Kanadský a oceňovaný spisovateľ prináša poetický príbeh o dvoch chlapcoch, ktorých spájajú osamelosť a pochopenie. Krutú realitu vyvažujú magickým, podmorským svetom stvoreným ich vlastnými fantáziami. Podmorské kráľovstvo je idylické a nejestvuje v ňom smútok zo spoločnej straty rodičov - avšak priateľstvo dvoch zranených chlapcov je čoskoro narušené a ohrozené rozmazávaním hraníc medzi svetom imaginárnym a tým skutočným. Čo ak je svet, ktorý stvorila fantázia, nebezpečný? O knihe Chlapec, ktorý patril moru som počul veľa a zároveň málo. Spoznal som ju vďaka slovenskej obálke (ktorá je mimochodom krásna a jednoduchá) a akosi vždy, keď som bol na Martinuse či iných stránkach, sa znenazdajky objavila, no bližšie som o nej nevedel nič. Azda iba to, že som z nej mal pocit, že bude akýmsi strateným klenotom - čítalo ju totižto nie veľa ľudí, no názory zato boli prevažne plné chvály. Takže som mal nejakého tušáka, že to bude kniha pre mňa. Recenzie a názory sľubovali poetický, lyrický magicko-realistický príbeh o dvoch kamarátoch, a keď sa mi naskytla možnosť si knihu prečítať, neváhal som - a spravil som to najlepšie rozhodnutie, aké som mohol. Neviem ani poriadne kde začať, no jedno je isté: príbeh, ktorý nájdete v tejto knihe je prekrásny. Keď som otvoril knihu a začítal sa, nevedel som sa od nej odtrhnúť. Autor ma ihneď vtiahol do deja, ovanul ma sviežim morským vzduchom a ja som podľahol jeho čaru a nechal som sa unášať vlnami tohto príbehu. Samotná dejová linka mi spočiatku neprišla - hoci som si čítanie knihy nesmierne užíval - nejaká výnimočná a unikátna, jej sila sa skôr ukrýva v tom, že je to ľudský príbeh, príbeh o ľuďoch, ich životoch, vzťahoch a osudoch. To, čo ju robí vskutku výnimočnou je spôsob, akým je napísaná, akým je podaná. Rozprávač mi bol nesmierne sympatický - bol jednoduchý, typický pre svoj vek, a jeho pohľad na svet i na jeho kamaráta Luca bol prekrásny. Emócie, ktoré cítil a opisoval, boli skutočné a realistické a hoci všetky jeho myšlienkové pochody mali melancholický podtón, sem-tam sa preukázala tá detskosť a hravosť, ktorú ja mám v knihách veľmi rád. S Lucom sa príjemne dopĺňali - na jednej strane bol Luc tichý, menej zhovorčivý, väčšmi tajnostkársky, no autor dokonale vystihol fakt, že to, čo ľudí spája, sú emócie a pocity, ktoré dokážu na tom druhom pochopiť. Nedá sa povedať, v čom si rozprávač s Lucom boli odlišní a v čom podobní, pretože boli oboje. Obrovský triumf tejto knihy je, ako som spomínal, spisovateľ. Nedokážem slovami vyjadriť, ako tento autor umne a priam prekrásne spriadal slová do viet a vety do jednotlivých kapitol. Ak čítate blog dlhšie, viete, akú veľkú mám slabosť na knihy, ktoré sú poeticky a lyricky napísané, a nič nie je dokonalejšie, keď sa spojí krásny príbeh s ešte krajším písaním - čo je práve prípad Chlapca, ktorý patril moru. Čítať tento román bol hotový zážitok - autor uhrančivý príbeh podáva tak, že to pripomína more. Pri čítaní prvého odseku cítite škrekot čajok a svieži vánok, onedlho vstúpite do vody a ostanete sa vznášať na hladine. No a po zvyšok príbehu vás autor svojim lyrickým a vyšperkovaným jazykom iba ťahá väčšmi ku dnu. Možno sa vám zdá, že preháňam, no naozaj je táto kniha taká nádherná. Už v kdesi v polovici som si bol stopercentne istý, že sa pridá na môj zoznam úplne najobľúbenejších kníh a pravdupovediac, ak by som sa necítil kvôli tomu divne a trápne, pokojne by som si knihu prečítal znovu, hneď v tejto chvíli, hoci som ju dočítal iba nedávno. Aj cez to, že je knižka útla a číta sa naozaj rýchlo a jednoducho, ponúka príbeh s obrovskou škálou emócií a má sa čím pýšiť. Myslím si, že tie ocenenia, chvály a recenzie si právom zaslúži. Nejestvuje jediného detailu, ktorý by som vytkol, tobôž nie niečo, čo by sa mi vyslovene nepáčilo. Nuž, určite vám už je jasné, že táto knižôčka ma doslova očarila. Vôbec som nepredpokladal, že si tak uchopí moju pozornosť a pravdupovediac, absolútne som neočakával, že si ju zamilujem tak veľmi. Ak ste Chlapca, ktorý patril moru, nečítali, ihneď to napravte. Nebudete ľutovať (a poďakujete mi).

