V poslednej dobe sledujem čoraz väčší nárast trilerov a detektíviek. Príbehy, kde polícia vyšetruje záhadné vraždy pribúda a rovnako s nimi pribúda aj množstvo nových autorov. O Alison Belshamovej som počula v spojení s príbehom, ktorý vyhral cenu ešte predtým, ako si ho mohol prečítať okolitý svet. To ma zaujalo. Aká výnimočná len táto kniha mohla byť? Poviem vám, že po prečítaní poznám jasnú a jednoznačnú odpoveď. Veľmi výnimočná. Je čoraz viac trilerov, ktoré sa nesústreďujú len na hlavnú postavu, no zahrnú nás pohľadmi iných, nových postáv. Bohužiaľ, len máloktorému autorovi sa podarí vyvolať v čitateľovi sympatie aj k nim. To ale vôbec neplatí o knihe Zlodej tetovaní. Autorka opísala všetky svoje postavy viac ako dokonalo. Áno, boli chybné. Áno, robili aj zlé veci. Aj tak som ich ale nedokázala nenávidieť, práve naopak. Dej je vyrozprávaný v tretej osobe, no nie každá kapitola sa zameriava len na hlavnú postavu. Najčastejšie sa stretneme so striedavým pohľadom tatérky Marni a vedúceho inšpektora, ktorý rieši svoj prvý prípad od povýšenia. Tlak, ktorý je na neho kladený, som cítila rovnako on a keď sa o slovo prihlásil zlodej tetovaní, behal mi mráz po chrbte. Tomu hovorím skvelý štýl písania. Moje hodnotenie: 5/5* // Characters Ako som spomínala, jednou z hlavných postáv je tatérka Marni, ktorá objaví prvú mŕtvolu. Jej postava má niečo pred štyridsiatkou, no okrem jej bohatej minulosti sa jej vek v knihe nijako neodzrkadľuje. Páčil sa mi autorkin nápad urobiť z nej diabetičku, vďaka čomu pôsobila o niečo skutočnejšie. Mnoho autorov totiž zabúda, že v skutočnom svete skoro každý druhý človek trpí nejakou poruchou. Alison na to ale nezabudla. Druhou dôležitou postavou je detektív inšpektor Francis, ktorý sa dostáva k svojmu prvému vlastnému prípadu po povýšení. Tento charakter sa počas knihy vyvinul asi najviac. Bolo zaujímavé sledovať jeho cestu, na ktorej postupne prichádzal na to, že všetci ľudia si so sebou vláčia svoje tajomstvá a problémy. Aj on mal toho na starosti viac ako dosť a myslím, že v ďalšej časti sa na jeho rodinu pozrieme ešte lepšie. Keby som netušila, že autorka plánuje pokračovanie, cítila by som sa okradnutá. Síce sme sa v knihe o postavách čo to dozvedeli, veľa otázok ostalo nevypovedaných a hlavne je dosť postáv, ktorým sa ešte môže venovať. Musím povedať, že ma zaujal Marnin ex manžel Thierry. Zo začiatku vyzeral tak trochu ako hajzel, no ako príbeh progradoval, uvedomila som si, že tiež toho dosť skrýva vo svojom vnútri. Škoda, že sme sa nedočkali kapitoly z jeho pohľadu, istotne by stála za to. Moje hodnotenie: 5/5* // Plot Hodnotiť zápletku tejto knihy je priam nemožné. Prečo? Pretože toto dielo malo hneď niekoľko zápletiek. Samozrejme, hlavnou zápletkou by sa dali považovať vraždy, ktoré boli skvelo premyslené a ozaj detailne opísané, no mňa zaujali zápletky medzi postavami. Časti, ktoré boli z pohľadu Zlodeja tetovaní boli osviežujúce, človeku ponúkli druhý pohľad na vec a zistenie, že to nebolo nič osobné, ma akosi zvláštne upokojovalo. Celý čas som si hovorila, že to nakoniec dobre dopadne. Nie som ten typ človeka, ktorý pri čítaní spriada rôzne teórie a čaká, ktorá sa osvedčí. Radšej si vychutnávam príbeh a čítam pomaly, s pochopením. Viete, ako som sa udrela do čela, keď som sa ocitla pri vyvrcholení príbehu? Seriózne... Táto kniha ma dostala. Bola geniálna. Boli chvíle, kedy som začala upodozrievať viacerých, čas, kedy som nevedela či môžem vylúčiť z hľadáčika Alexa, Marninho syna. (čítate dobre, moje teórie ku koncu boli veľm bláznivé) Polícia v tejto knihe plní zvláštnu úlohu, pri ktorej som častejšie krútila hlavou, než zvažovala nad ich postupmi. Hlavný šéf sa hnal za úspechom a nedal si dohovoriť, ani keď viacero dôkazov hovorilo jasne. Nebol to múdry ťah, ale opäť, pôsobil reálne. Myslím, že nejak takto to v dnešnej dobe aj funguje. Ľudia zatvárajú oči pred pravdou a chytajú sa toho, čo im prinesie najrýchlejší "úspech". Moje hodnotenie: 5/5*

Niektoré knihy prečítate a vo chvíli, keď ich zatvoríte, poriadne si nepamätáte, o čom boli. Potom sú také, ktoré vo vás odznievajú aj týždne po dočítaní. Táto kniha je ale špeciálna, pretože ešte len po dočítaní máte možnosť poriadne ju precítiť. Jej správa vo vás bude rezonovať aj naďalej. Writing Keby som si neprečítala záverečný odkaz autorky, myslela by som, že to všetko zažila na vlastnej koži, tak intímne na mňa niektoré scény pôsobili. Dielo je vyrozprávané z pohľadu Marin, ktorá sa pomocou flashbackových kapitol snaží vyrovnať s minulosťou a hlavne so zradou, ktorú utŕžila od osoby, od ktorej to najmenej čakala. LaCour sa podarilo vystihnúť emócie postáv vskutku autenticky a ja som nedokázala dočítať knihu so suchými očami. Kniha je plná úvah, vnútorných monológov a hlavne nám ukazuje, ako človek, aj keď si to nechce priznať, túži po niečej prítomnosti. Nikto by totiž nemal ostať sám. Nikdy a za žiadnych podmienok. Moje hodnotenie: 4.5/5* // Hlavnou postavou príbehu je Marin, ktorá po smrti starého otca odišla na druhý koniec USA v nádeji, že začne odznova, bez hocakých bolestivých spomienok. Hovoriť o tejto postave, hodnotiť ju, je náročné, pretože po prečítaní knihy