Spoločenstvo čarovných jednorožcov združuje ľudí z celého sveta, ktorí milujú jednorožce. Úlohou jeho členov a členiek je zdokumentovať všetko, čo sa o týchto jedinečných bytostiach vie, a ochrániť ich, kedykoľvek sa dostanú do problémov. A my sa teraz môžeme stať jeho súčasťou tiež! Ako? Vďaka krásnej publikácii od Albatrosu, ktorá mapuje činnosť ľudí milujúcich jednorožce a všetky dostupné informácie o nich. Na začiatku sa nám prihovorí 101. prezident Spoločenstva Selwyn E. Phipps a rozpovie nám, ako sa sám do spolku dostal. Prečítame si o histórii Spoločenstva a na záver knihy aj o tom, čo je potrebné na to, aby doň niekto mohol vstúpiť. Čo je však najdôležitejšie, knižka nám odhaľuje informácie o čarovných a tajomných tvoroch, o ktorých existencii mnohí pochybujú, nie však my, tí, čo sme po nej siahli, pretože túžime vedieť viac! Jednorožce existujú a sú ešte úžasnejšie, než sme dúfali! Na mape sveta si môžeme prečítať, aké druhy sa vyskytujú v jednotlivých kútoch Zemegule, ako ich nájsť a dokonca ako sa pri stretnutí s nimi správať, či, naopak, čomu sa vyhnúť. Každý jeden zo siedmich známych druhov jednorožcov má svoje špecifické vlastnosti a schopnosti a ku každému sa viaže legenda či história, s ktorou by mal byť každý pátrač po jednorožcoch oboznámený. Sú, samozrejme, aj vlastnosti, ktoré majú všetky druhy spoločné – a to mágiu, vernosť, pôvab, láskavosť a silu. Naučíme sa rozoznávať ich stopy, aby sme pri pátraní v teréne vedeli, na ktorý druh jednorožca sme narazili, kedy a v akých prírodných podmienkach jednotlivé druhy hľadať, ako sa tieto čarovné tvory dorozumievajú, čím sa živia, jednoducho všetko, čo by mala správna príručka obsahovať. Spoločenstvo čarovných jednorožcov sa s nami podelilo o všetky svoje vedomosti. Čím vás však kniha nadobro dostane, sú ilustrácie. Už dávno som v rukách nedržala takú krásnu, vizuálne prepracovanú publikáciu. Každá jedna strana je malým umeleckým dielom, hýri farbami a radosťou. Ak si chcete spraviť dobrú náladu, toto je jednoznačne niečo, čo vám v tom pomôže. Spoločenstvo čarovných jednorožcov ilustrovali Harry a Zanna Goldhawkovci a Helen Dardiková a spoločne vytvorili pastvu pre oči. Zo stránky na stránku skáču úžasné jednorožce, každý roh zdobia kvetinové vzory, v knihe sa ukrýva aj mesačná obloha s popraškom miliónov hviezd. Kniha o takých majestátnych a dobrých tvoroch ani nemohla vyzerať inak! Takže či už milujete silné Horské drahokamy, láskavé Lesné kvety či nespútané Púšťové plamene, jednoducho všetky jednorožce, táto knižka do vašej výbavy určite patrí! Zhrnutie Povinnosť pre každého pátrača a každú pátračku po čarovných a majestátnych bytostiach, akými sú jednorožce!