V poslednom čase som čítala dosť veľa kníh od severských autorov. Nebolo to inak ani pri ostatnej. Knihu s dlhým názvom V každom okamihu sme ešte stále nažive napísal autor Tom Malmquist. Má nádhernú jednoduchú obálku plnú optimizmu. Tá je však v kontraste s obsahom knihy. Tom a Karin čakajú svoje prvé vytúžené dieťa. Budúca mamička sa však necíti dobre. Najskôr príznaky prisudzuje chrípke a neskôr sťažené dýchanie tehotenstvu. Keď sa jej stav začína zhoršovať, rozhodnú sa ísť do nemocnice. Diagnóza všetkých šokuje. Karin ma akútnu leukémiu a ich život začína naberať iný smer. Ich malé dievčatko sa podarí zachrániť včas. Žiaľ Karin svoj boj o život po niekoľkých dňoch prehráva. Pre Toma je to zdrvujúce a jeho život sa ocitá v troskách. Zo dňa na deň sa musí naučiť byť otcom na plný úväzok. Svoje trápenia opisuje práve v tomto románe. Hneď vám môžem napísať, že nejde o žiadny sladký román so šťastným koncom. Ide o veľmi (pre mňa) depresívny príbeh. Najhoršie na všetkom je, že je reálny. Že sa to stalo a že sa to deje ľuďom okolo nás. Mnohí z nás si niektoré veci v živote neuvedomia skôr, kým sa im nestane tragédia. Táto kniha presne ukazuje, aké ťažké je stratiť niekoho blízkeho a aké náročné je sa s tým vysporiadať. Obzvlášť, keď zostanete len vy a maličké dieťa. Dieťa ktoré ste mali vychovávať spolu. Hneď po prvej kapitole som si povedala, že kniha je neskutočne reálna. Pocity, aké prežíva niekto, kto privezie svojho blízkeho do nemocnice a v tej chvíli mu nemá ako pomôcť. Tá bezradnosť, stres a tlak vás dostanú. Tom celý pobyt v nemocnici a neskôr aj doma opisuje veľmi detailne. Máte pocit, že ste tam s ním a máte potrebu ho objať a utešiť ho. Ako však utešiť muža, ktorý prišiel o svoju milovanú partnerku? Tom v románe píše aj o časoch, keď sa s Karin zoznámili. Oživuje spomienky na ich spoločné chvíle. Okrem toho čitateľovi približuje vzťahy s rodičmi. Aj vďaka tomu si uvedomíte, že nič nie je ideálne. Ani prílišná opatera o svoje dieťaťa. Potvrdíte si aj to, že alkohol v rodine vie narobiť poriadny neporiadok. To všetko ešte zaklincuje úradná byrokracia. Tú poznáme všetci, ale s akými nástrahami sa musel popasovať Tom, vám bude ľúto aj za neho. Pri čítaní som si musela chvíľu zvykať na úpravu textu. Všetko je v jednej „kope“. Opisy aj dialógy. Po pár stranách som si však na tento štýl postupne zvykla a čítanie už bolo jednoduchšie. Nenechajte sa odradiť. Kniha rozhodne stojí za prečítanie. Je tak reálna, že vám je z toho smutno. Hoci v príbehu je aj jedno svetielko, krásne zdravé dievčatko menom Lívia, viackrát budete mať slzy na krajíčku. Nie raz si poviete, že život je nespravodlivý. Na túto knihu musíte mať chuť. Keď sa však do nej pustíte, tak vás osud Toma bude zaujímať stále viac a viac. Až sa dostanete k dojímavému záveru.

