Detektív Cormoran Strike sa znovu vracia na scénu. V už štvrtom detektívnom príbehu (Smrtiaca biela, preložila Diana Ghaniová, Lindeni v spoločnosti Albatros, 2019) nájdete všetko. A vyrozprávané tou najlepšou autorkou. Dospeláci si tiež zaslúžia vlastného Pottera. Rowlingová sa stará aj o starších fanúšikov a pod pseudonymom Robert Galbraith poctivo pracuje na pokračovaniach detektívnej série. Nechýba súkromný detektív bez nohy a talentovaná kolegyňa Robin, ktorá v najtajnejších vrstvách duše cíti veľké sympatie k svojmu obrovskému šéfovi. Paradoxne na úvod Smrtiacej bielej sa Robin práve vydáva. Ešte aj v takejto najvážnejších chvíli netrpezlivo čaká, či sa na slávnosti objaví Cormoran. Práca v detektívnej agentúre jej ukázala vlastnú hodnotu. Okrem toho však bola a je prekážkou aj vo vzťahoch, lebo takáto práca pohltí celého človeka. Okrem čerstvej manželky je zaujímavou kulisou príbehu predolympijský Londýn. Londýnčania sú rozhádaní v predstavách o dôležitosti hier. Bojovníci proti spoločenskému poriadku cítia príležitosť vykričať do sveta svoju nenávisť. Cormoran je mediálnou hviezdou, lebo chytil Rozparovača. Byť najznámejším súkromným detektívom v Londýne malo aj svoje výhody - o nových klientov už nemá núdzu. Intrigy aj milostné trampoty V týchto kulisách začína nová záhada. „Videl som, ako zabili dieťa!“, vtrhne dezorientovaný mladý muž do kancelárie súkromného detektíva Cormorana Strikea a núti ho, aby vyšetroval zločin, svedkom ktorého sa stal ako malé dieťa. Billy je evidentne psychicky narušený. Strike netuší, že jeho prípad sa skončí vraždou ministra kultúry a odhalením temných rodinných tajomstiev. Vyšetrovanie zavedie Strikea a jeho spoločníčku Robin až do zákulisia parlamentu. Privedie ich na stopu nemorálnych skutkov nedotknuteľných, ktoré nikdy nikto netrestal. Smrtiaca biela poskytuje znovu podmanivé čítanie, v ktorom sa dynamicky miešajú politické intrigy Londýna, manželské trampoty Robin a Cormoranove milostné zákruty. K tomu všetkému autorka v typicky rowlingovskom štýle načrtáva život jednotlivých spoločenských vrstiev aj konflikty vychádzajúce z tohto rozdeľovania. Autorka v závere priznáva, že Smrtiaca biela je jednou z najnáročnejších kníh, ktoré kedy napísala (ale aj najobľúbenejšou).

Prvá láska je vždy jeden z najkrajších pocitov. Človek sa z toho ide zblázniť – z tej neistoty, či náš objekt túžby city opätuje, z nevedomosti, ako to spracovať či prejaviť, z predstáv, ako by to mohlo vyzerať. Určite si to všetci pamätáte alebo to práve zažívate. Ten pocit je opojný. A presne o tom je komiks Motýliky od Alice Oseman. V prvom rade sa nesmierne teším, že sa aj také veľké vydavateľstvo, akým je Albatros a jeho značka CooBoo, pustilo do prekladania komiksov, čo na Slovensku doteraz veľmi chýbalo. Teší ma hneď niekoľko vecí – nie sú to superhrdinské príbehy najväčších komiksových domov sveta DC a Marvelu. Nechápte ma zle, superhrdinský komiks je fajn, ale často sa kvôli nemu zabúda na iné jeho formy a žánre. Komiks pre mladých dospelých je celkom samostatný svet. Po fenomenálnej Nimone tak máme možnosť ponoriť sa do príbehu, ktorý síce nemá nadprirodzené prvky, ale chladnými vás celkom iste nenechá. Alice Osemanová je síce mladučká, no etablovaná autorka young adult literatúry, jej kniha Solitaire vyšla u nás tiež a hlavní hrdinovia Motýlikov – Charlie a Nick – v nej vystupujú ako vedľajšie postavy. Ich príbeh však autorku natoľko zaujal, že sa rozhodla rozpovedať ho v paneloch a bublinách. Podľa vlastných slov ju pohltil. Kresbu aj scenár riešila Alice Osemanová sama. Motýliky majú vizuálnu štylizáciu, ktorá chytí za srdce. Kresba je veľmi zjednodušená a Alice sa určite značne inšpirovala mangou, no je výstižná, dobre čitateľná a obsahuje naozaj množstvo zábavných prvkov. Je jednoducho supercute. Panelovanie je nekomplikované, zvyčajne len pár jednoduchých okien na stránke, no nič tomu nechýba! Emócie, ktoré sa im odrážajú v tvárach, sú na nezaplatenie. Nie je to však len prvoplánový, pojašený láskový príbeh pre pubertiakov. Má presahy. Spoločenské, sociálne, psychologické. Šikana a obťažovanie, škatuľkovanie, strach z toho, čo si ostatní myslia, osamelosť, to všetko Motýliky riešia a k strednej škole to neodmysliteľne patrí, či už v Anglicku, Amerike, alebo na Slovensku. Autorka síce nepriniesla nič prevratné alebo nevídané, ale dejová linka funguje, motivácie a následky sú vykreslené výborne. Tento príbeh vás pohltí tiež. Pristane mu aj šat, do ktorého ho Albatros zaodelo. Mäkká väzba a drevitý papier tomu dodávajú správny feeling. Napriek tomu, že gray-scale komiksy veľmi neobľubujem, pri tomto voči tomu nemám žiadne výhrady. A preklad? Opäť výborná Ivana Cingelová, ktorá v YA prekladovej literatúre jednoducho hviezdi! Tým sa dostávame aj k prekladu názvu. Pôvodne ho Alice Osemanová nazvala Heartstopper, čo je v angličtine úžasne vystihujúci názov. Preklad Motýliky sa môže sprvu zdať veľmi invazívny, no po prečítaní mi iste dáte za pravdu, že je dokonalý. Pretože motýliky v bruchu poznáte na vlastnej koži a zaručene ich zažijete aj v záverečnej časti prvej zo série komiksov Motýliky. Tak už len dúfať, že čoskoro budú ďalšie!

