Hoci nie som cieľová skupina Mirky Varáčkovej, jej knihy sú mi stále blízke. Vždy v nich nájdem niečo, čo ma zaujme, a preto ich s radosťou odporúčam ďalej. Kniha s najväčším posolstvom Pri každej novej knihe od Varáčkovej si poviem, že toto je tá najlepšia kniha, akú som od autorky čítala. Prepáčte, že sa opakujem, ale som prinútená to povedať opäť. Spolu to zvládneme je príbeh o Timei, mladej hudobníčke, ktorá sa snaží vynútiť si u rodičov slobodu. Tí sú veľmi prísni. Dobré známky sú pre nich všetko, a tak dcéru doslova až mučia svojimi ochranárskymi krídlami. Dávajú jej samé zákazy, príkazy, obmedzenia a podobne. Timea sa nevzdáva a presvedčí rodičov, aby ju pustili na školský výlet do Berlína. Na veľkej párty sa z nej stáva ľahká korisť a dôvod ochranárskych rečí rodičov pocíti na vlastnej koži. Človek sa učí až z vlastných chýb, no tie majú niekedy fatálny dopad. Mirka svoj príbeh začína úplne klasicky. Silná hlavná hrdinka, super kamarát, náznaky prvej lásky. Ale konečne sme sa stretli s niečím, čo sa v jej príbehoch vyskytuje minimálne. Timea má okrem dobrých vlastností aj tie negatívne, ktoré sú niekedy silnejšie a vedú ju nesprávnym smerom. Hudobníčka tak bola realistickejšia a nešlo len o obyčaný príbeh pre mládež, ktorého pointov je prežívanie prvej lásky. Tak isto môžeme bližšie nazerať na kamarátstvo medzi dievčaťom a chlapcom, kedy jeden z nich cíti niečo viac a na prvú lásku, ktorá nemusí byť taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá. Čo by to bolo za knihu bez štipky romantiky? Najvýraznejším problémom je neefektívna obojstranná komunikácia. Tak, ako rodičia nevedia komunikovať a hlavne vypočuť si Timeu, tak Timea nevie akceptovať pravidlá rodičov a povedať im adekvátne o svojich pocitoch. Timea bola často až prehnane drzá a nechcela porozumieť pravému dôvodu, prečo sú jej rodičia (trochu prehnane) opatrní. Opísaný fenomén sa nevyskytuje len v knihách, ale aj v realite. Som veľmi rada, že sa táto neľahká téma nielen načrtla, ale aj rozobrala. Čitateľ tak môže z oboch strán nazrieť na to, ako podobné veci dopadnú, keď sa neriešia. Komunikácia je základ a je dôležité nielen vedieť hovoriť o svojich pocitoch, problémoch a túžbach, ale aj počúvať toho druhého. Miroslava Varáčková sa pustila do spracovania aktuálneho problému, pričom ho podala vhodným spôsobom nielen mládeži, ale aj samotným rodičom. Už si stačí len knihu prečítať. Bonusom je super väzba a obálka, vďaka ktorej je kniha ešte atraktívnejšia. Čo môže byť lepšie, než rebelantské ružové vlasy? Osobne mi tento druh papierovej väzby vyhovuje viac, než tvrdá väzba s prebalom. Komu knihu odporúčam Kniha sa číta úplne sama. Ani neviem ako a už som otáčala posledný list. Neviem, či to je tým, že ma tak veľmi Timea bavila alebo, že Varáčkovej štýl je proste prudko čitateľný. Stakatka (ktorej prezývka mi veľmi nesadla a drala mi jazyk… toto jediné sa mi tam asi nepáčilo) sa musela priučiť až z vlastnej chyby. Mnohé veci z príbehu zostali aspoň pre mňa otvorené. Možno Mirka urobí výnimku aj tu a pripraví nám nejaké pokračovanie – nenahnevala by som sa. Knihu odporúčam nielen mladým slečnám, pre ktoré by to snáď mala byť povinná literatúra, ale aj rodičom, ktorí cítia, že treba zmenu v komunikácii so svojimi deťmi. Spolu to zvládneme odporúčam všetkým, ktorí od young adult knihy očakávajú viac, než len pár strán s úplne otrepaným príbehom. Autorka sa každou ďalšou tvorbou prekonáva, preto som zvedavá, na čo sa ešte môžeme tešiť.