Po nádhernej knihe o zvieracích potomkoch a rodičoch Čo má kengura vo vaku alebo ako zvieratá vychovávajú svoje mláďatá, prichádza vydavateľstvo Albatros s ďalšou knihou od Pavly Hanáčkovej. Tentokrát ide o vážnu tému ohrozenia zvierat. Zvieratá v ohrození alebo ako môžeme pomôcť ukáže deťom zraniteľnosť prírody. Knižný trh sa začína stále viac a viac zapĺňať aj knihami o životnom prostredí. Keďže my ľudia ho ničíme, je načase, aby sme sa začali venovať aj jeho uzdraveniu. Toto všetko zostane na pleciach našich detí a preto každá kniha s touto témou je vítaná. Navyše táto je plná prekrásnych ilustrácií, ktoré ma na svedomí Lihn Dao. Okrem toho, že deťom priblížia pri čítaní obsah, tak sú rozkošné a vtipné. Čo majú spoločné panda červená, sviňucha kalifornská a koala? Možno to vyznieva ako vtip o zvieratkách. Žiaľ nejde o žiaden vtip. Všetky spomenuté zvieratá sa totiž nachádzajú v Červenom zozname ohrozených druhov. Hneď v úvode knihy sú deti vtiahnuté do problémov, ktorými naša príroda trpí. Najhoršie je, že za väčšinu ohrozenia môže práve človek. Ďalšie strany sa už venujú siedmym oblastiam, kde sa ohrozené živočíchy nachádzajú. Kniha tak deti prevedie polárnymi oblasťami, ale aj púšťami. Zistia, prečo sú dôležité pralesy, hory aj trávnaté oblasti. A samozrejme sa ponoria aj pod hladinu oceánu a nazrú aj na korálové útesy. O každej jednej oblasti sa dozvedia všeobecné informácie a čím sú ohrozené. K tomu všetkému sú pridané aj konkrétne živočíchy, ktoré sú na pokraji vyhynutia. Čo sa mi však páči je fakt, že vždy je napísané, ako by sa tomuto stavu dalo predísť. Záver knihy radí deťom, ako sa dá prírode pomôcť a ochrániť ju. Možno sa to bude zdať ako drobnosti. Pokiaľ by ale každý z nás urobil nejakú drobnosť, tak by sa na našej planéte určite žilo zo dňa na deň lepšie. Hoci možno nedokážeme zachrániť celý dažďový prales, môžeme zachrániť aspoň svoje okolie. Nesmierne sa teším, že takéto knihy sa dostávajú medzi deti. Som si istá, že majú zmysel. Táto kniha dá veľa nielen deťom, ale aj nám dospelým. S deťmi môžete diskutovať a rozoberať konkrétne problémy a možno sa inšpirujete a vytvoríte si vlastný projekt na záchranu životného prostredia vo svojom okolí. Kniha je určená pre deti od 6 rokov. Obrázky sa však budú páčiť aj tým menším. Kniha je krásna a teším sa, že sa mi dostala do rúk. Čarovné obrázky si vás aj vaše deti podmania. Čo je však najdôležitejšie, čítanie tejto knihy má zmysel. Hoci by sa do detského podvedomia dostala iba štipka toho, čo sa v knihe píše. Ja však verím, že vďaka uvedomelým rodičom sa deti začnú správať k prírode s oveľa väčšou úctou a nebudú ju brať ako samozrejmosť. Pokiaľ je možnosť priviesť deti na túto cestičku vďaka knihe, tak prečo nie?

odohrávajúci sa vo viktoriánskom Londýne nás vtiahne do deja už pri čítaní prvých kapitol a čas venovaný jeho čítaniu jednoznačne nie je márnym! Iris pracuje v továrni na výrobu bábik, no jej najväčším snom je stať sa maliarkou. Dokázať zachytiť každý jeden okamih vôkol nej. Jej sen však dlho nie je možné naplniť. To všetko sa však zmení v deň, keď na ulici spozná Silasa. Miestneho čudáka, ktorý preparuje zvieratá. Vďaka nemu sa stane modelkou známemu maliarovi Louisovi Frostovi, členovi prerafaelistického bratstva, ktorý ju začne učiť maľovať. Ich pôvodne pracovný vzťah sa zmení na veľmi silné puto, ktoré len tak ľahko nič nezlomí. Nie je to však len Louis, ktorého Iris dokázala tak očariť. Silas od ich prvého stretnutia nedokáže myslieť na nikoho iného než na nádhernú rusovlásku Iris, ktorou sa stáva úplne posadnutý. Predstavuje si, ako by mohlo vyzerať ich stretnutie, fantazíruje o ich budúcnosti a vyhľadáva všetky príležitosti, aby mohol túto záhadnú krásku opäť raz stretnúť. Musím sa priznať, že spočiatku som si knihou nebola istá. Mierne ma odrádzala obálka a ani s príbehom som nebola až tak stotožnená. Opäť raz sa mi však potvrdila toľkokrát opakovaná pravda – nesúď knihu podľa obalu! Tu to platí hneď niekoľkonásobne! Už prvé stránky knihy ma nesmierne zaujali a postupným gradovaním som sa do príbehu čím ďalej, tým viac zamilovávala. Príbeh veľkej lásky, posadnutosti a umenia odohrávajúci sa v päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia dokáže už na začiatku vtiahnuť do deja! Autorkin talent na opisy nás okamžite presunie do prostredia viktoriánskeho Londýna – do továrne na bábiky, medzi umelcov túžiacich po sláve, do nevestincov či medzi ľudí, ktorí každý deň bojujú o prežitie. Okrem vyššie spomínaných postáv spoznávame aj postavu malého chlapca Albieho, ktorý spolu so svojou sestrou zápasí s chudobou. Pozorujeme jeho veľkú túžbu po krásnych a zdravých zuboch a tiež jeho vnútorný boj – chrániť sestru alebo varovať Iris? Jeho osud ma zasiahol zo všetkých najviac a počas čítania som mnohokrát obdivovala silu tak malého chlapca. Celkovo hodnotím Továreň na bábiky ako veľmi kvalitné čítanie, ktoré jednoznačne stojí za prečítanie! A rozhodne sa tomuto románu zaslúži venovať väčšia pozornosť. Pre mňa to je jedna z najlepších kníh, aké som tento rok zatiaľ prečítala! Dokáže ju nejaká prekonať?