Sadie má devätnásť a hoci to v živote nikdy nemala ľahké, našla si svoju cestu. Všetko, čo robila, bolo však pre mladšiu sestru Mattie, trinásťročnú puberťáčku možno až príliš naviazanú na matku, ktorá sa o nich v podstate nestarala. Ich život je však ako-tak normálny so všetkými nenormálymi problémami, ktorým musia čeliť. Až kým sa nestane tragédia – Mattie najskôr zmizne, aby ju neskôr našli zavraždenú a odhodenú ako odpadky. Sadie sa zrúti svet, o to viac, keď polícia nedokáže vypátrať Mattiinho vraha. Preto sa Sadie rozhodne zobrať veci do svojich rúk a vyberie sa na cestu s cieľom pomstiť sestrinu smrť. Do cesty sa jej postavia rôzni ľudia a rôzne prekážky, a nejako sa stane, že jej príbeh sa dostane až k reportérovi, ktorý sa rozhodne ju nájsť. Otázkou však ostáva, či ju dokáže nájsť a zachrániť skôr, ako navždy zmizne – podobne ako jej matka a neskôr aj sestra. Príbeh Sadie a jej rodiny je smutný a nie je jednoduché o ňom čítať. O to viac, že autorka sa nesnažila nijako ho romantizovať. Všetky okolnosti, ktoré viedli Sadie k úteku, sa rozhodla odhaľovať postupne a dokonca dvomi rôznymi spôsobmi. Jedna časť knihy je vyrozprávaná prostredníctvom reportáže vysielanej v rádiu a tá druhá očami samotnej Sadie – pričom tieto dve línie sa akoby neustále prepletali, no nikdy sa úplne nespoja, nakoľko Sadie mi svoj príbeh rozpráva v inom čase, než v ktorom vznikla rádiová relácia inšpirovaná jej životom a neskorším zmiznutím. O to reálnejšie tento príbeh potom pôsobí, nakoľko keď sa niečo spája s reportážou a pátraním po informáciách, pôsobí to o to uveriteľnejšie. Čiže autorke tlieskam za zvolenú formu. Tiež za to, akým spôsobom tento príbeh dala dokopy. Pretože ho vystavala ako mozaiku. Viem, že toto tvrdím o mnohých knihách, avšak o tomto to platí dvojnásobne. Pretože samotná Sadie bola vlastne výsledkom tejto mozaiky, produkt cynického života a ľudí, ktorí boli príliš zbabelí alebo len príliš zabratí do vlastného život na to, aby ponúkli pomoc dievčaťu, ktoré ju skutočne potrebovalo. Sadiinými očami som sledovala, ako sa stretávala s ľuďmi, ktorí sa jej vysmievali, bočili od nej a ktorí ju bez najmenších výčitiek svedomia poslali na nebezpečnú cestu. Prečo? Pretože to bolo jednoduchšie ako čeliť svojim vlastným démonom. Pričom nemali výčitky svedomia a nikdy neprejavili žiadnu ľútosť alebo snáď obavu, či ich konanie nebude mať nejaké negatívne následky. Až kým nepríde jeden reportér a nespýta sa ich, prečo konali práve tak, ako konali. Lenže keď sa v skutočnom živote niečo podobné stane, nepríde k našim dverám zvedavý reportér a neprinúti nás prehodnotiť naše rozhodnutia a činy a to, aký majú dopad na ostatných v našom okolí. Týmto otravným reportérom by malo byť naše vlastné svedomie. To by nám malo povedať, že nie je správne vyhodiť zúfalé dievča hľadajúce pravdu. Že by sme ho nemali poslať do noci a do náručia človeka, o ktorom vieme, že je to násilník. A keď sa nám už nepodarí ju zadržať, mali by sme jej niekoho aspoň poslať na pomoc. A o tom tento príbeh je. O tom, akí sme vo svojej snahe nevyrábať si ďalšie problémy vlastne cynickí voči svojmu okoliu. Ako robíme rozhodnutia bez toho, aby sme si premysleli dôsledky a ako nič neľutujeme, až kým nie je neskoro a niekto nás k tomu neprinúti. Príbeh Sadie je vďaka tomu nielen reálny a smutný, ale hlavne surový. Nie je to pekné alebo oddychové čítanie. Je to záznam života a toho, čo sa deje v našom okolí a pred čím tak vytrvalo zatvárame oči, pretože je to jednoduchšie. A Sadie je zosobnením toho, čo je výsledkom tohto konania – osamelé a zničené dievča, ktoré tak zúfalo potrebuje pomoc, no nikto nie je ochotný jej ju poskytnúť. Pretože je skrátka jednoduchšie odvrátiť sa, odohnať od seba potenciálny problém, a potom sa tváriť prekvapene, keď zistíme, že to, čo sme urobili, nebolo správne. Čítanie príbehu Sadie bolo akoby ma niekto prinútil analyzovať moje vlastné konanie a premýšľať, či vďaka niektorému rozhodnutiu neostala niekde vonku stratená moja vlastná Sadie. Čítať jej príbeh bolo surové a dychberúce, niekedy sa mi z toho zdvíhal žalúdok, no napriek tomu nemôžem povedať, že by som ľutovala čas obetovaný tejto knihe. Pretože takýchto úprimných a surových príbehov by sme mali čítať oveľa viac – aby nám otvorili oči a pomohli nám uvedomiť si, že každá naša voľba má dôsledky, a tie málokedy zasiahnu len nás.