mám pocit, akoby som ju dôverne poznala. Jej myšlienky nás sprevádzajú dejom a len vďaka nim máme pocit, že sa niekam pohýname. Kniha totiž nie je založená na dynamike deja, ale na vývoji postáv, čo jej uberá na akcii a kvôli čomu niekedy mohla pôsobiť trochu zdĺhavo. Ďalšou dôležitou postavou je Mabel. S Marin boli nerozlučnými kamarátkami, miestami aj trochu viac, ale spoločne s Marin zmizli aj ich dlhé hovory. Bolo pre mňa náročné zistiť, čo si myslieť o Mabel, keďže na to, aby som ju poriadne spoznala, som potrebovala viac informácií z minulosti. Nakoniec som si ju obľúbila rovnako ako Marin a myslím, že môžem s istotou povedať, že by z nich boli tie najlepšie sestry na svete. Moje hodnotenie: 3.5/5* // Plot Kedže je kniha poháňaná postavami, prevládajú v nej vnútroné prehovori. Kombinácia minulosti, ktorá sa prepája s prítomnosťou ešte nikdy do seba tak skvele nezapasovala, ako tomu bolo tu. Veľmi sa mi to páčilo, ako sme sa vždy po maličkých kúskoch dozvedeli niečo nové. Bolo to dosť osviežujúce. Marin mala so svojím starým otcom skvelý vzťah. Po tom, čo jej umrela mama, bol pre ňu tým jediným, čo jej ako tak pripomínalo rodiča. Hoci jej stále hvoroil, že mu po jej mame nič neostalo, a tak nemôže do školy doniesť žiadne fotky... Marin svojho deda nikdy nespochybnila. Prečo by aj mala? Veď by jej neklamal... Alebo áno? Marinine vyrovnávanie sa s minulosťou síce bolo dôležité pre jej psychické zacelenie, no bola to minulosť, ktorá ma čímsi zaujala. Možno to bolo tými malými, najprv nenápadnými, náznakmi, že u nich nebolo všetko v poriadku. Čo sa mi na príbehu veľmi páčilo bolo priateľstvo týchto dievčat, ktoré zotrvalo aj napriek všetkému, čo sa stalo. Na začiatku som dúfala v iný koniec, no na konci som si nedokázala predstaviť nič iné. Vskutku pozoruhodný príbeh plný myšlienok, ktoré vás donútia premýšľať aj potom, čo knihu zatvoríte. Moje hodnotenie: 4/5*

Superzloduch sa snaží o dobytie kráľovstva v kulisách pseudostredoveku (lebo majú chladničku a telefóny) a s pomocou malého dievčaťa s nevyberaným humorom v uber-cute kresbe. Zoznámte sa s Nimonou. Vaším novým must-have komiksom od CooBoo. Zoberte za priehršť fantasy klišé motívov, štipku čierneho humoru, za odmerku absurdity a zalejte to všetko neustálym pochechtávaním, dostanete originálny, zábavný, no aj prekvapujúci komiksový príbeh dievčaťa menom Nimona. Že by mali byť mladé dámy slušné, upravené, milé a poslušné, šatičky a tak? Pche! Nimona vám vysvetlí, ako to je. Splneným snom tohto dievčaťa je asistovať najhoršiemu záporákovi široko-ďaleko Ballisterovi Blackheartovi v demolovaní a v ničení, a v získaní nadvlády. Pri uchádzaní sa o pozíciu parťáčky rýchlo zmetie jeho pochybnosti zo stola, keď sa premení na žraloka. Chodiaceho a rozprávajúceho žraloka. Je totiž tvaromenička. Spolu začnú spriadať veľkolepé diabolské plány, do ktorých sa Nimona neustále pokúša zakomponovať viac teroru, vrážd a krvi. Postupne zisťujeme, že prvý pohľad nie je ten, ktorý nám prezrádza pravdu. Blackheart veľmi nechce ubližovať ľuďom, jeho úhlavný nepriateľ a šampión Inštitútu hrdinstva a presadzovania práva rytier Goldenloin (wink, wink) nie je tak celkom jeho úhlavným nepriateľom a kráľovstvo nie je v tých správnych rukách. Stierajú sa hranice medzi dobrom a zlom, objavujeme dobre ukrývané motivácie hlavných postáv a stále viac sa o ne strachujeme. Autorka Noelle Stevenson zamiešala medzi klasické postavy jednu absolútne netypickú a vymykajúcu sa chápaniu a spolu sledujeme, kam tento „experiment“ povedie. Malé dievča s vyholenou hlavou meniace sa na krvilačné zvery, ktoré sa však v prítomnosti obľúbeného človeka stále správa ako dieťa? Nemôžete si ju nezamilovať. A to zistil aj Ballister. Vieme však, že s Nimonou nie je niečo v poriadku. Teda, ehm, niečo viac, než bolo doteraz spomenuté. Nimona ukrýva ale že brutálne tajomstvo, ktoré sa nesmie dostať na povrch. Ak ma niečo na tomto komikse prekvapilo – pozitívne -, tak to, že sa z naoko prvoplánového humoru vykľulo hĺbavé zamyslenie sa nad dobrom a zlom, nad rolami hrdinov a záporákov v klasickom príbehu a nad tým, ako psychická bolesť dokáže človeka premeniť na monštrum. Jednoduchá kompozícia strán aj panelov dáva väčší priestor na charakterizáciu postáv a pre významovú rovinu komiksu. Či v tom nájdete pátranie po možnostiach žánra, po možnostiach ženského sebauplatnenia, po zákutiach ľudskej psychiky či pátranie po priateľstve, láske, porozumení, spravodlivosti alebo, napokon, len číro-číru zábavu a sekanicu, je to v poriadku, pretože Nimona je zosobnením tohto všetkého. Tak si v tom nájdite svoje, stotožnite s Ballisterom, Goldenloinom, Nimonou alebo bárs aj s riaditeľkou Inštitútu či s vojakom zo strany 119, smelo do toho. A vážne. Tá kresba. To je lahoda pre všetkých milovníkov rozkošna. Veľký big-up pre vydavateľstvo Albatros a v tomto prípade aj pre značku CooBoo, lebo vďaka nim sa rozrastá počet komiksov, ktoré máme dostupné v slovenčine, čo je dôležité! Nastali lepšie časy a stane sa štandardom prekladanie komiksov do nášho rodného jazyka? Určite to podporíme úspechom Nimony, takže hor sa nakupovať, pretože keď je to kvalitné, nie je nad čím premýšľať.

