Vydavateľstvo Lindeni sa na našom domácom trhu udomácnilo priam raketovou rýchlosťou. Môžu za to nielen kvalitné tituly, ale aj pestrosť žánrov. Čo sa týka krimi, detektívok či psychotrilerov, ešte sa zrejme nenašiel román, čo by šliapol vedľa. Medzi obľúbené autorky sa nepochybne zaradí aj švédska novinárka Tina Frennstedt. Svoje skúsenosti s pestrými prípadmi sa rozhodla zúročiť v literárnej tvorbe a rozbehla sériu Odložené prípady s triom vyšetrovateľov, ktorí sa vám okamžite dostanú pod kožu. Každá z postáv je svojrázna a osobitá, no spolu tvoria schopný tím oprašujúci staré zločiny, aby priniesli vytúžený pokoj obetiam i pozostalým. V centre diania je Tess Hjalmarssonová, pre ktorú sa stalo odhaľovanie starých zločinov pracovnou náplňou. Jej najbližšími spolupracovníkmi sú prostoreká Marie so záľubou v heavy metale a Lundberg, ktorý je schopný prebádať akékoľvek záznamy. Ako naznačuje názov knihy, v prvej časti série sa stretneme s Nezvestnou. Ide o mladú ženu na prahu dospelosti, ktorá zmizla pred šestnástimi rokmi a ako sa zdá, mohla mať dočinenia s vrahom vyčíňajúcim tak vo Švédsku, ako i v Dánsku. Práve jeho aktivita privedie Tess k myšlienke spojiť si ho s nezvestnou dievčinou. Je zaujímavé, ako Tina Frennstedt pristupuje k budovaniu príbehu. Jednotlivé dejové línie sú predstavované postupne, najprv sa dozvedáme o aktuálnej situácii v Malmo, potom prichádza premostenie s minulosťou a napokon je tu i uhol pohľadu samotnej obete - Anniky. Ak teda máte v obľube komplexné romány, kde autorka nenechá veľa otvorených koncov a venuje sa naplno každému motívu, tento titul je pre vás tým pravým. A to aj v prípade, ak vítate dôkladné oboznámenie čitateľa s prostredím, postavami a ich vnútrom. Detailná kresba je zjavne jedným zo znakov Frennstedtovej štýlu. Ja osobne dávam síce prednosť dynamickejším textom, no Odložené prípady to kompenzujú skvelým príbehom. Občas sa síce pristihnete pri tom, že línie zasadené do minulosti by ste chceli trochu urýchliť, no ku koncu máte oveľa širší pohľad na zobrazené udalosti. A práve o to v Nezvestnej ide - poukázať na ich nevyhnutné prepojenie s prítomnosťou v danom časovom rámci. Ako je zvykom, aj Tess ako ústredná postava má za sebou pohnutú minulosť, ktorú potrebuje doriešiť. Samozrejme, nepôjde to tak ľahko, aby to autorka nemohla roztiahnuť do viacerých kníh. Nezvestná sa v podstate ničím výrazným neodlišuje od iných škandinávskych trilerov, ale do kariet jej hrá neutíchajúci záujem o severskú literatúru a série so silnými postavami. Navyše má skvelú obálku, s ktorej grafikou sa dá pracovať aj pri ďalších častiach série. Stručne a jasne - máme tu spisovateľku so skúsenosťami s reálnymi zločinmi, dve časové línie, originálne postavy, čo občas naráža na množstvo detailných opisov a výplňových scén. Stále však treba mať na pamäti, že ide o úvod do početného pátrania po zločincoch, a tak je tu aspoň priestor na zvyšovanie latky.

Britský novinár Tim Marshall už v roku 2015 zožal celosvetový úspech s knihou V zajatí geografie. Teraz dielo o prepojení geografie a medzinárodných vzťahov prerozprával pre čitateľov od deväť rokov. Volá sa Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách a je to znova mimoriadny počin. Ak totiž niekto vie, ako zrozumiteľne vysvetliť zložité otázky typu prečo je Tibet pre Čínu taký dôležitý, prečo je ropa nielen zdrojom obrovského bohatstva, ale aj nových problémov na Blízkom východe alebo ako sa krájal africký kontinent, je to práve Marshall. Tim Marshall je 61-ročný britský novinár, ktorý pracoval pre viaceré médiá vrátane BBC a Sky News ako zahraničný korešpondent. Za 30 rokov priniesol reportáže z 30 krajín a zažil dvanásť vojen. Informoval o dianí v Európe, USA aj Ázii, v 90. rokoch sa počas balkánskych vojen zaoberal udalosťami v Bosne, Chorvátsku a Srbsku. V roku 1999, počas kosovskej krízy, bol v Belehrade aj v Prištine. Marshall prinášal reportáže z frontovej línie počas invázie do Afganistanu, strávil čas v Iraku, Líbyii, Egypte, Sýrii a Tunisku. Bol korešpondentom Sky News pre Blízky východ a z Jeruzalema pokrýval dianie v Gaze. Neskôr sa stal korešpondentom pre Európu so sídlom v Bruseli. Jeho blog nazvaný Foreign Matters (Zahraničné záležitosti) bol v roku 2010 nominovaný na cenu Orwell Prize. Jedným z jeho hviezdnych momentov na Sky News bolo neprerušované šesťhodinové vysielanie počas vojny v Perzskom zálive. Bol tiež posledným novinárom, ktorý robil interview s pakistanskou premiérkou Bénazír Bhuttovou pred jej návratom z exilu a následným atentátom na ňu. Kto iný by mohol lepšie vysvetliť malým čitateľom, ako funguje náš svet? Do Ruska by vošli dve Číny Pritom napísať knihu pre deti Marshall nikdy neplánoval. „Lenže stalo sa niekoľko vecí. Mal som ohromné ohlasy na pôvodnú knihu V zajatí geografie určenú dospelým. Očividne si ju kupovali všetky typy ľudí. Keď som prišiel s prednáškou na školy, univerzity či knižné veľtrhy, všade znova som mal úžasné reakcie. Prišiel ku mne stredoškolák a povedal: v škole sme čítali V zajatí geografie a inšpirovalo ma to študovať geografiu alebo medzinárodné vzťahy na univerzite. A tak som znova premyslel koncept, a ak moje prístupné podanie mladých ľudí inšpiruje venovať sa zložitým otázkam, možno by to zaujalo aj ešte mladšie publikum,“ povedal koncom októbra 2019 v interview pre portál Geographical.co.uk. Azda všetky deti milujú mapy a Marshallovi sa hneď zapáčil nápad vydavateľov Elliot and Thompson pridať do máp potrebný kontext. „Viete, nepozeráte sa len do mapy. Je tam text, ktorý vám objasňuje, na čo sa pozeráte. A ďalšia strana vám pridá ďalšie obrázky a podrobnejší text. Keď som mal deväť rokov, dokázal som v daždivé popoludnie presedieť nad mapami šťastný celé hodiny, sledujúc milióny detailov.“ Marshallova kniha, ktorá práve vyšla v slovenskom preklade Kristíny Hečkovej v Albatrose, sa začína mapou Ruska, až po niekoľkých stranách nasleduje Čína, USA, Kanada, kým autor preskočí do Európy, Afriky, na Blízky východ. Podrobnejšie sa pozrie na rozdelenie Indie a Pakistanu, potom prejde do Kórey a Japonska, vezme nás do Južnej Ameriky, Austrálie a nakoniec aj do Arktídy. Prečo toto poradie? Nad mapou Ruska je zdôvodnenenie: „S rozlohou 17 miliónov štvorcových kilometrov je Rusko najväčšou krajinou na svete. Je 70-krát väčšie než Veľká Británia a dvakrát väčšie než USA, pokrýva 11 časových pásem a hraničí so 14 štátmi.“ Aj dospelého zaujme pridaná menšia mapka Ruska, do ktorej sú vložené dve siluety Číny s legendou: „Rozlohou je Rusko dvakrát väčšie než Čína. Ale v počte ľudí je menšie, má iba 144 miliónov obyvateľov, zatiaľ čo Čína má viac než jednu miliardu.