Na túto knihu som sa veľmi dlho tešila a to len z toho dôvodu, že som na ňu videla kopu pozitívnych recenzií a jednoducho ma zaujímala, aj keď som poriadne nevedela o čom vlastne je. Keby som však vedela, aký poklad ukrýva, nevydržala by som na ňu tak dlho čakať. Tento príbeh ma chytil za srdce hneď od prvých stránok. Má úžasnú magickú atmosféru, ktorá pripomína rozprávku alebo nejakú legendu. Kto ma pozná, tak vie, že milujem mytológiu a staré príbehy, ktoré prežívajú celé storočia. A táto kniha toho bola plná. Hlavná postava Lazlo je priam posadnutý legendami a starými príbehmi o meste, ktoré je už takmer dvesto rokov stratené. Kým ostatní ho považujú za niečo, čo už nestojí za zmienku, Lazlo pátra po každej jednej informácií, ktorá je o ňom dostupná a sám si tak vytvára zbierku príbehov o tomto meste. Z jeho opisov pôsobilo naozaj čarovne, plné farieb, vôní a bohatstva, naozaj ako vystrihnuté z rozprávky. Celkovo prostredie v tejto knihe je veľmi zaujímavé, pôsobilo na mňa tak orientálne a exoticky. Jediné, čo mi v knihe chýbalo, bola mapka. V príbehu sa vyskytovalo celkom dosť miest a kráľovstiev so zložitými menami a bola by som rada, keby som to mala na papieri pred sebou. Potom sa však pozornosť zameriavala hlavne na jedno miesto, mesto Nárek a to už som si vedela predstaviť dokonale. Vďaka autorkiným krásnym precíznym opisom som mala pocit, že som sa ocitla priamo tam v kamenných uličkách opradených tajomstvami. ... A práve autorkin štýl písania je to, čo robí túto knihu takou výnimočnou. Nádherne narába s jazykom (tu treba pochváliť aj prekladateľku, ktorá to zvládla bravúrne), občas som mala pocit, akoby som čítala poéziu v próze. Celé to pôsobilo tak rozprávkovo, záhadne a magicky, čo ma od prvej strany totálne opantalo. Výstavba príbehu bola kvôli takémuto spracovaniu síce pomalšia, ale podľa mňa mu to skôr prospelo než ublížilo. Síce nebol nabitý akciou na každej stránke, no to by do tohto príbehu ani nepasovalo. Samozrejme, že sa dočkáme aj nejakého napätia a akcie, no v umiernenej forme. Celý príbeh plynie v takom pokojnom tempe a veľmi sa mi páčilo postupné odhaľovanie tajomstiev, ktoré niekedy boli úplne šokujúce no podané s takou ľahkosťou, že som si ani nevšimla že sa blížia. To udržiavalo aj napätie, ktoré každou kapitolou rástlo a nebolo isté, kedy napokon prepukne. Ďalšia vec, ktorú musím vypichnúť a pochváliť, je veľmi príjemná a zaujímavá hlavná postava. Myslím, že každý sa už stretol s otravnými hlavnými hrdinkami a hrdinami, ktorí si mysleli, že svet sa točí len okolo nich a ktorí neboli vôbec sympatickí. Lazlo je úplne iná kategória. Hneď od začiatku bol veľmi príjemný a zaujímavý, zaujímali ma jeho myšlienky a prežívanie. Jeho bujná fantázia a zápal pre svoje sny boli veľmi sympatické a bola som neustále zvedavá, čo sa z neho vykľuje. ... Prejavil sa tu aj výrazný vývoj postavy, čo ma potešilo a Lazlova osobnosť tak nadobudla druhý rozmer. Najprv ho všetci opisovali ako čudného, tichého a v podstate vyvrheľa. Jeho pokoru a obetavosť mnohí považovali za slabosť (hlavne Nero, ktorý bol tiež zaujímavou postavou, akoby takým protikladom k Lazlovi). Akonáhle však Lazlo dostal možnosť prejaviť sa a ocitol sa v spoločnosti, ktorá bola ochotná ho počúvať, stal sa z neho veľmi príjemný spoločník, zabávač a vtipkár. Najviditeľnejšie to bolo v prítomnosti Ruzu, jedného s jeho nových priateľov. Spolu boli super dvojka, ich poznámky a podpichovanie ma často rozosmialo a úprimne som bola rada, že Lazlo získal dobrého priateľa, ktorý ho dokázal oceniť. Tak veľmi som si Lazla ako postavu a rozprávača obľúbila, že som si zo začiatku nevedela zvyknúť úseky, kedy bola hlavnou rozprávačkou Sarai. Tá bola najprv opradená istým tajomstvom a nebolo hneď jasné o koho ide a akú úlohu v príbehu