Charlie chcel byť vždy múdry. Chcel mať veľa kamarátov a porozumieť rozhovorom, ktoré sa vedú. Preto sa potešil, keď ho tím vedcov vybral na experimentálnu operáciu, ktorá by mu mala zvýšiť IQ. Tento projekt je ešte len v plienkach, ale slabomyseľný mladík si už predstavuje nový život. Konečne ho budú mať ľudia radi. Túto istú operáciu podstúpil aj myšiak Algernon. Nejaký čas je všetko v poriadku a zdá sa, že vedu čakajú krásne zajtrajšky, no s prírodou sa nemôžeme zahrávať. Má to svoje úskalia. Myšiakov stav sa začína zhoršovať. Čo sa stane teda s Charliem? Krásny a zároveň smutný príbeh o tom, ako si človek, vytlačený na okraj spoločnosti, snaží nájsť svoje miesto pod slnkom, a o túžbe nezostať nepochopený, ktorá sa časom premení na niečo úplné iné. Myslím si, že som asi žila v jaskyni, keď vôbec nepoznám tento príbeh. Poviedka vyšla v roku 1959 a autor ju rozšíril na román roku 1966. Získala veľa prestížnych ocenení a má mnoho filmových, divadelných a rozhlasových spracovaní. Kde som bola ja? Samozrejme, v tých rokoch som nežila, ale očakávala by som, že aspoň okrajovo zavadím o tento počin. A nič. Trvalo dlho, kým si ku mne dielo našlo cestu, no som rada, že sa tak stalo. Je to jeden nadčasový román, ktorý by si mal prečítať každý. Každý! Hneď v úvode zisťujeme, že kniha je sondou do psychiky muža, ktorému nebolo dopriate zaradiť sa do spoločnosti pre svoj duševný stav. Charlie je ako malé dieťa, aj keď je už dospelý. Pracuje v pekárni a myslí si, že všetci sú jeho kamaráti. Nedokáže odlíšiť dobro od zla, a preto sa dostáva do situácií, ktoré sú zložité a lámu čitateľovi srdce. Pomocou poznámok, takzvaných správ o pokroku, sa dozvedáme, ako napreduje. Píše ich sám, takže vidíme, na akej mentálnej úrovni sa nachádza pred operáciou (pozrite si prvú ukážku) a po nej. Pozorujeme, ako sa z prostoduchého mladíka stáva iná osobnosť a môžeme psychologicky analyzovať zmeny v jeho postoji. V postoji ku svetu, ale aj k sebe samému. Spisovateľ majstrovsky popisuje spoločnosť a tiež psychické pochody hlavnej postavy. Tá si v mysli premieta zásadné situácie, ktoré vo svojom živote zažila, a pozerá sa na ne dvomi pohľadmi – pohľadom retardovaného a inteligentného Charlieho. Operácia si však vyžiada svoju daň. Nič nie je zadarmo. Mozog je nevyspytateľný. Dielo Kvety pre Algernona nám ukazuje, aká silná je túžba niekam patriť a neprísť o to. Ako sa nám môžu zdať niektoré veci odlišné, keď zmeníme uhol pohľadu a ako sa z nás pod vplyvom okolnosti stáva iný človek – taký, ktorého ani my sami nespoznávame. Najhorší konflikt je ten, ktorý máme sami so sebou. Každý si je sám tým najhorším nepriateľom. Nepriateľom, nad ktorým je nie je ľahké zvíťaziť. Uvedomovala som si, že to, čo som práve držala v rukách, bude veľmi ťažké čítanie a nemýlila som sa. Párkrát ma ovládol plač a celý čas som mala z príbehu zimomriavky. Daniel síce napísal román pred rokmi, ale je stále aktuálny. Dokonca sa mi zdal moderný aj v tejto dobe. Jediná pripomienka toho, že čítam niečo staršie, prichádzala vtedy, ak sa hlavný hrdina zmienil, že píše na stroji. Kniha je príliš nadčasová, príliš filozofická. Áno, existujú také klasiky, no toto je úplne niečo iné. Niečo, nad čím musí človek rozmýšľať. Niečo, čo mu nedá spávať a kradne spánok. Keď som konečne zaspala, snívalo sa mi o tom. Myseľ nemala pokoj ani cez noc. Brilantný počin. Zanechá vo vás stopu. Stále sa chcem k príbehu vracať. Je pre mňa ako magnet, a uvedomujem si, že pri prvom čítaní som do seba neabsorbovala všetky múdrosti, ktoré sa nám snažil povedať. Niektoré situácie si človek potrebuje „prehrať“ znova, aby to lepšie pochopil. Mám však pocit, že tak ako pri Malom princovi, aj tu stále nájdeme nové ponaučenia. Napísala som všetko, čo som mala na srdci? Nie, to ani náhodou. Mohla by som pokojne napísať dlhý rozbor diela bez toho, aby som vám prezradila dej. Dalo by sa o nej dlho diskutovať. Kniha je hodná všetkej pozornosti a som rada, že je zaradená medzi klasiky. Na druhej strane sa toho bojím, pretože poznám ľudí, ktorí majú vyhranený názor na takéto diela – čo je klasika, to prosto nečítajú. Prosím, neurobte túto chybu aj vy. Hodnotenie: 5*/5

