V poslednej dobe sledujem čoraz väčší nárast trilerov a detektíviek. Príbehy, kde polícia vyšetruje záhadné vraždy pribúda a rovnako s nimi pribúda aj množstvo nových autorov. O Alison Belshamovej som počula v spojení s príbehom, ktorý vyhral cenu ešte predtým, ako si ho mohol prečítať okolitý svet. To ma zaujalo. Aká výnimočná len táto kniha mohla byť? Poviem vám, že po prečítaní poznám jasnú a jednoznačnú odpoveď. Veľmi výnimočná. Je čoraz viac trilerov, ktoré sa nesústreďujú len na hlavnú postavu, no zahrnú nás pohľadmi iných, nových postáv. Bohužiaľ, len máloktorému autorovi sa podarí vyvolať v čitateľovi sympatie aj k nim. To ale vôbec neplatí o knihe Zlodej tetovaní. Autorka opísala všetky svoje postavy viac ako dokonalo. Áno, boli chybné. Áno, robili aj zlé veci. Aj tak som ich ale nedokázala nenávidieť, práve naopak. Dej je vyrozprávaný v tretej osobe, no nie každá kapitola sa zameriava len na hlavnú postavu. Najčastejšie sa stretneme so striedavým pohľadom tatérky Marni a vedúceho inšpektora, ktorý rieši svoj prvý prípad od povýšenia. Tlak, ktorý je na neho kladený, som cítila rovnako on a keď sa o slovo prihlásil zlodej tetovaní, behal mi mráz po chrbte. Tomu hovorím skvelý štýl písania. Moje hodnotenie: 5/5* // Characters Ako som spomínala, jednou z hlavných postáv je tatérka Marni, ktorá objaví prvú mŕtvolu. Jej postava má niečo pred štyridsiatkou, no okrem jej bohatej minulosti sa jej vek v knihe nijako neodzrkadľuje. Páčil sa mi autorkin nápad urobiť z nej diabetičku, vďaka čomu pôsobila o niečo skutočnejšie. Mnoho autorov totiž zabúda, že v skutočnom svete skoro každý druhý človek trpí nejakou poruchou. Alison na to ale nezabudla. Druhou dôležitou postavou je detektív inšpektor Francis, ktorý sa dostáva k svojmu prvému vlastnému prípadu po povýšení. Tento charakter sa počas knihy vyvinul asi najviac. Bolo zaujímavé sledovať jeho cestu, na ktorej postupne prichádzal na to, že všetci ľudia si so sebou vláčia svoje tajomstvá a problémy. Aj on mal toho na starosti viac ako dosť a myslím, že v ďalšej časti sa na jeho rodinu pozrieme ešte lepšie. Keby som netušila, že autorka plánuje pokračovanie, cítila by som sa okradnutá. Síce sme sa v knihe o postavách čo to dozvedeli, veľa otázok ostalo nevypovedaných a hlavne je dosť postáv, ktorým sa ešte môže venovať. Musím povedať, že ma zaujal Marnin ex manžel Thierry. Zo začiatku vyzeral tak trochu ako hajzel, no ako príbeh progradoval, uvedomila som si, že tiež toho dosť skrýva vo svojom vnútri. Škoda, že sme sa nedočkali kapitoly z jeho pohľadu, istotne by stála za to. Moje hodnotenie: 5/5* // Plot Hodnotiť zápletku tejto knihy je priam nemožné. Prečo? Pretože toto dielo malo hneď niekoľko zápletiek. Samozrejme, hlavnou zápletkou by sa dali považovať vraždy, ktoré boli skvelo premyslené a ozaj detailne opísané, no mňa zaujali zápletky medzi postavami. Časti, ktoré boli z pohľadu Zlodeja tetovaní boli osviežujúce, človeku ponúkli druhý pohľad na vec a zistenie, že to nebolo nič osobné, ma akosi zvláštne upokojovalo. Celý čas som si hovorila, že to nakoniec dobre dopadne. Nie som ten typ človeka, ktorý pri čítaní spriada rôzne teórie a čaká, ktorá sa osvedčí. Radšej si vychutnávam príbeh a čítam pomaly, s pochopením. Viete, ako som sa udrela do čela, keď som sa ocitla pri vyvrcholení príbehu? Seriózne... Táto kniha ma dostala. Bola geniálna. Boli chvíle, kedy som začala upodozrievať viacerých, čas, kedy som nevedela či môžem vylúčiť z hľadáčika Alexa, Marninho syna. (čítate dobre, moje teórie ku koncu boli veľm bláznivé) Polícia v tejto knihe plní zvláštnu úlohu, pri ktorej som častejšie krútila hlavou, než zvažovala nad ich postupmi. Hlavný šéf sa hnal za úspechom a nedal si dohovoriť, ani keď viacero dôkazov hovorilo jasne. Nebol to múdry ťah, ale opäť, pôsobil reálne. Myslím, že nejak takto to v dnešnej dobe aj funguje. Ľudia zatvárajú oči pred pravdou a chytajú sa toho, čo im prinesie najrýchlejší "úspech". Moje hodnotenie: 5/5*

