozprávač príbehu – a domáci maznáčik v podobe vtáka. Ich rodina žije svojským životom trochu mimo reality, pretože tak sa im to proste páči. Večierky, dobré jedlo a pitie, kašlanie na pravidlá a konvencie, každovečerná spoločnosť zaujímavých priateľov a k tomu úžasná hudba; nikdy sa nekončiaca pieseň Mr. Bojangles od Niny Simone, pri ktorej by zamilovaní rodičia chlapca najradšej tancovali do skonania sveta. Už od úvodu sa na vás valí humor, absurdita a vykonštruovaný dej, ale to všetko je súčasťou očarujúceho príbehu, ktorý nemá za cieľ byť zdrvujúco reálny, ale chce poukázať na svetlé i temné odtienky života, na bláznivú lásku, na to, že i menej konvenčné správanie sa môže stretnúť s porozumením. Od prvých strán je veľmi výraznou a svojskou postavou matka, ktorej skutočné meno sa nikdy nedozvieme (asi). Ona je stred vesmíru, stredobod tejto rodiny, ona robí z každodennej sivosti reality magický život plný vášne, fantázie a lásky. Jej prehovory mi svojou pochabosťou miestami pripomínali Daisy z Veľkého Gatsbyho, vlastne celý text mal trošičku fitzgeraldovský a jazzový nádych, hoci sa vlastne odohrával v súčasnosti. Postupne sa však atmosféra textu menila, absurdné striedalo to reálne, no svoju pojašenosť si text do istej miery stále zachovával, i keď realita pomaly, ale isto začala vystupovať do popredia. V tejto knihe však nejde len o ničnehovoriace rozpovedanie príbehu, Bourdeaut na pozadí extravagantného života niekoľkých ľudí reflektuje aj rôzne udalosti či problematiky, no možno povedať, že je potrebné čítať medzi riadkami. Vnímavý čitateľ už pomerne skoro dokáže vytušiť, akým smerom sa kniha bude uberať, keďže ju mnohí prirovnávajú k Vianovej Pene dní. Komická atmosféra sa začne meniť na dusivú, dokonca až tragickú a vy sa po tej zmene zrazu pristihnete, ako postavy začínate ľutovať, pretože ste si ich od začiatku veľmi rýchlo zamilovali. „Plakat za dne, to je něco jiného, je to jiná rovina smutku.“ (s. 88) Svojské rozprávanie chlapca je kde-tu doplnené denníkovými zápiskami otca, ktoré novele dávajú trochu iný rozmer. Pridávajú jej na vážnosti, keďže chlapcov pohľad – hoci je veľmi vnímavý – je stále len pohľad malého chlapca, ktorý je miestami naivný a hlavne hravý. Jeho vek sa však neodráža v jazyku, štylizácia je, naopak, veľmi dobrá a zaujímavá, no otcove texty sú o úroveň vyššie. Táto kniha plná radosti a humoru vás zároveň hlboko dojme, pretože i keď je uletená, poukazuje a snaží sa vyzdvihnúť krásy života, keďže tie často zavalení všednosťou už ani nevidíme. Naproti bohémskemu životu tu však postrehneme aj jeho odvrátenú tvár, čo textu pridáva na dramatickosti a čitateľa vťahuje tak trochu späť do reality plnej problémov, s ktorými sa bežne stretávame. Čekání na Bojanglese sa zrejme nestretne s priaznivým ohlasom u masy čitateľov, avšak tí, čo radi vyhľadávajú netradičné a výnimočné diela, si ho určite vychutnajú.

Táto letom kričiaca knižka navonok pripomínajúca encyklopédiu vám už klope na dvere!!! Otvárajte!! Leto o pár dní meteorologicky končí, tak si osviežte posledné dni. Ťažko, veru ťažko sa nám ide všetkým po prázdninách do školy ;) ,,...vyhrávať je zábavné a každý predsa rád vyhráva." Povedz, že ma miluješ je ideálnou voľbou nielen k moru. Už len pri čítaní máte pocit, že tam môžete byť. Obálka tejto knižky je hravá, plná leta. Mušličky Belly pripomínajú milovanú priateľku jej mamy. A teda aj každé leto, ktoré spolu prežívajú. Leto plné vody, tepla a zábavy. Objavovania seba samej. Prvých lások, prvých sklamaní a rozčúlení. Knižka opisuje vzťahy medzi súrodencami oboch dlhoročných priateliek. Štyri decká. Belly a traja chalani, ktorí sa ju svojim spôsobom snažia ochrániť. Až toto leto sa Belly vzoprie a začne si kráčať po svojom. Zažije prvý vážny vzčah a všetky jej city vyjdu na povrch v jedinom hurikáne, kedy si povie dosť. Táto knižka je plná očakávaní, myslíte si, že viete ako skončí, ale ste úplne vedľa. ,,Keď raz chvíľa pominie, nemožno ju znova nájsť. Je preč." Nestíhala som ani rozmýšľať nad tým, čo sa deje, len som chcela čím skôr vedieť, aký bude koniec. Toto je naozaj rýchle a príjmné letné čítanie. Belly opisuje nielen aktuálne leto, ale vo svojich spomienkach sa vracia ku každému letu a spomína, aké bolo. Tieto flashbacky dej síce spomaľujú, no niektoré pikošky sú naozaj zaujímavé. Vďaka týmto náhľadom do minulosti môžeme lepšie pochopiť psychické rozpoloženie Belly. Toto leto je však, samozrejme, najlepšie a je aj ťahúňom deja, jeho hlavnou línou ;) Zo začiatku ma príbeh nebavil, no neskôr sa posunul a už som sa naozaj nechcela odtrhnúť. Táto knižka sa mi páčila viac ako Všetkým chalanom, ktorých som milovala... od tej istej autorky. Príbeh bol jednoduchší, bez blbostí a reálny. Posadený do úžasného a nádherného prostredia. Postavy vás nenudia, každá jedna je špeciálna. ,,Rozmýšľala som, či sa takto končia staré lásky - ufňukane, pomaly a zrazu nie sú." Čo sa týka záveru, ten bol alebo nebol? Sama neviem, pretože kľudne by som čítala ďalej a ďalej. Príbeh skončil skokom na Vianoce, chvíľkou, ktorá prezradila všetko aj nič. A je len na nás aký záver si sami napíšeme. Určite sa nebojte pustiť do tohto letného mini šialenstva.