“ Lenže Marshallovou silnou stránkou je práve nachádzanie (niekedy prekvapujúcich) súvislostí. Pripomenie, že mnohé prístavy pozdĺž severného pobrežia Ruska v zime zamŕzajú a uväznia lode v hrubom nánose ľadu. Napríklad Vladivostok, najväčší ruský prístav v Tichom oceáne, je zamrznutý niekoľko mesiacov v roku. Naproti tomu z ukrajinského Sevastopola v Čiernom mori môžu lode vyplávať cez Stredozemné more do Atlantického oceánu. Aj deťom tak dokáže prístupne vysvetliť, prečo bolo pre Rusko dôležité ovládnuť Krym a zaistiť si svoj jediný teplovodný prístav. Fascinujúco jednoducho priblíži ruské obchodovanie s ropou a so zemným plynom, aj to, prečo dostáva Fínsko ruskú ropu za lepšiu cenu než pobaltské štáty. Čím ohúri Mississippi Najťažšie sa Marshallovi podľa vlastných slov písalo o Blízkom východe a Afrike. „Dve rôzne kapitoly sú venované kolonializmu a náboženským deleniam. Vysvetliť to bez prílišného zjednodušovania bolo naozaj výzvou. Zároveň som chcel, aby kniha ostala pre deti ľahkým a informatívnym čítaním.“ Marshall si uvedomoval, že menšie deti často majú problém predstaviť si čas či vzdialenosti. „Netušia, koľko je napríklad sto míľ. Ak im však poviem, že cesta vlakom z Vladivostoku do Moskvy by trvala šesť nocí a sedem dní, hneď zhíknu: óoo, to je ale ďaleko,“ vysvetlil novinár pre Geographical. A tak si hneď na strane 10 pri obrázku vlaku v červenej bubline prečítate: „Rusko je také obrovské, že jeho rozloha spôsobuje nemalé problémy pri premiestňovaní ľudí, jedla a zásob po krajine. Precestovať po Transsibírskej magistrále 9 258 km z Vladivostoku do Moskvy trvá približne šesť nocí a sedem dní.“ Nad touto knižkou však môžu rovnako híkať aj rodičia. Napríklad, keď sa v kapitole Mohutná Mississippi dočítajú, že táto rieka pramení neďaleko mesta Minneapolis v štáte Minnesota, ktorý susedí s Kanadou, a tečie 3¤700 km do New Orleansu v Mexickom zálive. Mississippi má vraj viac splavných kilometrov vnútrozemských vodných ciest vhodných pre veľké plavidlá než všetky rieky na celom svete dokopy! A viete, cez koľko európskych krajín sa ťahajú Alpy? Nie, tú knihu len tak ľahko nepustí z ruky nikto. Veď aj ja sa už len pozriem na mapu Afriky, kde pre názorné porovnanie veľkosti ilustrátorky Grace Eastonová a Jessica Smithová zakreslili všetky krajiny, čo by sa do nej zmestili: USA, Indiu, Čínu, Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Taliansko, Japonsko a Veľkú Britániu, a ešte ostal kus pre veľkú časť východnej Európy!

Sophie Kinsella som doteraz vnímal ako autorku ľahkých, vtipných romantických príbehov. Napísať vydarený román v žánri "chick-lit" je pomerne náročné, no táto britská spisovateľka to zvláda so šarmom jej blízkym. Keď vydavateľstvo Lindeni ohlásilo preklad jej novej knihy, potešil som sa. Podľa anotácie sa zdalo, že pôjde o ďalší úspešný zárez v nastolenom smere. Lenže ako sa ukázalo, aj Sophie Kinsella vie zaťať hlbšie a priniesť psychologicky prepracovanejší dej. Dokonalé prekvapenie sa venuje rôznym témam, i keď spočiatku prevažuje jedna - snaha spestriť si manželský život a predísť tak prirodzenému stereotypu. Táto kniha má v porovnaní s inými Kinsellovej dielami trochu pomalší rozbeh. Dozvedáme sa o manželskom spolunažívaní Sylvie a Dana, dokonalého páru s dvoma utešenými deťmi, ustáleným domovom a bežnými starosťami. Keď si však uvedomia, že ich život ešte zďaleka nekončí, začnú sa na všetko pozerať z iného uhla pohľadu a postupne sa dostávajú na povrch viac i menej závažné trhliny v ich vzťahoch, práci i minulosti. Následne sledujeme ich vzájomnú snahu o čo najväčšie, najlepšie a najnečakanejšie prekvapenie. Práve táto časť je zdrojom vtipných momentov, keďže úsilie oboch protagonistov väčšinou končí úplne opačne, ako si naplánovali, a dochádza k rôznym nedorozumeniam. Všetko našťastie dokážu zvládnuť, čo pôsobí sympaticky a veríte, že napokon to ich manželstvo ustojí. Medzi riadkami však čitateľ tuší, že pod povrchom buble niečo dramatickejšie. A tým je vzťah Dana s už mŕtvym svokrom. Sylviin otec umrel pred dvoma rokmi a ona si ho uchovala v pamäti ako obľúbeného, charizmatického, úspešného a bohatého muža - ideál, aký Dan nikdy nedosiahne a vždy bude v jeho tieni. Tento motív sa napokon ukáže ako jeden z hlavných, aj keď mu autorka spočiatku nevenuje až takú veľkú pozornosť.Čo by som inde vnímal ako silené hromadenie námetov pri vyčerpaní predošlých, tu vyzerá ako premyslené skladanie mozaiky z pestrých kameňov. Sophie Kinsella sa zase raz prejavila ako šikovná rozprávačka, každý motív má svoje pevné miesto a čo je hlavné - celý čas máte dojem, že nielen Dan a Sylvia, ale aj všetky vedľajšie postavy sú skutočné osoby z mäsa a kostí. Ľudskú atmosféru dotvára množstvo zaujímavých charakterov - od susedov cez príbuzných až po Sylviiných kolegov. Pracuje totiž v múzeu, ktorého majiteľka sa vehementne vyhýbala všetkému novému a modernému, až kým neprišlo na lámanie chleba. Inštitúcia musí vykazovať zisk, a ak sa tak rýchlo nestane, budova sa premení na byty. V snahe zachrániť múzeum možno vybadať krásnu paralelu s úsilím zapracovať na manželstve Sylvie a Dana. Záverečné rozuzlenie a odhalenie pravého dôvodu ich odlúčenia je pútavé a originálne. Dokonalé prekvapenie tak napokon čaká aj na čitateľa, ktorý je uspokojený, lebo každá dejová línia sa pekne uzavrie a žiadna vo vás nezanechá pocit trpkosti. Na to je Sophie Kinsella príliš skúsená a, ako vidieť, má svoje postavy rada. Je skvelé, že vydavateľstvo Lidneni sa podujalo na preklad jej románu. Dúfam, že neostane iba pri ňom, bola by škoda pustiť takú skvelú spisovateľku.

Narodeniny blízko smrti sa môžu zmeniť na čas, keď zlomení anjeli pochopia krásu končiaceho života. Aj o tom je román Luisa Alberta Urreu Dom zlomených anjelov (preložila Marína Gálisová, Lindeni 2020). // Gejzír spomienok // San Diego. Patriarcha rodiny mexických imigrantov Veľký Angel umiera. Nezostáva mu už veľa času, preto sa rozhodne, že jeho posledné narodeniny budú veľkolepé. Deň pred oslavou však ešte musí pochovať svoju storočnú matku. Do domu zvolá celú veľkú rodinu. Ku každému má osobitý vzťah. S každým prežil jedinečný príbeh. Intenzívna prítomnosť blížiaceho sa konca ľudí zbližuje a otvára. Honosná víkendová oslava života sa postupne mení na láskyplnú rozlúčku. Ožíva gejzír spomienok. Prichádza očista od prísne tajných hriechov i nečakaná nádielka tajomstiev a prekvapení. // Očarujúce rozprávanie // Urrea je modernejším Marquezom. Miešajú sa v ňom tajomstvá latinskoamerického typu s modernitou súčasných Spojených štátov. Veľký Angelo celý život hľadal miesto v novej vlasti, a táto úloha dostáva aj pre jeho potomkov stále nové podoby. Pôsobivú, krásnu a humornú kniha od finalistu Pulitzerovej ceny o láske, rodine, začiatkoch a koncoch denník New York Times zaradil medzi 100 najpozoruhodnejších kníh roka 2018. Dostala sa do finále National Book Award a National Book Critics Circle Award a získala nadšené ohlasy kritikov. Podľa recenzenta z Boston Globe ide o "nesmierne očarujúce a dojímavé rozprávanie." Dave Eggers knihu považuje za najosobnejšiu od veľkého spisovateľa. je podľa neho najsviežejším rodinným románom za posledných dvadsať rokov. Neil Gaiman si všimol, že Urrea je tvorcom mýtov so srdcom básnika. “Jemný, láskavý spisovateľ vás dokáže hlboko raniť úprimnosťou a krásou.”