Niektoré knihy prečítate a vo chvíli, keď ich zatvoríte, poriadne si nepamätáte, o čom boli. Potom sú také, ktoré vo vás odznievajú aj týždne po dočítaní. Táto kniha je ale špeciálna, pretože ešte len po dočítaní máte možnosť poriadne ju precítiť. Jej správa vo vás bude rezonovať aj naďalej. Writing Keby som si neprečítala záverečný odkaz autorky, myslela by som, že to všetko zažila na vlastnej koži, tak intímne na mňa niektoré scény pôsobili. Dielo je vyrozprávané z pohľadu Marin, ktorá sa pomocou flashbackových kapitol snaží vyrovnať s minulosťou a hlavne so zradou, ktorú utŕžila od osoby, od ktorej to najmenej čakala. LaCour sa podarilo vystihnúť emócie postáv vskutku autenticky a ja som nedokázala dočítať knihu so suchými očami. Kniha je plná úvah, vnútorných monológov a hlavne nám ukazuje, ako človek, aj keď si to nechce priznať, túži po niečej prítomnosti. Nikto by totiž nemal ostať sám. Nikdy a za žiadnych podmienok. Moje hodnotenie: 4.5/5* // Hlavnou postavou príbehu je Marin, ktorá po smrti starého otca odišla na druhý koniec USA v nádeji, že začne odznova, bez hocakých bolestivých spomienok. Hovoriť o tejto postave, hodnotiť ju, je náročné, pretože po prečítaní knihy mám pocit, akoby som ju dôverne poznala. Jej myšlienky nás sprevádzajú dejom a len vďaka nim máme pocit, že sa niekam pohýname. Kniha totiž nie je založená na dynamike deja, ale na vývoji postáv, čo jej uberá na akcii a kvôli čomu niekedy mohla pôsobiť trochu zdĺhavo. Ďalšou dôležitou postavou je Mabel. S Marin boli nerozlučnými kamarátkami, miestami aj trochu viac, ale spoločne s Marin zmizli aj ich dlhé hovory. Bolo pre mňa náročné zistiť, čo si myslieť o Mabel, keďže na to, aby som ju poriadne spoznala, som potrebovala viac informácií z minulosti. Nakoniec som si ju obľúbila rovnako ako Marin a myslím, že môžem s istotou povedať, že by z nich boli tie najlepšie sestry na svete. Moje hodnotenie: 3.5/5* // Plot Kedže je kniha poháňaná postavami, prevládajú v nej vnútroné prehovori. Kombinácia minulosti, ktorá sa prepája s prítomnosťou ešte nikdy do seba tak skvele nezapasovala, ako tomu bolo tu. Veľmi sa mi to páčilo, ako sme sa vždy po maličkých kúskoch dozvedeli niečo nové. Bolo to dosť osviežujúce. Marin mala so svojím starým otcom skvelý vzťah. Po tom, čo jej umrela mama, bol pre ňu tým jediným, čo jej ako tak pripomínalo rodiča. Hoci jej stále hvoroil, že mu po jej mame nič neostalo, a tak nemôže do školy doniesť žiadne fotky... Marin svojho deda nikdy nespochybnila. Prečo by aj mala? Veď by jej neklamal... Alebo áno? Marinine vyrovnávanie sa s minulosťou síce bolo dôležité pre jej psychické zacelenie, no bola to minulosť, ktorá ma čímsi zaujala. Možno to bolo tými malými, najprv nenápadnými, náznakmi, že u nich nebolo všetko v poriadku. Čo sa mi na príbehu veľmi páčilo bolo priateľstvo týchto dievčat, ktoré zotrvalo aj napriek všetkému, čo sa stalo. Na začiatku som dúfala v iný koniec, no na konci som si nedokázala predstaviť nič iné. Vskutku pozoruhodný príbeh plný myšlienok, ktoré vás donútia premýšľať aj potom, čo knihu zatvoríte. Moje hodnotenie: 4/5*

Čo by ste robili, keby vám niekto oznámil, že do dvadsiatich štyroch hodín zomriete? Prežili by ste obyčajný deň, pretože už vlastne teraz žijete svoj sen? Alebo by ste urobili niečo šialené, na čo ste nikdy nenašli odvahu? Priznám sa, že ja netuším. A rovnako zmätení boli aj dvaja hlavní protagonisti tejto knihy, Mateo a Rufus. Tí žiju v alternatívnom svete, ktorý je celkom obyčajný až na to, že ľudia prišli na to ako predpovedať smrť. Preto vznikla takzvaná Linka smrti, ktorá má na starosti telefonicky oznamovať ľuďom, že nastal ich čas na odchod zo sveta. Poblém je v tom, že človek nevie ako ani kedy presne zomrie. A nikto ani len netuší, odkiaľ berie tieto informácie Linka smrti. No nič sa s tým nedá robiť. Aby si ľudia tento ťažký osud trochu spríjemnili, vzniklo množstvo inštitúcií a vynálezov pre "podenky", čiže ľudí, ktorí do dňa zomrú. Rôzne zážitkové centrá, zľavy v niektorých obchodoch alebo aplikácia, ktorá takýchto ľudí spája. A do nej sa prihlásia aj Mateo s Rufusom. Obaja sú úplne rozdielni a okrem toho v akej situácií sa ocitli, vlastne nemajú veľa spoločného. Mateo je introvert, najradšej trávi čas sám vo svojej izbe s knihami, hudbou alebo na počítači. Má len jednu najlepšiu kamošku a žije s otcom, ktorý je však už niekoľko týždňov nemocnici a tak ho telefonát zastihne, keď je úplne sám. Nerád riskuje a vlastne je až mierne paranoidný, čo sa smrti týka. Preto si viem predstaviť, ako ho musel telefonát vystrašiť. Rufus je z trochu iného súdka. Prišiel o celú rodinu a jedinou oporou sú preňho kamoši. Jeho ťažký život ho zocelil, vie sa o seba postarať a nie je preňho novinka, že život nie je fér a každý sa musíme životom pretĺkať, ako najlepšie vieme. Nebojí sa povedať, čo