Kniha Učiteľ od autora Lee Matthew Goldberga sa mi pozdávala už dávnejšie, hneď ako vyšla. V tom období som však vedela, že nebudem mať na ňu dosť času, preto som na ňu takmer pozabudla. Dokonca som si ani nevšimla, že by ju niekto čítal a robil jej propagáciu. Nakoniec som sa rozhodla, že jej dám šancu a pustila som sa do čítania. Knihu som prečítala za dve poobedia. Treba k tomu ešte niečo písať? ?? učitel Mladý redaktor známeho vydavateľstva Kyle Broder práve získal skvelú zmluvu pre mladú autorku. A to iba za prvých 100 strán rukopisu. Keď sa to dozvie profesor William Lansing, ktorý ho učil na univerzite, je nadšený. Verí totiž, že jeho bývalý žiak mu pomôže vydať knihu, ktorú on píše už desať rokov. Kyle je spočiatku uchvátený, že sa vidí s Williamom po tak dlhom čase. Keď sa však pustí do čítania jeho diela, je šokovaný. Je si istý, že toto nie je kniha, ktorú by jeho ( a aj ktorékoľvek) vydavateľstvo chcelo vydať. Potom, čo ho Kyle zdvorilo odmietne, za začína skutočný triler. William začína byť posadnutý. Neustále prenasleduje Kyla aj jeho priateľku, ba dokonca aj spomínanú mladú spisovateľku. Postupne sa odkrýva desivé tajomstvo z ich minulosti. „Naozaj ste v pohode?“ Zaliali sa mu oči a utrel si ich rukávom. Mal ďaleko k tomu, aby bol v pohode. Bude zvyšok jeho života diktovať to, čo niekto zvečnil v nejakom románe? „Kyle….?“ „Idem do Connecticutu,“ túžil po jej úteche, potreboval mať niekoho na svojej strane. „obávam sa, že s Williamom to nedopadlo dobre. Pokúša sa ma zničiť.“ „ Hovoril o vás pekne. Povedal, že je vaším učiteľom.“ Učiteľom. Kyle už nikdy nechcel počuť to slovo, už len pri tom pomyslení sa cítil zle. Kniha je napísaná skutočne veľmi pútavo. Autorov štýl sa mi páčil. Krátke odseky vás nútia čítať ďalej. Týmto spôsobom iba otáčate stránky a so zatajeným dychom čakáte na rozuzlenie. To bolo síce trochu predvídateľné, ale atmosfére knihy to neublížilo. Párkrát sa mi stalo, že sa mi rozbúchalo srdce. Mala som obavu, čo bude nasledovať. To k tomuto žánru patrí a som rada, že sa to dostavilo aj pri Učiteľovi. Pozitívom tejto knihy je aj niekoľko tipov na knihy, ktoré sú v nej spomínané. Predsa len, ide o príbeh s knižnou tematikou. To ja ako knihomoľka považujem za atraktívnu tému. Knihu som sa snažila viackrát odložiť s tým, že idem niečo robiť. Po pár sekundách som ju ale mala späť v rukách a čítala ďalej. ucitel02 Pre mňa bola táto kniha veľkým pozitívnym prekvapením. Naozaj ma mrzí, že som o nej na sociálnych sieťach veľa nečítala. Určite si zaslúži viac pozornosti. Vtiahla ma do deja a držala ma celý čas v napätí. Tak splnila svoj účel. Vrelo odporúčam aj ako darček pre muža. Ale viem, že tomuto žánru holdujú aj ženy. Pevne verím, že sa vám bude páčiť tak ako mne.

V poslednom čase sa u nás čoraz viac začínajú presadzovať aj francúzski autori. Väčšie vlny v mori trilerov spôsobil Bernard Minier, nasledoval Guillaume Musso a teraz sa do našej pozornosti dostáva Jean-Luc Bizien. Prvý diel jeho Trilógie temnoty ma okamžite zaujal tým, že sa odohráva prevažne v Severnej Kórei. Už to samo osebe je pre mňa obrovským lákadlom, vždy rád čítam knihy z netradičného prostredia. A krajina s komunistickým diktátorským režimom poskytuje mnoho zaujímavých podnetov a inšpirácií. Jean-Luc Bizien si je toho dobre vedomý a náležite ich využíva v každom smere. Či už ide o vojenskú zložku, medziľudské vzťahy, alebo takú banalitu, akou je u nás cestná doprava. Evangelium pekla vás tiež zaujme, ak máte radi dej s viacerými líniami. "Zašklebil se, když ho náhle oslepilo denní světlo, které se prodralo clonou z lístí. Zastínil si rukou obličej. Jako blesk ho zasáhla bolest. Tiše zasténal a klesl zpět na zem, dalšiho pokusu nebyl schopen. Ležel na zemi na zádech, jako mučedník odsouzený k pomalé smrti. Nad ním poskakoval démon z jedné nohy na druhou a tleskal do dlaní z čiré radosti, že se jeho kořist probrala." (s. 57) Tú hlavnú tvorí pátranie plukovníka Paika Dong-Soa po beštiálnom sériovom vrahovi v okolí hlavného mesta. Vodca Kim Čong-Il sa všemožne snaží zamedziť akémukoľvek fyzickému či psychickému zlyhaniu svojho ľudu a výskyt takéhoto pochybenia by bol fackou do tváre jeho režimu. Príslušné zložky sú tak odhodlané okamžite vraha nájsť, a to čo najskôr. Druhým leitmotívom príbehu je hľadanie strateného novinára. Americký redaktor Seth Ballahan sa cíti zodpovedný za mladíkov osud a vyberie sa do Severnej Kórei, aby ho priviedol späť domov. Michaelova rodina kedysi ušla pred režimom a Seth sa oprávnene obáva, či sa na mladého žurnalistu nezniesla vlna odplaty straníckych štruktúr. Obe línie sa skôr či neskôr pretnú, pričom čitateľovi nie je spočiatku jasné, kde sa Michael zdržiava, či je v područí vraha, alebo je jeho démonom čosi celkom iné. Bizien sa tu prejavuje ako autor schopný pohrať sa s čitateľovou predstavivosťou, čo ocenia najmä tí, čo dávajú prednosť úvahám pred priamočiarym dejom. "Kdo se stane jeho přístí kořistí? Se zavřenýma očima zkoumal seznam, který si vytvořil. Další soudní lékař, který pracoval s mrtvolami - jistý Čchoi Čung-wan, obskurní doktor, zaměstnanec státní márnice. Pravděpodobně ještě větší a tlustší než vojenský soudní lékař, jehož osud zpečetil před několika hodinami. Ano, Čchoi Čung-wan bude nepochybně ten další. Pak přijde na řadu mladý