Každá generácia má svoj zásadný príbeh osudovej lásky. Najnovší - patriaci k deťom dneška - napísala Sally Rooney (Normálni ľudia, preložila Kristína Hečková, Lindeni 2020). Je to veľmi prosté rozprávanie. Talentovaná írska autorka sa nepredvádza s výnimočnými metaforami alebo komplikovanými sondami do psychiky mladých hrdinov. Presne tak to v „deťoch dneška“ beží. Všetko je pružné a rýchle. Zdá sa, že aj povrchné a bez skutočnej vášne. To neznamená, že prestali existovať také životné úlohy ako nájsť svoje miesto vo svete, dorásť do skutočnosti a nezradiť svoje city či túžby. Connell a Marianne pochádzajú z malého mestečka na západe Írska. Connell je v škole obľúbený. Marianne je samotárka. Sú medzi nimi aj ďalšie rozdiely. Connell vyrastal bez otca a jeho matka je upratovačka. Marianne patrí k inej spoločenskej vrstve. Títo dvaja sa priťahujú ako magnety. Striedavo sa opúšťajú, zrádzajú a dávajú prednosť iným. Vzďaľujú sa geograficky aj vzťahovo, ale napriek všetkému kdesi v najhlbšom mieste ich duší je neodvratne jasné, že patria k sebe. Ani jeden z nich nechce „zverejniť“ tento vzťah, akoby sa chceli vyvarovať vulgárnosti. Popri týchto dvoch zamilovancoch dneška sa na scéne objavujú aj iné postavy. Predstavujú prístupy mladých k svetu: chcú si ho kúpiť, ovládnuť hravosťou a nezáväznosťou, v horšom prípade aroganciou. Romantika má dnes úplne inú tvár. Našťastie však stále existuje, prekvapivá až šokujúca. Román Normálni ľudia podáva svedectvo o tom, aké ťažké je zmeniť sa, stať sa tým, čo považujeme za normálne. S dojímavou nehou odkrýva, ako nás život učí manévrovať v priestore medzi sexom a mocou, túžbou milovať a byť milovaný. Táto unikátna lovestory vniesla do literatúry nový vietor. Uchvátila kritikov i čitateľov a stala sa celosvetovým fenoménom. Autorka za svoje druhé dielo získala cenu Costa Nowel Award. Najväčším ocenením je nominácia Normálnych ľudí na Man Bookerovu cenu za rok 2018. Recenzent z magazínu People nešetril chválou. Podľa neho ide o „zdrvujúco úprimný a šialene romantický príbeh o chýbaní, omyloch a nezničiteľných putách. Absolútne vás pohltí.“

Aňa Ostrihoňová v Ráne na eFeMku predstavila román mladej írskej spisovateľky, ktorý prináša príbeh lásky 21. storočia. Vzťah Marianne a Connella sa začína ešte na strednej škole v západoírskom mestečku, kde každý každého pozná. Marianne nepatrí v hierarchii popularity veľmi vysoká priečka, a tak Connell svoj vzťah s ňou nepriznáva. Karta sa otočí, keď obaja odídu na vysokú školu do Dublinu, kde si Marianne nájde kopec priateľov a Conellovi trvá dlhšie, kým zapadne, pričom sa neustále vracia domov, kde cíti pevnejšiu pôdu pod nohami. Marianne a Conella podobne ako dvoch ľudí na obálke, ktorí sú zavretí do konzervy od sardiniek, ťahá k sebe ich spoločná minulosť a ilúzia, že sa môžeme navzájom poznať a spoznať. Zároveň ich však aj oddeľuje. V oboch sa ozývajú hlasy z detstva, donekonečna sa vracajú k svojim rodinám a výchove. Marianne je z bohatej, ale nefunkčnej rodiny, zatiaľ čo Connella vychovávala len jeho matka. Normálni ľudia je román o vzťahoch, ktoré nás menia a ktoré meníme my, o tom, na koľko si z nich si už po pár rokoch ani nespomenieme, hoci v danej chvíli nám pripadali životne dôležité.