si myslí a jeho sen je precestovať svet ako fotograf. Telefonát z Linky smrti ho zastihne v nepríjemnej situácií, ktorá neskôr poznačí smerovanie celého jeho posledného dňa. Oboch som si veľmi rýchlo obľúbila. Rufus bol vtipný a vždy prišiel s nejakou výstižnou hláškou. Páčilo sa mi jeho fotenie, ako rád zachytával momenty zo svojho života, ktoré preňho niečo znamenali. Mateo bol zas veľmi dobrý človek, ktorý myslel hlavne na druhých ľudí a o veciach naozaj premýšľal. Obidvaja boli zozačiatku trochu podozrievaví a opatrní, ale to je pri stretnutí s niekým cudzím úplne normálne. Nemohli vedieť, či sa z jedného z nich nevykľuje nejaký nájomý vrah a práve on bude dôvodom konca. Pomaly však zisťujú, že našli niekoho s kým si rozumejú a tak sa vydajú na svoje posledné dobrodružstvo. Veľmi som si užívala všetky ich zážitky a spôsob, akým prežívali posledné drahocenné hodiny v ich živote. Išli na svoje obľúbené miesta, navštívili ľudí, na ktorých im záležalo, no skúsili aj niečo nové, aby získali posledné skúsenosti. Viem si predstaviť, že by sa mi podobný posledný deň páčil. S nejakým kamarátom objavovať zákutia mesta a rozprávať sa o svojich nesplnených túžbach a myšlienkach, ktoré sme nikdy predtým nevyslovili. Najzaujímavejšie pre mňa bolo, ako sa charaktery postáv pomaly vykresľovali a menili. Poznanie blízkeho konca človeka donúti viac sa nad vecami zamýšľať a veľa zistí aj o sebe. Obaja sa navzájom ovplyvňovali tým najlepším možným spôsobom. Rufus Matea donútil trochu žiť, prestať sa všetkého báť a skúšať nové veci. Rufus si zas od Matea zobral k srdcu niekoľko myšlienok, naučil sa pozerať na svet inými očami a pochopil, aké je dôležité, aby človek myslel na druhých. Možno zozačiatku nemali veľa spoločného, no ich spoločný blížiaci sa koniec ich spojil a oni tak dostali možnosť, aspoň trochu ho ovplyvniť. Vybrali si s kým prežijú svoj posledný deň, kam pôjdu a s akými myšlienkami odídu z tohto sveta. Nečakala som, že príbeh bude vyrozprávaný aj z pohľadu iných osôb ako Matea a Rufusa. No sem-tam sa objavili kapitoly zameriavajúce sa na osoby blízke obidvom chlapcom, ale aj cudzích ľudí, ktorí sa len krátko mihli v ich životoch, no aj to vo veľkej miere všetko ovplyvnilo. Autor takto poukázal na komplikovanosť ľudských životov, ako náhodné stretnutia a rozhodnutia môžu radikálne zmeniť smerovanie človeka a jeho osud. Ide o takzvaný "Motýllí efekt", ktorý hovorí o tom, že aj najmenšia a napohľad zanedbateľná vec môže neskôr spôsobiť obrovskú zmenu. Donútilo ma to zamyslieť sa, ako by sa veci vyvinuli, keby sa niečo stalo inak a aký by to malo dopad na niektorých ľudí. Príde mi náročné napísať knihu, ktorej dej sa odohráva len počas jedného jediného dňa. Je ťažké predstaviť postavy, vykresliť ich tak, aby o nich čitateľ niečo zistil a aj si ich stihol obľúbiť. Zachytiť moment ich premeny, kedy začnú rozmýšľať trochu inak alebo zachytiť ich myšlienky. Človek si ani neuvedomuje, ako môže jeden deň alebo len pár hodín skúseností úplne zmeniť jeho život. No autor to zvládol bravúrne, vôbec som nemala pocit, že príbeh stagnuje alebo práveže neprirodzene letí dopredu. Keby bola kniha iného žánru, vedela by som si predstaviť smerovanie príbehu k tomu, že by hlavné postavy odhalili tajomstvo okolo Linky smrti. Je to strašne čudné, že niekto dokáže určiť, že zomriete, hoci vy sami dokážete s osudom trochu narábať a napríklad sa vyhnúť rútiacemu autu, ktoré by vás mohlo ľahko zabiť. Môžete sa uhnúť guľke a skryť sa do bezpečia, no vždy na vás číha nebezpečenstvo. Možno je za tým tajná organizácia, ktorá posiela medzi ľudí zabijakov. Alebo je za tým mágia... ktovie. Chcela by som vedieť, ako to premyslel autor. No toto bol to príbeh o obyčajných ľuďoch, ktorých osud bol spečatený. Veď, koniec-koncov, autor nám koniec prezradil hneď v názve. Môže ma však niekto viniť za to, že som dúfala, že práve Rufus a Mateo nájdu spôsob ako všetko obísť, ako sa zachrániť, ako zo seba spraviť tých hrdinov, čo všetko zmenia? Že oni sú tými vyvolenými, ktorí sa ničoho neboja a ak zomrú, tak za nejaké vyššie dobro? No to vôbec nebolo potrebné. Táto kniha poukázala na kopu dôležitých vecí, na pominuteľnosť ľudského života, na to, aká je dôležitá láska a priateľstvo a že by sme mali žiť každý deň, ako by bol náš posledný. Pretože človek nikdy nevie. Čo by ste robili, keby vám niekto oznámil, že do dvadsiatich štyroch hodín zomriete?