vyšetřovatel, ten, kterému svěřili tuhle záležitost. Mrňavý poručík, který si o sobě bezpochyby myslí, že ho dokáže dopadnout." (s. 272) Zasadiť príbeh pre našinca do exotického ázijského prostredia sa vyplatilo. Paik Dong-Soo ako hlavná postava je výborný, ihneď vzbudí váš záujem a chcete vedieť, ako to s ním dopadne. Navonok sa prezentuje ako oddaný vojak, no vnútri tajne túži po slobode a možnostiach západného sveta. Cez neho sa navyše dozvedáme o pomeroch v Severnej Kórei a pri niektorých prvkoch neprestanete žasnúť. Román sa tak stáva nesmiere poučným a jeho hodnota stúpa. Ďalšia postava - novinár Seth - už také veľké sympatie nevzbudzuje. Je protivný, arogantný, neznášanlivý a rasistický. Jeho postoj k Ázijcom je síce vysvetlený skrz rodinnú históriu (starý otec bojoval v kórejskej, otec vo vietnamskej vojne), no napriek tomu na mňa pôsobil ako rušivý prvok a jeho kapitoly som čítal najprv len z rýchlej povinnosti. Až keď sa dostal (konečne) do Kórey, začal sa jeho prerod a od toho momentu aj jeho celkové poňatie. Aj tu sa ukázalo, že Bizien vie, čo robí, a kam chce svoje postavy dostať. Čo mi však predsa len trochu prekážalo, bol autorov štýl. Je tu na súčasný trend pomerne málo dialógov a v drvivej väčšine prevažuje autorská reč. To je však len subjektívny postreh odchovanca dynamickejších textov, dá sa na to navyknúť. Evangelium pekla nastavilo latku vysoko a ak si ju udrží počas celej série, je sa na čo tešiť.

Mlieko a med je básnická zbierka, ktorá strhla na seba veľmi veľa pozornosti v čase, keď bola vydaná – a hoci to už nejaká doba je, stále na seba upriamuje veľa pozornosti. Takisto, táto knižôčka by sa dala zaradiť do akéhosi pomyselného zoznamu – normálne takúto knihu nečítam, ale dala som jej šancu. Totižto, čo som najviac nenávidela na škole bola práve poézia – a až to tak úprimne, že mi ju veľmi znechutila. Ale napriek tomu som práve tejto zbierke dala šancu – najskôr v angličtine a po nejakom roku aj v slovenčine. "problém s rodičom alkoholikom je ten že rodič alkoholik v skutočnosti neexistuje je to len alkoholik ktorý nedokáže zostať triezvy dostatočne dlho na to aby vychoval svoje deti" Mlieko a med je rozdelená do štyroch častí – Zranená, milovaná, zlomená a zahojená. V každej časti Rupi Kaur rozoberá iné pocity – či už sú to pocity zrady, lásky, bolesti a ublíženia, ale takisto aj lásky k samej sebe. Je neskutočne geniálne, koľko pocitov dokázala Rupi Kaur ale takisto aj Mirka Ábelová (ktorá básnickú zbierku prebásnila) ukryť do týchto veršov. A hoci sa nejedná o poéziu v pravom slova zmysle, nie je tu presná konštrukcia veršu a ani rým nie je dodržiavaní (čím ostatní to neberú ako poéziu) – ale stále zabúdajú, že aj toto je typ veršu – voľný verš. A nemyslím si, že autorka proste chcela vyjadriť svoje pocity a iba ich trochu nariadkovala aby to vyzeralo tak ako to vyzerá – nie, autorka sa pohrala s výberom slov a celkovo, jej „básne“ nechávajú po mne aj veľmi dlho po dočítaní pocity a myšlienky, nad ktorými sa oplatí zamyslieť. Spolu s autorkou prežívate všetky pocity a akoby citovo vyspievate – totižto, autorka si prešla všeličím v jej básnickej zbierke – a tým si s ňou prejde aj čitateľ. A je jedno či máte 15 alebo 25, v básnickej zbierke Mlieko a med nájdete vždy niečo, čo sa vás dotkne, chytí za srdce a tak celkovo, ostane pri vás aj dlho po dočítaní básní. A ani nebudete vedieť ako, ku knihe sa vrátite po roku, dvoch a budete mať úplne iné pocity z nej. Raz ju prečítate v angličtine, raz zasa v slovenčine a zakaždým tá kniha zapôsobí na vás úplne inak. Tieto krátke básne úžasne dopĺňajú práve aj ilustrácie, ktoré sa pri nich nachádzajú. Sú veľmi jednoduché a o to lepšie. Miestami sú „surové“, niektoré vyzerajú ako keby ani neboli poriadne dokončené...a práve v tom je ich krása. Bez tých ilustrácii by celá tá kniha pôsobila akosi holo, čiže o to lepšie, že tam sú. Nedá mi to a musím sa vyjadriť aj k samotnému prekladu knihy. Pri takýchto „neobyčajných“ knihách som vždy zvedavá na preklad – totižto, pri týchto knihách ide o viac ako len o jednoduchý preklad súvislého textu. A tak sa prekladu zhostila Mirka Ábelová, slovenská poetka. A teda, ostala som veľmi milo prekvapená – ani som nepostrehla, že by kniha v niektorých momentoch „škrípala“ alebo by tam niečo nesedelo. Nie, Mirka to zvládla priam bravúrne a rozhodne tejto básnickej zbierke nič ani v samotnom preklade nechýba. "neviem prečo sa vždy idem pre druhých roztrhať keď viem aké bolestné je znova sa pozašívať" Mlieko a med je básnická zbierka, ktorá v sebe toho ukrýva naozaj veľa. A hoci, ja patrím k tým, čo väčšinou brali poéziu ako nútené zlo v škole, táto kniha ma presvedčila o tom, že naozaj, každá kniha si zaslúži dostať šancu – aj keď je to žáner, ktorý normálne nečítam. A v slovenskom preklade je naozaj skvelá a myslím si, že v istých momentoch mi sadla viac ako práve samotná kniha v origináli. Ja som teda z knihy veľmi nadšená a určite som zvedavá na ďalšiu autorkinu básnickú zbierku. 4,5 / 5