Tak sme sa napokon dočkali! Triler Výkrik, ktorý vyšiel v slovenskom preklade v roku 2018, sa v mojom osobnom rebríčku psychotrilerov okamžite dostal na najvyššie priečky. Námetom, postavami, prostredím, zápletkou, atmosférou... Francúz Nicolas Beuglet vo svojom debute dokázal vyzdvihnúť to najlepšie z daného žánru a navyše ho doplniť o francúzsky šarm a severský nádych. Jeho hlavná hrdinka Sarah Geringënová totiž žije v Nórsku, ktoré je tentoraz hlavným dejiskom (pozrieme sa však napríklad aj do Vatikánu či Libanonu). Škandinávia poskytne skutočne mrazivý nádych, hoci nie je jediným zdrojom zimomriavok. Tie vyvolá aj fungujúca kombinácia tajomna a konšpirácií, s ktorými Komplot pracuje ako so základnými kameňmi. Musím povedať, že čakanie na druhý diel série sa oplatilo. Sarah aj jej priateľ Christopher mi prirástli k srdcu ako máloktorí noví hrdinovia a Nicolas Beuglet sa rozhodne nechce iba spokojne viesť na úspechu svojej prvotiny. Nasvedčuje tomu ďalší prepracovaný príbeh a hlavne mierne odlíšenie žánrových špecifík. Od až hororovo poňatej psychiatrickej liečebne sme sa presunuli k historickým súvislostiam a hnutiu feminizmu. To je vo všeobecnosti prijímané dosť rozporuplne a ja osobne mám obavy, vždy keď po ňom nejaký autor siahne. No v prípade Komplotu je spracovaný netradične a funkčne. Beuglet si všíma jeho zasadenie do spoločenského kontextu a filozofie, čím rozširuje nielen jeho hranice, ale aj čitateľove obzory. Aspoň moje určite. Dej začína zhurta - Sarah sa dostáva na miesto činu, kde sa prejaví jej pozorovací talent a pozorné vyšetrovateľské inštinkty. Potešilo ma, že sa naďalej rozvíja aj jej vzťah s francúzskym profesorom a novinárom Christopherom, pretože vo Výkriku si prešli pozoruhodne turbulentnými chvíľami. Prípad rituálnej vraždy samotnej nórskej predsedníčky vlády si vyžaduje všetku pozornosť, úrady a polícia sú pod tlakom a nepomáha tomu ani samotné prevedenie zločinu. Páchateľ si dal poriadne záležať, aby ukázal svoje odhodlanie a zároveň vystrašil každého, kto by chcel pokračovať v premiérkiných stopách. Pretože Katrina Hagebaková očividne svojimi aktivitami pichla do osieho hniezda. Nebola by to však Sarah Gerigënová, aby neprišla celej veci na koreň aj napriek zjavnej hrozbe nebezpečenstva. Komplot je možné čítať aj samostatne, ide o klasickú procedurálnu sériu, kde sa v každej časti rieši samostatný prípad. Ak ste však nečítali úvodný diel, pripravili ste sa o zážitok, takže moje odporúčanie znie - prečítajte si oba romány, Nicolas Beuglet za to rozhodne stojí! Nebudem vôbec preháňať, ak poviem, že je kvalitatívne porovnateľný s takými zabehnutými menami ako Bernard Minier alebo Franck Thilliez. Francúzsky triler sa vyznačuje špecifickou atmosférou, výraznými postavami a temnými pohnútkami - to si vyžaduje znalosť ľudského charakteru, čo je v Komplote dôležitou časťou príbehu. Prienik do spoločenského diania, histórie a filozofie je navyše pridanou hodnotou, ktoré ho posúvajú o niekoľko priečok vyššie. Už ostáva iba dúfať, že na ďalší diel série sa bude vzťahovať kratšia čakacia doba.

Táto vcelku tenká, no rozhodne veeeľmi ospevovaná kniha, ktorá u nás vyšla u @lindeni.sk upútala moju pozornosť ešte pred jej preložením. A hoci mám najradšej sci-fi a fantasy, kde-tu si rada prečítam aj nejaký román z bežného života - a že to teda bolo niečo! Marianne a Connella to k sebe nevedno prečo priťahuje....a aj keď pochádzajú z iných prostredí (on z chudobného plného lásky a ona z bohatého, ale chladného) a majú rozdielne názory, majú pre seba slabosť. Kniha by mohla byť opísaná ako taký denník ich životov, keďže medzi jednotlivými kapitolami sú skoky v čase - občas len niekoľko dní a občas zasa mesiacov - a to prináša príbehu iskru, pretože čitateľ nedokáže predvídať, kde a v akom rozpoložení sa hrozne domotaný a komplikovaný vzťah medzi dvoma hlavnými postavami ocitne. Čo sa týka ostatných postáv, (rodinní príslušníci alebo spolužiaci) tak tie mali vcelku dosť priestoru v príbehu....ale myslím, že ich častejšia prítomnosť by ma nebavila, pretože som bola zvedavá len na tých dvoch. Dej sa odohráva najskôr v malomeste v Írsku, kde hrdinovia trávia svoje stredoškolské roky a neskôr sa na presunú na vysokú do hlavného mesta. Čo je ale zvláštne, je fakt, že príbeh nemožno popísať klasicky (zápletka, vyvrcholenie, obrat...atď), pretože dráma i nečakané zvraty sú takmer na každej druhej strane a autorka sa skrátka riadi vlastnými pravidlami - čo som oceňovala....až na tú priamu reč....alebo jej nedostatok. Ten mi bil do očí celú dobu a len ťažko som si na to zvykala. (Ale bolo to asi originálne.) Inak nemám čo vyčítať - kniha je pútavá, má šmrnc, má v sebe lásku, vášeň a srdcervúco opisuje strasti a radosti dvoch mladých zamilovaných ľudí. Úprimne rozumiem tomu, prečo vzbudila toľký záujem a fakticky ju odporúčam prečítať - je to veľmi zaujímavá skúsenosť.