Konečne som sa aj ja dočkala a dostal sa mi do ruky výtlačok Všechno je v pohode od Niny LaCour. Totižto, na túto knihu som mala zálusk už naozaj veľmi dlho a keď som zistila, že kniha vychádza v Česku a na Slovensku, veľmi ma to potešilo. Popravde, poslednú dobu naozaj moc nečítam anotácie - a keď aj hej, tak jediné čo si z nich zapamätám je, že či danú knihu chcem čítať alebo nie. A presne taký prípad je aj Všechno je v pohode. Nepamätala som si o čom má kniha byť, ale to mi nejako nevadilo a možno aj vďaka tomu, že som presne nevedela čo mám čakať, som z knihy mala také pocity, aké som mala pri čítaní. Nina LaCour je americká autorka, ktorá už od detstva zbožňovala knihy a dokonca pracovala aj vo viacerých knihkupectvách. A tá láska ku knihám bola veľmi očividná aj v samotnej knihe. Všechno je v pohode je naozaj veľmi kratučká kniha, ja som ju napr. prečítala za pár hodín, keďže nielenže je kratučká ale aj sa číta úžasne rýchlo. Do knihy som sa pustila a nemohla som ju vyslovene odložiť z ruky, tak ma dokázala vtiahnuť do deja a získať si ma. Chcela som toho o Marin vedieť viac a viac a to ma hnalo dopredu aj v čítaní. Nedá sa povedať, že by samotný príbeh bol nejaký výnimočný - práveže by som skôr povedala, že je výnimočný práve vo svojej obyčajnosti. Totižto, Marinin príbeh nie je vyslovene príbeh, ktorý Vám zmení celý svet. Nie je to ani príbeh plný akcie a vtipu, ktorý si okamžite zamiľujete. Nie, zamilujete si ho práve preto, aké pocity vo Vás vyvolal. Ako o ňom stále premýšľate, aj keď je to už mesiac potom čo ste knihu dočítali. Ako určite viete, že sa ku knihe raz vrátite, lebo možno práve kvôli nej pochopíte niektorých ľudí a uvedomíte si, že každý sme nejaký a mali by sme sa snažiť byť trošku viac empatickejší a neporovnávať podľa nás všetkých - každý má svoju vlastnú psychiku a na každého rôzne životné útrapy vplývajú inak. A práve toto posolstvo, ktoré kniha vysiela so mňou zatriaslo tak riadne, ako už dlho nič. Postava Marin bola veľmi uzavretá a nielen pred okolím ale aj samou sebou, obozretná a bolo vidieť, že sa s niečim trápi ale nechce s tým ľudí otravovať a radšej bude trpieť sama, v tichosti a odstrčí aj tých pár ľudí, na ktorých jej naozaj záleží - len aby ich ešte viac nezranila. Naopak, za to Mabel bola presný opak Marin. Proste, takú kamarátku ako bola Mabel si zaslúži každý. A ako, nechcem nič vyspoilerovať, preto iba tak okrajovo - nebolo to také, že by to všetko bolo postavené iba na jednej osobnosti a jednom romantickom vzťahu, o kolo ktorého by sa to všetko točilo. Nie, práveže išlo práve o to kamarátstvo Marin a Mabel a ako si ony dve nachádzali k sebe cestu aj po toľkých útrapách čím si prešli a po tom dlhom odľúčený. Ešte mi to nedá sa nevyjadriť k tej dokonalej obálke - ktorá sa či už farebne alebo aj obsahovo dokonalo k príbehu hodila a vo svojej jednoduchosti je priam nádherná a rozhodne sa na ňu neviem vinadívať. A takisto, pri preklade som si nevšimla nejakých zádrhelov a ani gramatických chýb, ktoré by vyslovene do očí bili (ale to berte s miernou rezervou - až tak sa do českej gramatiky nevyznám). Proste, pre mňa naozaj dokonalá kniha, ktorá sa odohráva v nádhernom zimnom zasneženom New Yorku a hoci sa moc ďaleko od intráku hlavné postavy nedostanú, aj tak má tá celková atmosféra knihy veľmi pohltila.

Možno nie som doktor, no do lekárne za mnou chodí čoraz viac ľudí, ktorí mi na otázku: Máte nejaké problémy, o ktorých by som mala vedieť? odpovedajú, že majú práve vyššie spomínanú histamínovú intoleranciu, takže nič nemôžu. Aj farmaceuti sú len ľudia, ktorých v škole všetko nenaučia, a preto je na mne a mojom voľnom čase, aby som si doštudovala všetko, čo môžem niekedy zúročiť. Naviac, histamínová intolerancia je dnes tak rozšírená, až ma neprekvapilo, keď ju diagnostikovali aj mojim kolegyniam. Táto kniha sa skladá z dvoch hlavných častí, a to teoretickej, ktorú nasleduje dlhšia časť s receptami. Ja som sa zamerala hlavne na tú prvú, a druhú dala posúdiť kolegyni, ktorá už čo to uvarila/upiekla. HIT je skvele spracovaná kniha, ktorá sa do problematiky ponára pomaly a pekne do hĺbky. Začiatok je všeobecný, autor poukazuje na širokospektrálne problémy organizmu, ktoré môžu často evokovať začínajúcu histamínovú intoleranciu. Niektorí ľudia majú za to, že s takým ochorením sa človek musí narodiť, len sa mu postupne zhoršuje. Bohužiaľ, takto to vôbec nie je. Naše telo je počas života vystavené mnohým alergénom, s ktorými bojuje rôznymi mechanizmami. Niekedy sa ale k histamínu pridajú ďalší "bojovníci", ktorý oslabia telo natoľko, až sa nevie poriadne brániť. Nazvala by som to "katalyzátorom" nevyhnutného. Tým najhorším v dnešnej dobe, aspoň podľa mňa, je stres. Nielenže vravím z toho, čo som sama videla, ale dáva to zmysel, nakoľko stres nepariamo zvyšuje hladiny histamínu v krvi. Prečo bolo niekedy oveľa menej ľudí, ktorí trpeli HIT a museli si dávať pozor na všetko, čo zjedli, a brať každý deň antihistaminiká? Spoiler alert: Moderná doba prináša niekoľkonásobné množstvo stresu. Táto kniha sa vyjadruje ako k stresu, tak aj k ďalším rizikovým faktorom, ktoré môžu ovplyvniť priebeh histamínovej intolerancie. V knihe som našla dosť zaujímavých a poučných vecí, ktoré by si mali prejsť samotní ľudia trpiaci hit, nielen niekto, kto pracuje v zdravotníctve. Táto kniha je na to ako stvorená. Autor sa vyjadruje k viacerým vitamínom, minerálom, dokonca aj k probiotikám, a hovorí o ich účinkoch na organizmus ľudí trpiacimi hit. Je fascinujúce, aké účinky na pacientov majú špecifické kmene laktobacilov. Každopádne, druhá, obšírnejšia časť, obsahuje približne 150 receptov, ktoré sú vskutku konštruované práve pre pacientov s hit, aby sa čo najviac znížil príjem histamínu, ktorý dostávajú do organizmu z potravy. Ako ale hovorím pacientom, každý organizmus je iný a nie každý musí byť citlivý na dané potraviny v rovnakej miere. Musím zatlieskať autorovi, pretože sa mu podarilo vytvoriť pozoruhodnú príručku pre ľudí, ktorí vychádzajú od alergológa s jasnou diagnózou: histamínová intolerancia. Toto ochorenie je častokrát zamieňané s obyčajnou alergickou reakciou, a preto by sme si na ňu mali poriadne posvietiť.