Kendare Blake je americká autorka kórejského pôvodu, ktorá sa slovenským a českým fanúšikom predstavila vďaka knihám Anna krví oděná, Dívka z nočních můr a Antibohyně. Na konte však má oveľa viac kníh, z ktorých žiadna nevyšla v preklade. Okrem toho, že sa venuje skôr tvorbe pre mladších čitateľov však rada skúša nové žánre. Pripravovaná tetralógia Temné koruny prináša zaujímavý závan na poli temnej fantasy. Knihy s istou dávkou temnoty boli vždy populárne a som si istá, že ich obľúbenosť postupom času nezačne klesať. Jediný problém s podobnými knihami je, že nie sú vždy také temné, ako by od nich očakávali čitatelia, a preto sú často aj kritizované. Kniha Tri temné koruny nie je výnimkou a hoci na jednej strane niektoré výhrady voči knihe chápem, iné mi pripadajú úplne prehnané. Táto kniha je napísaná zaujímavým a v podstate rafinovaným spôsobom. Dej sa zameriava na tri mladé kráľovné, ktoré práve oslávili šestnáste narodeniny, no miesto toho, aby tancovali niekde na plesoch, sa učia cibriť svoje schopnosti a snažia sa ich premeniť na zbrane. Prečo? Nuž, nie na ochranu vlastnej krajiny, to vás môžem uistiť. Miesto toho sa vlastne pripravujú na to, ako jedna druhú zabijú. Pretože podľa starých skostnatených pravidiel môže byť kráľovná len jedna a bude korunovaná v čase, keď telá jej mŕtvych sestier ešte ani nestihnú poriadne vychladnúť. Ak tento prvok sám osebe nie je dostatočne morbídny a temný, potom sú niektorí ľudia oveľa viac úchylní, než by malo byť povolené. Ale moje výhrady voči zdraviu tejto spoločnosti bokom, táto kniha toho ponúka oveľa viac. Dej je vystavaný v podstate veľmi jednoducho – jednotlivé uhly pohľadov sa striedajú v pravidelných intervaloch, aby som tak v rovnakom čase mohla spoznať všetky sestry. Napriek tomu, že sú Katharine, Mirabella a Arsinoe trojičky, nemohli by byť viac rozdielne, čo je rozhodne dobre. Vďaka tomu sa dej stáva zaujímavejším v čase, keď neponúka žiadnu akciu a len nám predstavuje postavy. Pretože to je zámerom zhruba prvej polovice knihy – ukázať mi, aké sú jednotlivé postavy, ako sa medzi sebou líšia, v čo dúfajú, aké sú ich slabosti i silné stránky a predovšetkým, či sú obeťami v hre ostatných, alebo majú vlastnú hlavu a nedovolia ostatným riadiť ich život. Toto všetko je na nich zaujímavé, no predsa to nie je všetko. Oni totiž všetky tieto tri sestry vládnu inou mágiou. „Tri čierne bosorky v údolí zrodené, priateľstvo trojičkám nebude súdené. Tri čierne strigy krásne ako sen, prežiť a vládnuť môže jedna len.“ Ovládanie živlov alebo rastlín či zvierať je v podstate príklad klasickej mágie, ale aby mal niekto magickú schopnosť prežiť akýkoľvek jed? To je pomerne originálne. Všetky tieto prvky navyše perfektne zapadajú do obrovského sveta ostrova Fennbirn. Ten má svoju minulosť, svoje zvyky, svoju mágiu a tak jediné, čo mu chýba, je jeho vlastná mapa. Snáď môžeme dúfať do budúcnosti. Takže máme vcelku dobre opísané prostredie, v ktorom žijú zaujímavé postavy, ktoré pôsobia nanajvýš ľudsky a aby to bolo všetko o čosi výnimočnejšie, ovládajú tieto postavy aj zaujímavé druhy mágie. Všetko je to zabalené v peknučkom balíčku autorkinho svižného a jednoduchého štýlu. Kendare sa nezdržiava so zbytočnosťami a to, akým spôsobom mi predkladá príbeh, je veľmi sympatické. Jednotlivé strany ubiehajú vskutku rýchlo, v deji vlastne nie je žiadne vyslovene hluché miesto. A tento jej veľmi vydarený štýl zakrýva aj čosi iné – totiž fakt, že prvá polovica knihy ja zameraná len na to, aby mi predstavila jednotlivé frakcie rozdelené podľa mágie, postavy a nakoniec sa začali zvíjať klbká intríg a úskokov, v ktorých sú kráľovné doslova stratené. A až na tomto základe bola vystavaná neskoršia druhá polovica knihy zameraná viac na akciu, zvraty, ešte silnejšie emócie, až to nakoniec všetko vyvrcholilo v tradičnom vražednom konci, ktorý ma prinútil slintať nad pokračovaním. Tri temné koruny sú zaujímavo napísanou temnou fantasy, ktorá sa číta veľmi rýchlo a dobre a to aj v momentoch, keď sa v deji takmer nič nedeje. Kendare Blake má veľmi svižný štýl písania, nezaoberá sa zbytočnosťami a opisuje len to, čo ja naozaj dôležité. Vďaka tomu v knihe nie je žiadne hluché miesto, dej nestagnuje a stále napreduje. Aj keď niekedy je tempo naozaj pomalé – čo sa dá povedať hlavne o prvej polovici knihy. Tá je zameraná predovšetkým na predstavenie jednotlivých postáv. Vďaka tomuto pomalšiemu tempu som mohla dokonale spoznať Katharine, Mirabellu aj Arsinoe. Zistila som, že sú všetky iné, ovládajú inú mágiu a veľa som sa dozvedala aj o tejto mágii a jej fungovaní. Čo je vždy dobrým znamením. Každý predsa rád číta o niečom, čomu aj rozumie. Neskôr sa však dej dostal k tej zaujímavejšej časti. V druhej polovici autorka začala splietať nekonečné intrigy a ukázala mi, že nie kráľovné držia v rukách skutočnú moc, ale tí, ktorí ich ovládajú ako bábky. Napätie v knihe gradovalo, až napokon vyvrcholilo v prekvapivý koniec. V konečnom dôsledku má teda táto kniha všetko, čo by som si mohla priať od dobrej fantasy. Veľmi dobre vymyslený a opísaný svet, fungujúcu a jasne vysvetlenú mágiu, zaujímavé a ľahko rozlíšiteľné postavy, klbká kráľovských intríg, zamotané emócie a veľa neodhalených tajomstiev. Všetko je to zabalené v balíčku svižného a príjemné autorkinho štýlu. Vďaka nemu som s radosťou obracala jednotlivé stránky a takisto som si vďaka nemu dlho neuvedomovala, že sa v prvej polovici knihy takmer nič nedeje. A v tom vlastne tkvie rafinovanosť autorkinho štýlu – v tom, ako ma dokázala totálne pohltiť, až som si nevšímala nič okolo seba. Ani dej, v ktorom sa toho veľa nedialo.