zohrá. Vtedy som sa vždy tešila, keď sa slova ujal Lazlo, no veľmi rýchlo som si obľúbila aj ju a pochopila som, že bez nej by sme neboli schopní všetko správne pochopiť. Ponúkla nám iný uhol pohľadu na vec a čitateľovi sa tak naskytla možnosť utvoriť si vlastný názor a vybrať si stranu. Keďže som si obidvoch tak veľmi obľúbila, je asi jasné, že som bola veľmi nadšená aj z ich interakcie a z toho, keď sa ich pohľady spojili. Nejdem prezrádzať aký presne vzťah medzi sebou majú, pretože je to veľmi zaujímavé, ale aj ten bol vykreslený veľmi pekne a postupne, čo som si nesmierne užívala. Aby som to zhrnula, Zasnený Neznámy je veľmi originálna a čarovná fantasy kniha, ktorá svojou magickosťou a tajomnosťou dokáže zaujať každého s otvorenou mysľou a schopnosťou snívať. Učarujú vám nádherné opisy, zaujímavé prostredie, premyslená zápletka a nesmierne príjemné postavy. Za mňa je to jedna z najlepších kníh, ktorú som tento rok mala možnosť prečítať a už sa neskutočne teším na pokračovanie!

Túto knižku som prvýkrát prečítala v roku 2017, keď vyšla v origináli. Už vtedy sa mi fakt páčila - som predsa nejaká fanúšička - a tak som sa tešila na tohtoročný re-reading v slovenčine. Na druhýkrát vo mne príbeh neočakávane zarezonoval úplne novým spôsobom a knihu skrátka milujem. Online sa Eliza Mirková stáva neohrozenou LadyConstellation - záhadnou autorkou populárneho webkomiksu More príšer. Offline je iba dievčaťom, ktoré sa snaží bez kamarátov prežiť strednú školu a ktoré má nezdravý prístup asi ku všetkému. Veci sa v jej živote zmenia k lepšiemu, keď do jej školy prestúpi nový chalan. Zhodou náhod je nielen fanúšikom, ale tiež jedným z najznámejších autorov fanfiction k Moru príšer. Elizu však čaká skutočne náročný rok... Eliza a more príšer je ideálne čítanie pre všetky tvorivé duše, introvertov a oddaných fanúšikov. Hlavná hrdinka Eliza totiž spĺňa všetky tri kritéria. Presne vie, aké je to stratiť sa vo vymyslenom svete, aké je to ťahať za nitky vo vlastnom príbehu, aký môže byť fandom úžasný i toxický zároveň... Aj aký ťažký môže byť niekedy prechod do "skutočného" sveta. A že tá hranica vlastne nie je až taká jednoznačná. Autorka naozaj autenticky pracuje s myšlienkou online života, zachytáva všetky stránky fandomu a prostredníctvom Elizinho komiksu šíri lásku a nadšenie z tvorby a kreatívneho procesu medzi svojich čitateľov. Ak teda niekde narazíte na tvrdenie, že je táto kniha ako milostný list pre fandom, buďte si istí, že je to pravda. Eliza je zároveň ťažký introvert a škola je pre ňu utrpením o to viac, že má duševné problémy. Neviem, či ju budete mať radi (ja áno), no jej charakter je vykreslený naozaj detailne a sledovať jej cestu i myšlienkové pochody je podľa mňa naozaj fascinujúce. Eliza a more príšer je ideálne čítanie pre ľudí, ktorí očakávajú od contemporary aj iné veci ako romantiku. Hoci tu máme veľmi milý, pozvoľne rozvíjajúci sa vzťah, vo veľkej miere sa kniha venuje práve duševnému zdraviu tínedžerov či konfliktom v rodine. Oceňujem, že autorka neodsunula na bočnú koľaj Eliziných rodičov (ktorí to myslia dobre, lenže Elizine hodnoty a záujmy vôbec nechápu) či mladších bratov - pôsobia skutočne a sú naozaj súčasťou deja. Navyše Francesca so všetkými témami pracuje veľmi citlivo a realisticky. Ide skrátka o premyslený, plnohodnotný príbeh zo života, ktorý si užijete a ešte si z neho môžete niečo odniesť. Eliza a more príšer je ideálne čítanie pre všetkých. Možno sa vám bude zdať tempo pomalšie, no vďaka autorkinmu jednoduchému štýlu písania vám bude dej určite ubiehať. Nechýbajú ani ozvláštnenia v podobe vierohodných ukážok z chatov postáv, z Elizinho komiksu či jeho prepisu. Možno si ho zúfalo zamilujete (ako ja) a možno nie - určite ním však nebudete zbytočne zahltení. Eliza a more príšer je ten typ knihy, ktorý by ste si mali prečítať buď preto, že proste chápete a v mnohom sa nájdete, alebo preto, že dostanete skvele spracovaný náhľad do života niekoho diametrálne odlišného a vďaka tomu aspoň trochu pochopíte. Odo mňa Eliza dostáva zamilovaných 5* a odhodlané odporúčanie.