Meno Olivier Bourdeaut, pokiaľ veľmi nesledujete zahraničnú literárnu scénu a rôzne ceny za literatúru, vám asi veľa nehovorí. Tento francúzsky autor publikoval svoju prvotinu začiatkom roku 2016 a hneď v ďalšom roku sme sa dočkali českého i slovenského prekladu. Rýchlo? Áno, pretože kniha Čekání na Bojanglese sa krátko po vydaní stala senzáciou, a to nielen v domovskom Francúzsku. Zaujímavý názov a obálka – vyvolávajúca pocit, že táto kniha nebude ako ostatné –, ale aj prvé slová knihy sú znakom výnimočnosti novely. Nejde o typický príbeh plný nečakaných zvratov či napätia, nenájdete tu ani veľké množstvo postáv, no zato objavíte netradičný príbeh jeden nezvyčajnej rodiny, ktorú tvorí mama, otec, ich syn – rozprávač príbehu – a domáci maznáčik v podobe vtáka. Ich rodina žije svojským životom trochu mimo reality, pretože tak sa im to proste páči. Večierky, dobré jedlo a pitie, kašlanie na pravidlá a konvencie, každovečerná spoločnosť zaujímavých priateľov a k tomu úžasná hudba; nikdy sa nekončiaca pieseň Mr. Bojangles od Niny Simone, pri ktorej by zamilovaní rodičia chlapca najradšej tancovali do skonania sveta. Už od úvodu sa na vás valí humor, absurdita a vykonštruovaný dej, ale to všetko je súčasťou očarujúceho príbehu, ktorý nemá za cieľ byť zdrvujúco reálny, ale chce poukázať na svetlé i temné odtienky života, na bláznivú lásku, na to, že i menej konvenčné správanie sa môže stretnúť s porozumením. Od prvých strán je veľmi výraznou a svojskou postavou matka, ktorej skutočné meno sa nikdy nedozvieme (asi). Ona je stred vesmíru, stredobod tejto rodiny, ona robí z každodennej sivosti reality magický život plný vášne, fantázie a lásky. Jej prehovory mi svojou pochabosťou miestami pripomínali Daisy z Veľkého Gatsbyho, vlastne celý text mal trošičku fitzgeraldovský a jazzový nádych, hoci sa vlastne odohrával v súčasnosti. Postupne sa však atmosféra textu menila, absurdné striedalo to reálne, no svoju pojašenosť si text do istej miery stále zachovával, i keď realita pomaly, ale isto začala vystupovať do popredia. V tejto knihe však nejde len o ničnehovoriace rozpovedanie príbehu, Bourdeaut na pozadí extravagantného života niekoľkých ľudí reflektuje aj rôzne udalosti či problematiky, no možno povedať, že je potrebné čítať medzi riadkami. Vnímavý čitateľ už pomerne skoro dokáže vytušiť, akým smerom sa kniha bude uberať, keďže ju mnohí prirovnávajú k Vianovej Pene dní. Komická atmosféra sa začne meniť na dusivú, dokonca až tragickú a vy sa po tej zmene zrazu pristihnete, ako postavy začínate ľutovať, pretože ste si ich od začiatku veľmi rýchlo zamilovali. „Plakat za dne, to je něco jiného, je to jiná rovina smutku.“ (s. 88) Svojské rozprávanie chlapca je kde-tu doplnené denníkovými zápiskami otca, ktoré novele dávajú trochu iný rozmer. Pridávajú jej na vážnosti, keďže chlapcov pohľad – hoci je veľmi vnímavý – je stále len pohľad malého chlapca, ktorý je miestami naivný a hlavne hravý. Jeho vek sa však neodráža v jazyku, štylizácia je, naopak, veľmi dobrá a zaujímavá, no otcove texty sú o úroveň vyššie. Táto kniha plná radosti a humoru vás zároveň hlboko dojme, pretože i keď je uletená, poukazuje a snaží sa vyzdvihnúť krásy života, keďže tie často zavalení všednosťou už ani nevidíme. Naproti bohémskemu životu tu však postrehneme aj jeho odvrátenú tvár, čo textu pridáva na dramatickosti a čitateľa vťahuje tak trochu späť do reality plnej problémov, s ktorými sa bežne stretávame. Čekání na Bojanglese sa zrejme nestretne s priaznivým ohlasom u masy čitateľov, avšak tí, čo radi vyhľadávajú netradičné a výnimočné diela, si ho určite vychutnajú.