Čítajú im smutné rozprávky, no sú šťastné. Ako Dáni vychovávajú empatické deti? Dievčatko so zápalkami ich nerozhodí. „Empatia nie je pre ľudstvo žiadny prepych, je to nutnosť. Neprežívame vďaka veľkým pazúrom alebo zubom. Prežívame, pretože vieme komunikovať a spolupracovať,“ vraví v rozhovore pre americké združenie The Center for Building a Culture of Empathy (Centrum pre budovanie kultúry empatie) klinický psychológ a profesor Kalifornskej univerzity Daniel Siegel. Empatia, teda vcítenie sa a pochopenie myšlienok, pocitov a potrieb druhých, je preukázateľne prospešná. Objavuje sa aj u zvierat a pravdepodobne ide o cenný stimul, ktorý pomáha prežiť v skupinách a je základom kvalitných medziľudských vzťahov. Podľa amerického časopisu Inc. patrí empatia k najdôležitejším podnikateľským zručnostiam. Citlivosť k potrebám druhých je tiež kľúčovou schopnosťou pre celkový pocit šťastia a sebavedomia. Kniha Danish Way of Parenting, ktorá prednedávnom vyšla v slovenskom preklade Prečo sú dánske deti šťastné (Albatros Media 2020), venuje výchove k vciťovaniu sa do druhých ľudí celú kapitolu. Dáni patria k najšťastnejším národom sveta a autorka knihy Jessica J. Alexanderová vidí ich spokojnosť najmä v špecifickej výchove. Dánsko dlhodobo patrí medzi krajiny s vysokou mierou spokojnosti a šťastia a v každoročnej správe World Happiness Report, ktorú od roku 2011 vydáva OSN, obsadzuje popredné priečky. V aktuálne vydanej správe obsadili Dáni druhé miesto v tesnom závese za Fínmi. Na porovnanie, Slovensko spomedzi približne 150 krajín sveta obsadzuje dlhodobo asi 40. miesto. Tá stojí na šiestich hlavných pilieroch: voľnej a radostnej hre, autentických rodičoch, otvorenosti, malom množstve ultimát, útulných domovoch a výchove k empatii. Významnú úlohu zohráva aj dánsky školský systém, ktorý vďaka viacerým programom podporuje spoluprácu detí, využíva ich špecifiká a odlišnosti a učí ich, že najlepšie výsledky dosiahnu vtedy, keď sa budú vedieť vcítiť do kože iných členov skupiny. Výchova k empatii však nie je len v rukách škôl. Ak chcete vychovať empatické, a teda úspešné a šťastné deti, mali by ste podľa dánskeho návodu robiť nasledujúce kroky. Čítanie príbehov vo všeobecnosti výrazne zvyšuje úroveň empatie a iných sociálnych zručností. Dokazuje to celý rad štúdií, napríklad rozsiahly výskum publikovaný v časopise Cognitive Development, ktorý porovnával vplyv sledovania televízie, detských filmov a čítaných príbehov. Dánski rodičia sa na čítanie sústredia v nemalej miere. „A tým máme na mysli nielen čítanie milých príbehov, ale čítanie kníh, v ktorých sa môžu stretnúť s rôznymi emóciami vrátane negatívnych a nepríjemných,“ uvádza autorka knihy Prečo sú dánske deti šťastné. Dánske literárne a filmové príbehy vrátane detských sa nevyhýbajú ponurému deju. Ten deti odmala učí, že pocity ľudí sú rôznorodé a nie vždy príjemné. Nemenej podstatný je aj očistný účinok smutných príbehov, aké písal napríklad Dán Hans Christian Andersen. Menší americký výskum potvrdzuje, že sledovanie smutných príbehov vedie k zlepšeniu životnej spokojnosti viac ako sledovanie tých idealistických. „V Dánsku len zriedka počujete dospelého hovoriť negatívne o cudzom dieťati pred jeho vlastným potomkom,“ uvádza Alexanderová. Bežné frázy, ktoré dánski rodičia používajú, sa takmer výlučne vzťahujú na pozitíva iných detí. V prípade, že sa cudzie deti nesprávajú milo alebo príjemne, snažia sa dospelí hľadať príčiny toho, prečo dieťa vystrája. Napríklad, že dieťa plakalo preto, lebo bolo unavené, hladné, zlostilo sa pre nespravodlivosť a podobne. „Dáni sa snažia viesť deti k tomu, aby vnímali správanie ostatných ako ovplyvnené okolnosťami, namiesto toho, aby im dávali nálepky ako zlý, sebecký alebo neposlušný,“ vysvetľuje v knihe autorka. Vnímať pocity a potreby iných je možné len vtedy, keď vieme pomenovať a prijímať pocity vlastné. Rodičia v Dánsku učia deti hovoriť o svojich pocitoch vždy vtedy, keď prichádzajú. Podľa autorky ide o pomerne jednoduché navádzanie na to, aby opísali to, čo cítia. Príkladom môže byť veta: „Vidím, že sa ti niečo nepáči. Skúsiš mi povedať, čo to je?“ Alexanderová si uvedomuje, že nie všetky detské pocity sa podarí pomenovať a nájsť ich dôvod, no rodičia ich neodsudzujú a nezosmiešňujú. „A pamätajte, že keď podporujete empatickejší a menej zahanbujúci štýl svojej domácnosti, a tiež zraniteľnosť a autentickosť, pomáhate tým svojim deťom, aby z nich vyrástli dospelí, ktorí budú menej odsudzovať ostatných – vrátane vás.“

V poslednej dobe čoraz viac vyhľadávam trileri, avšak keďže som na tomto poli ešte stále čitateľ-nováčik, spolieham sa na vydavateľstvá a novinky, s ktorými prichádzajú. Medzi jedno z mojich najobľúbenejších vydavateľstiev rozhodne patrí Lindeni, ktoré som si obľúbila vďaka knihám ako Zlodej tetovaní alebo Tichá pacientka. Teraz si však do zoznamu obľúbených pripisujem ďalšie dielo aka Deväť brestov. // Štýl písania Štýl, ktorým píše Robert Bryndza ma hneď zaujal, nakoľko ma hodil priamo do deja. Je pravda, že sa prológ odohráva pätnásť rokov pred hlavnou dejovou líniou, nič to nemení na fakte, že táto kniha bola napínavá od začiatku do konca. Dielo je vyrozprávané v tretej osobe, a preto bolo aj jednoduchšie zvyknúť si na častejšie striedanie pohľadov, respektíve striedanie medzi Kate, Fanúšikom a Petrom. Ťažko povedať, ktorý bol môj obľúbený, pretože len vďaka všetkým nabralo dielo na hĺbke a hlavne dokázalo v čitateľovi vytvoriť pocit, že pozná všetko, čo sa dá. A aj tak bol koniec akýmsi prekvapením. Moje hodnotenie: 4.5/5* // Postavy a dej Hlavnou postavou série je Kate Marshallová, ktorá toho v živote stihla zažiť viac ako dosť. Ako nádejná policajtka pred sebou mala sľubnú kariéru, kým sa jej do života nepriplietol kanibal z deviatich brestov- Peter Conway. Kate sa možno podarilo vyrieišť prípad a dostať vraha mladých dievčat, no tiež ju to niečo stálo. Človek by si myslel, že po pätnástich rokoch sa všetko upokojí a na kanibala z deviatich brestov si nikto nespomenie. Avšak, všetko skomplikuje objav tela mladého dievčaťa, ktoré vyzerá, akoby ju zabil neslavne známy kanibal. Ako to ale mohol urobiť, keď už roky trčí v liečebni? Všetky postavy v tejto knihe boli komplexné. Dokonca aj Glenda, Katina mam, ktorú som síce nemala až tak v láske, mala svoje motívy a to, čo ju hnalo vpred. Moje hodnotenie: 5/5* // Celkový dojem Deväť brestov je dielo pre každého milovníka trilerov. Príde si tu na svoje ako náročný čitateľ, tak aj niekto, kto s trilermi začína. Autor sa vyhral nielen so zápletkou, no s každou jednou postavou a jej charakterom. Urobil tak z diela realistický príbeh s reálnymi postavami, ktoré by ste mohli stretnúť niekde v obchode či v škole. Dokázal nám pripomenúť, že dobré meno apostavenie ešte neznamená dobrý charakter. Každý niečo skrýva.