1. Aj keď máme na konanie zla dôvod, stále je to zlo. Za každých okolností. Patrick Ness píše knihy, kde sa čitateľ potrebuje nad niektorými myšlienkami zamyslieť. Kto čítal Sedem minút po pol noci, tak presne vie, o čom hovorím. To isté s veľkou dávkou odvahy môžem tvrdiť aj pri tejto knihe. Bašteba sa vydá spolu s loveckým húfom naplniť posolstvo – uloviť Tobyho Wicka. Lenže pri putovaní za svojim cieľom spôsobia mnoho zla, strachu a beznádeje. Baštebe otvori oči až človek, ktorý jej nastaví zrkadlo. Nezáleží na tom, že veľryby konali na základe nejakého posolstva, ktoré mohlo byť už niekoľko krát upravené podľa vlastnej potreby a presvedčenia. Spôsobovali zlo a tým pádom boli istým spôsobom aj oni diablom, za ktorým sa tak bezhlavo hnali. 2. Zistila som, ako sa cítil Moby-Dick. Bašteba sa hnala za Toby Wickom… je vám to meno známe? Toby Wick… Moby-Dick. Nie, nejde len o náhodu. Našim nebom bol oceán je príbeh o bielej veľrybe, len obrátene. Rada sa pozerám na rôzne veci z iných uhlov. Vidieť svet inými očami ma vždy niečomu novému priučí (a predsa len sa učíme celý život). Tak, ako v knihe Biela veľryba sme mohli byť v prvej línii pri honbe za týmto tvorom, tak isto aj tu pozorujeme všetko z prvej ruky. Cítime, čo cítia veľryby, keď prídu o svojich rodinných príslušníkov či kamarátov. Zisťujeme, čo si myslia o nás a našom svete. O priepasti. Tento pohľad bol veľmi pútavo spracovaný (a dokonale preložený), aj napriek tomu, že to napísal len človek. 3. Ilustrácie a príbeh proste patria k sebe. Keď som bola malá, zbožňovala som knihy kvôli ich kresbám, ktoré mi často dali viac než text. Vyrástla som. Už som dospelá. Malo by to byť teraz opačne? Nesúhlasím a som rada, ak aj v knihách pre nás, dospelákov a dospievajúcich, sa nachádzajú kresby. Dokonale doplňujú dej, gradujú atmosféru a prehlbujú (moje) pocity z knihy. Vidieť Baštebin svet bolo pre moju fantáziu ako totálna kalorická bomba v podobe zmrzlinového pohára, ktorá ma naštartovala a prinútila knihu prečítať jedným dychom. 4. Nezáleží na tom čo robíme, ak nebude existovať niekto, kto o tom povie ďalej. Žijeme v spoločnosti plnej rôznorodých ľudí. Takmer na každého z nás sa raz zabudne. To, ako dlho sa naše meno a činy uchovajú v pamäti ľudí nezáleží na tom, čo robíme. Záleží na tom, kto o nás bude hovoriť a či sa vôbec niekto taký nájde. Podobná myšlienka odznela aj v tejto knihe. Ponaučenie? Nežeňme sa bezhlavo za úspechmi, keď nebudeme obklopení tými správnymi, ktorí nás budú mať radi. Pretože tie úspechy nič neznamenajú oproti priateľom, ktorých by sme mohli stratiť. 5. Patrick Ness je pán Autor. Nie, nepomýlila som sa a áno, napísala som autor s veľkým A. Prečo? Pre mňa je to veľký autor, čo dokazuje každou ďalšou knihou, ktorá sa ku mne dostane. A že výnimka potvrdzuje pravidlo, dokazuje príbeh Najdlhší deň Adama T., ktorý som mala problém dočítať. Jeho knihy majú dušu. Dajú čitateľovi toľko, koľko si len vezme. Pokojne by som ich mohla čítať stále dookola a aj tak v nich objavím niečo nové. Čo je pre mňa bonus? Patrickove knihy sú natoľko rozdielne, až sú podobné. 6. Bašteba chcela uloviť legendu, no sama sa ňou stala. Naša veľryba sa nestala legendou, pretože prežila veľký boj. Stala sa legendou pretože zmenila svoje myslenie a názor. Nedokázala zachrániť svojich priateľov, ale vďaka nej ich činy žijú ďalej. Autorov štýl nám všetko predostrie priamo a bez prikrášlenia. Veď aj taký je život. Komu knihu odporúčam? Nebudem hovoriť, že by ste si túto knihu mali kúpiť. Rozhodnutie nechám na vás. Za mňa ale ide o jednu z naj kníh roku 2018. Páčiť by sa mohla milovníkom Patricka Nessa a hlavne tým, ktorí sa zamilovali do knihy Sedem minút po pol noci. Našim nebom bol oceán je plná hlbokých myšlienok, výziev a iných pohľadov na rôzne veci, pričom si čitateľ užíva atmosféru príbehu a prekrásne ilustrácie. Nezáleží na tom, koľko máte rokov. Každá veková skupina si tu nájde to svoje (mladším čitateľom ale odporúčam počkať, kým na knihu nedozrejú).

Kniha Slovensko – rodný náš kraj už od prvej stránky zaváňa veľkolepým obdivom a láskou k tejto krajine. Autori Vojtech Majling a jeho syn Branislav Majling vložili do diela celé svoje srdce, aby čitateľovi ponúkli to najlepšie, čo drobné Slovensko skrýva vo svojej obrovskej nádhere. Prijmite ich pozvánku obdivovať a spoznávať krásy tohto čarovného kraja, ktoré má čo ponúknuť. Výnimočnosť publikácie spočíva v autentických fotografiách zvykov a obyčajov samotných autorov z rokov 1960 – 1989, ktorí v najčistejšej podobe zachytili krásu a bohatstvo Slovenska od jaskýň cez rieky a priehrady až po skalné bralá a nebotyčné končiare. Fotografovaním mnohých dediniek zdokumentovali a zachytili tie najvzácnejšie poklady – krajinu a človeka žijúceho v nej obdareného darmi viery, nádeje a lásky. Kniha ponúka náhľad do viacerých zákutí Slovenska – najprv zavítate na púť spenenými prúdmi horských bystrín, neskôr sa dotknete neba končiarmi vysokých vrchov, potúlate sa horou, ktorá človeku odpovie ozvenou a hneď sa cíti lepšie, navštívite pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry, zoznámite sa s tradičnými slovenskými obyčajami rozdelenými podľa ročných období, prečítate si o typických zvykoch na svadbe, okúsite čaro ľudových remesiel od výšivkárstva cez čipkárstvo a hrnčiarstvo až po medovnikárstvo a popri tom sa započúvate do tradičných ľudových piesní, ktoré sa šírili z pokolenia na pokolenie. Čo ma na diele veľmi zaujalo, je práve čaro písaného slova. Autori do každej vety vniesli srdce, takže ich cit k rodnému kraju cítiť v každom odseku. Nejde len o prúd slov hovoriacich o nezáživných faktoch, ale je to hlavne ich skromná výpoveď obohatená o vyjadrenie lásky k vlasti. Texty sú doplnené rôznymi riekankami, veršovačkami, piesňami i hovoreným slovom. Posolstvo knihy – zachytiť všetku nádheru Slovenska a hlavne miznúcu krásu ľudových zvykov a obyčají – sa autorom knihy podarilo. Ich pokora a úcta k skromnému slovenskému človeku je zachytená na každej jednej fotografii, ich snaha vytvoriť veľkolepé dielko oživujúce to, čo sa pomaly stráca, sa vyplatila. Na knihe nenachádzam nič negatívne. Je zhmotneným všetkého, čomu sa vraví láska k rodnému kraju. Odporúčam ju všetkým, ktorí milujú svoju vlasť a chcú získať o nej hlbšie poznatky.