Pri výbere knihy Záhrada nových začiatkov od Abbi Waxman som bola dosť povrchná. Priznám sa, že knihu som vyberala hlavne kvôli krásnej obálke. Dokonca som iba zhruba vedela, o čom bude. Hlavná hrdinka Lilian prišla pred štyrmi rokmi o manžela. Pracuje ako ilustrátorka vo vydavateľstve učebníc. Šéfka jej zadá ilustrovať knihu o zelenine. Podmienka je, že absolvuje záhradkársky kurz. Lilian ponuku akceptuje a už najbližšiu sobotu vyráža do botanickej záhrady spolu so svojimi dcérami a sestrou. Aby som nezabudla, Lilian stále nie je pripravená začať randiť. Až pokiaľ nepríde na kurz, kde je lektorom sympatický Edward… Je to jeden z príbehov, kde už na začiatku knihy zhruba tušíte ako skončí. S čistým svedomím však môžem napísať, že mi to tentokrát neprekážalo. Lebo dej nebol iba o Lilian, ale aj o jej sestre či švagrinej. Veľkú úlohu zohrávali aj deti Annabel a Clare. A v neposlednom rade všetci účastníci kurzu. Kde sa nazbierala vskutku zaujímavá partička ľudí, ktorí na prvý pohľad nemajú nič spoločné. Kniha sa mi čítala ľahko a bola pre mňa veľmi príjemnou oddychovkou. Viackrát ma rozosmiala, párkrát som mala slzy v očiach. Ale hlavne som po jej prečítaní mala príjemný pocit. Zanechala vo mne dojem. A hoci mi možno neuveríte, chcela by som aj ja absolvovať kurz, kde by som spoznala toľko rôznych, ale zato priateľských ľudí. Musím pogoogliť, či je niečo také aj v našom okolí. Veľmi milo knihu dopĺňajú rady, ako pestovať zeleninu. Pred každou kapitolou nájdete tipy na to, ako sadiť napríklad mrkvu, kapustu, cesnak či kukuricu. Alebo aj to, ktorá rastlina s ktorou dobre vychádza a môžu vyrastať pri sebe. Veľa záhradkárskych tipov sa však dozviete aj priamo v príbehu. Vôbec neľutujem, že som si túto knihu vybrala povrchným spôsobom. Knižnicu mi tak bude zdobiť nielen pekný obal, ale teraz po prečítaní viem, že aj milý príbeh. Myslím, že každá žena si v nej nájde to pravé pre seba.

Táto letom kričiaca knižka navonok pripomínajúca encyklopédiu vám už klope na dvere!!! Otvárajte!! Leto o pár dní meteorologicky končí, tak si osviežte posledné dni. Ťažko, veru ťažko sa nám ide všetkým po prázdninách do školy ;) ,,...vyhrávať je zábavné a každý predsa rád vyhráva." Povedz, že ma miluješ je ideálnou voľbou nielen k moru. Už len pri čítaní máte pocit, že tam môžete byť. Obálka tejto knižky je hravá, plná leta. Mušličky Belly pripomínajú milovanú priateľku jej mamy. A teda aj každé leto, ktoré spolu prežívajú. Leto plné vody, tepla a zábavy. Objavovania seba samej. Prvých lások, prvých sklamaní a rozčúlení. Knižka opisuje vzťahy medzi súrodencami oboch dlhoročných priateliek. Štyri decká. Belly a traja chalani, ktorí sa ju svojim spôsobom snažia ochrániť. Až toto leto sa Belly vzoprie a začne si kráčať po svojom. Zažije prvý vážny vzčah a všetky jej city vyjdu na povrch v jedinom hurikáne, kedy si povie dosť. Táto knižka je plná očakávaní, myslíte si, že viete ako skončí, ale ste úplne vedľa. ,,Keď raz chvíľa pominie, nemožno ju znova nájsť. Je preč." Nestíhala som ani rozmýšľať nad tým, čo sa deje, len som chcela čím skôr vedieť, aký bude koniec. Toto je naozaj rýchle a príjmné letné čítanie. Belly opisuje nielen aktuálne leto, ale vo svojich spomienkach sa vracia ku každému letu a spomína, aké bolo. Tieto flashbacky dej síce spomaľujú, no niektoré pikošky sú naozaj zaujímavé. Vďaka týmto náhľadom do minulosti môžeme lepšie pochopiť psychické rozpoloženie Belly. Toto leto je však, samozrejme, najlepšie a je aj ťahúňom deja, jeho hlavnou línou ;) Zo začiatku ma príbeh nebavil, no neskôr sa posunul a už som sa naozaj nechcela odtrhnúť. Táto knižka sa mi páčila viac ako Všetkým chalanom, ktorých som milovala... od tej istej autorky. Príbeh bol jednoduchší, bez blbostí a reálny. Posadený do úžasného a nádherného prostredia. Postavy vás nenudia, každá jedna je špeciálna. ,,Rozmýšľala som, či sa takto končia staré lásky - ufňukane, pomaly a zrazu nie sú." Čo sa týka záveru, ten bol alebo nebol? Sama neviem, pretože kľudne by som čítala ďalej a ďalej. Príbeh skončil skokom na Vianoce, chvíľkou, ktorá prezradila všetko aj nič. A je len na nás aký záver si sami napíšeme. Určite sa nebojte pustiť do tohto letného mini šialenstva.