Ďalšia knižka, ktorú som si so sebou pratala na dovolenku, bola práve táto. Jedna z tých posledných síce, ale aj tak. No a musím sa priznať, že neviem, čo si myslieť. Vojna bola nie zas až tak dávno, no ja som ju nezažila, je to niečo, čo poznám len z dokumentov a z rozprávania. Viem o nej a počula som nejednu spomienku na toto nešťatné obdobie, videla som nespočet následkov, ktoré po sebe zanechala, no všetko tak nejak z diaľky. Nikdy som nemala pocit, že by sa ma priamo týkala. Práve pre to, že som ju nezažila z tesnej blízkosti. Viem, čo sa dialo, dostalo sa ku mne množstvo príbehov od ľudí, ktorí nehodnotili toto obdobie nijak kladne. No pri tejto knižke som mala pocit, že som priamo tam. Že sa skrývam a utekám, že plačem a kričím,... Že tento príbeh je niečo viac. Asi pre to, lebo to bola prvá takáto knižka, čo som čítala, preto som sa na ňu tak tešila. Nosí v sebe niečo, čo ma nútilo dívať sa na ňu oveľa osobnejšie. Vedela som, že vojna sa netýkala len Nemecka, nás a kdekoho ešte, no nikdy som si pred oči nepredkladala obraz spustošeného Holandska. Týkala sa aj ľudí, ktorí by sa pri správnom dodržovaní zákazu vychádzania možno ani báť nemuseli. No žijeme ako spoločenstvo a je zrejmé, že si budeme chcieť pomáhať. Že nie je fér, aby sme sa k sebe správali ako zvieratá. Bolo milé vidieť, že aj ľudia, ktorí neboli židovského pôvodu a nepoznali ľudí z deportačných centier, sa strachovali, chceli spraviť niečo dobré a zachrániť čo najviac ľudí, ktorí za nič nemohli. No a nie len židia prichádzali o svoje životy, no i obyčajní naverbovaní vojaci, ktorí položili svoje životy za vidinu víťazstva. Práve takýto príbeh ponúka táto knižka. Priamo z Amsterdamu. Tento príbeh rozpráva dievča menom Hanneke. Nežije zas až taký poctivý život, no je mladá a robí, čo najviac môže, aby pomohla svojej rodine. Oficiálne robí v pohrebníctve menšie administratívne veci, no jej hlavnou zárobkovou činnosťou je rozvážaťpodpultový tovar a zháňať veci, ktoré sa už v tej dobre tak ľahko kúpiť nedali. Práve týmto spôsobom sa raz ocitne na návšteve u zákazníčky, ktorá ju požiada o veľmi zvláštnu vec. Nájsť dievča, ktoré utieklo pred vojakmi, ktorí zabili jej rodinu. Mnohí sa skrývali a nevedno, ako sa ich životy skončili, keď skončila knižka, keď skončila vojna. Táto knižka nie je o strachu, bolesti, skrývaní, čučaní, či odboji. Je o láske, priateľstve, odhodlaní niečo urobiť a o odvahe niečo aj reálne urobiť. Hanneke často rozpráva o svojom mŕtvom priateľovi, ktorý odišiel brániť krajinu, no zahynul. Často naňho myslí a nedá sa zabudnúť, pretože sa jej do cesty pripletie jej brat. Čaká ju nemálo ťažkých a nebezpečných rozhodnutí, no aj napriek tomu obstojí, aj keď so smutným koncom. Ale také asi sú tieto príbehy, o smutnom osude tohoto obdobia. Tento príbeh sa ma pevne držal a nútil ma premýšľať a ďakovať, že žijem, kde žijem a kedy žijem. Pátrala so spolu s Hanneke, hľadala som vodítka a premýšľala asom s ňou. Váhala som s ňou a bála som sa. Chcela som pomôcť a spraviť niečo osožné. Obľúbila som si snáď všetky postavy okrem cudzích vojakov v meste. Obdivovala som toto dievča za to, čo všetko muselo urobiť a ako dobre sa naučila klamať, aby niekomu pomohla a chránila tak aj samú seba. Vedela som, prečo na začiatku váhala, ja yb som tiež nesúhlasila. no odhodlala sa a vstúpila do lepkavej pavučiny nepekného času, na ktorú by nikto z nás nemal zabudnúť. Po tomto viem, že dobrí ľudia existovali a snáď nejakí existujú aj dnes. A ak sa budeme chovať ako ignoranti, v ďalšej vojne by sme pozabíjali jeden druhého, no mali by sme sa chrániť a pomáhať si, postaviť sa krivde. Snáď žiadna už nikdy nepríde. Táto knižka mi dala veľa, čítala sa super ľahko a budem ešte dlho spracovávať, čo obsahovala.