Keď som si pred spaním ľahol a otvoril Pasáž (Albatros, 2018) alebo Slučku (Albatros, 2019), knihy ma vďaka väčšiemu obdĺžnikovému formátu obkľúčili a vťahovali svojou hypnotickou energiou a doslova ma uzatvorili v obraze. Bol som ochotný dívať sa celé minúty na výjavy, ktoré vo svojom vedecko fantastickom diele ponúka švédsky autor Simon Stalenhag a aj fyzicky mi vytvárali dočasný literárny domov. Široké plochy, chmúrnejšia atmosféra. Výjavy doliehajú ako pokročilá fáza spánku v bode zlomu. Ten moment, ktorý si dobre nepamätáte a ráno sa chcete rozpomenúť, pretože v chaose surreálnych obrazov hľadáte orientačný význam. Ako nevedomie zakladá na skúsenosti, ani Simon Stalenhag nemení kurz a nezabúda na realitu, nevytvára novú, naopak, kreatívne ilustruje minulosť, rozširuje jej stigmy a čitateľa necháva v izolovanej pustine plnej abstraktných mechanických figúr. Vynárajú sa, ponúkajú priestor na hru a objavovanie. Obria mechanická kačička, reklamy, neóny v diaľke ako prstence na fabrickom monumente. V Pasáži je svet masírovaný konkrétnymi reklamami, vynucuje si nové obzory vnímania, iné, aké poznáme a máme osvojené. Absentuje tu kolektívnejší pohyb, združuje sa tu minimum postáv a áut, všetko konanie ústí z izolácie, no aj tá je konfrontovaná s niečím väčším a v niečom aj deštruktívnym. Minimálne svojimi proporciami. Zatiaľ čo Pasáž obsahuje väčší podiel hry, aj monumenty pôsobia detsky, Slučka sa snaží o dospievanie prostredia i postáv. Chce, aby sme detailom rozumeli do hĺbky. Sú tu skice, prepracovanejšie roboty v pohybe, systematická práca s technikou. V oboch knihách sa komponujú prvky využívané i v žánroch steampunk, cyberpunk, seapunk, solarpunk a iné. Opticky majú knihy blízko aj ku grafickej identite poľského ilustrátora Jakuba Różalského. Čerpá z národného folklóru, tradícií, realizmu a harmóniu dotvára bojovými robotmi. Paradoxné je, že hoci svet kníh Pasáž a Slučka evokuje obdobie po apokalypse, sú dosť pacifistické. Je tu plno nordických domčekov s hrejivými svetlami. Slúžia ako oázy bezpečia v krajine bohatej na monštruózne stavby pôsobiace ako neporaziteľní giganti z prostredia virtuálnej reality. Akákoľvek militantná rovina nie je riešením, narušila by už zdevastovaný svet a pripravila by ho o pokoj, aký znáša v dôsledku fatálnych udalostí. Simon Stalenhag vytvára literatúru v akej hľadá potenciál samoty a odlúčenia. Oba stavy podrobuje skúškam a nastavuje im zrkadlo novej reality stojacej na základoch toho, čo poznáme.