Kniha Učiteľ od autora Lee Matthew Goldberga sa mi pozdávala už dávnejšie, hneď ako vyšla. V tom období som však vedela, že nebudem mať na ňu dosť času, preto som na ňu takmer pozabudla. Dokonca som si ani nevšimla, že by ju niekto čítal a robil jej propagáciu. Nakoniec som sa rozhodla, že jej dám šancu a pustila som sa do čítania. Knihu som prečítala za dve poobedia. Treba k tomu ešte niečo písať? ?? učitel Mladý redaktor známeho vydavateľstva Kyle Broder práve získal skvelú zmluvu pre mladú autorku. A to iba za prvých 100 strán rukopisu. Keď sa to dozvie profesor William Lansing, ktorý ho učil na univerzite, je nadšený. Verí totiž, že jeho bývalý žiak mu pomôže vydať knihu, ktorú on píše už desať rokov. Kyle je spočiatku uchvátený, že sa vidí s Williamom po tak dlhom čase. Keď sa však pustí do čítania jeho diela, je šokovaný. Je si istý, že toto nie je kniha, ktorú by jeho ( a aj ktorékoľvek) vydavateľstvo chcelo vydať. Potom, čo ho Kyle zdvorilo odmietne, za začína skutočný triler. William začína byť posadnutý. Neustále prenasleduje Kyla aj jeho priateľku, ba dokonca aj spomínanú mladú spisovateľku. Postupne sa odkrýva desivé tajomstvo z ich minulosti. „Naozaj ste v pohode?“ Zaliali sa mu oči a utrel si ich rukávom. Mal ďaleko k tomu, aby bol v pohode. Bude zvyšok jeho života diktovať to, čo niekto zvečnil v nejakom románe? „Kyle….?“ „Idem do Connecticutu,“ túžil po jej úteche, potreboval mať niekoho na svojej strane. „obávam sa, že s Williamom to nedopadlo dobre. Pokúša sa ma zničiť.“ „ Hovoril o vás pekne. Povedal, že je vaším učiteľom.“ Učiteľom. Kyle už nikdy nechcel počuť to slovo, už len pri tom pomyslení sa cítil zle. Kniha je napísaná skutočne veľmi pútavo. Autorov štýl sa mi páčil. Krátke odseky vás nútia čítať ďalej. Týmto spôsobom iba otáčate stránky a so zatajeným dychom čakáte na rozuzlenie. To bolo síce trochu predvídateľné, ale atmosfére knihy to neublížilo. Párkrát sa mi stalo, že sa mi rozbúchalo srdce. Mala som obavu, čo bude nasledovať. To k tomuto žánru patrí a som rada, že sa to dostavilo aj pri Učiteľovi. Pozitívom tejto knihy je aj niekoľko tipov na knihy, ktoré sú v nej spomínané. Predsa len, ide o príbeh s knižnou tematikou. To ja ako knihomoľka považujem za atraktívnu tému. Knihu som sa snažila viackrát odložiť s tým, že idem niečo robiť. Po pár sekundách som ju ale mala späť v rukách a čítala ďalej. ucitel02 Pre mňa bola táto kniha veľkým pozitívnym prekvapením. Naozaj ma mrzí, že som o nej na sociálnych sieťach veľa nečítala. Určite si zaslúži viac pozornosti. Vtiahla ma do deja a držala ma celý čas v napätí. Tak splnila svoj účel. Vrelo odporúčam aj ako darček pre muža. Ale viem, že tomuto žánru holdujú aj ženy. Pevne verím, že sa vám bude páčiť tak ako mne.