V obchodoch nájdete obrovské množstvo kníh pre deti. O zvieratkách, o princeznách či strašidlách, o dopravných prostriedkoch či povolaniach. Bezpochyby je každá krásna a deťom dá veľa. Potom je tu však kniha S ockom sa nebojím, ktorú napísala a ilustrovala Soosh. Táto je jednoducho iná. Možno si poviete, v čom iná? Má obrázky, trochu textu, tak je ako každá kniha pre deti. Možno máte pravdu. Ja však v tejto knihe vidím oveľa viac. Je určená pre deti od troch rokov. Dovolím si však tvrdiť, že nie deti ocenia túto knihu, ale hlavne rodičia. Kniha má v sebe tak nádherné posolstvo, že som pri listovaní mala slzy v očiach. Deti ocenia krásne ilustrácie, ale rodičia v nich budú vidieť oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Kniha je venovaná vzťahu medzi otcom a dcérou. Puto, ktoré je neprekonateľné. Pre otca je dievčatko princezná, ktorú treba ochraňovať. Pre dcéru je otec pevnou oporou a hrdinom v každej situácii. Autorkine ilustrácie sú tak precítené láskou a otcovským putom, že máte chuť od dojatia plakať. Otec s dcérou sú vyobrazení v tých najbežnejších situáciách. Ako sa spolu hrajú, ako spolu tvoria nové veci, ako sa vedia navzájom utešiť či rozosmiať. Ukazuje jedinečný vzťah, ktorý môže byť iba medzi otcom a dcérou. K tomu všetkému je napísaných iba pár slov. Viac netreba. Tá jedna veta alebo dokonca len jedno slovo vystihuje dokonale obraz, ktorý v tej chvíli vidíte. Som si istá, že pre deti bude kniha zaujímavá. Ocenia ju skôr dievčatká. Môžu si povedať „aha, takto sa hráme aj my s ockom“. Alebo uvidia, že aj iný ocko má rád svoju dcérku a vie sa s ňou zahrať alebo odplašiť bubákov spod postele. Na poslednej strane knihy nájdete aj dojímavú poznámku autorky. Dozviete sa, čo ju viedlo k vydaniu tejto knihy a prečo je otec vykreslený ako obor oproti drobunkému dievčatku. Aj tieto slová ma dojali. Vlastne tak, ako aj celá kniha. My doma nemáme malé dievčatko, len synčeka. Preto pevne verím, že príde niekedy aj kniha o vzťahu mamy a syna. Nič to nemení na tom, že mne sa kniha nesmierne páči. Viem si ju predstaviť ako darček pre oteckov od ich dievčatiek. Na sviatok, či Deň otcov. Ale ocenia ju aj ich malé princezné, ktoré sa budú tešiť z úchvatných obrázkov. Pre mňa je kniha dokonalá kvôli jej jednoduchosti. Bude dokonalá aj pre vás?