Je veľmi málo kníh, ktoré sa stanú legendami. Spomedzi všetkých vo fantastike vytŕča naozaj iba zopár a Nadácia od Isaaca Asimova je jednoznačne jedným z tých najdôležitejších stavebných kameňov modernej fantastiky. Osobne si myslím, že predstavovať tuzemskému čitateľovi toto veľdielo je ako nosiť drevo do lesa. Predsa len, od jeho prvého vydania uplynulo takmer osemdesiat rokov a celkovo vyšla v českom alebo slovenskom preklade už sedemkrát v šiestich rôznych vydavateľstvách – od samizdatového vydania z roku 1989 až po najnovšie, druhé slovenské vydanie z vydavateľstva Lindeni z tohto roku. Napriek tomu však môžu existovať čitatelia, najmä mladšie ročníky, ktorí o Nadácii v živote nepočuli. Nuž teda, poďme na to. „Galaktická ríša trvá už niekoľko milénií a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo v budúcnosti zmeniť. Napriek tomu sa v jej hlavnom svete Trantor objavuje matematik Hari Seldon a pomocou svojej vedy zvanej psychohistória predpovedá v krátkom čase jej nevyhnutný pád a nasledujúce obdobie barbarstva. Pádu nie je možné zabrániť, no je možné skrátiť obdobie temna z tridsaťtisíc rokov len na tisíc. Seldon spolu so svojimi prívržencami zakladá dve Nadácie, základne, ktoré majú temnotu skrátiť a slúžiť ako zárodok ešte veľkolepejšieho druhého Galaktického impéria. Toto je prvých dvesto rokov prvej z Nadácií“. História Nadácia/Základňa začala najskôr vychádzať v podobe seriálu poviedok, či skôr noviel. Tá prvá s názvom Foundation, neskôr v knihe premenovaná na The Encyclopedists, vyšla v americkom magazíne Astounding Science Fiction pod vedením Johna W. Capmbella, Jr. v máji 1942. V tom čase bol Asimov už známy autor (rok pred tým mal napríklad na svojom konte už dve z jeho najznámejších poviedok: Liar! a Nightfall (ktorú neskôr v spolupráci s Robertom Siverbergom prepísal do známeho rovnomenného románu). K prvej časti série sa pridávali ďalšie, až napokon v roku 1949 vyšlo celkovo osem noviel, osem kapitol, ktoré neskôr vydavateľstvo Gnome Press postupne od roku 1951 publikovalo v podobe prvej knižnej trilógie Foundation (Nadácia), Foundation and Empire (Nadácia a Impérium – prip. vyd. Lindeni) a The Second Foundation (Druhá Nadácia – prip. vyd. Lindeni). Prvá kniha trilógie, Nadácia, tak predstavuje akúsi zbierku navzájom poprepájaných prvých piatich kapitol série. Asimova v písaní inšpirovalo dielo Úpadok a zánik Rímskej ríše (The History of the Decline and Fall of the Roman Empire) od Edwarda Gibbona o pomalom, no nevyhnutnom páde Rímskej ríše. A vidno to. V Asimovovom diele sa na ploche väčšej než jeden ľudský život odvíja osud nie jedného človeka či skupiny ľudí, nie jednej planéty, ale celého galaktického Impéria, ktorého úpadok, podobne ako pád samotného Ríma, jeho obyvatelia vôbec nepozorovali. Nadácia vznikla ako útočisko pre vedu - ako spôsob uchovania vedy a kultúry starého Impéria po stáročia barbarstva, ktoré sa už začali [...] Nadácia je povinná pomáhať všetkým národom, ktoré od nej žiadajú vedeckú asistenciu. Vysoký idealizmus nadačnej vlády a ušľachtilé a morálne ciele zakladateľa Hariho Seldona neumožňujú zvýhodňovať niektoré celky na úkor iných Nadácia a jej zasadenie Celý dej prvej knihy o Nadácii sa prakticky odohráva na planéte Terminus, resp. v jej blízkom okolí v „pustatine“ na okraji galaxie, kam Hari Seldon základňu pre druhé Galaktické impérium a zároveň vedeckú encyklopedickú Nadáciu umiestnil. Asimov zasadil dianie v knihe do obdobia skorého, no nevyhnutného pádu Galaktického impéria, do obdobia poklesu ríšskeho vplyvu v odľahlých oblastiach, do obdobia, keď sa začínajú lokálne mocenské boje prefektúr a postupný úpadok vedy, techniky i civilizácie ako takej. Už počas prvých rokov, v čase dokončovania Galaktickej Encyklopédie sa ukáže jej zámer a vplyv na okolité mocenské zoskupenia, ako i jej skutočný cieľ a cesta, ktorou ten cieľ má dosiahnuť. Samotné kapitoly (ktoré ostali zhodné s pôvodnými názvami jednotlivých noviel) pritom dávajú tušiť míľniky tejto cesty. Psychohistorici. Encyklopedisti. Starostovia. Obchodníci. Obchodní magnáti. Už len na základe týchto pár slov môže čitateľ usúdiť, že úloha Nadácie bude trocha iná ako to, čo Seldon sľuboval na začiatku knihy. A jej úloha sa vyvinie prirodzenou cestou, sama od seba, prostredníctvom jednotlivých kríz, ktoré budú ohýbať Nadáciu a spolu s ňou smer dejín. Pritom bude musieť bojovať o svoje miesto pod hviezdami. Tak ako priťahoval kedysi aj bohatý Rím nechcenú pozornosť rôznych barbarských kmeňov, aj Nadácia, inštitúcia bohatá na vedecké znalosti, bude časom čoraz viac priťahovať pozornosť mocipánov, susedov a napokon i samotného zvyšku Ríše. Terminus a druhá Nadácia na opačnom konci galaxie sú semienkami novej renesancie a zrodenia druhého Galaktického impéria. Na túto nádhernú dráhu posiela Terminus prvá kríza, ktorej práve čelíte. Na diele je trocha poznať nános času. Treba si uvedomiť, že Asimov písal nadáciu v 40-tych rokoch, v čase vrcholiacej druhej svetovej vojny a pomaly nastupujúcej vojny studenej, v čase, keď objav atómovej energie patril k najnovším výdobytkom, a v čase vlády art deca ako vizuálneho a dizajnérskeho štýlu. Práve preto môžeme v Nadácii nájsť odkazy na rôzne druhy superscience - vesmírne lode cigaretového oblého tvaru, osobné štíty, transmutátor kovov, blastery a samozrejme na všadeprítomnú atómovú energiu, ktorá poháňa úplne všetko: od vreckovej baterky cez osobný ochranný štít až po obrovské kozmické bitevné lode, a ktorá hrá v Nadácii dôležitú úlohu. To všetko patrí k Zlatému veku science fiction, v počas ktorého Asimov tvoril, k pulpovému dedičstvu a k technooptimizmu, ktorý súčasným dielam fantastiky často chýba. Podobne je to aj s ostatnými kulisami. Vezmite si napríklad Galaktické Impérium. Asimov nebol ani zďaleka prvý, kto toto klasické klišé použil (táto výsada náleží Robertovi Williamovi Coleovi a jeho dielu The Struggle for Empire: A Story of the Year 2236 z roku 1900, kde Cole pozdvihol viktoriánske Britské impérium ku hviezdam), no Asimov rozhodne ako prvý dal Ríši hĺbku i šírku, štruktúru, históriu i mocenské pozadie a urobil ju uveriteľnejšou. Podobne postupoval aj s inými aspektmi knihy. Ako príklad si vezmime známe úvodníky z Galaktickej encyklopédie, výňatky z Galaktickej encyklopédie na začiatku každej kapitoly. Dnes už patria k úplne bežnej praxi autorov fantastiky. Pomocou nich spisovateľ nepriamo vysvetľuje a rozširuje dej a jeho zasadenie. Asimov však patril k prvým, kto tento prvok začal vo fantastike využívať, pričom neskôr ho nasledovalo aj množstvo iných tvorcov vo svojich knihách i filmoch. Postavy Asimovova Nadácia v podstate nemá hlavnú postavu – resp. tou je Nadácia sama, ako zárodok budúcej Druhej Ríše. Dej však má jednateľov a hýbateľov, ktorí ho postrkujú ďalej. Či už je to