Selah - Nechcená nevesta je síce román zasadený do prostredia kvázi novoveku, no inak je postavený predovšetkým na romantickej línii. Spočiatku som sa trochu obával, či nepôjde podľa anotácie len o ďalšiu variáciu na Selekciu a či nebude príbeh príliš presladený. Napokon som sa ale dočkal zábavného deja s postavami, ktoré v sebe skrývajú viac, než sa na prvý pohľad zdá. Na svoje si prídu najmä tí čitatelia, ktorí uprednostňujú dynamickejšie dianie bez opisov a úvah postáv. Náročnejší z nich možno zaváhajú, ale Anna Bright si určite zaslúži šancu. Jej román je príjemným zážitkom a v záplave všemožných fantazijných bojov je vítaným osviežením. Román sa vyznačuje určitou vznešenosťou, keďže hlavné postavy sa pohybujú v najvyšších spoločenských kruhoch. Vzhľadom na cieľovú skupinu a zameranie deja nečakajte spletitú politickú situáciu či riešenie vážnych kríz, ale vzťahové peripetie mladej princeznej na ceste za hľadaním vhodného manžela. V tomto smere musím vyzdvihnúť krásnu obálku, ktorá verne reflektuje obsah a pôsobí skutočne pútavo. Hrdinka Selah je vykreslená verne a vôbec mi tu neprekážala jej počiatočná naivita. Keďže žila za múrmi paláca, o reálnom svete toho naozaj nemusela veľa vedieť. Postupne sa však, našťastie, čoraz viac dostáva do obrazu a aj jej dôverčivosť sa pomaly obrusuje. Nečudo, nápadníci sú dokonalí, príťažliví a zaujímaví a vybrať si spomedzi nich toho pravého je náročná úloha. Občas ma síce zamrzelo, že jednotlivé kráľovstvá neboli prepracovanejšie, ale nepovažujem to za nič hrozné. Anna Bright nám to vynahradila pri postavách, ktoré vám prirastú k srdcu a ich osud vám nebude ľahostajný. A to tak pri hrdinoch, ako i záporákoch. Napokon, práve darebáci väčšinou tiahnu dej a komplikujú život svojim pozitívnejším náprotivkom. Medzi nich patrí napríklad Selahina macocha, ale aj príslušníci obávanej krajiny Imperija... Čo tiež oceňujem, je rýchle čítanie, pretože text je členený na krátke kapitoly. Knihu tak odporúčam aj tým čitateľom, ktorí so žánrom iba začínajú alebo mladším ročníkom, ktoré ešte nezvládajú veľa textu naraz. Nenáročnosť evokuje aj autorkin rozprávačský štýl, vyznačujúci sa jasným vyjadrovaním bez zbytočného balastu a dlhých súvetí. Trochu ako päsť na oko však pôsobili moderné prvky v danom dejisku, ktoré nemali žiadne reálne opodstatnenie a nezapadali do celkového obrazu Selahinho sveta (napr. rádio). Možno však ide len o žmurknutie po čitateľovi, aby očakával pestrejšie motívy v pokračovaniach série. V Nechcenej neveste sa totiž pozrieme iba do dvoch ríš a Selahina misia nie je ani zďaleka na konci. Kniha ma bavila, ide o odpočinkové čítanie, ktoré vás zaujme a občas vylúdi úsmev na tvári. Nerieši žiadne mocenské boje či smrteľné nebezpečenstvá (aspoň nie primárne), vezie sa na vlne romantiky a iskrivých dialógov. Nechajte sa teda uniesť aj vy a nasadnite na palubu lode Osud spolu s hlavnou hrdinkou...

Etzlerova novinárska kariéra dokazuje, že ešte stále je možné kombinovať úspech s vernosťou faktom a osobnou integritou. Autor knižného rozhovoru Jindřich Šídlo (teraz sa venuje politickej satire) mal pri vedení rozhovoru s Etzlerom situáciu uľahčenú životným i profesionálnym príbehom svojho respondenta. Stačilo mu postupne vyťahovať jednotlivé body z jeho životopisu, aby skúseného reportéra dostal k vyrozprávaniu skoro až neuveriteľných epizód a dramatických skúseností. Pritom vôbec nemusí ísť iba o zážitky z vojnových oblastí, keď novinári stoja v reportážnych vstupoch s nepriestrelnou vestou a prilbou na hlave. Novinár, ktorého si pamätáme predovšetkým ako reportéra Českej televízie v Číne, stihol takpovediac globálnu kariéru a, navyše, v extrémne konkurenčnom prostredí mediálnych spoločností. Stačilo v jednej chvíli pred skoro tridsiatimi rokmi dať prednosť komfortu a dnes by Etzlera poznali iba ľudia z fachu ako overeného dramaturga televíznych kultúrnych programov. Na takej pozícii totiž začínal televíznu profesiu v ostravskom štúdiu ešte tesne pred Nežnou. Jeho snom a túžbou však bolo niečo iné. Po revolúcii spolu s priateľkou odleteli do Spojených štátov. Komplikovaný americký sen Krajina Hemingwaya, Steinbecka a Ginsberga mu od prvej chvíle ukazovala mnohé iné, neprívetivé a často až odporné tváre. V kníhkupectvách zistil, že najčítanejšia je Danielle Steelová. Chýbala mu práca (a teda príjem), lepšia angličtina i dobré kontakty. Nič v úvode nefungovalo tak, ako sa na americký sen patrí. Namiesto New Yorku zakotvil v mormonskom Salt Lake City. S českými i slovenským emigrantmi mal prevažne mizerné skúsenosti. Ani miestni neznamenali veľkú výhru. V tom čase vlastnil