Dúfam a verím, že Kerstin Gier v knižnom svete už netreba vôbec predstavovať. Neverím, že je tu ešte niekto, kto minimálne nepočul o jej sérii Drahokamy, ale skôr si myslím, že ste ju už všetci čítali. A ak ste tak skutočne urobili, určite ste už netrpezlivo očakávali nejakú jej ďalšiu knihu, presne ako ja. Keďže je Kerstin Gier u mňa zárukou kvality, vôbec som si neprečítala anotáciu a do čítania som sa pustila bez toho, aby som čo i len tušila, o čom kniha vlastne bude. Samozrejme, ani ma len nenapadlo, že by sa mi nepáčila, skôr naopak! A naozaj, po dočítaní môžem knihu len a len odporučiť!!! Fanny nezmaturovala a keďže ani byť doma ju už veľmi nelákalo, rozhodla sa, že najbližšie obdobie strávi vo švajčiarskom hoteli vysoko v horách ako praktikantka (alebo ako dievča na všetko :D ). Niekedy pracovala v kuchyni, inokedy upratovala izby, žehlila, prala, starala sa o wellness a najnovšie dostala na starosť deti prominentných hostí. Blížia sa Vianoce a Silvester a starý, ale prestížny hotel praská vo švíkoch. Fanny očakáva pomerne pokojné pracovné Vianoce, ale všetko sa začne komplikovať vďaka jednému prsteňu, dvom zaujímavých návštevníkom a historke o hotelovom gangu unášajúcom malé deti, za ktoré únoscovia požadujú nemalé výkupné. Čo sa mi najviac páčilo: - VTIP - Kniha je písaná s takou ľahkosťou a vtipom, že aj ten najhorší deň sa Vám zrazu nebude zdať až taký tragický. Z toho vyplýva, že Zámok v oblakoch si môžeme dávkovať pokojne ako antidepresívum. 50 strán každý večer pred spaním (alebo skôr ráno pred pracovnými povinnosťami :D ). Pri čítaní som sa minimálne stále usmievala, ale často sa mi stávalo, že som sa rozosmiala úplne nahlas. - ABSURDNOSŤ - Fanny je svojská postava, ktorá berie život tak, ako prichádza a z ničoho si nerobí ťažkú hlavu. Dostávala sa častokrát do neuveriteľných až absurdných situácií, ale vždy z nich vedela vyjsť, akoby to presne tak chcela a plánovala. V inej knihe a pri inej autorke by sa mi mnohé situácie zdali pravdepodobne prehnané, ale tu je všetko možné a akceptovateľné. Taká táto kniha skrátka je. - VIANOČNÉ OBDOBIE - Vydanie knihy bolo skutočne dobre naplánované, keďže vyšla asi mesiac/dva pred Vianocami. Podľa obálky sa to nezdá, ale celý dej sa odohráva od Vianoc až po Silvester, takže Vás momentálne dokonale pripraví na vianočnú pohodu a rozprávkovanie. - SYMPATICKÉ POSTAVY (AJ TIE ZÁPORNÉ) - Je neuveriteľné, ako niektorí autori vedia vykresliť postavy. Sú vám sympatické od prvej chvíle, ako sa v deji objavia, a to dokonca aj tie záporné postavy. Nielen Fanny, ale aj celý personál a hostia si Vás určite získajú a budú stálym lákadlom, prečo sa k čítaniu čo najskôr vrátiť. - STAND ALONE - Konečne kniha, ktorá má jedným dielom začiatok a aj koniec. Ak nemáte veľa času na nekonečné série, alebo máte chuť len na nejakú nenáročnú jednohubku, prípadne patríte k tým, čo počas roka toho veľa neprečítajú a ste iba sviatočný čitateľ, je toto ideálna voľba. - TO, ŽE NEMÁ ŽIADNE MÍNUSY :D - Nech by sa v tejto knihe udialo čokoľvek a postáv by v nej bolo koľkokoľvek, nikdy by toho nebolo príliš a vždy by to bolo skvelé. Nemám absolútne nič, čo by som knihe vytkla. Zámok v oblakoch je oddychové a zábavné čítanie okorenené dávkou hotelového tajomstva. Ak sa potrebujete naladiť na vianočnú pohodovú atmosféru, táto kniha je na to ako stvorená.