V poslednom čase sa u nás čoraz viac začínajú presadzovať aj francúzski autori. Väčšie vlny v mori trilerov spôsobil Bernard Minier, nasledoval Guillaume Musso a teraz sa do našej pozornosti dostáva Jean-Luc Bizien. Prvý diel jeho Trilógie temnoty ma okamžite zaujal tým, že sa odohráva prevažne v Severnej Kórei. Už to samo osebe je pre mňa obrovským lákadlom, vždy rád čítam knihy z netradičného prostredia. A krajina s komunistickým diktátorským režimom poskytuje mnoho zaujímavých podnetov a inšpirácií. Jean-Luc Bizien si je toho dobre vedomý a náležite ich využíva v každom smere. Či už ide o vojenskú zložku, medziľudské vzťahy, alebo takú banalitu, akou je u nás cestná doprava. Evangelium pekla vás tiež zaujme, ak máte radi dej s viacerými líniami. "Zašklebil se, když ho náhle oslepilo denní světlo, které se prodralo clonou z lístí. Zastínil si rukou obličej. Jako blesk ho zasáhla bolest. Tiše zasténal a klesl zpět na zem, dalšiho pokusu nebyl schopen. Ležel na zemi na zádech, jako mučedník odsouzený k pomalé smrti. Nad ním poskakoval démon z jedné nohy na druhou a tleskal do dlaní z čiré radosti, že se jeho kořist probrala." (s. 57) Tú hlavnú tvorí pátranie plukovníka Paika Dong-Soa po beštiálnom sériovom vrahovi v okolí hlavného mesta. Vodca Kim Čong-Il sa všemožne snaží zamedziť akémukoľvek fyzickému či psychickému zlyhaniu svojho ľudu a výskyt takéhoto pochybenia by bol fackou do tváre jeho režimu. Príslušné zložky sú tak odhodlané okamžite vraha nájsť, a to čo najskôr. Druhým leitmotívom príbehu je hľadanie strateného novinára. Americký redaktor Seth Ballahan sa cíti zodpovedný za mladíkov osud a vyberie sa do Severnej Kórei, aby ho priviedol späť domov. Michaelova rodina kedysi ušla pred režimom a Seth sa oprávnene obáva, či sa na mladého žurnalistu nezniesla vlna odplaty straníckych štruktúr. Obe línie sa skôr či neskôr pretnú, pričom čitateľovi nie je spočiatku jasné, kde sa Michael zdržiava, či je v područí vraha, alebo je jeho démonom čosi celkom iné. Bizien sa tu prejavuje ako autor schopný pohrať sa s čitateľovou predstavivosťou, čo ocenia najmä tí, čo dávajú prednosť úvahám pred priamočiarym dejom. "Kdo se stane jeho přístí kořistí? Se zavřenýma očima zkoumal seznam, který si vytvořil. Další soudní lékař, který pracoval s mrtvolami - jistý Čchoi Čung-wan, obskurní doktor, zaměstnanec státní márnice. Pravděpodobně ještě větší a tlustší než vojenský soudní lékař, jehož osud zpečetil před několika hodinami. Ano, Čchoi Čung-wan bude nepochybně ten další. Pak přijde na řadu mladý vyšetřovatel, ten, kterému svěřili tuhle záležitost. Mrňavý poručík, který si o sobě bezpochyby myslí, že ho dokáže dopadnout." (s. 272) Zasadiť príbeh pre našinca do exotického ázijského prostredia sa vyplatilo. Paik Dong-Soo ako hlavná postava je výborný, ihneď vzbudí váš záujem a chcete vedieť, ako to s ním dopadne. Navonok sa prezentuje ako oddaný vojak, no vnútri tajne túži po slobode a možnostiach západného sveta. Cez neho sa navyše dozvedáme o pomeroch v Severnej Kórei a pri niektorých prvkoch neprestanete žasnúť. Román sa tak stáva nesmiere poučným a jeho hodnota stúpa. Ďalšia postava - novinár Seth - už také veľké sympatie nevzbudzuje. Je protivný, arogantný, neznášanlivý a rasistický. Jeho postoj k Ázijcom je síce vysvetlený skrz rodinnú históriu (starý otec bojoval v kórejskej, otec vo vietnamskej vojne), no napriek tomu na mňa pôsobil ako rušivý prvok a jeho kapitoly som čítal najprv len z rýchlej povinnosti. Až keď sa dostal (konečne) do Kórey, začal sa jeho prerod a od toho momentu aj jeho celkové poňatie. Aj tu sa ukázalo, že Bizien vie, čo robí, a kam chce svoje postavy dostať. Čo mi však predsa len trochu prekážalo, bol autorov štýl. Je tu na súčasný trend pomerne málo dialógov a v drvivej väčšine prevažuje autorská reč. To je však len subjektívny postreh odchovanca dynamickejších textov, dá sa na to navyknúť. Evangelium pekla nastavilo latku vysoko a ak si ju udrží počas celej série, je sa na čo tešiť.