Ďalšia super severská kriminálka – Tove Alsterdal a jej Zabudnutí mŕtvi! Musím sa priznať, že hoci krimi príbehy obľubujem, už dávno som žiadnu knihu podobného žánru nečítala. Kniha od švédskej spisovateľky Tovy Alsterdal bola teda príjemným osviežením, ktoré rozohnalo letargiu z čítania ženských románov, ktoré sa mi v poslednej dobe dostávali do rúk. Knihu Zabudnutí mŕtvi som si vybrala kvôli zaujímavému popisu, ktorý sľuboval spracovanie tém ako mafia, obchodovanie s ľuďmi či migrantská kríza. Zaujímavé a aktuálne témy, ktoré sa v súčasnosti dotýkajú väčšiny európskej populácie, Slovenska nevynímajúc, boli predpokladom, že nepôjde o tuctový román s otrepanými motívmi. Ďalším dôvodom bola samotná spisovateľka. Neviem prečo, ale oveľa radšej čítam podobné knihy od žien ako od mužov. Zdá sa mi totiž, že ženy dokážu nájsť správny pomer medzi napätím, akciou, opismi, charakteristikou postáv a ľúbostnou zápletkou. Zdá sa mi, že autorky svoje postavy viac prežijú, precítia a vytvarujú, pričom muži túto zložku diela viac zanedbajú a pozornosť venujú skôr zložitým zákonom fungovania podsvetia ako estetickej či umeleckej zložke. Alsterdal som však dôverovala a ako sa ukázalo, nesklamala ma. Vytvorila skvelý román, v ktorom je z každého rožku trošku, ktorý dokáže zaujať náročnejších čitateľov, ale aj čitateľky, ktoré s knihou relaxujú. Hlavnou postavu je Ally, ktorá si žije svoj pokojný život až do doby, keď jej manžel – investigatívny novinár Patrick – nezmizne v Európe za podozrivých okolností. Odhodlaná nájsť ho a zistiť pravdu o jeho práci odchádza do Paríža a vydáva sa na stopu zločineckej organizácie, ktorá pašuje a využíva migrantov na nelegálnu otrockú prácu. Postupne odhaľuje zákony podsvetia a prichádza na koreň veciam, ktoré sa jej manžel, ktorého to všetko stálo nakoniec život, chystal vyjaviť svetu vo svojich nedokončených článkoch. Je sympatické, že Alsterdal zvolila za hlavnú hrdinku ženu. Ženu, manželku a budúcu matku, z ktorej urobila silnú, ničoho sa nebojacu ženu. Tu sa však pýtam, či to Alsterdal neprehnala a nepokazila záver. Zdá sa mi totiž, že to trošku vykonštruovala a z celkom sympatickej hlavnej hrdinky urobila pomstychtivú vrahyňu, ktorá prežije smrť manžela, ale aj bitku, znásilnenie, vyhrážky a napriek tomu sa nevzdá a vplyvného francúzskeho podnikateľa, ktorý má všetko na svedomí, sama oklame a zabije. Napadajú mi otázky, akoby som v takej situácii reagovala ja, moji známi či iní, úplne obyčajní ľudia. A tu sa hodí otázka: Záleží čitateľovi viac na tom, aby sa stotožnil s postavou, alebo na tom, aby prostredníctvom nej zažil niečo nové, čo by v reálnom svete nikdy nezažil či nevydržal?! Čo čitateľ obľubuje viac?! Asi každý niečo iné, a preto sa ani Alsterdal nikdy nezavďačí všetkým. Niekomu sa to bude zdať prehnané, iní sa nad vygradovaným koncom potešia. Alsterdal však poteší Slovákov a Čechov, keď zistia, že hlavná postava románu Ally pochádza z Československa. Alsterdal priebežne odhaľuje Allynu minulosť, spomína nielen Prahu, ale aj Husáka či bývalý režim, ktorý v Československu pred rokom 1989 bol. Ukazuje sa teda veľmi veľká znalosť spisovateľky z histórie, geografie, práva či fungovania organizovaného zločinu. Autorka naozaj zabŕdla všade, veľa konkretizovala a všetko do detailu premyslela, za čo jej jednoznačne patrí veľké plus. Ak by som mala jedným slovom zhodnotiť knihu Zabudnutí mŕtvi, použila by som termín – nadpriemer. Severská krimi tvorba je v súčasnosti na vysokej úrovni, čo jednoznačne potvrdila aj Tove Alsterdal svojou novou knihou. Musím povedať, že ma natoľko „dostala“, že si v blízkej dobe zoženiem aj ďalšie jej knihy, ako napríklad Tichý hrob, Vezmi ma za ruku či Neobzeraj sa späť. A určite budem mať vysoké očakávania.

Láska je krásna, pokiaľ nám neublíži. Rodina by mala držať pri sebe, pokiaľ sa niečo nepokazilo a vzťahy sa navždy nespretrhali. Alexis, hlavná hrdinka novinky Hraj fér, to nemá v živote jednoduché. No i tak sa svojmu osudu postavila zodpovedne a najlepšie, ako vedela. Čo si o knihe myslím a kto by si ju mal prečítať sa dozviete v článku. Anotácia Tínedžerka Alexis presne vie, čo chce: zmaturovať, odísť na výšku do hlavného mesta a potom precestovať celý svet. Túži po slobode a pokoji. No otec má s ňou iné plány. Presťahuje celú rodinu na bohom zabudnutú dedinu, aby sa spolu postarali o starkú. Alexis je nútená nielen stráviť leto na dedine odstrihnutá od všetkých kamarátov, ale aj pomáhať otcovi na stavbe, kde sa jej pripletie do života o pár rokov starší Jorik. Mladý vojačik pobláznil za tie roky hlavu nejednému dievčaťu a teraz mu padla do oka Alexis. Alexis však už nebaví napĺňať cudzie predstavy. Starká chce jedno, otec druhé, ale nikto sa nepýta, po čom túži ona. A pritom sníva len o Jorikovi, ktorý okolo seba vystaval barikády proti akýmkoľvek citom. Podarí sa Alexis dostať Jorikovi pod kožu? Je im súdené pretaviť ich vzájomnú náklonnosť v lásku? Alebo je to len ďalší letný románik, na ktorý si o pár rokov ani jeden nespomenie? Enja Rúčková vo svojej deviatej knihe Hraj fér dokazuje, že je právom najúspešnejšia a najobľúbenejšia slovenská autorka dievčenských románov. Čitatelia môžu v novom románe opäť podľahnúť osudom jej hrdinov, ktorých si obľúbili tisíce mladých ľudí po celom Slovensku. O autorke dievčenských románov Enja Rúčková je obľúbená slovenská autorka, ktorá svoju tvorbu upriamuje na dospievajúce