Vďaka Ilustrovanému atlasu najčudesnejších prehistorických zvierat spoznáte „jednorožca“ aj najväčšieho hada všetkých čias. „Stará a veľká ako človek. (Ale plochá ako palacinka!)“ Alebo: „V 19. storočí si ľudia z ich stavcov vyrábali nábytok. (Netušiac, že je to 40 miliónov rokov stará fosília.)“ Presne takto - sviežo a originálne - odsýpajú komentáre k dávno vyhynutým zvieratám z pera švédskej architektky a po novom aj ilustračno-literárnej ikony Maje Säfströmovej. Aby som nezabudla, jeden opisuje primitívne vodné zvieratko s menom Dickinsonia costata a druhý Basilosaura, historicky prvú veľrybu, tvarovo podobnú úhorovi. Dielko s názvom Ilustrovaný atlas najčudesnejších prehistorických zvierat vyšlo tento rok vo vydavateľstve Albatros, nadväzujúc na Ilustrovaný atlas neuveriteľných faktov o zvieratách. Mix pôsobivých ilustrácií a mimoriadne záživných faktov zafungoval rovnako ako v debute, takže kniha si podmaňuje deti aj dospelých po celom svete. Vrátane kritikov. Maja Säfströmová sa k téme zvierat pritom dostala len náhodou. Kamarát ju požiadal, či by nenakreslila chobotnicu, a tak to skúsila. Popri tom si však o osmonohoch kadečo načítala a nadchlo ju to natoľko, že ilustráciu rovno obohatila o pár faktov. Komentovaná, čiernou fixkou namaľovaná chobotnica sa stala kráľovnou Instagramu. A Maja matkou novej metódy, na ktorej (opäť na nadšený podnet zvonku) napokon postavila aj svoj knižný debut. (Na druhú a tretiu knižku, tentoraz zameranú na zvieracie mláďatá – slovenský preklad by mal vyjsť na jeseň – ju už nemusel nahovárať nikto.) Povedzme si však na rovinu: ilustrácie zvierat s popiskami sami osebe zas nie sú až taký prevratný nápad. Čím si to teda tá Švédka všetkých opantáva? Nuž, v prvom rade samotnými kresbami. Nesmierne dobre sa na ne pozerá. Asi najmä preto, že sa nachádzajú na onej šťastnej hrane štylizovanosti a hodnovernosti. Inými slovami, vyzerajú síce rozprávkovo, no zároveň vynikajúco sprítomňujú skutočnú podobu zvierat. Esenciu ich pôvabu a svojrázu, dalo by sa tiež povedať. Maja má dar vystihnúť to podstatné. Ako vizuálne, tak aj slovne. Jej opisy sú exaktné a hravé zároveň (často necháva prehovoriť aj zvieratá samotné) a znejú tak, ako by „klasický“ zvierací atlas opisovali svojim kamarátom na pieskovisku samotné deti. V knihe nájdete viac ako stovku živočíchov, vrátane pradávnych príbuzných žiráf, goríl či jeleňov a garantujem vám, že pokiaľ nemáte paleontologické vzdelanie, o väčšine z nich ste dosiaľ nepočuli. No schválne, ktoré zvieratko malo na hlave päť očí a klepetom zakončený chobot? Odpoveď nájdete na dvojstránke medzi Haikouichthysom a Camerocerasom. A ešte upozornenie na záver: v knihe nenájdete žiadne dinosaury, hoci niektoré z exemplárov sú prehistorickým plazom na nerozoznanie podobné. Maja Säfströmová sa im vyhla zámerne, aby z ich tieňa konečne vyslobodila dosiaľ jediného známeho hlodavca s rohom či cicavca pripomínajúceho kríženca koňa a gorily. A mnoho a mnoho ďalších. Howgh.