Diana Mašlejová si za posledné roky vybudovala na slovenskom poli literatúry pre deti pomerne stabilné miesto. Aj v tomto roku prišla s novou detskou knihou Kráľovskí agenti, ktorá nepriamo nadväzuje na titul Tajný cirkus z roku 2015. Betka a Cyril, hlavní detskí hrdinovia oboch kníh, sa tentoraz z Paríža premiestnia do Londýna, kde ich opäť čaká veľké dobrodružstvo. Už na predošlej tvorbe Diany Mašlejovej (Tajný cirkus, Stratený zajko v Paríži) sme si mohli všimnúť, že obľubuje Paríž, a preto je umiestnenie do Londýna osviežujúcou novinkou, hoci sa stále pohybujeme v nejakej tej metropole. Nevnímam to však ako negatívum, práve naopak, v novinke Kráľovskí agenti sa detskí čitatelia spolu s Betkou a Cyrilom pozrú na tie najnavštevovanejšie miesta Londýna a čosi sa o nich aj dozvedia, spoznajú pamiatky – drobné vzdelávanie o tomto meste je tu podané nenásilným spôsobom. Kráľovskí agenti ma od prvej strany v dobrom prekvapovali. Takmer všetko, čo som na predchádzajúcej knižke Stratený zajko v Paríži vnímala ako negatívum či nedostatok, tu bolo úplne naopak. Príbeh sa primárne zameriaval na jednu problematiku, vedľajšie motívy sa nedrali až tak do popredia, autorka zvolila menej ošúchaných zvieracích priateľov – veveričky – a celá kniha pôsobila veľmi uceleným a premysleným dojmom. Začnem hlavnými detskými postavami – Betkou a Cyrilom. V prvom rade by som vyzdvihla, že autorka použila tradičnejšie mená, s ktorými sa dnes už až tak často nestretávame, a to nielen v bežnom živote, ale ani v detskej literatúre. Deti sa vďaka knižke zoznámia aj s takýmito menami a následne (azda) nebudú negatívne vnímať, ak sa nejaký ich spolužiak či spolužiačka nebude volať dnes populárnymi, zo zahraničia preberanými menami, ale objaví sa aj nejaké to tradičnejšie, v minulosti na Slovensku často využívané. Skvelým protikladom oproti menám detských hrdinov sú mená veveričiek, ktoré sa stanú vernými priateľmi našich tajných agentov. Autorka zvolila slovnú hračku s použitím anglického jazyka (zrejme aj preto, že dej sa odohráva v jazykovej oblasti práve už spomínanej angličtiny) a veveričky pomenovala príznačne podľa ich veľkosti Bigi (big = veľký) a Smoli (small – malý). Súrodenci Betka a Cyril sú protikladné postavy, ktoré si však prejdú istým vývojom. Kým Betka je odvážna, zvedavá a vyhľadávajúca dobrodružstvo, Cyril je tak trochu bojko, ktorý nemá rád problémy. Jednak sa skvele dopĺňajú a jednak – ako sa nakoniec ukáže – sa obaja prekonajú a sú si vzájomne oporou. Vzťahy a načrtnutie ich dôležitosti – ani túto dôležitú tému autorka neopomenula. Okrem súrodeneckého puta v texte vyzdvihovala aj vzťah rodičov, ako aj medziľudské vzťahy vo všeobecnosti, na ktorých je vlastne vystavaný celý príbeh. Autorka si totiž zvolila nanajvýš aktuálnu problematiku negatívneho vplyvu internetu (nielen na deti), ktorej reflektovanie prispôsobila detskému čitateľovi. Na scéne sa po rokoch objaví zloduch Drumnadrochit, ktorý využíva negatívne komentáre z internetu na stavanie neprekonateľných múrov, ktoré od seba oddeľujú jednotlivé krajiny. Detaily vám opisovať nebudem, aby ste neboli ukrátení o prekvapenie, no musím uznať, že to autorka vymyslela veľmi rozumne a pekne. Okrem tejto hlavnej témy autorka v knihe reflektuje aj aktuálne politické dianie, správanie sa niektorých hláv štátu či to, že krajiny musia spolupracovať. Tieto prvky odhalí skôr dospelý čitateľ, prípadne staršie dieťa, no je zaujímavé pozorovať, ako to Mašlejová previedla do svojho rozprávkového sveta, v ktorom nechýbajú ani čarovné prvky napríklad v podobe meniaceho sa gobelínu, záhady či napätie. Čo sa týka lexiky, v texte sa často objavujú zaužívané slovné spojenia, frazémy aj vo forme ponaučenia. Niektoré slovné spojenia na mňa dokonca pôsobili štylisticky príznakovo, pripomínajúc staršie rozprávky, čo možno vnímať skôr negatívne ako pozitívne. Znamená to, že sa zo súčasných textov vytráca krása slovenského jazyka, čo je veľká škoda, preto oceňujem, že sa k nej Mašlejová vracia a pripomína deťom aj túto časť slovnej zásoby nášho materinského jazyka. Na margo výchovného rozmeru knihy – objavuje sa tu viacero už spomínaných ponaučení, ktoré sú vyjadrené väčšinou explicitne, avšak celkové posolstvo príbehu – ktoré je skôr implicitné, hoci v niektorých častiach vyjadrené aj slovne – si, verím, odnesie každé dieťa. Tajní agenti, záhady, detektívny príbeh – to sú momentálne obľúbené motívy nielen v tvorbe pre dospelých, ale aj pre deti, preto príbeh určite zaujme nejedného detského čitateľa. Dvojica Betka a Cyril navyše ašpiruje na to stať sa súčasťou zaujímavej knižnej série, ktorú možno čítať samostatne, no v niečom na seba aj nadväzuje. Nemôžem opomenúť ani krásne ilustrácie Ďura Balogha, ktoré zdobia stránky knihy a dodávajú jej šmrnc. Novinke Diany Mašlejovej Kráľovskí agenti ani veľmi nemám čo vytknúť, v jej tvorbe zjavne badať progres, preto mi ostáva len dodať, že sa teším na ďalšiu knižku tejto slovenskej autorky literatúry pre deti a mládež, ktorá jednoznačne patrí k tomu lepšiemu, čo na Slovensku máme. A vám, milí rodičia, ju odporúčam zaradiť medzi knižky, ktoré si s deťmi budete čítať. A ak je niekto ako ja fanúšikom detskej literatúry, tomu tiež knižku odporúčam, pretože – ako sa hovorí – rozprávky vznikajú (aj) pre dospelých.