dievčatá. Žije na Liptove, čo môžeme poznať aj z jej novinky Hraj fér. Má rada kultové filmy, hudbu, hory či pizzu. Autorka je vydatá a radosť jej robia tri deti. Pokiaľ práve nepracuje, tak píše alebo žije s hlavou v oblakoch. Zostaňte s Enjou v kontakte: FB: Enja Rúčková Official Email: enja.ruckova@gmail.com Hraj fér nie je podľa mňa typická youngadultka Knihu môžeme rozdeliť do troch životných období hlavných hrdinov. Osud sa vždy postará o to, aby sa ich cesty nejakým spôsobom pretli a navzájom sa ovplyvňovali. S Alexis prakticky dospievame, prežívame ukončenie školy, leto plné povinností, ale aj veľkú lásku. A je to taký paradox, hoci kniha bola hlavne o nej a jej pocitoch, absolútne mi nesadla. Mladá dáma si často protirečila a z jej zmätenosti som bola zmätená aj ja. Čo sa jej mohlo zlého prihodiť, to sa prihodilo. Bola taký magnet na problémy, pre mňa až prehnaný. Keď som nemala rada Alexis, bol mi sympatický Jorik, no úlohy sa otočili a keď sa mi Jorik sprotivil, tak som si povedala, že Alexis nie je až taká zlá. Skutočne, túto knihu som prežívala a utekala z jednej postavy k druhej. Kto si však vyšportovaného vojačika Jorika nezamiluje, tak už vážne neviem. Určite by som príbeh nezaškatulkovávala ako niečo len pre mládež. Aj keď podľa môjho názoru je cieľovka mladšia, môže sa páčiť aj starším dievčatám, slečnám a ženám. Všetko to záleží od samotného vkusu čitateľa. Veľmi sa mi páči osobnosť autorky, s ktorou sa stretávame skoro na každej strane. Štýl a slová, ktoré volila, sú nezameniteľné a pre Enju typické. Tak isto prevládalo aj prostredie spod Kriváňa, ktoré výrazne zasahuje do deja. Príbeh oživila sms komunikácia s kamarátkou, ktorá nám dovolila nahliadnuť do pocitov Alexis. Z jednotlivých správ som pociťovala hnev, žiarlivosť, ale aj lásku. Trochu mi nesadlo písanie veľkých písmen pri zámenách ako Ti, Tvoj… rozumiem, že je to zvykom (ba pravidlom) pri písomnej oficiálnej komunikácií, ale tu si písali dve kamarátky, ktoré hojne využívali emotikony a svoj štýl, preto som tomuto zámeru neporozumela. Kamoške by som do smsky nikdy nenapísala: “Ako sa má Tvoj priateľ?” (veta je iba náhodný príklad). Dej mi prišiel dievčensky naivný, ľahko predvídateľný, ale za to príjemný. Páčila sa mi idea príbehu a zámer, ktorým sa autorka chcela uberať a v závere aj uberala. Hraj fér je taká tá typická letná romantická oddychovka, s ktorou si spríjemníte večer. Prečítať sa dá skutočne rýchlo. Komu knihu odporúčam Podľa mňa je kniha ideálna pre 15 ročné slečny, ktoré milujú drámu v láske a radi preháňajú. Typická hrdinka sama proti svetu hľadajúca spriaznenú dušu im bude určite sympatická a myslím, že veľa z nich sa v nej dokáže nájsť. Ale zase záleží na vkusu čitateľa, preto ak vás kniha zaujala, určite ju prečítajte a urobte si názor sami. Mne sa veľmi páčil autorkin zámer a hlavná idea knihy. Nie všetko podľa mňa ale vyšlo dobre. Napríklad to, že sa mi proste Alexis vôbec nezapáčila. Môže to byť ale aj preto, že rada sa v hlavných hrdinoch vidím a so sympatickou fotografkou sme úplne rozdielne povahy. Príbeh je však príjemnou oddychovkou na letné dni, ktorý sa veľmi dobre číta. Ak ste sa v minulosti stretli s tvorbou Enji Rúčkovej, určite nevynechajte Hraj fér. A tí, čo ste túto knihu do rúk chytili prvý krát, určite sa poobhliadnite aj po starších kníhách, ktoré sa zapísali do sŕdc mnohých dospievajúcich dievčat.

Medzi popredných spisovateľov vedeckej fantastiky patrí aj poľský autor Stanisław Lem, ktorý sa väčšine z nás prihovára z políc nenápadných ošúchaných antikvariátov. Tento popredný futurológ, humanista a filozof sa svojimi dielami preslávil v druhej polovici 20. storočia. Hoci pôvodne debutoval zbierkou básní, do povedomia čitateľskej verejnosti sa zapísal vedecko-fantastickým románom na pokračovanie Človek z Marsu. Tvorba Stanisława Lema je rôznorodá. Nájdeme v nej špekulatívnu fikciu, krátke alegorické príbehy, poučné bájky, bizarné rozprávky, odvážne vízie, ako aj ostrý satirický podtón, nevtieravý zmysel pre humor, hĺbavý sociálny aspekt, zamýšľanie sa nad kybernetickým a biologickým pokrokom i príjemnú hru s virtuálnou realitou a nanotechnológiami. Toto všetko robí z Lemovho literárneho fondu kvalitné čítanie v podobe takých velikánov vedeckej fantastiky, akými boli Wells, Clarke či Asimov. V súčasnosti sa Lemova výrečnosť, nahliadanie na budúcnosť a práca s pálčivým vedeckým motívom prirovnávajú k literárnym štýlom Kurta Vonneguta a Franza Kafky. Tematicky sa ale pohybuje niekde medzi Bradburym, Wyndhamom či Dickom. Stanisława Lema je jednoducho ťažké niekam zaradiť, tobôž zaškatuľkovať. Môže za to tzv. Nová vlna (New Wave) vo vedeckej fantastike v 60. a 70. rokoch 20. storočia, ktorá dokázala masovú produkciu ľahkej sci-fi posunúť za hranice experimentálnej prózy s jednoduchými nápadmi, úsmevnými príhodami aj povrchným narábaním s novými literárnymi formami. Aj preto je druhá dekáda roku 2018 vo vydavateľstve PLUS (Albatros) primárne venovaná dielam Stanisława Lema, ktoré sa môžu pýšiť novou knižnou úpravou. V marci bola vydaná zbierka poviedok vesmírnych dobrodružstiev pilota Pirxa. V ňom Lem zhmotnil všetky potrebné ľudské cnosti, ktorými by mal každý literárny hrdina vedecko-fantastických poviedok oplývať, ak má dôveryhodne odzrkadľovať život v jeho zložitosti a prakticky riešiť problémy o budúcej existencii človeka vo vesmíre. Máj priniesol preklad jedného