Hari Sledon, geniálny matematik a sociológ, ktorý vypracoval psychohistóriu a zistil pravdu o páde Ríše, Salvor Hardin, tvrdohlavý, no charizmatický kupec, starosta, Hober Mallow, tvrdý a nekompromisný obchodný magnát, či niektorí ďalší. So všetkými sa stretávame len na malú chvíľku, len na pár stranách jednotlivých kapitol, aby sme ich zastihli v kľúčových okamihoch krízy, v zlomovom bode, ktorý posunie Nadáciu a celú budúcnosť o niekoľko skokov dopredu. Sú to práve oni, rebeli, kto posúva celú inštitúciu sídliacu na planéte Terminus vpred. Práve tieto postavy sa búria proti zákonom, slepému sledovaniu nastoleného smeru a zabehaných koľají. Práve tým pôsobia ako faktor, ktorý určuje smerovanie celej Nadácie a vlastne celej galaxie v ústrety Druhého Impéria. Ich smerovanie je vypočítané s istou presnosťou na úspech, majú akési tušenie že práve v ohni krízy sa kuje lepšia budúcnosť, a preto sa jej, napriek snahám okolitého prostredia, nesnažia predísť. Práve naopak predpokladajú, že kríza sa v podstate vyrieši sama, keď k nej dôjde. Svojou činnosťou a prirodzenosťou prispievajú k vyriešeniu zlomových bodov a posúvajú Nadáciu o krok ďalej. To, či v nej budú alebo nebudú hrať nejakú úlohu, je jej súčasťou. Pritom každý z nich má svoj vlastný postoj k Seldonovmu plánu na tisíc rokov. Postavy samotné stretávame maximálne na rozsahu niekoľkých desiatok strán, no napriek tomu dokázal autor aj na takejto malej ploche vystihnúť ich charakter. Isaac Asimov ako majster bol známy tým, že na malej ploche dokázal minimom slov povedať viac, než iní autori na celých stranách, navyše často skôr prostredníctvom dialógov a akcie než prostredníctvom popisu. A práve v týchto spôsoboch vyjadrenia je jeho sila. Autor nám v rámci deja ukazuje kľúčové okamihy, keď a ako sa jednotlivé postavy rozhodli pre niečo, čo ďalej posunulo dej: Seldona nám a ukazuje v okamihu, keď odhaľuje svoje plány na založenie Nadácie, Hardina a Mallowa pri prechode z jednotlivých štádií Nadácie na iné. Postavy pri tom väčšinou neustále prízvukujú, že dosiahnuť svojho cieľa sa dá aj nekrvavou cestou. Stačí, ak máte dôvtip a vedomosti. Psychohistória PSYCHOHISTÓRIA […] Gaal Dornick ju nematematickými metódami definoval ako matematický odbor, ktorý sa zaoberá reakciami ľudských spoločenstiev na stanovené sociálne a ekonomické stimuly […] […] Vo všetkých týchto definíciách je implicitný predpoklad, že príslušné ľudské spoločenstvo je dostatočne veľké na štatistické účely. Minimálna veľkosť takéhoto spoločenstva sa dá určiť pomocou Prvej Seldonovej teorémy, ktorá […] Ďalším nevyhnutným predpokladom je, že príslušné ľudské spoločenstvo si samo neuvedomuje psychohistorickú analýzu, takže jeho rekcie sú skutočne náhodné […] […] Základom všetkej funkčnej psychohistórie je rozvoj seldonovských funkcií, ktoré vykazujú známky kongruencie s tými spoločenskými a ekonomickými silami, ktoré […] Asimovova psychohistória je jednoznačne mytologický aspekt Nadácie. Tak ako má Duna svoje korenie a Bene Gesserit, Star Wars svoju Silu a rytierov Jedi, tak Nadácia má svoj tajomný vedný odbor a psychohistorikov. Isaac Asimov bol najmä vedec a popularizátor vedy (čo je koniec koncov vidno aj pri porovnaní počtu jeho vedeckých a vedeckofantastických kníh, pričom tie prvé prevyšujú sci-fi romány v pomere minimálne 3:1) a taký je aj jeho prístup. Psychohistória ako vedný odbor pochádza z teórie ideálneho plynu (o čom sa sám autor rozpisuje vo svojej autobiografii, I Asimov (č. ako Já Asimov)). Psychohistória sama v rámci knihy pôsobí ako striktná veda využívajúca matematiku, štatistiky, sociológiu a psychológiu. Pritom sa opiera o rôzne postuláty a pravidlá, ktoré zaviedol sám jej autor, Hari Seldon. Je to teda tak trocha fabulácia a Asimov tak trochu ťahá za nos čitateľa, ktorý sa neustále v podvedomí pohráva s myšlienkou, či by to naozaj nemohlo fungovať, či by sa vskutku nedalo štatisticky predpovedať správanie ľudí. Politika, náboženstvo a všade prítomné intrigy. Nadácia nepatrí medzi akčné knihy. Isto, dej má spád a číta sa veľmi rýchlo a ľahko. Koniec-koncov, Asimov bol vypísaný Pán Autor. No dej sa zameriava viac na politiku a vývoj spoločnosti než na akčné scény. Podobne aj jeho postavy viac využívajú zákulisné ťahy, intrigy a lišiacku prefíkanosť než hrubú silu. K tomu koniec–koncov vedie aj citát, ktorým sa jedna z postáv, Salvor Hardin riadil: „Násilie je posledným útočiskom neschopných.“ Kniha tak zobrazuje využívanie psychológie a obchodníckej prešibanosti. Veľmi dobre je to vidno v pasážach, kde Nadácia a autor koniec-koncov sám, manipuluje ľuďmi pomocou viery a náboženstva. Diktuje planétam, ktoré stratili vedomosti o svojej predchádzajúcej vyspelej technológii, aby ju uctievali, akceptovali akýchsi technokňazov vyučených a vysvätených na samotnom Termine, ktorí sa budú o ešte nedávno funkčné relikty minulosti starať a obsluhovať ich, pričom len samotná Nadácia má skutočné vedomosti o tom, čo ako v skutočnosti funguje. Zahmlievanie, predstieranie, všetko zahalené do tajomna, mysticizmu a skutočnej až fanatickej viery. Dym a zrkadlá v prospech budúcnosti. V tomto má znova dielo blízko k Dune či k Chválozpevu na svätého Leibowitza, hoc k omnoho mladším knihám, kde náboženstvom podporená veda má za úlohu pomôcť preklenúť barbarskú dobu alebo spoločnosť. Nadácia sa postupne aj vďaka tomuto stáva politickou a obchodnou veľmocou s jediným cieľom, ktorý kedysi vytýčil jej zakladateľ Hari Seldon. V tomto smere sa však podľa môjho skromného úsudku autor splietol. Zatiaľ čo pri psychohistórii stále v človeku vŕta ten povestný červík „čo ak“, pri technokňazoch si neviem osobne dosť dobre predstaviť, že by absencia atómovej energie či akejkoľvek inej vysoko rozvinutej technológie viedla v tak krátkej dobe, akú Asimov popisuje, k nastoleniu jej zbožňovania. Je to však hra, na ktorú mile-radi pristúpite a začítate sa ďalej a hlbšie. Preklad Teraz trocha k slovenskému prekladu. Jeho autorom je Patrick Frank, ktorý už prekladal niekoľko kultových science fiction a fantasy diel, od Narnie cez Stopárovho sprievodcu galaxiou až po nedávne Nikdekoľvek, no častokrát s rôznym úspechom. Je známe, že napríklad v Stopárovi vynechal niekoľko statí. Preto som k Asimovovmu najslávnejšiemu dielu v slovenskom preklade pristupoval zvedavo i trocha obozretne. Prvé, čo isto skalným fanúšikom padne do oka je samotný názov. Foundation, ako sa v origináli kniha volá, má niekoľko významov. Jednak ide o (finančnú alebo vedeckú) nadáciu, ale zároveň ide aj o základňu v slova zmysle založiť niečo. V úplne prvých vydaniach terminológiu rozoberal so samotným Asimovom autor prvého samizdatového vydania, p. Smékal, ktorý zvolil názov Základna (odkaz TU): Podobne k tomu pristúpil aj Dušan Slobodník v slovenskom preklade z roku 1991, kedy