Priznajme si to – žijeme v dobe konzumu. V časoch, keď sa šťastie meria materiálnymi vecami, keď sa sviatky (či už Vianoce, alebo narodeniny a pod.) a rôzne udalosti (ako napr. svadba) zmenili na honbu za darmi, na predvádzanie sa a tak ďalej. Všetkého je tak veľa, že sa mnohé z toho stalo dostupné takmer každému, no zamyslite sa, naozaj vám tá hŕba vecí prináša radosť? Ako dlho sa tešíte z najnovšieho modelu mobilného telefónu? Vynosíte všetkých tridsať párov lodičiek, čo máte v skrini? A čo vaše bývanie? Máte vo svojom príbytku ešte vôbec miesto na nejaké aktivity? Aj o tomto je kniha úspešnej blogerky Francine Jay, ktorá sa rozhodla hľadať šťastie v mále. Dobrou správou je, že hoci nás marketingoví mágovia neustále nútia nakupovať, mnohí ľudia si už ťarchu prebytku vo svojom živote uvedomili a rozhodli sa kráčať cestou minimalizmu. Autorka knihy dlhé roky bloguje o živote minimalistu, pričom rozdáva rady, ako sa naučiť žiť s málom. Aby som vás neuviedla do omylu, nejde o žiadny asketický život, počas ktorého budete o vode a chlebe, žijúc pritom dakde v chatrči. Moderný minimalizmus, ktorý predstavuje Francine Jay, je v podstate vzburou proti konzumnému spôsobu života, na ktorý sme si za posledné desaťročia navykli. Vo svojej príručke vás prevedie napríklad filozofiou minimalizmu, ale vysvetlí tiež psychológiu reklamy, pričom poukazuje, ako veľmi nás ovplyvňuje, keďže nám zvyčajne podsúva úplné zbytočnosti, ktoré vo svojich životoch naozaj nepotrebujeme. Spočiatku sa vám môže zdať, že ide o knihu o upratovaní. Ako si upratať jednotlivé miestnosti v nej skutočne nájdete, no nie je to len o tom mať doma poriadok. Autorka nazerá hlbšie, pričom upozorňuje najmä na to, ako nás množstvo vecí, ktoré vlastníme, ale aj ich kúpa či dokonca udržiavanie stresuje, a tiež na ľudskú neblahú vlastnosť – túžbu mať všetko to, čo ostatní. Ľudia žijúci v konzumnej spoločnosti len nakupujú, skladujú, zadlžujú sa a potom splácajú všetko, čo vlastnia, len aby mohli nakupovať ďalej veci, ktoré im vlastne ani neprinesú radosť (a ak áno, tak len nakrátko), prípadne veci, ktorými chcú ohurovať iných. Francine Jay vám vo svojej príručke ponúka praktické návody na minimalistický život, na urobenie poriadku v domácnosti či na to, čo s nepotrebnými vecami, no popri tom rozvíja úvahy o tom, čo nám konzumný spôsob života vzal, ako sa kvôli nemu ľudia menia a podobne. Veľmi dôležitou súčasťou je aj poukazovanie na to, aký vplyv má toto baženie po hmotných veciach na iných ľudí, no predovšetkým na prírodu. Minimalizmom totiž nepomôžeme len sebe a svojej peňaženke, ale predovšetkým životnému prostrediu, ktoré sa v súčasnosti vyrovnáva s veľmi ťažkými ranami zasadzovanými nenásytnosťou ľudí. Hoci sa táto kniha javí najmä ako príručka o uprataní si svojho životného priestoru, ktorou aj je, skrýva v sebe tiež hlboké posolstvo. Autorka trefne pomenúva mnohé veci, nad ktorými sa človek bežne ani nezamyslí, ako je napríklad obrovská vzdialenosť, ktorú musí určitý tovar prekonať, aby sa dostal k spotrebiteľovi, čo má za následok znečistenie ovzdušia, vôd, spaľovanie energie a podobne. Príjemcov svojho textu nabáda k chápaniu dostatku a k ochrane prírody. Neopomína ani recykláciu, ktorá je dôležitou súčasťou života výrobku, podporu lokálnych výrobcov, znečisťovanie životného prostredia a plytvanie zdrojmi. Táto minimalistická príručka mi v mnohých momentoch pripomínala filozofiu lagom či hygge. Francine Jay ako minimalistka preferuje napríklad čítačku kníh, s ktorou sa i dnes mnohí knihomoli nezmiera, pričom zdôrazňuje, že vlastniť by sme mali len tie tlačené knihy, ktoré pre nás majú hodnotu. Veď ak aj neradi čítate elektronicky, ešte vždy existujú knižnice, kde si môžete za ročné zápisné prečítať stovky kníh, pričom vás to nebude stáť ani zlomok z toho, čo by ste za ne zaplatili. Iste, zarytí knižočkári sa s niečím takým len ťažko zmieria, no aj malý kompromis je kompromis. Čo sa týka štýlu, text je písaný ľahko a zrozumiteľne, nechýba mu dokonca ani humor, takže sa ním prelúskate raz-dva. Avšak pozor! Je veľmi pravdepodobné, že po prečítaní budete mať neskutočnú chuť upratovať. Ak tiež patríte medzi ľudí, ktorým konzum prerastá cez hlavu, ktorým prekáža, že nám v oceáne pláva veľký ostrov z plastov, že máme plné skrine nepotrebností a tak ďalej, potom je táto kniha pre vás. Možno vás v niečom motivuje či povzbudí, prípadne len nahliadnete do mysle minimalistu. Ak sa aj nestotožníte so všetkým, určite podniknete aspoň malý krôčik k zmene svojho životného štýlu.