Tento rok skoro celý mediálny svet fičí v znamení Černobyľu a letu na Mesiac. Predpokladám, že populárny seriál o jadrovej katastrofe máme už všetci za sebou, je čas prehodiť list a letieť na Mesiac :) Ak tak spravíte prostredníctvom publikácie Dobytie Mesiaca, budete mať pocit, že ste náš satelit dobyli vy sami :) Český autor Tomáš Přibyl nám pripravil grandióznu prechádzku históriou programu Apolla.V prológu sa stretneme s americkým prezidentom Kennedym, ktorý "posvätí" kozmické lety a doslova vystrelí knihu do vesmíru. Prostredníctvom takmer 500 fotografií prežijeme s kozmonautami skoro všetko - prvý tragický let, úmorné hodiny na trenažéri aj navliekanie sa do skafandrov. No počkajú si na nás aj infarktové stavy pri výpadkoch riadiacich systémov kozmickej lode či komplikované pristávacie manévre rôznych druhov. A hlavne - spolu s Armstrongom spravíme na Mesiaci ten prvý "veľký krok pre ľudstvo". Autor je v prístupe k téme kozmológie veľmi vecný a stručný, veci rozhodne neromantizuje. Zameriava sa skôr na technológiu, ako na osudy samotných kozmonautov. Každý z programu Apollo má svoju vlastnú kapitolu, v úvode ktorej je vždy veľmi praktické zhrnutie. V ňom sa dozvieme presnú dĺžku daného kozmického letu, dátum štartu aj pristátia a mená posádky. Přibyl nás prevedie detailami konštrukcie kozmických lodí a vysvetlí ich fungovanie. Dôraz kladie na popis manévrovania lode, technické zdokonalenia jednotlivých modelov a nevynecháva ani informácie o tom, koľko "komfortu" majú kozmonauti vo vnútri svojej kabíny a lunárnych modulov. Kniha ale napriek technickej detailnosti nepôsobí suchopárne, a to nielen vďaka úžasným fotografiám. Přibyl totiž dielo šikovne osviežuje častými pikoškami a zaujímavosťami "zo zákulisia". Vďaka ním je kniha ľahko stráviteľná aj pre laikov, hlavne jej druhé dve tretiny. Mňa veľmi pobavil husársky kúsok, ktorý si letci pripravili navzájom. Kozmonauti, ktorí mali na Mesiaci vykonávať rôzne pozorovania, mali v skafandri na zápästí ľavej ruky denníček s rozpísaným postupom aktivít na Mesiaci. Ten museli vždy do detailu nasledovať, akonáhle pristáli na Mesiaci. Záložná posádka, ktorá ostala na Zemi, tento denníček pre svojich kolegov trošku okorenila. Pridala im do neho fotky obnažených dievčat z Playboya, ku ktorým dopísala otázku: "Vidíš nejaké zaujímavé kopce a údolia?" Práve tieto časté zaujímavé vsuvky dávajú knihe dušu a dielo sa tak stáva výborným kúskom nielen pre fajnšmekrov, ale na svoje si tu môžu prísť aj laici - "hobbysti". Môžem ju rozhodne odporučiť aj ako výborný darček hlavne pre pánov. Prezeranie fotografií bude baviť aj tých, ktorí normálne po knihách nesiahajú. Publikácia Dobytie Mesiaca je určite jednou z tých, ku ktorým sa budete radi vracať. Jej grafické spracovanie a téma ponúka instatný únik z reality - únik z povrchu zemského do nekonečných vesmírnych diaľok. A ešte otázka na záver. Tipnite si, čo sme ako ľudstvo zanechali na Mesiaci ako prvé? Vrece odpadkov.

Najnovší preložený román Ruth Ware nás zavedie do prostredia luxusnej lode plaviacej sa v severných vodách, ktorá skrýva obrovské tajomstvo. Podarí sa nám ho spolu s odvážnou novinárkou odhaliť? Novinárka Laura Blacklocková dostala ponuku, ktorá sa v jej brandži neodmieta. Má stráviť týždeň na úplne novej výletnej lodi Aurora Borealis. Aj keď jej okolie nie je zo začiatku presvedčené, aby sa dala na takúto pomerne náročnú plavbu, najmä po tom, ako sa jej do bytu len pred pár dňami niekto vlámal, no Lo je rozhodnutá, že ide o jedinečnú príležitosť. Spočiatku všetko prebieha presne podľa plánu, na luxusnej lodi sa stretáva s ozajstnou smotánkou a užíva si výhody života na vysokej nohe. Všetko toto však skončí v jeden večer, kedy Lo začuje výkrik, naozaj hlasné čľupnutie do vody a nakoniec tiež objaví krv na zábradlí. Okamžite zalarmuje posádku a na pomoc jej prichádza Nilsson, ktorý jej však veľmi neverí – krv záhadne zmizla, kajuta číslo 10, v ktorej predtým videla neznámu ženu, je prázdna, nikto z posádky a ani z personálu nechýba, v osudný večer vypila o niečo viac alkoholu, užíva antidepresíva… Lo nezostáva nič iné ako pustiť sa do pátrania na vlastnú päsť, pretože aj človek, ktorému ako jedinému z posádky dôverovala, ju sklamal. Dokáže sama, bez prístupu na sieť, odhaliť, čo sa v skutočnosti stalo žene v kajute číslo 10? Detektívky z vydavateľstva Lindeni sú pre mňa vždy stávkou na istotu a rovnako to bolo aj pri ich najnovšom románe Žena v kajute 10! Aj keď názory naň sú rôzne, mňa veľmi bavil už od začiatku a nezmenilo sa to ani po prečítaní poslednej strany! Ruth Ware vytvorila naozaj skvelý príbeh, ktorý vás veľmi ľahko a rýchlo vtiahne do deja. Pre mňa tu nechýbal ani prekvapivý záver, ktorý ma naozaj dostal, a aj keď koniec bol možno trošku pritiahnutý za vlasy, celkovému dojmu z knihy rozhodne neubral! Lo bola nesmierne zaujímavou postavou. Na jednej strane žena, ktorá si toho pomerne dosť prežila a sama bojuje so svojím vlastným ja, no na druhej strane občas máte pocit, že celé to príliš preháňa, niektoré situácie veľmi hrotí a k okoliu sa niekedy správa naozaj neprimerane a odporne. Aj napriek tomu mi však bola nesmierne sympatická a myslím, že sa do celého príbehu veľmi hodila! Sama hneď niekoľkokrát zapochybovala o tom, čo v noci videla a počula, no myslím, že v jej prípade je to úplne na mieste – po toľkých pochybách zo strany okolia je to viac ako pochopiteľné. Aj keď sa v príbehu objavuje len naozaj obmedzené množstvo postáv a tiež samotné prostredie je pomerne malé, keďže ide o loď s malým počtom pasažierov, román ani na tak malom priestore nestráca na svojej genialite! Vďaka hlavnej hrdinke, ktorá občas prepadne klaustrofóbii, z knihy stiesnenosť prostredia úplne vyžaruje a dodáva thrilleru autentickú atmosféru. Žena v kajute 10 je rozhodne skvelým čítaním! Aj keď ide o thriller, pre mňa bol skvelou oddychovkou, ktorú len tak z ruky nedostanete! Ware vytvorila naozaj zaujímavý svet a veľmi dúfam, že toto nie je jej posledná kniha, ktorá vyšla v slovenčine!