použil názov Základňa. Má to svoj zmysel, pretože Foundation na Termine má slúžiť ako základ pre Druhú Ríšu. Na druhej strane, v druhom českom vydaní z roku 1991 z vydavateľstva AG Kult, ktoré sa neskôr premenovalo na And Classic, Classic a Banshies, bol použitý výraz Nadace (preklad Jarmila Pravcová). Uvedené vydavateľstvo je však známe svojimi nepresnými prekladmi (za ktoré dokonca získalo zopár anticien), takže osobne si myslím, že jednoducho vzali slovník a použili prvý výraz, ktorý tam našli. Preto ma celkom prekvapila argumentácia Viktora Janiša, kvalitného a renomovaného českého prekladateľa, prečo sa v novom českom vydaní rozhodol znova použiť názov Nadace namiesto Základna. Jeho vyjadrenie môžete nájsť TU a vyjadrenie šéfredaktora Arga TU. Je otázne, akým spôsobom p. Frank postupoval, či mal vedomosti o uvedenej problematike, alebo či došlo na jeho rozhodnutie či priamo rozhodnutia vydavateľstva staviť na zavedenú značku, ktorá je už pod pojmom Nadacia dlhé roky zapísaná na českom a slovenskom trhu. Napriek obavám je preklad remeselne dobre zvládnutý a nie je mu čo vytknúť. Azda pri zbežnom porovnávaní s originálom ako aj s predchádzajúcimi vydaniami pôsobia niektoré termíny či vetné zoskupenia trocha atypicky, je to však len osobná preferencia recenzenta. Napríklad pocket nucleo-bulb je v knihe akési svietidlo na atómový pohon, ktorý p. Frank preložil jazykovo správne ako nukleožiarovku, kým napr. Viktor Janiš ako atómovú baterku (čo je podľa mojej osobnej preferencie trocha hladší a funkčnejší, i keď menej doslovný preklad). Ako ďalší príklad uvádzam jednu z mnohých náhodne vybraných viet, ktoré sme porovnali s originálom a s inými prekladmi predchádzajúcich vydaní: Originál (1951): I lack the resilience to withstand your rattling mouth. Základňa (Práca, 1991): Už nie som taký výbojný, aby som vedel čeliť tvojim večne rapotajúcim ústam. (Dušan Slobodník) Nadace (Argo, 2009): Už nemám sílu znášet to tvoje věčné postěkavání. (Viktor Janiš) Nadácia (Lindeni, 2020): Strácam schopnosť vydržať tie tvoje nekonečné reči. (Patrick Frank) Knihe inak nie je čo vytknúť. Pevná väzba, kvalitná ilustrácia na prednej strane, pravdepodobne zobrazujúca sochu samotného Seldona. Snáď troška zamrzí absencia papierového obalu pri knihe takéhoto významu, ale to je isto len osobná preferencia. Celkovo možno povedať, že ani po takmer sedemdesiatich rokoch od jej prvého vydania kniha nestratila nič zo svojej aktuálnosti a čitateľnosi a stále dokáže fanúšika fantastiky vtiahnuť do deja. Príbeh Nadácie nie je ale kompletný, je to len malý, i keď dôležitý kúsok v epickej skladačke s cieľom obnoviť padlú Ríšu a skrátiť dobu temna na nevyhnutné minimum. Je to prvý krok. Na tie ďalšie, s názvom Nadácia a Impérium a Druhá Nadácia, si budeme musieť ešte chvíľku počkať. Na záver chcem poďakovať vydavateľovi, že sa znova po rokoch vrátil základný kameň fantastickej literatúry do slovenského prekladu. Verdikt: V novom slovenskom vydaní Nadácie dostáva domáci čitateľ jednu z najväčších klasík science fiction a základný kameň modernej fantastky. O diele samotnom niet čo špekulovať, absolútna klasika, ktorá si isto svojich fanúšikov nájde aj v dnešnej dobe. Je však možné, že sa nad niektorými stránkami knihy súčasný čitateľ pousmeje. Hodnotenie: 100% (ako fanúšik Asimova: 101%)

Lelle vie o zúfalstve veľa, nakoľko je jeho súčasťou od chvíle, čo zmizla jeho dcéra Lina. Od toho dňa ubehli takmer tri roky a on aj po takom dlhom čase brázdi Striebornú cestu a snaží sa nájsť čokoľvek, čo by ho k nej priviedlo. Zúfalstvo ho núti neustále byť tam vonku a pokúšať sa zistiť niečo, čo by mu dodalo nádej. Toto robí už tretie leto a pri svojich potulkách, no i v bežnom živote, stretáva mnohých ľudí a každého z nich sa zúfalstvo dotklo nejako inak. A o tom je táto kniha. O tom, ako pred zúfalstvom niektorí utiekli, iní ho ignorujú, ďalší sa pred ním skrývajú a malá hŕstka je presvedčená, že najlepšie bude ho vydesiť krikom a ďalším zúfalstvom. Z tohto pohľadu je Lelleho cesta za pravdou len ako nikdy nekončiace náhodné stretnutia, ktoré jeho život nijako neobohacujú. Len sú dôkazom toho, že každý trpí po svojom. Okrem Lelleho cesty som však mala možnosť sledovať aj Meju. Toto sedemnásťročné dievča sa spolu s matkou práve prisťahovalo na jednu z usadlostí v meste ležiacom pri Striebornej ceste. Hoci na prvý pohľad mi nebolo jasné, čo presne majú Lelle a Meja spoločné, nakoľko sa ich životy zo začiatku vlastne ani nepretli, istú podobnosť som tam nakoniec našla. Pretože aj Meja bola zúfalá – chcela sa odpútať od deštruktívnej matky a vytvoriť si domov len sama pre seba. Taká zúfalá, že bola ochotná prehliadnuť nejeden varovný signál. Prvá čas knihy, ktorá bola omnoho rozsiahlejšia ako tá druhá, bola po dejovej stránke skôr chudobnejšia. Zachytávala len zhluk okamihov ľudského zúfalstva, ktoré ma síce hlboko zasiahli, ale dej nikam neposúvali. Čo rozhodne nenapomáhalo objasneniu záhady zmiznutia Lelleho dcéry. Napriek tomu ma však čítanie veľmi bavilo a s istým nadšením som otáčala stránky, čo len vypovedá o tom, ako hlboko na mňa autorka dokázala zapôsobiť. Hoci mi v texte ponúkla len málo informácii o motivácii tej ústrednej záhady – teda čo sa stalo Lelleho dcére a ako to súvisí nielen s Mejou, ale aj s ďalším dievčaťom, ktoré sa zrazu stratí. Ak niečo, tak mi autorka neustále dokazovala, že vlastne nikto nemal dôvod ktorejkoľvek z nich ublížiť, čo je občas ešte desivejšie – to, keď niekto ubližuje bez zjavného dôvodu. Druhá časť knihy už bola o niečo svižnejšia. V tej sa konečne preťali aj cesty Lelleho a Meji a autorka sa konečne rozhodla ukázať mi, ako boli ich cesty od začiatku prepletené a ja som si to vlastne ani nevšimla. Najviac na mňa zapôsobili úplne posledné scény, vďaka ktorému som zrazu celú knihu vnímala úplne inak. Pretože som si uvedomila, že mi autorka od začiatku poskytla všetky potrebné informácie, dokonca aj motiváciu postáv, len ja som si túto skladačku nedokázala dať dokopy. Za čo skladám pomyslený klobúk. Strieborná cesta je veľmi dobre napísanou knihou, v ktorej sa autorka zameriava hlavne na zobrazenie zúfalstva a toho, ako sa s ním ľudia vyrovnávajú. Uprostred tohto silne psychologického motívu predstavuje nielen Lelleho, otca odhodlaného nájsť svoju stratenú dcéru, ale aj Meju, dievča so snom o skutočnom domove. Autorka venovala naozaj veľa pozornosti vykresleniu psychického prežívania postáv, vďaka čomu bolo pre mňa čítanie výživné aj napriek tomu, že dej sa vlastne nikam neposúval. Najviac na mňa zapôsobili úplne posledné scény, ktoré mi ukázali, ako boli osudy všetkých postáv pevne prepletené. Hoci je teda táto kniha pomerne vydareným počinom na poli psychologických trilerov, obávam sa, že vďaka spracovaniu, ktoré autorka zvolila, nesadne každému.