Čo by ste robili, keby vám niekto oznámil, že do dvadsiatich štyroch hodín zomriete? Prežili by ste obyčajný deň, pretože už vlastne teraz žijete svoj sen? Alebo by ste urobili niečo šialené, na čo ste nikdy nenašli odvahu? Priznám sa, že ja netuším. A rovnako zmätení boli aj dvaja hlavní protagonisti tejto knihy, Mateo a Rufus. Tí žiju v alternatívnom svete, ktorý je celkom obyčajný až na to, že ľudia prišli na to ako predpovedať smrť. Preto vznikla takzvaná Linka smrti, ktorá má na starosti telefonicky oznamovať ľuďom, že nastal ich čas na odchod zo sveta. Poblém je v tom, že človek nevie ako ani kedy presne zomrie. A nikto ani len netuší, odkiaľ berie tieto informácie Linka smrti. No nič sa s tým nedá robiť. Aby si ľudia tento ťažký osud trochu spríjemnili, vzniklo množstvo inštitúcií a vynálezov pre "podenky", čiže ľudí, ktorí do dňa zomrú. Rôzne zážitkové centrá, zľavy v niektorých obchodoch alebo aplikácia, ktorá takýchto ľudí spája. A do nej sa prihlásia aj Mateo s Rufusom. Obaja sú úplne rozdielni a okrem toho v akej situácií sa ocitli, vlastne nemajú veľa spoločného. Mateo je introvert, najradšej trávi čas sám vo svojej izbe s knihami, hudbou alebo na počítači. Má len jednu najlepšiu kamošku a žije s otcom, ktorý je však už niekoľko týždňov nemocnici a tak ho telefonát zastihne, keď je úplne sám. Nerád riskuje a vlastne je až mierne paranoidný, čo sa smrti týka. Preto si viem predstaviť, ako ho musel telefonát vystrašiť. Rufus je z trochu iného súdka. Prišiel o celú rodinu a jedinou oporou sú preňho kamoši. Jeho ťažký život ho zocelil, vie sa o seba postarať a nie je preňho novinka, že život nie je fér a každý sa musíme životom pretĺkať, ako najlepšie vieme. Nebojí sa povedať, čo si myslí a jeho sen je precestovať svet ako fotograf. Telefonát z Linky smrti ho zastihne v nepríjemnej situácií, ktorá neskôr poznačí smerovanie celého jeho posledného dňa. Oboch som si veľmi rýchlo obľúbila. Rufus bol vtipný a vždy prišiel s nejakou výstižnou hláškou. Páčilo sa mi jeho fotenie, ako rád zachytával momenty zo svojho života, ktoré preňho niečo znamenali. Mateo bol zas veľmi dobrý človek, ktorý myslel hlavne na druhých ľudí a o veciach naozaj premýšľal. Obidvaja boli zozačiatku trochu podozrievaví a opatrní, ale to je pri stretnutí s niekým cudzím úplne normálne. Nemohli vedieť, či sa z jedného z nich nevykľuje nejaký nájomý vrah a práve on bude dôvodom konca. Pomaly však zisťujú, že našli niekoho s kým si rozumejú a tak sa vydajú na svoje posledné dobrodružstvo. Veľmi som si užívala všetky ich zážitky a spôsob, akým prežívali posledné drahocenné hodiny v ich živote. Išli na svoje obľúbené miesta, navštívili ľudí, na ktorých im záležalo, no skúsili aj niečo nové, aby získali posledné skúsenosti. Viem si predstaviť, že by sa mi podobný posledný deň páčil. S nejakým kamarátom objavovať zákutia mesta a rozprávať sa o svojich nesplnených túžbach a myšlienkach, ktoré sme nikdy predtým nevyslovili. Najzaujímavejšie pre mňa bolo, ako sa charaktery postáv pomaly vykresľovali a menili. Poznanie blízkeho konca človeka donúti viac sa nad vecami zamýšľať a veľa zistí aj o sebe. Obaja sa navzájom ovplyvňovali tým najlepším možným spôsobom. Rufus Matea donútil trochu žiť, prestať sa všetkého báť a skúšať nové veci. Rufus si zas od Matea zobral k srdcu niekoľko myšlienok, naučil sa pozerať na svet inými očami a pochopil, aké je dôležité, aby človek myslel na druhých. Možno zozačiatku nemali veľa spoločného, no ich spoločný blížiaci sa koniec ich spojil a oni tak dostali možnosť, aspoň trochu ho ovplyvniť. Vybrali si s kým prežijú svoj posledný deň, kam pôjdu a s akými myšlienkami odídu z tohto sveta. Nečakala som, že príbeh bude vyrozprávaný aj z pohľadu iných osôb ako Matea a Rufusa. No sem-tam sa objavili kapitoly zameriavajúce sa na osoby blízke obidvom chlapcom, ale aj cudzích ľudí, ktorí sa len krátko mihli v ich životoch, no aj to vo veľkej miere všetko ovplyvnilo. Autor takto poukázal na komplikovanosť ľudských životov, ako náhodné stretnutia a rozhodnutia môžu radikálne zmeniť smerovanie človeka a jeho osud. Ide o takzvaný "Motýllí efekt", ktorý hovorí o tom, že aj najmenšia a napohľad zanedbateľná vec môže neskôr spôsobiť obrovskú zmenu. Donútilo ma to zamyslieť sa, ako by sa veci vyvinuli, keby sa niečo stalo inak a aký by to malo dopad na niektorých ľudí. Príde mi náročné napísať knihu, ktorej dej sa odohráva len počas jedného jediného dňa. Je ťažké predstaviť postavy, vykresliť ich tak, aby o nich čitateľ niečo zistil a aj si ich stihol obľúbiť. Zachytiť moment ich premeny, kedy začnú rozmýšľať trochu inak alebo zachytiť ich myšlienky. Človek si ani neuvedomuje, ako môže jeden deň alebo len pár hodín skúseností úplne zmeniť jeho život. No autor to zvládol bravúrne, vôbec som nemala pocit, že príbeh stagnuje alebo práveže neprirodzene letí dopredu. Keby bola kniha iného žánru, vedela by som si predstaviť smerovanie príbehu k tomu, že by hlavné postavy odhalili tajomstvo okolo Linky smrti. Je to strašne čudné, že niekto dokáže určiť, že zomriete, hoci vy sami dokážete s osudom trochu narábať a napríklad sa vyhnúť rútiacemu autu, ktoré by vás mohlo ľahko zabiť. Môžete sa uhnúť guľke a skryť sa do bezpečia, no vždy na vás číha nebezpečenstvo. Možno je za tým tajná organizácia, ktorá posiela medzi ľudí zabijakov. Alebo je za tým mágia... ktovie. Chcela by som vedieť, ako to premyslel autor. No toto bol to príbeh o obyčajných ľuďoch, ktorých osud bol spečatený. Veď, koniec-koncov, autor nám koniec prezradil hneď v názve. Môže ma však niekto viniť za to, že som dúfala, že práve Rufus a Mateo nájdu spôsob ako všetko obísť, ako sa zachrániť, ako zo seba spraviť tých hrdinov, čo všetko zmenia? Že oni sú tými vyvolenými, ktorí sa ničoho neboja a ak zomrú, tak za nejaké vyššie dobro? No to vôbec nebolo potrebné. Táto kniha poukázala na kopu dôležitých vecí, na pominuteľnosť ľudského života, na to, aká je dôležitá láska a priateľstvo a že by sme mali žiť každý deň, ako by bol náš posledný. Pretože človek nikdy nevie. Čo by ste robili, keby vám niekto oznámil, že do dvadsiatich štyroch hodín zomriete?