Blíži sa čas Vianoc a na pultoch kníhkupectiev vidieť stále viac a viac detských kníh. Každá jedna z nich je nádherná. Zopár tipov prinesiem aj ja. Tentokrát je to kniha Justínka a asistenčný jednorožec, ktorú napísala Kateřina Maďarková. Teraz prichádza moje skromné priznanie: zamilovala som sa do nej na prvé prečítanie. Keď niekto nevidí, tak dostane vodiaceho psíka. Ale čo ak dieťa nemá fantáziu? Tak ako napríklad hlavná hrdinka Justínka? Jej mamička už bola z toho nešťastná a tak prišla po radu ku doktorovi Dulíkovi. Ten už vedel, čo Justínka potrebuje a dal mamičke recept do lekárne. Hoci tá očakávala mastičky alebo kvapky, lekárnička je odovzdala jednorožca. Myslíte, že pomohol Justínke s jej problémom? Samozrejme, že áno, veď sme predsa v rozprávke. Justínka s jednorožcom Hubertom prežije veľa dobrodružstva. Pôjdu spolu k tajomnej rieke slov, ale navštívia aj Hubertovu rodnú planétu Fantázia. Alebo si predstavte, že by ste sa mohli ocitnúť vo vami na maľovanom výkrese. To všetko môže deti prežiť spolu s Justínkou. Príbeh o Justínke je napísaný veľmi pútavo. Zaujme nielen deti, ale aj dospelých. Možno sa bude zdať, že opäť niekto píše o nedostatku detskej fantázie, ako napríklad v knihe Majstríka a Krasomilka. Ale dovolím si tvrdiť, že stále je takých kníh málo. Namiesto vyfarbovania a kreslenia sa deti hrajú s mobilmi alebo pozerajú televízor. Ich fantáziu môžeme rozvíjať aj cez knihu. Tento príbeh však ukrýva oveľa viac. Ukazuje deťom nezmysly, ktoré sú na našej planéte bežné. Okrem toho, že kniha je poučná a má naozaj krásne posolstvo je aj veľmi vtipná a napísaná veľmi peknými slovami. Občas sa bojím, že preklad z českého jazyka sa nevydarí, ale v tejto knihe to rozhodne nehrozí. Slovenčina vyznieva krásne a používa rôzne ľubozvučné slovíčka. To, čo knihe dodáva úplne iný rozmer sú úchvatné ilustrácie. Krásne farebné maľby korešpondujú s tým, čo deti čítajú a určite rozprúdia ich fantáziu na maximum. Ilustrátorka odviedla v tomto prípade kus dobrej práce. Ak sa rozhodujete, čo deťom ako darček (nielen na Vianoce), túto knihu odporúčam. Myslím, že poteší skôr dievčatká. Predsa len je hlavnou hrdinkou Justínka a jednorožcov obdivujú viac oni ako chlapci. To však neznamená, že ak si ju budú čítať súrodenci spolu, budú sa chlapci nudiť. Možno aj im pomôže Hubert s fantáziou.

Kniha sľubuje kvalitné čítanie Kto počul na knihu prvé referencie alebo videl trailer vie, že sľubuje veľký zážitok. Teraz je na mieste otázka, či Parstelvan dokáže naplniť očakávania, ktoré má čitateľ. Hned na začiatku sa stretávame s Branarom. Pri požiari príde o otca, ktorý bol strážcom Darnovskej pečate. Keďže Branar je hlavný podozrivý, z kráľovstva je vyhnaný. Vrátiť sa môže len vtedy, pokiaľ očistí svoje meno. Branar putuje krajinou. Jeho úlohou je nájsť stratenú pečať, ktorá dokáže, že je nevinný. Kroky ho zavedú až do Podhoria, kde sa stretne s Darnáliou. Myslím si, že sa zamilujú do seba na prvý pohľad. Ich vzťah naberá na intenzite a neuveriteľnou rýchlosťou sa posúva do hlbších rozmerov. To mi trochu prekážalo. Ich vzťah je krásny, nie veľmi silný, ale úprimný. Ak im chcela dať autorka väčší priestor, pokojne tak mohla urobiť. Kniha by zniesla pár strán navyše. Takto mi to prišlo, že Branar bol v Podhorí veľmi dlho a pritom to taká dlhá doba zase nebola. Nemám rada, ak je začínajúci vzťah neprirodzene uponáhľaný. Darnália však netuší, prečo prišiel do Pohoria a čo sa stalo s jeho otcom. Keď sa jej zverí, zamilovaná kráska sa podľa môjho názoru zachová prehnane. Situácia privedie Branara až k vílam, kde sa zamiluje do jednej z nich, aj napriek tomu, že srdce bolo sľúbené inej. Tu začína mať príbeh opäť trochu akcie, pretože Darnália sa rozhodne získať mapu, aby pomohla svojmu milému a dokázala, že jej city k nemu sú úprimné. Do Podnobrežia ju sprevádza Tofan, ktorý tak trochu môže za túto komplikáciu. Nič nie je také jednoduché, ako sa zdá a Darnália je podrobená skúške, počas ktorej sa z nej formuje iný človek. Aj ona sa zamiluje, hoci srdce sľúbila inému. Preto tvrdím, že ich láska nie je až taká silná. Povedala som si, že keď sa jeden môže zamilovať, tak nech sa zapozerá aj druhý a môže to zostať takto. Príbeh by to iba obohatilo. Všetko sa vyvinie nakoniec úplne inak. Neviem, či to bol autorkin zámer, ale uvedomila som si fakt, že ľudské city, nech sa akokoľvek snažíme, sú veľmi nestále. Vplyvom vonkajších či vnútorných vnemov sa menia a vtedy je potrebné uvedomiť si, čo je dôležitejšie. Či tá krásna chémia alebo úprimnosť, kompromis, porozumenie a rešpekt. Hoci sa Silvia Zeumerová snažila dodať príbehu akciu, myslím si, že je tam až priveľa jemného ženského citu. Záverečný boj bol veľmi rýchly, bez napätia a takmer dokonalý. Zaradil Parstelvan do mojej osobnej kategórie – rozprávka pre dospelých. Autorkin svet mi prišiel fascinujúci. Kniha je plná hlbokých myšlienok o láske, šťastí a živote, čím sa pre mňa stáva výnimočnou a nezabudnuteľnou. Niekedy som mala pocit, akoby vysvetlenie samotných myšlienok bolo nad priebehom samotného deja. O postavách sa dozvedáme len to najnutnejšie, často sú im do vienka nadelené hlavne dobré vlastnosti, ktoré posúvajú charakter na piedestál. Komu knihu odporúčam Myslím si, že Parstelvan by mohol zaujať najmä žienky, ktoré milujú príbehy o veľkej láske. Kniha dá určite čitateľovi veľa, najmä pre jej múdrosť. Hlboké myšlienky sú podávané prirodzeným spôsobom a vôbec nerušia. Už je len na čitateľovi, čo si z čítania odnesie a či sa jeho očakávania naplnia. Príbeh o Branarovi a Darnálii mi prišiel ako rozprávka pre dospelých, ktorí tiež občas potrebujú snívať. Myslím si, že ide o celkom vydarené slovenské fantasy, a preto sa teším na pokračovanie. Dúfam, že nás autorka ešte prekvapí a Darnália sa vráti do Podnobrežia.