Kanadský a oceňovaný spisovateľ prináša poetický príbeh o dvoch chlapcoch, ktorých spájajú osamelosť a pochopenie. Krutú realitu vyvažujú magickým, podmorským svetom stvoreným ich vlastnými fantáziami. Podmorské kráľovstvo je idylické a nejestvuje v ňom smútok zo spoločnej straty rodičov - avšak priateľstvo dvoch zranených chlapcov je čoskoro narušené a ohrozené rozmazávaním hraníc medzi svetom imaginárnym a tým skutočným. Čo ak je svet, ktorý stvorila fantázia, nebezpečný? O knihe Chlapec, ktorý patril moru som počul veľa a zároveň málo. Spoznal som ju vďaka slovenskej obálke (ktorá je mimochodom krásna a jednoduchá) a akosi vždy, keď som bol na Martinuse či iných stránkach, sa znenazdajky objavila, no bližšie som o nej nevedel nič. Azda iba to, že som z nej mal pocit, že bude akýmsi strateným klenotom - čítalo ju totižto nie veľa ľudí, no názory zato boli prevažne plné chvály. Takže som mal nejakého tušáka, že to bude kniha pre mňa. Recenzie a názory sľubovali poetický, lyrický magicko-realistický príbeh o dvoch kamarátoch, a keď sa mi naskytla možnosť si knihu prečítať, neváhal som - a spravil som to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol. Neviem ani poriadne kde začať, no jedno je isté: príbeh, ktorý nájdete v tejto knihe je prekrásny. Keď som otvoril knihu a začítal sa, nevedel som sa od nej odtrhnúť. Autor ma ihneď vtiahol do deja, ovanul ma sviežim morským vzduchom a ja som podľahol jeho čaru a nechal som sa unášať vlnami tohto príbehu. Samotná dejová linka mi spočiatku neprišla - hoci som si čítanie knihy nesmierne užíval - nejaká výnimočná a unikátna, jej sila sa skôr ukrýva v tom, že je to ľudský príbeh, príbeh o ľuďoch, ich životoch, vzťahoch a osudoch. To, čo ju robí vskutku výnimočnou je spôsob, akým je napísaná, akým je podaná. Rozprávač mi bol nesmierne sympatický - bol jednoduchý, typický pre svoj vek, a jeho pohľad na svet i na jeho kamaráta Luca bol prekrásny. Emócie, ktoré cítil a opisoval, boli skutočné a realistické a hoci všetky jeho myšlienkové pochody mali melancholický podtón, sem-tam sa preukázala tá detskosť a hravosť, ktorú ja mám v knihách veľmi rád. S Lucom sa príjemne dopĺňali - na jednej strane bol Luc tichý, menej zhovorčivý, väčšmi tajnostkársky, no autor dokonale vystihol fakt, že to, čo ľudí spája, sú emócie a pocity, ktoré dokážu na tom druhom pochopiť. Nedá sa povedať, v čom si rozprávač s Lucom boli odlišní a v čom podobní, pretože boli oboje. Obrovský triumf tejto knihy je, ako som spomínal, spisovateľ. Nedokážem slovami vyjadriť, ako tento autor umne a priam prekrásne spriadal slová do viet a vety do jednotlivých kapitol. Ak čítate blog dlhšie, viete, akú veľkú mám slabosť na knihy, ktoré sú poeticky a lyricky napísané, a nič nie je dokonalejšie, keď sa spojí krásny príbeh s ešte krajším písaním - čo je práve prípad Chlapca, ktorý patril moru. Čítať tento román bol hotový zážitok - autor uhrančivý príbeh podáva tak, že to pripomína more. Pri čítaní prvého odseku cítite škrekot čajok a svieži vánok, onedlho vstúpite do vody a ostanete sa vznášať na hladine. No a po zvyšok príbehu vás autor svojim lyrickým a vyšperkovaným jazykom iba ťahá väčšmi ku dnu. Možno sa vám zdá, že preháňam, no naozaj je táto kniha taká nádherná. Už v kdesi v polovici som si bol stopercentne istý, že sa pridá na môj zoznam úplne najobľúbenejších kníh a pravdupovediac, ak by som sa necítil kvôli tomu divne a trápne, pokojne by som si knihu prečítal znovu, hneď v tejto chvíli, hoci som ju dočítal iba nedávno. Aj cez to, že je knižka útla a číta sa naozaj rýchlo a jednoducho, ponúka príbeh s obrovskou škálou emócií a má sa čím pýšiť. Myslím si, že tie ocenenia, chvály a recenzie si právom zaslúži. Nejestvuje jediného detailu, ktorý by som vytkol, tobôž nie niečo, čo by sa mi vyslovene nepáčilo. Nuž, určite vám už je jasné, že táto knižôčka ma doslova očarila. Vôbec som nepredpokladal, že si tak uchopí moju pozornosť a pravdupovediac, absolútne som neočakával, že si ju zamilujem tak veľmi. Ak ste Chlapca, ktorý patril moru, nečítali, ihneď to napravte. Nebudete ľutovať (a poďakujete mi).