Mlieko a med je básnická zbierka, ktorá strhla na seba veľmi veľa pozornosti v čase, keď bola vydaná – a hoci to už nejaká doba je, stále na seba upriamuje veľa pozornosti. Takisto, táto knižôčka by sa dala zaradiť do akéhosi pomyselného zoznamu – normálne takúto knihu nečítam, ale dala som jej šancu. Totižto, čo som najviac nenávidela na škole bola práve poézia – a až to tak úprimne, že mi ju veľmi znechutila. Ale napriek tomu som práve tejto zbierke dala šancu – najskôr v angličtine a po nejakom roku aj v slovenčine. "problém s rodičom alkoholikom je ten že rodič alkoholik v skutočnosti neexistuje je to len alkoholik ktorý nedokáže zostať triezvy dostatočne dlho na to aby vychoval svoje deti" Mlieko a med je rozdelená do štyroch častí – Zranená, milovaná, zlomená a zahojená. V každej časti Rupi Kaur rozoberá iné pocity – či už sú to pocity zrady, lásky, bolesti a ublíženia, ale takisto aj lásky k samej sebe. Je neskutočne geniálne, koľko pocitov dokázala Rupi Kaur ale takisto aj Mirka Ábelová (ktorá básnickú zbierku prebásnila) ukryť do týchto veršov. A hoci sa nejedná o poéziu v pravom slova zmysle, nie je tu presná konštrukcia veršu a ani rým nie je dodržiavaní (čím ostatní to neberú ako poéziu) – ale stále zabúdajú, že aj toto je typ veršu – voľný verš. A nemyslím si, že autorka proste chcela vyjadriť svoje pocity a iba ich trochu nariadkovala aby to vyzeralo tak ako to vyzerá – nie, autorka sa pohrala s výberom slov a celkovo, jej „básne“ nechávajú po mne aj veľmi dlho po dočítaní pocity a myšlienky, nad ktorými sa oplatí zamyslieť. Spolu s autorkou prežívate všetky pocity a akoby citovo vyspievate – totižto, autorka si prešla všeličím v jej básnickej zbierke – a tým si s ňou prejde aj čitateľ. A je jedno či máte 15 alebo 25, v básnickej zbierke Mlieko a med nájdete vždy niečo, čo sa vás dotkne, chytí za srdce a tak celkovo, ostane pri vás aj dlho po dočítaní básní. A ani nebudete vedieť ako, ku knihe sa vrátite po roku, dvoch a budete mať úplne iné pocity z nej. Raz ju prečítate v angličtine, raz zasa v slovenčine a zakaždým tá kniha zapôsobí na vás úplne inak. Tieto krátke básne úžasne dopĺňajú práve aj ilustrácie, ktoré sa pri nich nachádzajú. Sú veľmi jednoduché a o to lepšie. Miestami sú „surové“, niektoré vyzerajú ako keby ani neboli poriadne dokončené...a práve v tom je ich krása. Bez tých ilustrácii by celá tá kniha pôsobila akosi holo, čiže o to lepšie, že tam sú. Nedá mi to a musím sa vyjadriť aj k samotnému prekladu knihy. Pri takýchto „neobyčajných“ knihách som vždy zvedavá na preklad – totižto, pri týchto knihách ide o viac ako len o jednoduchý preklad súvislého textu. A tak sa prekladu zhostila Mirka Ábelová, slovenská poetka. A teda, ostala som veľmi milo prekvapená – ani som nepostrehla, že by kniha v niektorých momentoch „škrípala“ alebo by tam niečo nesedelo. Nie, Mirka to zvládla priam bravúrne a rozhodne tejto básnickej zbierke nič ani v samotnom preklade nechýba. "neviem prečo sa vždy idem pre druhých roztrhať keď viem aké bolestné je znova sa pozašívať" Mlieko a med je básnická zbierka, ktorá v sebe toho ukrýva naozaj veľa. A hoci, ja patrím k tým, čo väčšinou brali poéziu ako nútené zlo v škole, táto kniha ma presvedčila o tom, že naozaj, každá kniha si zaslúži dostať šancu – aj keď je to žáner, ktorý normálne nečítam. A v slovenskom preklade je naozaj skvelá a myslím si, že v istých momentoch mi sadla viac ako práve samotná kniha v origináli. Ja som teda z knihy veľmi nadšená a určite som zvedavá na ďalšiu autorkinu básnickú zbierku. 4,5 / 5

Kendare Blake je americká autorka kórejského pôvodu, ktorá sa slovenským a českým fanúšikom predstavila vďaka knihám Anna krví oděná, Dívka z nočních můr a Antibohyně. Na konte však má oveľa viac kníh, z ktorých žiadna nevyšla v preklade. Okrem toho, že sa venuje skôr tvorbe pre mladších čitateľov však rada skúša nové žánre. Pripravovaná tetralógia Temné koruny prináša zaujímavý závan na poli temnej fantasy. Knihy s istou dávkou temnoty boli vždy populárne a som si istá, že ich obľúbenosť postupom času nezačne klesať. Jediný problém s podobnými knihami je, že nie sú vždy také temné, ako by od nich očakávali čitatelia, a preto sú často aj kritizované. Kniha Tri temné koruny nie je výnimkou a hoci na jednej strane niektoré výhrady voči knihe chápem, iné mi pripadajú úplne prehnané. Táto kniha je napísaná zaujímavým a v podstate rafinovaným spôsobom. Dej sa zameriava na tri mladé kráľovné, ktoré práve oslávili šestnáste narodeniny, no miesto toho, aby tancovali niekde na plesoch, sa učia cibriť svoje schopnosti