z najznámejších Lemových románov o medziplanetárnej komunikácii - Planetu Eden. Na viac ako 300-stranovom vesmírnom dobrodružstve riešime spolu s autorom bežné otázky, ktoré navodzuje úplne obyčajné stretnutie s inou civilizáciou. Hoci tento príbeh vonia po vedeckom stereotype, otvára v ňom Lem jednu závažnú tému za druhou. Planeta Eden vyšla v roku 1959 (vydavateľstvo Albatros, 120 zväzok edície Karavana, rok 1979) a čitateľovi načrtne rozprávanie o posádke šiestich kozmonautov, ktorým sa podarí havarovať na ešte neprebádanej planéte. Prostredníctvom ich prežívania situácie, v ktorej sa ocitli aj vlastným zavinením, odkrýva Lem svoju víziu chápania komunikácie medzi pozemskou a mimozemskou civilizáciou. Tá je ale priveľmi vzdialená od schém, aké nám vo svojich dielach predostreli autori vedeckej fantastiky prvej polovice 20. storočia. Planeta Eden, na čo vlastne poukazuje aj samotný doslov od Františka Novotného, je prvým sci-fi románom, ktorý túto problematiku rieši analyticky, morálne, prostredníctvom sociologického experimentu a bez zbytočného extrému - mimozemská civilizácia pozemských vedcov nechce ani zotročiť (či zahubiť), ani s nimi dobrovoľne nadviazať kontakt, ktorý by zbúral bariéru medzi diametrálne odlišnými svetmi. Táto civilizácia chce ostať neobjavená. Chce byť izolovaná od okolitého sveta. Riadiť sa vlastnými pravidlami či hnať sa do záhuby bez možnosti objavovať, skúmať, ďalej sa vyvíjať alebo napredovať. Väčšina vedecko-fantastických diel sa vyznačuje kladnými postavami, ktoré majú niekoľko spoločných menovateľov. Medzi ich dobré vlastnosti patria pozitívne etické hodnoty, ktoré sú neraz hybnou silou deja. Autori počas odkrývania hlavného konfliktu vyzdvihujú ich odvahu, cieľavedomosť, rozvahu, chladnokrvnosť, inteligenciu a zmysel pre povinnosť alebo vernosť. Aj keď Stanisław Lem v Planete Eden využíva túto šablónu podobne ako iní autori vedeckej fantastiky, jeho postavy sa stereotypu predsa len vyhýbajú. Lem ich totiž oberá o ľudský rozmer. Čitateľ je síce nútený byť empatický, nejakým spôsobom prežívať pobyt na neznámej planéte a spoločne objavovať jej krásu, nedovoľuje sa mu ale dôverne sa s postavami zžiť. Šestica astronautov je nám predstavená iba prostredníctvom funkcie, ktorú v posádke zastávajú. Máme tu teda Inžiniera, Koordinátora, Chemika, Fyzika, Doktora a Kybernetika - šesť mužov s minulosťou, o ktorej nič nevieme; šesť vedcov žijúcich iba v prítomnosti; šesť stroskotancov na neznámej planéte s príznačným menom, ktorí sa musia naučiť spolu komunikovať a riešiť konflikty bez zbytočných emócií, čo nie je vonkoncom ľahké. Lemova snaha odosobniť sa od hlavných hrdinov prináša svoje ovocie v druhej tretine príbehu. Nosnou zložkou románu je predovšetkým opis planéty, na ktorej sa spolu s hrdinami ocitáme. Cez spoznávanie jej zložitého ekosystému až po vnútornú hierarchiu spoločenstiev, s ktorými prichádzajú astronauti počas svojho putovania do styku, si práve čitateľ vytvára s celým svetom také väzby, aké sú potrebné na to, aby mohol v krízovom bode dospieť k racionálnemu rozhodnutiu. A to bez zbytočného sentimentu. Rozprávač nie je vševediaci, všetky potrebné informácie podáva z jedného zorného uhľa, čím dodáva príbehu potrebnú reálnosť, stupňuje napätie a obracia čitateľovu pozornosť k dôležitým bodom autorovho chápania nadviazania kontaktu s mimozemskou formou života. Planeta Eden nie je dynamická. Prevláda v nej opis prostredia, rôznych foriem života, nových technológií i postupov či protokolov, ktorými sa naši hrdinovia riadia. Planeta Eden je statická. Nájdete v nej oveľa viac úvah, polemík, vnútorných prehovorov postáv aj krátkych dialógov technického rázu, ktoré spomaľujú plynulosť deja. Planeta Eden je vo svojej podstate rozmanitá, a práve tým si získa nejedného náročného čitateľa. Miestami je aj zložitá, ťažšia na vnímanie, ale to len preto, že ide o román, ktorý bol vytvorený podľa osnov klasickej vedeckej fantastiky. A tá sa nesie v duchu anticipácie spoločenských vzťahov, monitorovania perspektívnej budúcnosti, profilovania etnických alebo ideových hodnôt či ľudského skepticizmu. Preto je určená pre hĺbavých čitateľov, vedecko-fantastických dinosaurov, milovníkov nadčasového pokroku, labužníkov nie anglo-americkej literatúry… jednoducho pre každého, kto vie oceniť čaro tzv. Novej vlny a hard sci-fi. Chybičkou na kráse je len jej nové vydanie. Hoci edičné poznámky vysvetľujú prístup k jazykovej úprave textu z roku 1979 pomerne obšírne, budete mať s novou verziou menšie a časom oveľa väčšie problémy. Za tie viac-menej môže snaha prekladateľa prispôsobiť sa jazykovému fondu súčasnej spoločnosti, miestami prekombinovaná vetná skladba, nešťastne zvolené prirovnania či interpunkcia. Preto sa nevyhnete opätovnému prinavracaniu sa k nejakej pasáži, ktorej ste na prvé, druhé a niekedy ani na to tretie prečítanie nedokázali naplno porozumieť. Sem-tam vám do prežívania práve čítaného vnesú chaos umelé prehovory postáv, neprirodzené narábanie s replikami v priamej reči, ale aj automatický (hrubý) preklad bez úpravy, čo zamrzí, lebo typografia knihy je naozaj skvostná. Planeta Eden od Stanisława Lema patrí k unikátnym románom svetovej vedeckej fantastiky. Cestu k vám si nájde za každých okolností, preto by ste s ňou nemali zvádzať zbytočný boj. Jednoducho sa jej poddajte, a potom určite bez zbytočných komplikácií zhltnete aj ten zvyšok Lemovej tvorby!