V súčasnosti sú médiá bohaté na ekologické varovania znázorňujúce krutý osud podmorských tvorov. Výkričníky vyskakujú okolo spôsobu existencie, prístupu k prírode. Stav aktuálnych vecí sa už nejaví ako vedecké blúznenie, ale stáva sa hmatateľnou hrozbou v našom spoločnom prostredí. Čoraz sympatickejšie sú kroky zabraňujúce tejto katastrofe. Najviac ju cítia tí, pre ktorých more nie je zónou odpočinku, ale plnohodnotným domovom. Voda ako domov Geografická poloha mora v príbehu Chlapec, ktorý patril moru, nie je v dovolenkovej destinácii. Nachádzame sa v Kanade, kde tvorí kulisa mora domov pre dospievajúcich mladých mužov. Jeden z nich sa po rodinnej tragédii ocitá vo Villenevue u starostlivých a statočných starých rodičov. Musia sa vnútorne izolovať od svojich pribúdajúcich rokov a vytvoriť pre rozprávača príbehu bezpečné miesto pre život. To sa darí najmä vďaka priateľstvu s twainovskou figúrkou Lucom Bezeauom. Ten sa vyrovnáva so súkromnými krivdami bohatou fantáziou. Pretavuje ju do skíc, ktoré nesprevádzajú len jeho vzácne výmysly, ale aj spomienky na dôležité chvíle. Ich častým svedkom je práve rozprávač príbehu. Nemá za sebou nikoho mocného, jeho mama je po fatálnej dopravnej nehode paralyzovaná a fyzicky sa javí ako do spánku zakliata šípková Ruženka. Stále je však tu. Držaná pri živote prístrojmi, bez žiadnych nádejných signálov. Je svedkom rodiny, ktorá by sa po smrti starých rodičov rozplynula v nekonečnosti mora. Tí nechcú vychovať tuláka, hoci prirodzený záujem o divoké okolie tieto inštinkty u rozprávača prebúdza. Pohľad na prítomnosť v akejkoľvek forme je silnou autorskou stránkou Denisa Thériaulta. Nie je sociálny kritik, ale skromný sprievodca. Skôr nechá priestor na zázrak, aký sa medzi mladými hrdinami bezproblémovo uchytí. Ťarcha skutočnosti zostáva až na čitateľovi - ten dostáva bohatý priestor na názor, cíti váhu situácií a želá hrdinom pokoj a poriadok, hoci naokolo je masívny val záhadných hĺbok a nepokojných vĺn. Kanada a Austrália? Austrálska spisovateľka Dymphna Cusack napísala na konci šesťdesiatych rokov minulého storočia romám Obhorený strom. Príbeh zachytával aktuálne konflikty - vojnu vo Vietname, znovuobjavenie identity, stratu blízkych, ľahostajnosť voči sociálne slabším. V tomto románe obmývalo more kus zeme, kde sa naplavili globálne traumy. Plocha mora zahaľuje diaľku, kontinuitu medzi tu a tam, zakrýva kontexty problémov. Necháva miniatúry veľkého sveta bez dozoru a vyššieho poriadku ležať na Bohom zabudnutej pláži. Aj v románe Chlapec, ktorý patril moru je v pozadí prítomné more a pod vplyvom počasia vykazuje svoju ničivú moc, ale aj blažený pokoj. Denis Thériault tiež rozdeľuje dominantný konflikt medzi širšie spektrum postáv, ich fyzická zraniteľnosť a psychická labilnosť sú ideálne parametre pre plnší význam ich emocionálneho rozpoloženia. Svojimi osudmi na seba nestrhávajú pozornosť, pretože ich vzťahy sú v dynamike doby banálne, aj keď obsahujú existenciálnu hĺbku. Dovolenkové čítanie? Chlapec, ktorý patril moru vo výbornom preklade Kristíny Hečkovej spolu s nápaditou obálkou na prvý pohľad evokuje ideálneho kandidáta na dovolenkové čítanie. Nechcem vytvoriť subjektívnu esej o tom, čo je to dovolenkové čítanie, pretože v skutočnosti nevytvára žiadny žáner a voľba je individuálna. Čo odporučiť na leto? Neviem. Na čo máte chuť. Ak si idete oddýchnuť od svojich problémov a potrebujete sa smiať, dajte si v bare na pobreží drink a tešte sa z prítomnosti druhých. Ak idete na dovolenku počúvať more a upratať si v hlave, tak Chlapec, ktorý patril moru je naozaj vhodný kandidát. Kniha nerieši vaše problémy, ale ukazuje bohatý príbeh nádeje, ktorá nemusí byť nevyhnutne ideálna a správna. Thériault presviedča, že čierna sa dokáže stratiť v slanej modrej vode.