Po romantike a detských knihách prišiel opäť čas aj na triler. Tichá pacientka od Alexa Michaelidesa vyšla vo vydavateľstve Lindeni a zaujala ma nielen obálkou, ale aj anotáciou. Navyše ju chválila skvelá knižná blogerka Petra, preto som neváhala. Alicia Berensonová žije v šťastnom manželstve so svojim mužom Gabrielom. Ona je slávna maliarka, on známy fotograf. Jedného večera však zaznie z ich domu šesť výstrelov. Alicia z neznámych príčin zabije svojho manžela. Od tej chvíle prestáva rozprávať. Ako siréna láka každého psychoterapeuta. Každý chce prelomiť jej mlčanie. Pokúsi sa o to aj Theo Faber. Psychoterapeut, ktorý sa kvôli tomu, aby sa k nej dostal, vzdá stáleho miesta. Putuje do Grove, kde liečia Aliciu. Je však naozaj dobré, ak začne Alicia rozprávať? Čo ak svojim rozprávaním potopí príliš veľa ľudí? Za začiatku sa dej trochu vliekol. Začínala som mať obavy, či to bude kniha pre mňa. Potom sa rozbehol tak, že ani netuším, ako som knihu dočítala. Iba som otáčala krátke kapitoly a dychtivo čítala, čo bude ďalej. Autor príbeh rozpráva cez psychoterapeuta Thea Fabera. Hoci ma spočiatku rušilo príliš veľa textu bez dialógov, neskôr mi to už bolo jedno. Hlavne preto, že autor píše pútavo a vtiahol ma do deja. Motív príbehu s pacientkou, ktorá mlčí, je fascinujúci. Navyše sa mi páčilo, že na pozadí celého príbehu sa odohráva grécka tragédia. Autor sa s čitateľom pohráva až do posledných strán. Niekoľko zvratov vás úplne zmätie. Samotné finále je brilantné a šokujúce zároveň. Na to, že ide o autorov debut, je tento psychologický triler skutočnou lahôdkou. Ak máte radi psychologické trilery, určite si neváhajte prečítať aj Tichú pacientku. Táto kniha sa vám dostane pod kožu a nebudete ju chcieť odložiť, kým nedostanete všetky odpovede. Ja som mala pri čítaní niekoľko verzií motívu. Žiadna z nich sa napokon neukázala ako pravdivá. Za mňa: jednoznačne skvelá kniha. Ďakujem za tip, Peti. Pokiaľ mám správne informácie, tak sa chystá aj film čerpajúci námet z tejto knihy. Verím, že bude stáť zato. Prečítajte si najskôr knihu. Veď všetci vieme, že kniha je vždy lepšia.

Melmoth je žena, ktorá kedysi dávno bola potrestaná za svoje hriechy – naveky má naboso putovať po svete a čakať na spásu, ktorá nikdy nepríde. Jej osudom je sledovať životy ľudí okolo seba a súdiť ich činy. Pre niektorých teda predstavuje trest a pre iných zase vykúpenie. Je to práve táto podivná bytosť, ktorá spája osudy ľudí v tejto knihy. Nie je totiž len o Helen, ale aj o jej priateľovi Karelovi, jeho partnerke Thei a o ďalších postavách, ktoré spája len to, že sa buď s Melmoth osobne stretli, alebo si vypočuli rozprávanie tých, ktorí mali tú česť. Dej je preto vyrozprávaný nielen ústami tajomného rozprávača, ale aj skrz listy, denníkové zápisky, ba dokonca prostredníctvom niečoho, čo pôsobí takmer ako výskumná práca s poznámkami pod čiarou. Vďaka tomu je čítanie o čosi zaujímavejšie, nakoľko dej sám osebe neponúka veľa dobrodružstiev. Autorka mi prostredníctvom týchto zápiskov a rozprávaní ponúkla príbehy plné srdcervúcich osudov a ťažkých skúšok, ktoré na mňa hlboko zapôsobili. Hlavne tým, ako očividne sa ma nesnažila citovo vydierať a niektoré príbehy vďaka tomu boli až strohé. Čo však na mňa očividne zapôsobiť malo, boli opisy vnemov. Temné myšlienky a nepríjemné pocity, ktoré boli pochmúrne a miestami ma hlboko znepokojovali – pričom určite nepomáhalo, že som knihu čítala po tme. Pričom každý kúsok ďalšieho príbehu ďalšej osoby mal s tým predchádzajúcim spoločné ešte niečo okrem Melmoth, a to filozofické vyznenie. Pretože autorka sa neustále vracala k tematike hriechov a previnení. Rozhodnutí, ktoré priniesli veľa bolesti a niekedy aj smrť; rozhodnutia, ktoré robili rôzni ľudia z rôznych pohnútok, či už išlo o vlastnú pohodlnosť, strach, či dokonca lásku. Zakaždým museli vďaka Melmoth čeliť následkom svojho konania, museli sa prizerať tomu, čo sa stalo s ľuďmi, ktorých ich rozhodnutia najviac zasiahli. A v strede toho všetkého som našla Helen, úplne obyčajnú, snáď až fádnu a nevýraznú ženu, ktorá žije takmer až asketicky. Od začiatku je pritom jasné, že si mnohé veci odopiera a samu seba trestá za niečo, čo spáchala. Pričom jej vlastný strach a obavy ju postupom času a prečítaných príbehov (pretože v knihe je to práve Helen, kto je čitateľom/poslucháčom týchto príbehov o Melmoth) trápia čoraz viac, vyvolávajú v nej znepokojivé predstavy a sľubujú potrestanie za činy, ktoré spáchala. O tom v skutočnosti je táto kniha. Nie je to fantastický príbeh o prekliatej žene. Ide predovšetkým o hlboko psychologické rozprávanie, v ktorom Melmoth predstavuje zosobnenie ľudského svedomia, pričom každý človek mu musí skôr či neskôr čeliť. Pretože v tom momente, keď výčitky dosiahnu najvyššiu úroveň a príde Melmoth, sa skutočne ukáže, kto je aký – pretože niektorí pred tým, čo urobili, radšej utečú, niektorí si dokonca siahnu na život, a iní zase pochopia, že nakoniec je vždy čas snažiť sa svoje previnenia odčiniť a požiadať o odpustenie tých, ktorým sme najviac ublížili. Niekedy aj nevedomky. Melmoth je miestami hlboko znepokojivým gotickým románom, no hlavne psychologicky a filozoficky silným rozprávaním o sile svedomia a o vyrovnávaní sa s následkami vlastného správania. Pričom toto posolstvo mi bolo vyrozprávané prostredníctvom príbehov hneď niekoľkých rozličných osôb. Vďaka tomu som mala možnosť sledovať rôzne situácie a rôzne pohnútky rôznych ľudí, ktorých nakoniec dobehlo ich vlastné svedomie. Posolstvom knihy však nebolo vyvolať vo mne pocit, že by som mala začať s pokáním – skôr ma mala presvedčiť o tom, že nikdy nie je neskoro pokúsiť sa napraviť svoje omyly. A to sa jej aj podarilo.