cestovný pas jeden z desiatich Američanov. Absolútna väčšina z nich neopustila ani len hranice svojho štátu. A mnohí obyvatelia Utahu boli pokryteckí, lživí a rasistickí. “Rovnako ako je dnes Trump.” Nakoniec prišlo aj na New York, lebo tam sa po skončení turistického víza mohol ľahšie stratiť v davoch ľudí s cudzím prízvukom. Vrátiť sa nechcel. Vlastne ani nemohol - mesačný prenájom maličkého kumbálu s matracom na zemi bol lacnejší ako letenka domov. Až po ôsmich rokoch a po prácach opatrovateľa obéznych seniorov, umývača okien vo výškach a čašníka nastala v Etzlerovom živote etapa s titulkom CNN. Začalo to pomocou pri rozvážaní ľudí z televízie po Denveri pri reportovaní o streľbe na strednej škole v roku 1999. Vďaka vlastnej neodbytnosti to nakoniec vyšlo a Etzler bol prijatý do CNN na reportérsku prácu. V službe faktom Rozprávanie o práci pre CNN je atraktívne a s odstupom času zaujímavé pripomenutím, ako sa zmenila Amerika i mediálny svet. CNN si strážila (na rozdiel od Foxu) “elitársku pozíciu”. To však neznamenalo nič iné ako elementárnu úctu k faktom. Etzler odmieta obvinenia z toho, že CNN nadŕžala demokratickým prezidentom a prísnejšia bola na republikánskych. “Ako novinári musíme informovať o tom, čo sa deje.” Ak je jednoducho Trump hrubý a arogantný (a Obama bol slušný a zmierlivý), žiadna televízia to nemôže zmeniť, jedine v mene niečoho prekrútiť. Čech v službách CNN spomína na relatívne zlaté preddigitálne časy, keď bola jednoduchšia orientácia v zdrojoch. Nešetrilo sa na náročnej a nákladnej novinárčine. Celých osem mesiacov mohol pracovať napríklad na reportáži o pašovaní ozbrojencov do Iraku. Pri reportérskej práci z vojnových oblastí musel riešiť staré dilemy o verejnom záujme či ochrane zdrojov. Ťažké bolo (a je) presvedčiť miestnych, že nemá nič spoločné s armádou. A nezabudnúť na to, že “žiadna reportáž, žiadny záber nemá cenu ľudského utrpenia”. Ochrana ľudí, s ktorými alebo o ktorých sa točí, nie je novinárska etika, ale základná ľudská slušnosť. Po nástupe Foxu bolo ťažšie ustrážiť neutralitu, lebo ľudia si zvykli od reportérov počúvať o amerických vojakoch ako o “good guys” alebo “our guys”. Iným pokušením bol tzv. embedding, keď v roku 2003 novinári sprevádzali americké tanky na ceste do Iraku a boli nonstop s vojakmi v akcii. Ustrážiť emócie a rozlíšiť sympatie k zasahujúcim jednotkám od kritiky neoprávneného vojenského dobrodružstva dokážu iba profesionáli. Novinárski nomádi si nevyberajú, a tak sa Etzler v roku 2005 ocitol v Berlíne, kde šéfoval pobočke CNN. V ríši stredu Do Číny Etzler odišiel, lebo našiel partnerku i nového zamestnávateľa. Stal sa stálym spravodajcom Českej televízie. Namiesto vojnových nebezpečenstiev, rakiet a mŕtvych civilistov odhalil charakter čínskeho režimu s inými formami krutosti a neslobody. Tu sa naučil odolávať tlakom miestnych agentov, ale aj ľudí z vlasti. Strach z ohrozenia vzťahov so silnou ríšou bol a je nepriateľom nezávislej novinárskej práce. Čínsky režim sa o novinárov “stará” aktívne. Poniektorých vyhostí alebo na krátko uväzní. Všetkých monitoruje a špehuje s použitím moderných technológií. Etzlerovi sa najvážnejší materiál podarilo získať práve počas návštevy českých socialistov v Pekingu. Vtedy točil o mentálne postihnutých, ktorých úrady odchytávali, aby zadarmo otročili v tehelniach pozdĺž Žltej rieky. Po ôsmich rokoch Etzler skončil v Českej televízii a začal so životom na voľnej nohe. Ostatné roky veľmi intenzívne zisťuje, aké sú vymoženosti i hranice novinárčiny v digitálnej ére, keď sa novinárom aspoň na chvíľu môže stať hocikto so smartfónom a sociálne siete sa v jednej zo svojich metamorfóz hrajú na médiá. Vlastne je to jednoduché Dnes uznávaný reportér žije v Amsterdame, ale dosť veľa trávi aj v Česku. V závere je osobnejší. Rozpráva o vzťahoch, sklamaniach a očakávaniach. Slobodne glosuje vlastné životné pocity. Už teraz je vďačný za splnené sny a ambície. Rozmýšľa aj nad tým, ako prežiť bez ujmy dobu falošných správ, trollov, zmanipulovaných zásahov do politických kampaní a éru populistických politikov. Uznáva talentovaných mladých novinárov, ktorí sa rozhodli pre poctivú novinársku prácu. Aj to je odpoveď na šírenie nezmyslov. “Organizmus napadnutý bacilmi sa bráni.” Etzler je v priebehu celého knižného rozhovoru sympaticky prostý. Nepúšťa sa do žiadnych veľkých spoločenských a politologických analýz. Nevŕta sa v psychológii divákov a čitateľov. Je to novinár-praktik. A vie, že jediné, čo môže spraviť, je sľúbiť poctivú novinársku robotu, pri ktorej bude dokumentovať realitu a prinášať fakty. Až také jednoduché to je.