V poslednom čase som čítala dosť veľa kníh od severských autorov. Nebolo to inak ani pri ostatnej. Knihu s dlhým názvom V každom okamihu sme ešte stále nažive napísal autor Tom Malmquist. Má nádhernú jednoduchú obálku plnú optimizmu. Tá je však v kontraste s obsahom knihy. Tom a Karin čakajú svoje prvé vytúžené dieťa. Budúca mamička sa však necíti dobre. Najskôr príznaky prisudzuje chrípke a neskôr sťažené dýchanie tehotenstvu. Keď sa jej stav začína zhoršovať, rozhodnú sa ísť do nemocnice. Diagnóza všetkých šokuje. Karin ma akútnu leukémiu a ich život začína naberať iný smer. Ich malé dievčatko sa podarí zachrániť včas. Žiaľ Karin svoj boj o život po niekoľkých dňoch prehráva. Pre Toma je to zdrvujúce a jeho život sa ocitá v troskách. Zo dňa na deň sa musí naučiť byť otcom na plný úväzok. Svoje trápenia opisuje práve v tomto románe. Hneď vám môžem napísať, že nejde o žiadny sladký román so šťastným koncom. Ide o veľmi (pre mňa) depresívny príbeh. Najhoršie na všetkom je, že je reálny. Že sa to stalo a že sa to deje ľuďom okolo nás. Mnohí z nás si niektoré veci v živote neuvedomia skôr, kým sa im nestane tragédia. Táto kniha presne ukazuje, aké ťažké je stratiť niekoho blízkeho a aké náročné je sa s tým vysporiadať. Obzvlášť, keď zostanete len vy a maličké dieťa. Dieťa ktoré ste mali vychovávať spolu. Hneď po prvej kapitole som si povedala, že kniha je neskutočne reálna. Pocity, aké prežíva niekto, kto privezie svojho blízkeho do nemocnice a v tej chvíli mu nemá ako pomôcť. Tá bezradnosť, stres a tlak vás dostanú. Tom celý pobyt v nemocnici a neskôr aj doma opisuje veľmi detailne. Máte pocit, že ste tam s ním a máte potrebu ho objať a utešiť ho. Ako však utešiť muža, ktorý prišiel o svoju milovanú partnerku? Tom v románe píše aj o časoch, keď sa s Karin zoznámili. Oživuje spomienky na ich spoločné chvíle. Okrem toho čitateľovi približuje vzťahy s rodičmi. Aj vďaka tomu si uvedomíte, že nič nie je ideálne. Ani prílišná opatera o svoje dieťaťa. Potvrdíte si aj to, že alkohol v rodine vie narobiť poriadny neporiadok. To všetko ešte zaklincuje úradná byrokracia. Tú poznáme všetci, ale s akými nástrahami sa musel popasovať Tom, vám bude ľúto aj za neho. Pri čítaní som si musela chvíľu zvykať na úpravu textu. Všetko je v jednej „kope“. Opisy aj dialógy. Po pár stranách som si však na tento štýl postupne zvykla a čítanie už bolo jednoduchšie. Nenechajte sa odradiť. Kniha rozhodne stojí za prečítanie. Je tak reálna, že vám je z toho smutno. Hoci v príbehu je aj jedno svetielko, krásne zdravé dievčatko menom Lívia, viackrát budete mať slzy na krajíčku. Nie raz si poviete, že život je nespravodlivý. Na túto knihu musíte mať chuť. Keď sa však do nej pustíte, tak vás osud Toma bude zaujímať stále viac a viac. Až sa dostanete k dojímavému záveru.