V nehostinnom kúte Kanady, kde vietor prečesáva husté hrivy lesov a vzdúva morské vlny, kde oblohou víria albatrosy a v tuhej zime prikrýva krajinu hlboký sneh, vzniká veľké priateľstvo osamelých chlapcov, ktorých spája odvaha, viera v sny, v akúsi mágiu, či spoločný nie príliš pozitívny osud. Spoločne unikajú do magického podmorského sveta vo vlastnej fantázii, snívajú o mieste, kam skutočne patria. Miesto, ktoré zahojí ich žiaľ zo straty rodičov. Ale o akú stratu vlastne ide? Je všetko to, čomu verili, pravda? Alebo sa občas dejú zázraky? Postupne sa však pre jedného začne vytrácať hranica medzi svetom fantázie a reality a ten druhý stojí pred veľkou úlohou: zachovať vernosť kamarátovi na ceste, ktorá nevyhnutne speje do tragédie. Čoho všetkého je teda fantázia schopná? Doslova všetkého. Dokáže ublížiť, ale dokáže aj pomôcť prekonať bolestivé dni, či dodá nádej, až začneme veriť tomu, že zázraky sa naozaj dejú. A v tejto knihe ich nie je málo. Chlapec, ktorý patril moru je krásne poeticky napísaná kniha, ktorú nemôžete nemilovať. Získa si vás spojím jazykom, príbehom, ale zároveň aj osudom dvoch malých chlapcov, ktorí na svoj vek sú príliš vyspelí. Asi preto, že obidvaja si nesú vo svojom živote svoj trpký osud, ktorý ich musel zoceliť. Príbeh sa zdá byť jednoduchý, no autor krásne vykreslil prostredie bičované zúrivými vetrami, snehom. Do deja zakomponoval priateľstvo, lásku, rodinu, smrť, nádej, vieru, zázraky, odvahu, strach, istý sarkazmus voči Bohu, túžbu po zázemí a bezpečí, skrátka všetko to, čo je súčasťou života a nikoho to neminie. Títo dvaja chlapci nie sú obyčajné deti. Keď jeden upúšťa uzdu fantázie, druhý sa ho snaží krotiť. Keď jeden sa rúti do maléru, druhý je na tejto ceste spolu s ním. Kniha je teda viac ako len o priateľstve medzi dvoma malými chlapcami. Je o živote. O smutných chvíľach, o viere v zázraky, o úcte, o kráse, o harmónii. Autor necháva dej pomaly plynúť, všetko sa nám zdá až príliš reálne. Sny sa stávajú súčasťou reality a to vedie k veľkej tragédii. Pre mňa silné dielo, o ktorom bude čitateľ ešte dlho premýšľať. V jeho vedomí ostane akýsi záblesk z prečítania, príbeh bude mať stále pred očami a vždy mu vyčarí úsmev či smútok na tvári.

CooBoo nemohlo prísť s trilógiou DIMILY (skratka vytvorená z písmen anglického názvu) v lepšom čase. Je ako stvorená na tieto teplé dni, kedy človek veľmi rád vypne a uloží sa kamsi do tieňa s dobrou knihou. Atmosféru zvyšuje aj prostredie slnečnej Kalifornie a horúce vášne, ktoré zmietajú hrdinami tejto oceňovanej série. Kiná nedávno s úspechom atakovalo filmové spracovanie Bozku (After), a cieľová skupina daného žánru je očividne hladná po ďalších emočne nabitých príbehoch. Romány Estelle Maskame sú tými pravými, ktoré dokážu čitateľa priklincovať a pohltiť až do samého záveru, vyvolávajúceho túžbu po pokračovaní. Kniha Vieš, že ťa milujem? vám totiž nedovolí nudiť sa, a napriek tomu, že ide v podstate o ľúbostný príbeh, spracúva viacero aktuálnych problémov. Obálka knihy pôsobí ako obal DVD, čo však nevadí ani to nie je celkom mimo. Text je totiž dynamický a odvíja sa rýchlo ako prestrihy na filmovom plátne. Postavy si vás okamžite získajú, a to aj napriek tomu, že nemusia hneď na prvý pohľad vyzerať sympaticky. To sa týka hlavne Tylera. Spočiatku sa zdá, že pôjde o typické klišé o rozmaznanom, večierkami a dievčatami zhýčkanom mladíkovi, no postupne odhaľuje svoje skryté stránky, vďaka čomu sa z neho stane hrdina, ako sa patrí. Jeho vzťah s Eden je prakticky už vopred poznamenaný nechuťou, keďže ich rodičia (Edenin otec a Tylerova matka) sa vzali a odrazu z nich má byť veľká (milujúca?) rodina. Eden