Marián Kubicsko má na svojom konte už niekoľko kníh, napríklad knihu Veža elfov, ktorá je voľným pokračovaním Pohrobka (autorom je Štefan Konkoľ), ale aj zatiaľ dvojdielnu sériu Potvorobijci. Spomínané príbehy sú zo žánru fantasy a osobne ma Dardaria zaujala najmä témou onlinových hier. Nepovažujem sa za hráča, kedysi som hrala pár hier, teraz si s priateľom sem-tam niečo zahráme. Po bližšom náhľade na príbeh som však zistila, že hlavná postava vlastne hry vôbec nehrá. Predstavte si klasickú strednú školu, kde sú rôzne skupiny študentov najmä športovci a šprti. Ide pomerne o stereotypné rozdelenie postáv, na druhej strane čitateľ sa v deji ľahko zorientoval. Oskar je prototypov dobrého športovca, skvele hrá florbal, má frajerku a zdá sa, že je všetko dokonalé. Keď ho však vyhodia z tímu a príde o kamarátov aj priateľku, zisťuje, že k športovcom už nepatrí. Pomoci sa mu dostane od Benyho a Zuzy, dvojica „šprtov“ ho zachráni pred nakladačkou a vtedy prvýkrát začuje názov Dardaria. Dardaria je onlinová hra, v ktorej si vytvoríte postavu a plníte rozličné úlohy. Ako to už v hrách býva, získavate schopnosti, nechýba mágia, príšery a rôzne nástrahy. Keďže sa hrá online, môžete komunikovať s ďalšími hráčami a bojovať proti nimi alebo si pomáhať. Keby si Oskar prečítal predošlé tri vety jeho prvá návšteva Dardarie by určite nebola taká zmätená ako v knihe. Lenže Oskar nikdy nehral a tak sa ako úplný nováčik len ťažko dostáva do obrazu čo sa vlastne deje. Záchranou sú práve Beny a Zuza, neskôr ďlaší gameri, ktorí sú na škole. Svet Dardarie je vymyslený naozaj výborne, všetko pôsobí realistiky a veľmi ma bavilo sledovať ako sa Oskar nad všeličím čuduje a netuší čo má robiť. A toto je obrovská výhoda knihy. Nie je určená pre gamerov a hráčov, ktorí majú svoj jedinečný slovník. Niekoľko výrazov sa v knihe vyskytuje, ale vďaka Oskarovej neznalosti ich každý pochopí. Navyše na konci knihy je praktický slovníček, ak by to niekomu robilo problém. V príbehu je viacero skvelých momentov, ktoré sa mi veľmi páčili – spolupráca celého tímu vo virtuálnom svete, utužovanie priateľstva, ale aj zážitky z reálneho sveta. Dardaria ukazuje aj možné nástrahy, ktoré so sebou hry prinášajú a v konečnom dôsledku nezabudne poukázať na to, že aj náš svet je plný dobrodružstiev. Kniha sa čítala rýchlo vďaka jednoduchému jazyku a pomerne rýchlemu spádu deja. Dve dejové línie – reálna a virtuálna sa dobre prepájajú a dopĺňajú. Trochu ma mrzeli určité stereotypy v postavách, napr. šprti a gameri nemusia byť vždy zlí v športe, škaredí alebo utiahnutí. Oskar to zisťuje na vlastnej koži, takže trošku tento stereotyp vyvracia, ale skôr až po subjektívnom zážitku a ja by som rada ukázala, že aj pekné baby alebo pohybovo nadaní chalani hrajú. Taktiež spoznávanie postáv bolo pomerne povrchné, veľa sme sa o nich nedozvedeli s výnimkou Oskara, ale inak sa kniha skôr zameriava na dej ako taký. Je to trochu škoda, myslím, že príbehu by to dodalo na hĺbke a keby bol o pár strán dlhší vôbec by to neprekážalo. Ako výborný bonus ešte spomeniem ilustrácie, ktoré sú v knihe a skvele zachytávajú najmä prostredie hrania a Dardarie. Spolu s vydarenou a pútavou obálkou a celkovým grafickým prevedením k príbehu skvele pasujú. Veľká pochvala patrí umelcom Brian Terrero a Klaudia Bulantová. Dovoľte Dardarii, aby vás zobrala na dobrodružstvo naprieč dvoma realitami. Nepochybne zaujme chlapcov i dievčatá, ale trúfam si povedať, že má čo ponúknuť aj „starším“ čitateľom. Príbeh ľahko zaujme a postupne ukáže čaro i nástrahy hrania. Už dávno nie som na strednej, ale aj tak som sa rada vrátila do tohto obdobia a prostredia mládeže.