Poznáte ten pocit, keď siahnete po príbehu, no netušíte, čo sa v ňom skrýva? Keď prvýkrát otvoríte knihu a vaše oči začnú kĺzať po stranách tak prirodzene, ako keď sa chcete zhlboka nadýchnuť? Štýl písania Priznám sa, že netuším, ako napísať recenziu na túto knihu. Neviem, ako poskladať slová do viet, ktoré by dostatočne ocenili krásu a myšlienku príbehu. Autorka píše surovo krásne, ak niečo také vôbec existuje. Pri čítaní niektorých riadkov som mala slzy na krajíčku, no neraz mi aj kvapli na papier (ešteže tie strany nie sú tenučké a pekne to zaschlo). Toľké emócie, koľké sa vo mne počas čítania vystriedali... WAU. Skladám pred autorkou klobúk, pretože vytvorila dielo podobne silné a večné ako moja srdcovka Charlieho malé tajomstvá. Dielo je vyrozprávané v tretej osobe, no aj tak sme vo väčšine v Anabellinej hlave plnej myšlienok a spomienok. Čitateľ cíti rovnaké zúfalstvo a smútok, akým si prechádza ona. Sleduje ju na ceste k prijatiu a je s ňou počas vzostupov a pádov. Na 320 stranách som cítila všetko, čo možno cítiť, niekedy aj viac. Bola to zmes smútku, úzkosti, ale zároveň aj hrdosti a radosti. Zistila som, že nie je podstatné, kto je proti vám, ale kto stojí za vami. Už teraz sa neviem dočkať, kedy si od tejto autorky prečítam viac, pretože toto bola ako jazda na emočnej dráhe. Moje hodnotenie: 5/5* Dej a postavy Hlavná hrdinka diela, Anabelle, si prešla peklom, ktoré ju dohnalo k úteku. Uteká z domu, pred minulosťou, no čo je dôležitejšie, uteká pred sebou. Táto postava nie je ako každá iná. Nedokážem ju k nikomu prirovnať, pretože je každým. Každé dievča, ktoré si v živote prešlo problémom či tragédiou, sa v nej do istej miery spozná. Nemyslí si, že má nárok na šťastie. Kto by naň ale mal mať právo? Kto je dosť kompetentný na to, aby jej ho zakázal? Našťastie, na svojej ceste Amerikou nie je sama a spoločnosť (hlavne morálnu) jej robí dedo Ed. Starkého som si obľúbila, pretože to nebol žiaden zbytočne nóbl dedko, ale príjemný, vtipný, miestami preafektovaný dedušo, s ktorým by ste chceli tráviť prázdniny. Jeho talianske frázy neraz odľahčili situácie, do ktorých sa s Anabelle dostali. Autorka do príbehu zakomponovala viacero postáv, ktorých Anabellina podpora ma hriala pri srdiečku. Obzvlášť, keď vezmeme v úvahu hlavnú zápletku diela. Jej priatelia boli jej podporou kedykoľvek ich potrebovala, ba dokonca niekedy aj vtedy, keď sa na to necítila. Skvele vykreslené boli aj rodinné vzťahy, pretože na základe Anabellinho a Malcolmovho podpichovania dielo nabralo na reálnosti a dostalo ďalší rozmer. Anabellina cesta naprieč USA začína v Seatli, jej rodnom meste. Má v pláne prebehnúť celé USA, hoci nevie, čo očakáva od cieľa. Niekedy to však nie je cieľová páska, ale samotná cesta, ktorá je podstatná. Čítať tento príbeh bolo ako pohladenie pre dušu po náročnom dni. Akoby sa vám niekto snažil povedať. že všetko bude v poriadku aj napriek problémom, s ktorými sa vyrovnávate. Lebo bude. Na konci každého zlého sna predsa musí vyjsť slnko a prebudiť nás. Moje hodnotenie: 5/5*

Dánskym deťom čítajú smutné príbehy, vďaka tomu z nich vyrastú emočne vyrovnaní dospelí a sebavedomejší rodičia. Syn sa vtedy len učil chodiť. Opatrne našľapoval na obe nohy, držal ma za ruku a pozoroval ľudí, ktorí nás míňali. V jedno ráno pri našej tradičnej prechádzke okolo nás preletel chlapec na bicykli. Spustil sa dole kopcom popri zaparkovaných autách a smeroval na hlavnú cestu. Vystrašene som sa za ním obzrela a hľadala jeho rodičov. „Nemajte strach,“ smiala sa na mne jeho mama, ktorá sa mi prihovorila, pretože si všimla moje vydesené oči. Z jej angličtiny so severským prízvukom som pochopila, že svoje dieťa vychováva pravdepodobne inak ako mamičky, ktoré som stretávala na detskom ihrisku. Neustále svojich potomkov upozorňovali slovami – to nerob, tam spadneš, môžeš si ublížiť, a to sa ozývalo od preliezok po šmýkačky. -- Šťastní rodičia majú šťastné deti -- Všetko to sme mali ešte len pred sebou, syna vtedy zaujímala len hojdačka. Jeho pud sebazáchovy som si začala všímať až neskôr, keď už samostatne chodil a vo veľkom prejavoval svoju vôľu aj temperament. Snáď miliónkrát som si pomyslela, že situácia je nebezpečná, že moja mama by zasiahla a chytila ho aspoň za ruku, potom som si však uvedomila, že syn tak testuje svoje vlastné hranice a skúša, čo dokáže. „Ak nabudúce uvidíte svoje deti, ako visia dolu hlavou niekde na vetve stromu, skáču po skalách alebo sa naokolo bijú so svojimi kamarátmi a budete chcieť zasiahnuť, aby ste ich ochránili, pamätajte, že sa týmto spôsobom učia, akú veľkú záťaž znesú,“ píšu autorky knihy Prečo sú dánske deti šťastné? (vyd. Lindeni, 2020). V nej autori vysvetľujú koncept výchovy Dánov, ktorí patria medzi najšťastnejšie národy sveta. „Je to teória rodičovstva, o ktorej sa domnievame, že je jedným z hlavných faktorov, prečo Dáni neustále vychádzajú v hodnoteniach ako najšťastnejší ľudia. Zo šťastných detí rastú šťastní dospelí, ktorí vychovávajú šťastné deti, a tak stále dookola,“ uvádzajú Američanka Jessica J. Alexanderová a Dánka Iben D. Sandahlová. Spolupráca autoriek, ktoré vychovali v odlišných kultúrach a s odlišným prístupom, prináša výnimočné rady, konkrétne situácie a hlavne príklady. Práve tie môžu pomôcť bezradným rodičom, ktorých deti objavujú svet. -- Anarchia namiesto poriadku -- Zo začiatku som synove hračky upratovala každú chvíľu. Chcela som, aby mal vôkol seba poriadok, aby mal priestor, kde môže vyťahovať svoje kocky, knižky aj autíčka. Vďaka knihe o dánskej výchove som s neustálym ukladaním hračiek do škatúľ prestala. „Čo keby sme vám povedali, že neorganizované hranie učí deti byť menej úzkostlivé? Učí ich odolnosti,“ píšu autorky a dodávajú: „Odolnosť je skvelou prevenciou proti úzkostiam a depresiám.“ To mi úplne stačilo a svojho syna som nechala s rozhádzanými hračkami po byte a upratala ich až počas jeho obedného spánku. „Voľná hra je pre vývoj dieťaťa veľmi dôležitá. (…) Deti by v prvom rade mali byť deťmi a hrať sa,“ radia autorky. Práve dostatok priestoru a dôvera sú pre dánskych rodičov pri výchove kľúčové, pretože vďaka nej sa ich potomkovia sami naučia zvládať nové situácie a neskôr riešiť vlastné problémy. Zároveň takto v deťoch budujú sebadôveru, pretože im poskytujú podporu. „Dáva to zmysel. Len sa pozrite von na deti, čo visia na preliezkach, lezú po stromoch alebo skáču dolu z vyvýšených miest. Skúšajú si tak nebezpečné situácie a nikto nevie lepšie ako ony samy, akú presne vysokú dávku nebezpečenstva zvládnu,“ uvádzajú autorky knihy Prečo sú dánske deti šťastné? Náročnejšie je zostať pri objavovaní týchto hraníc pokojným rodičom a úsmevom sa prizerať kráčaniu potomka po obrubníku alebo jeho bláznivej jazde na bicykli po kraji chodníka. -- Bez zbytočného chválenia -- Ďalším pilierom dánskej výchovy je autentickosť pri pochopení vlastných emócií, teda nielen tých dobrých, ale aj zlých. Učia ich to aj filmy či rozprávky, ktoré sa nie vždy končia šťastne. Deti sa v príbehoch stretávajú aj s negatívnymi emóciami, a tak sa naučia, že pocity ľudí sú rôznorodé, a teda nielen príjemné. „Ak naučíme deti rozoznávať a prijímať skutočné pocity, dobré aj zlé, a konať v súlade s vlastnými hodnotami, neporazia ich žiadne problémy alebo drsnejšie životné obdobie,“ uvádzajú autorky, ktoré svojich potomkov vychovávajú v krajine, ktorá svetu dala Hansa Christiana Andersena a jeho Malú morskú