však spoznáva nových súrodencov až po troch rokoch, počas ktorých si vytvorila o nových bratov rôzne obrazy. Tylerovo sebavedomie ju neskutočne irituje, ale nemá šancu vyhnúť sa mu. Aj preto s ním trávi čoraz viac času a hoci si je vedomá nebezpečenstva jeho príťažlivosti, nemá dosť síl odolať zakázanej vášni... Vzorec trochu neistého dievčaťa a zlého chlapca očividne stále funguje aj po "iks" spracovaniach. Estelle Maskame sa ho však podarilo ustáliť v dobre napísanom príbehu, ktorý vzbudí vašu zvedavosť. Najviac práce si autorka dala s hlavnými hrdinami, ostatní sa v deji ukazujú jednoducho ako mladší bratia, vymetačky večierkov alebo nevšímaví rodičia. Čo sa mi celkom nepáčilo, je myšlienka, že silná láska dievčaťa dokáže pomôcť chlapcovi prekonať problém s drogami. Kiežby to bolo také prosté! K tomuto žánru sa však ľahšia cesta hodí, a ak to vyburcuje u čitateliek ochotu pomáhať zblúdeným dušiam, nech je tak! Vieš, že ťa milujem? je letná oddychovka cieliaca na témy blízke mladým ľuďom. Využíva pritom zaužívané námety a cestičky, no vďaka rozprávačskému talentu si vás dokáže získať. A to hlavne ak máte vek na hranici dospelosti, kedy sú emócie vybičované na maximum. V tejto knihe ich totiž nájdete neúrekom.

Iskra [ z anglického originálu Spark], pokračovanie megahitu Tinta od Alice Broadwayovej, je mimoriadne príjemným prekvapením. Po skončení prvej etapy príbehu sa hlavná hrdinka Leora dozvedá, že je polovičná Neoznačená, čo jej v spoločenstve Označencov narobí nemalé problémy. Okrem toho, že sa na ňu susedia a známi dívajú ako na cudzinku, starosta Longsign má pre ňu návrh, ktorý vo svojej zúfalej situácií nemôže odmietnuť. Týmto návrhom je odísť do Featherstonu, kde bude robiť špiónku. Featherstone je kolónia, v ktorej žijú Neoznačenci, a okolo ktorej bol kedysi dávno postavený múr, ktorý mal Označencov brániť pred ich neoznačenými susedmi. Leora túto ponuku zo začiatku odmietne, ale argument, že by mohla zistiť informácie o svojej biologickej matke, ju dostatočne presvedčí o tom, že sa ta musí vydať. Keď dorazí do Featherstonu, rýchlo si privykne na nevôľu, ktorú k nej obyvatelia prechovávajú a dozvie sa veľmi veľa o svojej matke, ocovi a ostatných príbuzných. Nakoniec sa musí Leora rozhodnúť, na ktorej strane barikády bude stáť. Pripojí sa ku Označencom, medzi ktorými sa narodila, alebo sa zastane Neoznačecov, ku ktorým patrí. Rád by som sa vyvaroval chronickému porovnávaniu s jednotkou, avšak bez toho to nepôjde. Iskra má oproti jednotke oveľa lepší príbeh, a to na plnej čiare. Gradácia je úplne bezchybná, napätie sa dá doslova krájať, o nečakané zvraty nie je núdza... prekvapivých prvkov je tu teda veľmi veľa, čo ma nesmierne potešilo. Ale! Vždy tu nejaké ale musí byť, bez toho to jednoducho nefunguje. Tým ale je zhruba prvých päťdesiat strán, ktoré mali podľa mňa patriť stále do Tinty, keďže sa venujú tomu istému. Jednoducho detailne rozoberajú záverečný ceremoniál, vďaka ktorému sa prišlo na to, že Leora je polovičná Neoznačená. Týmto je kniha na moje pomery dosť krátka a mohlo by sa z jej potenciálu vyťažiť oveľa viac. Z nasledujúcich kapitol je ale priam cítiť napätie, keďže Leora robí špióna pre starostu. Veľmi sa mi páčila rozličnosť týchto dvoch kultúr, ktoré sú neuveriteľne odlišné a predsa majú spoločný vznik a príbehy. Ďalším mínusom, ktorý oberá príbeh o dostatočnú noblesu, je Leora sama. Keďže je veľmi ľahké presvedčiť ju o vlastnej pravde, dobre sa ňou manipuluje, čo využívajú skoro všetci. Navyše je priveľmi nechápavá, keď vy už tušíte, čo sa deje, ona nemá o tom ani potuchy a s pokojným svedomím si vkráča priamo do jamy levovej, čo