a snažia sa ich premeniť na zbrane. Prečo? Nuž, nie na ochranu vlastnej krajiny, to vás môžem uistiť. Miesto toho sa vlastne pripravujú na to, ako jedna druhú zabijú. Pretože podľa starých skostnatených pravidiel môže byť kráľovná len jedna a bude korunovaná v čase, keď telá jej mŕtvych sestier ešte ani nestihnú poriadne vychladnúť. Ak tento prvok sám osebe nie je dostatočne morbídny a temný, potom sú niektorí ľudia oveľa viac úchylní, než by malo byť povolené. Ale moje výhrady voči zdraviu tejto spoločnosti bokom, táto kniha toho ponúka oveľa viac. Dej je vystavaný v podstate veľmi jednoducho – jednotlivé uhly pohľadov sa striedajú v pravidelných intervaloch, aby som tak v rovnakom čase mohla spoznať všetky sestry. Napriek tomu, že sú Katharine, Mirabella a Arsinoe trojičky, nemohli by byť viac rozdielne, čo je rozhodne dobre. Vďaka tomu sa dej stáva zaujímavejším v čase, keď neponúka žiadnu akciu a len nám predstavuje postavy. Pretože to je zámerom zhruba prvej polovice knihy – ukázať mi, aké sú jednotlivé postavy, ako sa medzi sebou líšia, v čo dúfajú, aké sú ich slabosti i silné stránky a predovšetkým, či sú obeťami v hre ostatných, alebo majú vlastnú hlavu a nedovolia ostatným riadiť ich život. Toto všetko je na nich zaujímavé, no predsa to nie je všetko. Oni totiž všetky tieto tri sestry vládnu inou mágiou. „Tri čierne bosorky v údolí zrodené, priateľstvo trojičkám nebude súdené. Tri čierne strigy krásne ako sen, prežiť a vládnuť môže jedna len.“ Ovládanie živlov alebo rastlín či zvierať je v podstate príklad klasickej mágie, ale aby mal niekto magickú schopnosť prežiť akýkoľvek jed? To je pomerne originálne. Všetky tieto prvky navyše perfektne zapadajú do obrovského sveta ostrova Fennbirn. Ten má svoju minulosť, svoje zvyky, svoju mágiu a tak jediné, čo mu chýba, je jeho vlastná mapa. Snáď môžeme dúfať do budúcnosti. Takže máme vcelku dobre opísané prostredie, v ktorom žijú zaujímavé postavy, ktoré pôsobia nanajvýš ľudsky a aby to bolo všetko o čosi výnimočnejšie, ovládajú tieto postavy aj zaujímavé druhy mágie. Všetko je to zabalené v peknučkom balíčku autorkinho svižného a jednoduchého štýlu. Kendare sa nezdržiava so zbytočnosťami a to, akým spôsobom mi predkladá príbeh, je veľmi sympatické. Jednotlivé strany ubiehajú vskutku rýchlo, v deji vlastne nie je žiadne vyslovene hluché miesto. A tento jej veľmi vydarený štýl zakrýva aj čosi iné – totiž fakt, že prvá polovica knihy ja zameraná len na to, aby mi predstavila jednotlivé frakcie rozdelené podľa mágie, postavy a nakoniec sa začali zvíjať klbká intríg a úskokov, v ktorých sú kráľovné doslova stratené. A až na tomto základe bola vystavaná neskoršia druhá polovica knihy zameraná viac na akciu, zvraty, ešte silnejšie emócie, až to nakoniec všetko vyvrcholilo v tradičnom vražednom konci, ktorý ma prinútil slintať nad pokračovaním. Tri temné koruny sú zaujímavo napísanou temnou fantasy, ktorá sa číta veľmi rýchlo a dobre a to aj v momentoch, keď sa v deji takmer nič nedeje. Kendare Blake má veľmi svižný štýl písania, nezaoberá sa zbytočnosťami a opisuje len to, čo ja naozaj dôležité. Vďaka tomu v knihe nie je žiadne hluché miesto, dej nestagnuje a stále napreduje. Aj keď niekedy je tempo naozaj pomalé – čo sa dá povedať hlavne o prvej polovici knihy. Tá je zameraná predovšetkým na predstavenie jednotlivých postáv. Vďaka tomuto pomalšiemu tempu som mohla dokonale spoznať Katharine, Mirabellu aj Arsinoe. Zistila som, že sú všetky iné, ovládajú inú mágiu a veľa som sa dozvedala aj o tejto mágii a jej fungovaní. Čo je vždy dobrým znamením. Každý predsa rád číta o niečom, čomu aj rozumie. Neskôr sa však dej dostal k tej zaujímavejšej časti. V druhej polovici autorka začala splietať nekonečné intrigy a ukázala mi, že nie kráľovné držia v rukách skutočnú moc, ale tí, ktorí ich ovládajú ako bábky. Napätie v knihe gradovalo, až napokon vyvrcholilo v prekvapivý koniec. V konečnom dôsledku má teda táto kniha všetko, čo by som si mohla priať od dobrej fantasy. Veľmi dobre vymyslený a opísaný svet, fungujúcu a jasne vysvetlenú mágiu, zaujímavé a ľahko rozlíšiteľné postavy, klbká kráľovských intríg, zamotané emócie a veľa neodhalených tajomstiev. Všetko je to zabalené v balíčku svižného a príjemné autorkinho štýlu. Vďaka nemu som s radosťou obracala jednotlivé stránky a takisto som si vďaka nemu dlho neuvedomovala, že sa v prvej polovici knihy takmer nič nedeje. A v tom vlastne tkvie rafinovanosť autorkinho štýlu – v tom, ako ma dokázala totálne pohltiť, až som si nevšímala nič okolo seba. Ani dej, v ktorom sa toho veľa nedialo.