Všetko, čo si myslíte, nebude pravda. Všetko, čo s istotou viete, bude len prosté zahmlievanie skutočnosti. Neverte ničomu a nikomu. Buďte podozrievaví. Buďte v strehu. Analyzujte každú maličkosť. Nenechajte sa vyviesť z rovnováhy a nechoďte po povrchu. Snažte sa preniknúť do príbehu. Viem však, že moje rady budú úplne nepoužiteľné. Prečo? Lebo ja som bola oklamaná, aj keď som sa úporne snažila, aby to tak nedopadlo. Namáhala som si mozgové závity a nemalo to zmysel. Typický vzťahový trojuholník: ona je žiarlivá exmanželka, on je žiadaný muž v dobrých rokoch a ona - mladá a energická žena, ktorá si ho podmanila. No nič nie je také zrejmé. Nečakajte presladený román pre ženy s prvkami napätia. To rozhodne nie! Určite budete milo prekvapení. Vždy pokúšam šťastie. Táto kniha sa mi zdala tuctová, ale aj tak som po nej siahla. Veľmi rada odhaľujem, či sú diela brakom, alebo zlatom. Ani teraz som nemohla odolať. Prosto ma to k príbehu ťahalo. Tento rok, dalo by sa povedať, že prednedávnom, som už o vzťahovom trojuholníku čítala. Mala som pocit, že knihy s touto témou by sa už písať nemali. Nikdy! Všetko je na jedno kopyto. Manželku medzi nami som najprv nechcela čítať. Nemala som to v pláne. Už nemám čas iba na knihy. Musím si dvakrát rozmyslieť, čo si prečítam, aby som to stíhala. Ale moje typické „Čo keby...“ bolo silnejšie ako ja. Na začiatku som mala pocit, že som urobila hlúposť, keď som si ju zobrala. Niečo ma prekvapí? Pochybovala som. Môžem jedine skúmať psychologické pozadie diela, ktoré som videla stokrát. Nuda. No po niekoľkých stranách to začalo byť tajomné a ja som si povedala, že aspoň to nebude také hrozné, ako som si myslela. Stále som nevidela pravý zámer autoriek a ani potenciál, ktorým kniha disponuje. Bolo neskoro, keď som si povedala, že tam niečo nesedí. Potom prišlo na scénu veľké odhalenie. Smiala som sa, ako som sa nechala vodiť za nos. Bolo to ako blesk z jasného neba. Viete, že zmena počasia môže prísť nečakane, ale neprikladáte tomu žiadnu váhu. Veď prečo by sa menilo? Prečo by sa menil charakter príbehu? A všetko sa naozaj nepochopiteľne obrátilo. Páni, čo sa to deje? A prečo prišlo rozuzlenie v strede deja? Buď to autorky vôbec nedomysleli, alebo ešte majú v zálohe nejaké triky. Táto domnienka ma nútila čítať šialeným tempom. Sľúbila som si, že už sa viac oklamať nenechám. Ale opak bol pravdou a ja som nakoniec nemala slov. Ani na poslednej stránke nám spisovateľky nedajú pokoj. Šialené postavy, šialené zvraty, nepredvídateľné situácie. Majstrovsky utkaná pavučina klamstiev, no keď porušíte vlákna na jednej strane, to ešte neznamená, že sa jej zbavíte celej. Pavúk utká iné. Štruktúra zostáva neporušená, pretože na miesto jedného klamstva príde ďalšie – omnoho sofistikovanejšie – a pavučina je silnejšia ako kedykoľvek predtým. Autorky sú ako také pavúky. Tkajú a tkajú. Nikdy si neoddýchnu, no konečný výsledok stojí za to. Napokon ste v pasci a neviete, čomu môžete veriť. Myslela som, že ma nič nemôže prekvapiť. Po prečítaní Gone Girl to bolo vylúčené. No čo keď poviem, že táto kniha bola lepšia? Už si ju chcete prečítať? Spisovateľky vniesli svieži vánok – skôr tornádo – do tejto témy. Neverila som, že je to možné. Vzťahové problémy boli v podobných dielach spracované z každého uhla pohľadu a anotácie klamali miliónkrát. Teraz však dostanete to, čo chcete, ba omnoho viac. Ani len netušíte, ako môže byť všetko zauzlené a prepletené. Dopátrať sa k pravde je veľmi zložité. Dejová línia je magicky psychopatická. Toto je príbeh, ktorý si túžite – musíte! – prečítať, a ani o tom neviete.