Najočakávanejšia YA fantasy kniha roka! Prvý diel trilógie Zväzky mágie. Krvavec je jednou z tých kníh, ktorá vzbudí obrovský záujem hneď po vydaní. Priznám sa, že som sa naň tešila od momentu, ako som sa dozvedela, že sa ho dočkáme v slovenskom preklade. V zahraničí žal jeden úspech za druhým a na internete som naň našla množstvo pozitívnych recenzií. Priznám sa, že len málokedy si zisťujem informácie o knihách dopredu, no pri tomto titule som urobila výnimku. Prečítala som toľko kladných hodnotení, že moje očakávania už od začiatku boli poriadne vysoké. Veľký plusový bod má u mňa kniha už len za krásnu obálku, ktorá rozhodne zaujme hneď na prvý pohľad a perfektne vystihuje dej knihy. Dej je sústredený okolo postavy Aurelie, ktorá ovláda krvavú mágiu a vidí duchov. V jej kráľovstve je mágia bez výnimky trestaná smrťou, a to aj napriek tomu, že je následníčkou trónu. Každý deň sa preto bojí, či ju Tribunál - najvyšší orgán, ktorý hľadá a trestá bosorky, neodhalí a neobesí. Po nešťastnej súhre udalostí musí utiecť a skryje sa ako slúžka v susednom kráľovstve. Nielenže sa snaží prísť na spôsob, ako zachrániť svoj život, ale zároveň myslí aj na život ľudí v jej kráľovstve, pretože im chce prinavrátiť ich slobodu. Čaká ju tak neľahká cesta, po ktorej však smerovala veľmi precízne. Ako postava mi bola mimoriadne sympatická. Oceňujem, že z nej autorka neurobila sebeckú, uplakanú chuderku, ale naopak odvážnu ženu, ktorá bojuje za to, čo chce. Aj napriek tomu, že bol príbeh práve o nej, dostali pomerne veľký priestor aj vedľajšie postavy. Mnohé z nich zasiahli do deja vo veľkej miere, no našlo sa aj pár takých, ktoré boli tak trošku nevyužité. Všetky však skvelo dotvárali atmosféru príbehu. Tak isto oceňujem svet, ktorý autorka vytvorila. Bol vcelku jednoducho rozdelený na ľudí, ktorí dokážu využívať mágiu a na tých, ktorí sú bežnými smrteľníkmi bez výnimočných schopností. Okrem toho bola samotná mágia rozdelené na rôzne druhy, pričom najväčšiu pozornosť dostala krvavá mágia, ktorú ovládala aj Aurelia. Bola poňatá skôr temnejším spôsobom, pričom nechýbalo aj pár mrazivých scén. Bol to vynikajúci nápad sa na mágiu pozrieť trošku detailnejšie, pretože v mnohých knihách sa väčšinou mágia spomenie bez toho, že by sa nejako dopodrobna riešila. Crystal mala vymyslený svoj vlastný svet s vlastnými pravidlami a nebála sa ho naplno rozviť. Tak isto musím uznať, že Crystal zvolila veľmi svižné tempo, až som mala niekedy pocit, že sa snaží veci a situácie príliš uponáhľať. Párkrát sa mi dokonca stalo, že sa naraz udialo toľko dôležitých momentov, že som si musela danú časť prečítať ešte raz alebo dvakrát, aby mi nič neušlo. Väčšinou sa pri knihách deje opačný jav, kedy dej stagnuje, no v tomto prípade by mi trošku spomalenie nevadilo. Dej sa však neskôr uberal pomerne jednoduchým smerom a aj napriek tomu, že sa mi čítal veľmi dobre, čakala som, že nám autorka aspoň niečo vsunie medzi riadky. Mala som však pocit, že niektoré informácie boli až príliš okaté a chýbala im istá tajomnosť. Čitateľ tak nemusí vôbec zapnúť mozgové závity, pretože v podstate všetko dostane rovno naservírované. Nehovorím, že je to zlé, len mi občas dobre padne, keď musím aj ja na isté detaily prísť. Záver knihy tým pádom tiež nebol až takým prekvapením, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať a v podstate sa ho dalo aj predvídať. Aj napriek tomu však musím povedať, že som si čítanie užila. Po dlhšej dobe sa mi dostal do rúk zaujímavý námet, pri ktorom autorka nechala voľne plynúť svoju fantáziu a vytvorila tak niečo nové. Téma bosoriek a mágie je pre mňa veľmi vďačná, séria Príbeh čarodejnice patrí k mojim najobľúbenejším. Páčilo sa mi, že mal dej hlavu aj pätu, isté smerovanie, ktorého sa bez väčších či menších odbočiek držal a ponechal si svoju kvalitu počas všetkých kapitol. Krvavec patrí k jednej z mála kníh, pri ktorej ma bavili aj opisy. Tým, že bol dej založený najmä na dialógoch a smeroval dynamicky dopredu, mi vynikajúcu padlo sa pri nich trošku zrelaxovať a utriediť si myšlienky z čítania. Aj napriek tomu, že obsahoval pár chybičiek krásy, ktoré som spomenula vyššie, ho hodnotím ako kvalitný začiatok novej série, ktorá ma rozhodne potenciál. Pevne verím, že ho autorka rozvinie a že ďalšie časti budú ešte lepšie. Práve pre isté nedostatky som sa rozhodla nakoniec pre štyri lajky. Plný počet si nechávam pre zvyšné diely, pri ktorých mi, pevne verím, padne sánka až po kolená. Pokiaľ máte chuť na kvalitné fantasy s prvkami mágie, určite siahnite po tomto titule.