1. Aj keď máme na konanie zla dôvod, stále je to zlo. Za každých okolností. Patrick Ness píše knihy, kde sa čitateľ potrebuje nad niektorými myšlienkami zamyslieť. Kto čítal Sedem minút po pol noci, tak presne vie, o čom hovorím. To isté s veľkou dávkou odvahy môžem tvrdiť aj pri tejto knihe. Bašteba sa vydá spolu s loveckým húfom naplniť posolstvo – uloviť Tobyho Wicka. Lenže pri putovaní za svojim cieľom spôsobia mnoho zla, strachu a beznádeje. Baštebe otvori oči až človek, ktorý jej nastaví zrkadlo. Nezáleží na tom, že veľryby konali na základe nejakého posolstva, ktoré mohlo byť už niekoľko krát upravené podľa vlastnej potreby a presvedčenia. Spôsobovali zlo a tým pádom boli istým spôsobom aj oni diablom, za ktorým sa tak bezhlavo hnali. 2. Zistila som, ako sa cítil Moby-Dick. Bašteba sa hnala za Toby Wickom… je vám to meno známe? Toby Wick… Moby-Dick. Nie, nejde len o náhodu. Našim nebom bol oceán je príbeh o bielej veľrybe, len obrátene. Rada sa pozerám na rôzne veci z iných uhlov. Vidieť svet inými očami ma vždy niečomu novému priučí (a predsa len sa učíme celý život). Tak, ako v knihe Biela veľryba sme mohli byť v prvej línii pri honbe za týmto tvorom, tak isto aj tu pozorujeme všetko z prvej ruky. Cítime, čo cítia veľryby, keď prídu o svojich rodinných príslušníkov či kamarátov. Zisťujeme, čo si myslia o nás a našom svete. O priepasti. Tento pohľad bol veľmi pútavo spracovaný (a dokonale preložený), aj napriek tomu, že to napísal len človek. 3. Ilustrácie a príbeh proste patria k sebe. Keď som bola malá, zbožňovala som knihy kvôli ich kresbám, ktoré mi často dali viac než text. Vyrástla som. Už som dospelá. Malo by to byť teraz opačne? Nesúhlasím a som rada, ak aj v knihách pre nás, dospelákov a dospievajúcich, sa nachádzajú kresby. Dokonale doplňujú dej, gradujú atmosféru a prehlbujú (moje) pocity z knihy. Vidieť Baštebin svet bolo pre moju fantáziu ako totálna kalorická bomba v podobe zmrzlinového pohára, ktorá ma naštartovala a prinútila knihu prečítať jedným dychom. 4. Nezáleží na tom čo robíme, ak nebude existovať niekto, kto o tom povie ďalej. Žijeme v spoločnosti plnej rôznorodých ľudí. Takmer na každého z nás sa raz zabudne. To, ako dlho sa naše meno a činy uchovajú v pamäti ľudí nezáleží na tom, čo robíme. Záleží na tom, kto o nás bude hovoriť a či sa vôbec niekto taký nájde. Podobná myšlienka odznela aj v tejto knihe. Ponaučenie? Nežeňme sa bezhlavo za úspechmi, keď nebudeme obklopení tými správnymi, ktorí nás budú mať radi. Pretože tie úspechy nič neznamenajú oproti priateľom, ktorých by sme mohli stratiť. 5. Patrick Ness je pán Autor. Nie, nepomýlila som sa a áno, napísala som autor s veľkým A. Prečo? Pre mňa je to veľký autor, čo dokazuje každou ďalšou knihou, ktorá sa ku mne dostane. A že výnimka potvrdzuje pravidlo, dokazuje príbeh Najdlhší deň Adama T., ktorý som mala problém dočítať. Jeho knihy majú dušu. Dajú čitateľovi toľko, koľko si len vezme. Pokojne by som ich mohla čítať stále dookola a aj tak v nich objavím niečo nové. Čo je pre mňa bonus? Patrickove knihy sú natoľko rozdielne, až sú podobné. 6. Bašteba chcela uloviť legendu, no sama sa ňou stala. Naša veľryba sa nestala legendou, pretože prežila veľký boj. Stala sa legendou pretože zmenila svoje myslenie a názor. Nedokázala zachrániť svojich priateľov, ale vďaka nej ich činy žijú ďalej. Autorov štýl nám všetko predostrie priamo a bez prikrášlenia. Veď aj taký je život. Komu knihu odporúčam? Nebudem hovoriť, že by ste si túto knihu mali kúpiť. Rozhodnutie nechám na vás. Za mňa ale ide o jednu z naj kníh roku 2018. Páčiť by sa mohla milovníkom Patricka Nessa a hlavne tým, ktorí sa zamilovali do knihy Sedem minút po pol noci. Našim nebom bol oceán je plná hlbokých myšlienok, výziev a iných pohľadov na rôzne veci, pričom si čitateľ užíva atmosféru príbehu a prekrásne ilustrácie. Nezáleží na tom, koľko máte rokov. Každá veková skupina si tu nájde to svoje (mladším čitateľom ale odporúčam počkať, kým na knihu nedozrejú).