Dievčatá sa strácajú neustále. Aj týmito slovami sa začína podcast s názvom Dievčatá, kde nás moderátor West McCray zoznamuje so Sadie, hlavnou devätnásťročnou hrdinkou knihy, ktorá zmizla bez jedinej stopy po tom, čo jej trinásťročnú sestru Mattie zneužili a zavraždili. Sadie je teda na ceste za pomstou, odhodlaná vinníkovi vrátiť oplátku - no ako všetci dobre vieme, veci nie sú jednoduché a všetko sa začína komplikovať. Miestami nahliadame do mysle hlavnej hrdinky, zlomenej, odvážnej a zároveň plnej hnevu, no vzápätí sa zoznamujeme s celým jej životom prostredníctvom podcastu, ktorý navštívia jej najbližší. Skončí sa niekedy chaos, ktorý sa začal po smrti mladšej sestry? Dolapí Sadie vinníka? A vráti sa vôbec domov? Courtney Summers nebolo pre mňa tak celkom neznáme meno. Vedel som, že je to autorka niekoľkých kníh, ktoré sa ihneď stali bestsellermi či získali niekoľko literárnych cien. Avšak u nás akoby si ju nikto nepovšimol, hoci sa na internete a na rôznych blogoch vravelo neustále. Keď táto autorka vydala svoj ďalší román s názvom Sadie, knižka s dievčaťom bez tváre na obálke urobila dieru do sveta. Behom pár dní sa stala bestsellerom, na sociálnych sieťach pribúdalo recenzií ako komárov počas letných nocí a autorka zaň dostávala (a ešte stále dostáva) jednu literárnu cenu za druhou, takže ako vám, aj mne tento "triler, ktorý si nesmiete nechať ujsť" rovnako ukradol pozornosť. Viete si teda predstaviť, aký som bol nadšený, že sa ku knihe môžem dostať v preklade a nevedel som sa dočkať, kým sa do nej začítam. Nuž, a tento strhujúci román som prečítal za necelé dva dni. Popravde, netuším ani kde začať. Táto kniha je taká navrstvená a plná nuáns, že by sa o každej dalo menovite rozprávať i celé hodiny. Začnem asi s tým, že málokedy ma o "kvalite" knihy presvedčia nálepky na obálke typu "bestseller" či "tá a onaká cena". Áno, má to niečo do seba, no názor si urobím sám - no tá veta, "bleskový bestseller" na tejto knihe je pravdivá do slova a do písmena. Neviem či existuje nejaký čitateľ, ktorému by si sa Sadie nepáčila. Bolo to také strhujúce, napínavé a zároveň citlivé čítanie, že si knižku nedokážete nezamilovať. Sadie je kniha s ťažkým príbehom. Nie je to vôbec jednoduché čítanie, je to vlastne skutočný príbeh a keď si uvedomím, že sa rovnaký odohráva na svete niekde tu a teraz, mrazí ma rovnako ako ma mrazilo pri čítaní. Sadie je ťažká hrdinka. Autorka ju vytvorila bravúrne, za poslednú dobu snáď najlepšie, čo sa týka postáv mladých dievčat. Veľmi sa mi páčilo, ako autorka mala v paži to, či si Sadie obľúbite alebo nie. Sadie v príbehu nie je na to, aby sa vám páčila alebo nepáčila, aby ste s ňou sympatizovali alebo nesympatizovali - je tam iba preto, aby ste si vypočuli jej príbeh. Občas sa to s ňou nedá vydržať, nedá, pretože ste v blízkosti jej myšlienok, poznačených smútkom, hnevom, pomstychtivosťou a ďalšími démonmi. Občas si vravíte, že hento nemusela urobiť, mohla ísť touto cestou. A občas sa na všetko vykydnete, pretože Sadie je sakra dobrá hrdinka. Myšlienky, správanie, to ako autorka narábala s rôznymi prostriedkami na to, aby nám ukázala, kým je toto dievča. Neviem slovami vyjadriť, aké je to celé...skvelé. A veľmi sa mi páči fakt, že autorka nikdy nepíše o jedných