Connell a Marianne sú každý z úplne iného cesta, no aj napriek tomu ich to k sebe veľmi priťahuje. Sú ako magnety. Nemôžu bez seba existovať. Ich vzťah je však komplikovaný. Aj keď obaja pochádzajú z rovnakého mesta, ich rodinné zázemie je odlišné. Marianne je dobre zabezpečená, zatiaľ čo Connellova matka robí všetko pre to, aby dokázala vytvoriť budúcnosť pre svojho jediného syna. Život je zaujímavý. Niekedy spojí aj nespojiteľné. To len ľudia si vytvárajú bloky, prečo niečo nemôže byť tak, ako to je. No je to normálne. My sme predurčení na to, aby sme si komplikovali život a to sa nezmení. Hrdinovia v diele si dobrovoľne sťažujú situácie a čitateľ sa z toho ide zblázniť. Vidí, čo postavy nevidia, a vie, čo zostáva nevyslovené. Počas čítania som si uvedomila, že by nebolo na škodu, ak by sme sa tiež mohli na svoj život pozrieť s odstupom a robiť iba tie správne rozhodnutia. Ale asi by nám to uškodilo, pretože človek potrebuje chyby na to, aby ho formovali, rovnako, ako boli zlé okamihy nevyhnutné pre tieto literárne postavy. Prečítať či neprečítať? To bola otázka. Zas ma nalákal silný marketing tejto knihy. Je všade a oháňa sa všakovakými oceneniami. Hm, no to nič neznamená. Mohli by pokojne tvrdiť, že dielo napísal jednorožec, aby sa dobre predávalo. Marketingové ťahy sú účinné aj na mňa. Nerada to priznávam, ale je to tak. Z nudného braku dokážu vytvoriť strhujúci román, ktorý by si mal prečítať každý, lebo inak to neprežije. Neprežil by existenciu na Zemi bez daného veľdiela. Na druhej strane si to však takýto veľmi oceňovaný kúsok poriadne odskáče, ak nie je tým, čím tvrdí. Pár „zbožňovaných a oceňovaných“ príbehov už mám za sebou a bola to čistá katastrofa – hlavne pre mňa, potom pre vydavateľstvo a nakoniec pre samotnú knihu, ktorá ani nevedela, čoho sa dopustila. Keď som zbadala Normálnych ľudí, chcela som vedieť viac. No nejaký hlások mi šepkal: „Preboha, nerob to. Nestojí to za to! Od toho ruky preč. Hneď!“ To ma lákalo ešte viac. Ale až po osobnom odporúčaní som ignorovala všetky varovania. Toto musím mať! Na prvých stranách som príšerne šomrala: „Do čoho som sa to zas namočila? Veď ja takéto knihy už dávno nečítam. Musím to zvládnuť do konca a prisahám, že takúto hlúposť viackrát neurobím. Čo som si myslela? Nebaví ma čítať o problémoch mladých.“ Ja som tiež mladá, no každé dielo je o tom istom. Námet mnohokrát požutý a vypľutý, aby si ho mohol privlastniť ďalší autor. Čo je na minulosťou poznačenom dievčati a skoro zlom chlapcovi také jedinečné? Všetci vieme, ako to skončí. Spisovateľka napíše pár „naozaj nečakaných“ zvratov a do toho hodí šťastný koniec a je vymaľované. No Normálnym ľuďom som takýmito myšlienkami veľmi krivdila. Áno, zdalo sa, že to nemá originalitu, ale vonkoncom to tak nebolo. V niečom boli iní. Nad príbehom musí človek rozmýšľať. Hlavní hrdinovia nevyhľadávajú drámy, drámy vyhľadávajú ich. To je jeden veľký rozdiel, ktorý som postrehla a ocenila ho. Berú život taký, aký je a vedia, že nie je len o šťastných chvíľach. Sú to normálni ľudia, ktorí sú fackaní z každej strany, ale tie najsilnejšie facky si spôsobujú sami. Na stránkach sa rozoberá neúcta k sebe samému a aký obrovský vplyv má na ďalšie vzťahy. Na to, aké osoby priťahujete. Následky sú hrozné. Čitateľ nečaká na šťastný koniec, pretože v tomto príbehu vidí reálny život. Kniha ukazuje, čo všetko sa môže pokaziť, keď jedna strana nechápe tú druhú, no človek, ktorý toho veľa prežil, to pozná veľmi dobre a dokáže sa aspoň s niečím stotožniť. Asi nie so všetkým, ale aj to málo stačí na to, aby si dielo obľúbil. Mám pocit, že táto novinka je pre všetkých. Nedokázala som ju zavrieť. Musela som ju dočítať. Prekvapilo ma, aká bola dobrá a ako otvorene ťala do živého. Nehrala sa na romantiku. Keď sa na to pozerám spätne, vôbec nebola romantická. Ak áno, už dávno by som jej popriala príjemný let von oknom. No keďže ju mám stále v izbe, tak prešla testom. Príbehom nás sprevádzajú dve hlavné postavy, aj keď je rozprávač vševediaci. Autorka dokonca neuznáva zaznačenie priamej reči, takže žiadne úvodzovky nečakajte. Myslela som si, že to bude rušivé, ale opak bol pravdou. Dej plynul neuveriteľnou rýchlosťou a výborne sa čítal. Časom sa na to dá zvyknúť. Síce neviem, ako by dopadlo čítanie nahlas, lebo keď som čítala niektoré pasáže, až na konci som zistila, že to nie sú myšlienky postáv, ale vyslovené vety... To by predstavovalo problém, no keď si knihu čítate sami pre seba, nie je to zložité. Dáva vám všetko zmysel. Je použitá retrospektíva, takže sa preskakuje z jednej udalosti na druhú, aby sa potom všetky fragmenty uzavreli do celku. Musíte byť pozorní, aby ste pochopili. Nie je to žiadny fádny zlepenec. Treba sa na to sústrediť. Dala som na radu a túto novinku som si prečítala. Čudujem sa, že je taká, aká mala byť. Ocenenia si naozaj zaslúži. Páčila sa mi. Prekvapilo ma to, keďže som si myslela, že takéto príbehy už dávno nečítam. No toto bolo iné. Bolo to úprimné, reálne, plné myšlienok na zamyslenie. Normálni ľudia sa nám pokúšajú priblížiť situácie, ktoré sa v živote dejú. Hlavne také, ktoré vedú k nepochopeniu druhého človeka a potom sa všetko náhle pokazí. Ako čitatelia môžeme ziapať na postavy, no tie nás aj tak nepočujú. Ako reálni ľudia si však málokedy uvedomujeme, čo sa práve v našich životoch odohráva, a čo by sme mali urobiť inak, aby sme sa vyhli sklamaniu. Kniha je vynikajúca. Určite si z nej dokážete niečo zobrať, ale ak hľadáte iba oddychovú literatúru, tak sa na ňu radšej ani nepozerajte. Príbeh potrebuje „rozmýšľajúceho“ čitateľa, nie "rekreanta“, ktorý by uvítal relax.