vílu alebo Škaredé káčatko. Čítanie príbehov napokon výrazne zvyšuje úroveň empatie a iných sociálnych zručností. Učí deti zvládať svoje pocity, a to nielen tie jednoduché, na ktoré sú rodičia pripravení, ale predovšetkým tie zložitejšie, ako je zlosť, agresia alebo úzkosť. S tým tiež súvisí úprimnosť, a to nielen u detí, ale hlavne u rodičov. Nedávno sa mi posťažovala kamarátka, že sa k svojim deťom nespráva vždy najlepšie – jednoducho vybuchne alebo na ne kričí pre maličkosti, aby to všetko neskôr ľutovala a s plačom sa ospravedlňovala svojim potomkom. Aj rodičia majú občas zlý deň, aj oni môžu prechádzať horším obdobím alebo vážnejšou krízou, pre ktoré mnohé situácie nezvládajú s bežným prehľadom a pokojom. Namiesto toho, aby pred svojimi deťmi tieto emócie tajili, mali by im ukázať, že patria k životu. Pretože len tak sa tieto emócie ich potomkovia naučia usmerniť a hlavne ich zvládať. „Keď nie ste úprimní, ničíte deťom ich schopnosť rozoznať, čo je pravda a čo nie. Dieťa je úžasný detektor lži a ak ste neúprimní, môže sa cítiť neisté,“ radia autorky rodičom. S autentickosťou súvisí aj pokora, ktorú Dáni u svojich potomkov budujú tým, že ich príliš nechvália. Samozrejme, že dieťaťu, ktoré sa učí na nočník, zatlieskate po každom úspešnom pokuse, ale nebudete ho donekonečna chváliť za to, že si pred spaním upratovalo hračky, keď to patrí k večerného rituálu. Deti sú podľa dánskej výchovy pre neustále komplimenty pod veľkým tlakom a môžu sa tak naučiť robiť veci nie pre vlastné uspokojenie, ale preto, ako vyzerajú navonok. „Typický dánsky prístup je sústrediť sa skôr na splnenú úlohu ako na prílišnú chválu dieťaťa. Pomáha to zamerať sa na odvedenú prácu a súčasne učí pokore. Ak pomôžeme dieťaťu stavať na pocite, že je schopné zvládnuť nejakú zručnosť a nebudeme ho presviedčať, že už je v nej majstrom, dáme mu tým pevnejšie základy, na ktorých môže stáť a ďalej rásť. Podporíme tým jeho vnútornú silu a odolnosť,“ píšu autorky a zároveň upozorňujú, že rodičia by sa mali zamerať skôr na snahu dieťaťa. Vďaka nej ich potomkovia pochopia, že záleží viac na vytrvalosti ako vrodených schopnostiach a naučia sa tak sebaúcte a lepšej odolnosti v nečakaných situáciách. A samozrejme, ľahšie prijmú výzvy a nevzdajú sa pri prvom neúspechu. -- Už nikdy nikdy -- „Ty si ale zlý!“ kričala na svojho syna jedna z mamičiek na detskom ihrisku. Dieťa pred ňou utekalo a nechcelo ísť domov. Klasický prípad s klasickým riešením – detský plač na celý park a nervózny rodič. Deti sa pritom stotožňujú s tým, čo o sebe počujú. Uveria, že niečo nedokážu, že na niečo nemajú talent, pretože to o nich ostatní hovoria. Občas som sa správala rovnako – bola som nervózna, keď syn vypľúval jedlo alebo si sťahoval podbradník, aby jedlo nakoniec skončilo na jeho čistom tričku. Mala som zlý deň, bola nervózna z neporiadku okolo nás, z jedla, ktoré mu zjavne nechutí a zabudla som, že všetko cíti rovnako. A pritom si stačilo len uvedomiť, že dieťa nie je vyberavé v jedle, ale ide iba o danú chvíľu ovplyvnenú okolnosťami. „Každé správanie je výsledkom nejakého pocitu alebo nálady. Nie je nemenné,“ píšu Alexanderová a Sandahlová. „Možno je dieťa unavené, hladné alebo sa kvôli niečomu hnevá. Čím viac dokážeme oddeliť dieťa od jeho správania, tým viac dokážeme zmeniť spôsob, akým ho vidíme a tým pádom aj to, ako vidí samo seba. Týmto mu dáme najavo, že je to v poriadku a že momentálne správanie nie je jeho osudom.“ Ak totiž deti opakovane počujú, aké sú, začnú sa s tým jednoducho identifikovať a vyvodzovať závery o svojej identite. Keď počujú, že im nejde matematika alebo že jednoducho nie sú študijný typ, pokúsia sa v tom nájsť zmysel a čoskoro uveria, že takéto teda musia byť. A pritom stačí tak málo – menej používať obmedzujúci jazyk, a teda čierno-biely štýl reči. Zbaviť sa slov ako – vždy, nikdy, som taký, neznášam to, milujem to, pretože takýto spôsob vyjadrovania necháva len veľmi málo priestoru a na všetko sa pozerá len z jedného uhla pohľadu. Deti si totiž nezaslúžia nálepkovanie, s ktorým sa potom budú musieť stotožňovať celý život. -- Od empatii k lepším vzťahom -- Odkedy sa mi narodil syn, pravidelne som sa sama seba pýtala, či všetko robím správne. So svojimi pochybnosťami som sa zdôverila len manželovi a najlepšej priateľke. Akoby som stratila odvahu priznať svoju zraniteľnosť. Pri rozhovoroch s inými matkami som si uvedomila, že stále viac žien nie je ochotných ukázať svoje slabiny, zatiaľ čo na zoznam toho, čo znamená „byť dobrá matka“ neustále pribúdajú nové veci. Jednoducho sa bojíme odsúdenia, a pritom namiesto zahanbovania stačí byť len viac empatický. Dáni svoje deti od útleho veku vedú k empatii. Umožňujú im vyjadriť všetky svoje pocity. Pomáhajú im k tomu aj školy, ktoré majú zavedené programy na zlepšenie empatie a vedú deti k spolupráci. Študenti si napríklad navzájom pomáhajú s učivom. Empatia logicky obmedzuje šikanu, zvyšuje schopnosť odpúšťať a zlepšuje vzťahy. Dánske deti rodičia učia, aby boli vnímavé voči ostatným a pred negatívami u druhých videli skôr ich pozitívne stránky. Podľa nich je totiž dôležitejšie ostatných neodsudzovať či nezahanbovať, ale naopak – radšej sa ich pokúsiť pochopiť. Aj preto v Dánsku len výnimočne hovorí dospelý negatívne o cudzom dieťati pred svojím potomkom. „Dáni sa snažia viesť deti k tomu, aby vnímali správanie ostatných ako ovplyvnené okolnosťami, namiesto toho, aby im dávali nálepky ako zlý, sebecký alebo neposlušný,“ vysvetľujú v knihe autorky. -- Bez vyhrážok -- Niekto by mohol namietať, že dánska výchova nemá pravidlá, nie je to však tak. Pravidlá sú pre Dánov rovnako dôležité ako pre iných rodičov. Svojim potomkom stanovia pravidlá a od detí očakávajú, že ich budú dodržiavať. Rozdiel však spočíva v tom, že si od detí vypočujú otázky k týmto zásadám. „Dáni veria, že deti sú vo svojej podstate dobré, a podľa toho s nimi zaobchádzajú,“ uvádzajú autorky, ktoré navyše zdôrazňujú, že Dáni na svoje deti kričia len veľmi zriedka. Vychádzajú totiž z toho, že ak od svojich detí očakávajú, že sa ovládnu, musia ísť príkladom a sami sa tiež ovládať. Veď napokon, je to zrejmé – rešpekt a úcta sú pre rodičov zo strany detí dôležitejšie ako strach. Ďalším pilierom dánskej výchovy je malé množstvo ultimát. Dáni namiesto trestov uvažujú o tom, ako sa vyhnúť problémom. Veria totiž, že dieťa nie je zlé, že zlé je len jeho konanie, ktoré sa navyše môže viazať len na určité obdobie. „Mali by ste byť dôslední, ale to neznamená, že je potrebné povolávať armádu. Pamätajte, že deti prechádzajú fázami, v ktorých niečo nechcú robiť/jesť/nosiť/hovoriť. Raz z nich vyrastú. Ak sa budete držať svojich základných pravidiel, deti ich pochopia,“ vysvetľujú autorky s tým, že deti si počas svojho vývoja len jednoducho overujú rôzne veci a vyhrážanie sa v podobe „Ešte raz to urobíš, tak uvidíš!“ má časom presne opačný efekt. „Deti by sa mali pokúšať posúvať svoje hranice a testovať pravidlá. To neznamená, že sú zlé alebo manipulatívne. Takto jednoducho rastú,“ uvádzajú autorky, keď ponúkajú na prvý pohľad jednoduchý recept na to, ako vychovať šťastné deti, z ktorých vyrastú emočne vyrovnaní a takisto šťastní dospelí. Samozrejme, že to vyžaduje čas a hlavne veľa trpezlivosti, ale najmä hlavne zmenu základného nastavenia, ktorú sme zdedili po svojich rodičov. Určite občas pochybujeme o tom, či to isté chceme zanechať aj svojim potomkom.