Mirka Varáčková nie je v slovenskej literatúre žiadne neznáme meno a rozhodne zaručuje kvalitu. Po jej poslednej knihe (Stále to za to) som bola z konca dosť mimo a veľmi prekvapená. A presne preto som bola neskutočne zvedavá, čo si prichystá ďalšie, keď už hento bolo tak fantastické. A znovu som jej knihu neoľutovala. Timea bola už od začiatku sympatickou hrdinkou. Autorka ju totiž nespravila slušným dievčatkom, ktoré má dobré známky, vyhýba sa všetkému zlu a veci ako alkohol a podobne sú pre ňu tabu. Práve naopak - Mirka z nej spravila rebelku, ktorá porušuje pravidlá, rada sa zabáva, užíva si život, miluje hudbu, miluje aj svoj život, aj keď je za zavretými dverami taký otrasný. Páčilo sa mi, aká bola ľudská - mala potrebu hádať sa, stáť si za svojím, ale zároveň si priznala chybu, mala pochybnosti a výčitky, ľutovala niektoré svoje rozhodnutia. To čo spravila v Berlíne bola však totálna hlúposť a neskutočne ma sklamala, pretože hento normálne zmýšľajúci človek nikdy neurobí, nech už je vedený čímkoľvek. Ale bolo super, že si to všetko uvedomila, priznala a reálne rozmýšľala nad svojimi chybami. Adam bol tiež neskutočný sympaťák, páčilo sa mi, ako bol ochotný obetovať všetko, bol vtipný, milý a veľmi si vážil priateľstvo. Čo mi, naopak, neskutočne liezlo na nervy boli práve Timeini rodičia. Chápem, že rodičia musia stanoviť hranice, v pubertálnom veku sa to deťom nepáči, rebelujú proti tomu, sú drzí, schytajú za ucho....týmto sme si prešli hádam všetci s trošku prísnejšími rodičmi, ale Timeini boli už doslova psycho. Oni boli krásnym príkladom overprotective parents - proste príliš ochranárskych rodičov. Veď ona pri nich pomaly ani nemohla dýchať. Áno, musia byť nejaké pravidlá, ale dieťa musí aj samo padnúť na nos, poučiť sa na vlastných chybách, niečo zažiť. Proste oni boli až príliš a keby som v Timeinej koži, tak by som asi zdrhla z domu. Čo ja osobne na tejto knihe veľmi oceňujem je práve priateľstvo medzi Adamom a Timeou. Vždy som bola veľkým fanúšikom chlapec-dievča kamarátstiev a bolo úžasné sledovať, ako týmto dvom na sebe záležalo, ako by jeden pre druhého zniesli modré z neba, obetovali naozaj všetko, len aby ten druhý bol šťastný, navzájom za seba bojovali, stáli pri sebe, vždy sa podržali. Niekedy je priateľstvo omnoho viac ako láska a práve Mirka to tu fantasticky ukázala. Veľkým plusom bola hudba, ktorá bola použitá ako fantastický útek z reality, ako zmysel života, ako niečo, podľa čoho človek žije, miluje a dýcha. Celkovo bola kniha neskutočne realisticky napísaná, Mirka tam vložila problémy tínedžerov, ktoré sa točili aj okolo školy a ťažkých predmetov ako matika, okolo koncertov a výletov, proste všetko, čo ste zažili aj vy vo svojich tínedžerských rokoch. V príbehu sa neustále niečo dialo, Timea musela stále niečo riešiť alebo plánovať a snažila sa toho čo najviac zažiť. A potom to všetko začalo ísť dole vodou. V Berlíne sa čosi zlomilo a Timea už zrazu nebola tým veselým dievčaťom, ale plná pochybností s nedostatkom sebavedomia a odvahy. Zrazu sa to proste stalo akousi výpoveďou o krutosti tohto sveta, o tom, ako nám jednoducho osud dokáže premiešať karty a táto časť bola pre mňa veľmi silným zážitkom, pretože to bolo surové a brutálne. Tento príbeh dokázal veľmi rýchlo zmeniť spád a už to zrazu nebol jednoduchý contemporary príbeh o mladom dievčati, ale začala sa preberať aj vážnejšia téma. A vy ste vôbec nevedeli, čo vás čaká na konci, pretože stále tam bolo príliš veľa strán na to, aby to zrazu skončilo. Tak ste čítali a čítali a potom prišlo ďalšie prekvapenie, ktoré znovu o kúsok zmenilo smerovanie príbehu. Presne týmto sa Mirkine knihy odlišujú od všetkých ostatných - z jednoduchého oddychového príbehu sa o pár strán dokáže stať niečo úplne iné a vy si nemôžete byť ničím istí. Takže o čom je vlastne táto kniha? O všetkom. O priateľstve a láske, o rodine a problémoch, o škole a ťažkej matematike, o zážitkoch, nádeji a snoch, o hudbe, o svete, ktorý je niekedy až príliš krutý, o poučení sa na vlastných chybách a o jednom dosť dôležitom posolstve, ktoré Mirka chcela povedať mladým dievčatám, ktoré jej knihy čítajú. Ja môžem len čumieť ako Mirka zas a znova dokázala zarýpať do takej ťažkej a smutnej témy a ako geniálne ju spracovala. Táto kniha je jedna z tých, ktoré vo vás zanechajú niečo veľké a budete o tom ešte dlho rozmýšľať.