ma nesmierne iritovalo. Ak ide autorke o to, aby vykreslila postavu, ktorá si musí prejsť zrodom, nejakou osobnou premenou, aby svet videla inak, potom jej tento zámer pomerne vychádza. V opačnom prípade stojí na zamyslenie jej vykreslenie dievčaťa, ktoré možno zmení svet a doterajší rád v ňom. V takejto podobe je jednoducho stereotypné, šablónovité, YA literatúra má potenciál, aby svoje hlavné hrdinky s niečím ozvláštnila. Prečo ním teda mrhať? Musím však pochváliť štýl písania, ktorý bol neuveriteľne ladný a kvôli tomu som si čítanie veľmi užil. Stránky opäť odsýpali. Dej si pokojne plynul, text sa menil pred očami na živé výjavy z jednotlivých scén. Kvalita sa tomuto dielu zaprieť teda nedá. Po všeobecnej úvahe knihe dávam 95 percent, keďže to bolo rapídne zlepšenie sa oproti jednotke. Tejto série by ste teda mali dať šancu a prečítať si ju. Keď by sa aj stalo, že vám hlavná hrdinka nesadne, nič to, Alice vám ponúkne oveľa viac zaujímavých vecí, ktoré stoja za vašu pozornosť!

Začínam si myslieť, že priezvisko Dahl predurčuje jeho nositeľov stať sa majstrom slova. Žiarivým príkladom je klasik Roald Dahl, v súčasnosti rezonuje i nórsko-americká spisovateľka psychotrilerov Alex Dahl. A na poli krimi sa zrodila ďalšia autorka daného mena - Julia Dahl, ktorá si takisto razí vlastný štýl. Vyznačuje sa temnou atmosférou, ťaživými dilemami a neistým koncom. V tomto smere musím pochváliť obálku slovenského vydania, kde sa odráža duch príbehu. Aj ten je zahmlený a postavený často na domnienkach a dohadoch. New York je bežným dejiskom rôznych žánrov, ale aj tu sa podarilo autorke načrieť do menej prebádaných vôd. Čitateľov uvádza do prostredia viac-menej uzavretej komunity Židov v štvrti Brooklyn, na čo odkazuje aj samotný názov Neviditeľné mesto. Ako je možné vyčítať z úryvku, Neviditeľné mesto sa pohráva s dvoma základnými námetmi - zavraždenou ženou a traumou spôsobenou z matkinho odchodu. Hlavnou hrdinkou - a zároveň ústrednou postavou série, keďže kniha je jej úvodnou časťou - je novinárka Rebeka Robertsová. Prácou v New Yorku sa naplnil jej žurnalistický sen, no i ten má svoje úskalia. Prejavia sa napríklad vo chvíli, keď dostane za úlohu napísať článok o zločine spojenom s ortodoxnou židovskou komunitou. Platia v nej prísne (ne)písané pravidlá, a polícia nie je schopná plne preniknúť cez jej hrubé múry. Rebekina matka ju ako malú opustila, aby sa vrátila späť do brooklynskej štvrte a k svojmu náboženstvu. Rebeka tak rozbieha pátranie v dvoch smeroch - jednak chce zistiť, čo a kto stojí za krutou smrťou ženy, a popri tom sa dozvedieť viac o osude svojej matky, a tým aj o tom svojom. Napriek tomu, že by sa tým mohol jej osobný život diametrálne zmeniť... Dej sa odohráva v priebehu desiatich dní a za ten čas stihne prejsť Rebeka určitým vývinom. Julia Dahl v nej vytvorila postavu, ktorá má čo ponúknuť aj do budúcna. Sériu naštartovala pomerne kvalitne, i keď úvod knihy je trochu pomalší. Nech vás to ale neodradí. Neviditeľné mesto síce nie je založené primárne na nečakaných zvratoch alebo silno dramatických situáciách, ale dokáže si udržať vašu pozornosť. Páči sa mi, ako sa autorka pohrala s oboma hlavnými námetmi a jeden umne prepája s druhým. Úzka súvislosť poskytuje priestor na rozohratie ďalších motívov, aby spolu vytvorili komplexný príbeh. Text je tvorený prevažne dialógmi, čo mne osobne veľmi vyhovuje. Mám radšej dynamickejšie texty než rozvláčne opisy alebo prienikdy do vnútra postáv. Toho sa dočkáme i tu, ale skôr všetko vyplynie z diania, než by nám to Julia Dahl priamo servírovala. Aj preto ostávam jej fanúšikom a určite siahnem aj po ďalších častiach série.