Kniha Slovensko – rodný náš kraj už od prvej stránky zaváňa veľkolepým obdivom a láskou k tejto krajine. Autori Vojtech Majling a jeho syn Branislav Majling vložili do diela celé svoje srdce, aby čitateľovi ponúkli to najlepšie, čo drobné Slovensko skrýva vo svojej obrovskej nádhere. Prijmite ich pozvánku obdivovať a spoznávať krásy tohto čarovného kraja, ktoré má čo ponúknuť. Výnimočnosť publikácie spočíva v autentických fotografiách zvykov a obyčajov samotných autorov z rokov 1960 – 1989, ktorí v najčistejšej podobe zachytili krásu a bohatstvo Slovenska od jaskýň cez rieky a priehrady až po skalné bralá a nebotyčné končiare. Fotografovaním mnohých dediniek zdokumentovali a zachytili tie najvzácnejšie poklady – krajinu a človeka žijúceho v nej obdareného darmi viery, nádeje a lásky. Kniha ponúka náhľad do viacerých zákutí Slovenska – najprv zavítate na púť spenenými prúdmi horských bystrín, neskôr sa dotknete neba končiarmi vysokých vrchov, potúlate sa horou, ktorá človeku odpovie ozvenou a hneď sa cíti lepšie, navštívite pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry, zoznámite sa s tradičnými slovenskými obyčajami rozdelenými podľa ročných období, prečítate si o typických zvykoch na svadbe, okúsite čaro ľudových remesiel od výšivkárstva cez čipkárstvo a hrnčiarstvo až po medovnikárstvo a popri tom sa započúvate do tradičných ľudových piesní, ktoré sa šírili z pokolenia na pokolenie. Čo ma na diele veľmi zaujalo, je práve čaro písaného slova. Autori do každej vety vniesli srdce, takže ich cit k rodnému kraju cítiť v každom odseku. Nejde len o prúd slov hovoriacich o nezáživných faktoch, ale je to hlavne ich skromná výpoveď obohatená o vyjadrenie lásky k vlasti. Texty sú doplnené rôznymi riekankami, veršovačkami, piesňami i hovoreným slovom. Posolstvo knihy – zachytiť všetku nádheru Slovenska a hlavne miznúcu krásu ľudových zvykov a obyčají – sa autorom knihy podarilo. Ich pokora a úcta k skromnému slovenskému človeku je zachytená na každej jednej fotografii, ich snaha vytvoriť veľkolepé dielko oživujúce to, čo sa pomaly stráca, sa vyplatila. Na knihe nenachádzam nič negatívne. Je zhmotneným všetkého, čomu sa vraví láska k rodnému kraju. Odporúčam ju všetkým, ktorí milujú svoju vlasť a chcú získať o nej hlbšie poznatky.

Dúfam a verím, že Kerstin Gier v knižnom svete už netreba vôbec predstavovať. Neverím, že je tu ešte niekto, kto minimálne nepočul o jej sérii Drahokamy, ale skôr si myslím, že ste ju už všetci čítali. A ak ste tak skutočne urobili, určite ste už netrpezlivo očakávali nejakú jej ďalšiu knihu, presne ako ja. Keďže je Kerstin Gier u mňa zárukou kvality, vôbec som si neprečítala anotáciu a do čítania som sa pustila bez toho, aby som čo i len tušila, o čom kniha vlastne bude. Samozrejme, ani ma len nenapadlo, že by sa mi nepáčila, skôr naopak! A naozaj, po dočítaní môžem knihu len a len odporučiť!!! Fanny nezmaturovala a keďže ani byť doma ju už veľmi nelákalo, rozhodla sa, že najbližšie obdobie strávi vo švajčiarskom hoteli vysoko v horách ako praktikantka (alebo ako dievča na všetko :D ). Niekedy pracovala v kuchyni, inokedy upratovala izby, žehlila, prala, starala sa o wellness a najnovšie dostala na starosť deti prominentných hostí. Blížia sa Vianoce a Silvester a starý, ale prestížny hotel praská vo švíkoch. Fanny očakáva pomerne pokojné pracovné Vianoce, ale všetko sa začne komplikovať vďaka jednému prsteňu, dvom zaujímavých návštevníkom a historke o hotelovom gangu unášajúcom malé deti, za ktoré únoscovia požadujú nemalé výkupné. Čo sa mi najviac páčilo: - VTIP - Kniha je písaná s takou ľahkosťou a vtipom, že aj ten najhorší deň sa Vám zrazu nebude zdať až taký tragický. Z toho vyplýva, že Zámok v oblakoch si môžeme dávkovať pokojne ako antidepresívum. 50 strán každý večer pred spaním (alebo skôr ráno pred pracovnými povinnosťami :D ). Pri čítaní som sa minimálne stále usmievala, ale často sa mi stávalo, že som sa rozosmiala úplne nahlas. - ABSURDNOSŤ - Fanny je svojská postava, ktorá berie život tak, ako prichádza a z ničoho si nerobí ťažkú hlavu. Dostávala sa častokrát do neuveriteľných až absurdných situácií, ale vždy z nich vedela vyjsť, akoby to presne tak chcela a plánovala. V inej knihe a pri inej autorke by sa mi mnohé situácie zdali pravdepodobne prehnané, ale tu je všetko možné a akceptovateľné. Taká táto kniha skrátka je. - VIANOČNÉ OBDOBIE - Vydanie knihy bolo skutočne dobre naplánované, keďže vyšla asi mesiac/dva pred Vianocami. Podľa obálky sa to nezdá, ale celý dej sa odohráva od Vianoc až po Silvester, takže Vás momentálne dokonale pripraví na vianočnú pohodu a rozprávkovanie. - SYMPATICKÉ POSTAVY (AJ TIE ZÁPORNÉ) - Je neuveriteľné, ako niektorí autori vedia vykresliť postavy. Sú vám sympatické od prvej chvíle, ako sa v deji objavia, a to dokonca aj tie záporné postavy. Nielen Fanny, ale aj celý personál a hostia si Vás určite získajú a budú stálym lákadlom, prečo sa k čítaniu čo najskôr vrátiť. - STAND ALONE - Konečne kniha, ktorá má jedným dielom začiatok a aj koniec. Ak nemáte veľa času na nekonečné série, alebo máte chuť len na nejakú nenáročnú jednohubku, prípadne patríte k tým, čo počas roka toho veľa neprečítajú a ste iba sviatočný čitateľ, je toto ideálna voľba. - TO, ŽE NEMÁ ŽIADNE MÍNUSY :D - Nech by sa v tejto knihe udialo čokoľvek a postáv by v nej bolo koľkokoľvek, nikdy by toho nebolo príliš a vždy by to bolo skvelé. Nemám absolútne nič, čo by som knihe vytkla. Zámok v oblakoch je oddychové a zábavné čítanie okorenené dávkou hotelového tajomstva. Ak sa potrebujete naladiť na vianočnú pohodovú atmosféru, táto kniha je na to ako stvorená.