dievčatách, nezobrazuje iba Sadie - zobrazuje každé dievča na svete. Akoby Sadie bola synonymom pre slovo dievča. K príbehu sa staviam rovnako. Strhol ma už prvou vetou. Možno si to uvedomujete a možno nie, no triler patrí medzi žánre, ktoré nie sú pre každého. Dokáže ich dobre vytvoriť iba človek, ktorý je v tom naozaj dobrý a má na to filipa. Čo je to triler? Napätie? Suspenzia? Stačila jediná veta a celé vybudované napätie v knihe môže opadnúť a zničiť celkový dojem. To však nie je prípad tohto románu. Od Courtney som ešte nikdy nič nečítal, no už teraz sa držím názoru, že tá autorka vie, čo robí. Napätie, ktoré budovala po celý ten čas, ten znepokojujúci, ba ťaživý podtón, ktorý prúdi knihou Sadie ako nejaký spodný prúd - všetko to vybudovala priam majstrovským spôsobom. Kniha má veľmi osobitnú, akúsi odťažitú atmosféru - tou mi pripomenulo seriál Ostré predmety (spomínam seriál, nakoľko som knihu nečítal) či triler Stratené dievča. Myslím si, že ak sa vám páčili seriál i film či knihy, Sadie si zamilujete. Ja osobne zbožňujem trilery, no priveľa ich paradoxne nesledujem, nakoľko sa tento žáner skôr zameriava na dospeláckych protagonistov a mne tam vždy chýba tá citlivosť a vznetlivosť nejakého puberťáka. Chcem tým povedať, že Sadie bola knižkou ako ušitou pre mňa. Na jednej strane nervydrásajúci príbeh, na druhej strane citlivé, zraniteľné a zároveň krehké vnútro mladej hlavnej hrdinky. Hoci by som o knihe mohol písať ešte ďalšie siahodlhé články, celé to zhrniem do jednej vety: túto knihu si musíte prečítať. Garantujem vám, že v nej zanecháte svoje srdce. Sadie je mimoriadny príbeh; dokonca by som povedal, že na poli YA literatúry to je literárna udalosť roka.

Jubilejná, desiata kniha spisovateľky Zuzany Štelbaskej sľubuje vtipný príbeh o dospievaní. A všetkého, čo k puberte patrí, si v príbehu šikovného ale utiahnutého dievčaťa skutočne užijete. Sofia toho má veľa. Každé dva týždne sa sťahuje so sestrou od jedného rodiča k druhému, rieši zložité vzťahy s kamošmi a musí nosiť “tú vec” (podprsenku). Okrem toho ju nemá kto odviezť na šachový turnaj v Ružomberku. Najradšej má ticho a samotu, ale zdá sa, že tú si veľmi neužije. Naša hrdinka skrátka vhupla do puberty a nedokáže sa orientovať ani sama v sebe, nie to ešte v tak chaotickom okolí. Chce aj nechce byť s Edkou najlepšia kamoška (trochu sa jej bojí a veľa ju obdivuje). Nechápe, prečo sa Vitalij a Jeremy okolo nej zrazu správajú tak čudne. A čo ešte jej upracovaná mama a nevšímavý otec, ktorí ju vôbec nepočúvajú. Sofia sa pokúša vyznať v tomto čudnom svete dospelých, ale nedarí sa jej. Našťastie získa ozaj bizarnú pomocníčku – muchu Bzu. Tá jej pomôže nájsť svoj vlastný hlas. Bzu sa po prvom otrase (karambole) postupne osmeľuje a lieta od svojej novej ľudskej kamarátky stále ďalej a ďalej. Tak isto aj Sofia prekonáva svoj strach a zisťuje, že keď sa odváži povedať, čo si skutočne myslí, veci sa menia. Sebavedomie je zázračná vec. Aj čitateľ toho má veľa. Autorka nás rozhodne nešetrí a pridáva jednu komplikáciu za druhou. Rastúce prsia, rozvedení rodičia neschopní vyriešiť si veci sami medzi sebou, nízke sebavedomie, návod, ako chovať muchy, multikultúrny šachový krúžok, starosť o mladšiu sestru, vyhrotená situácia s otcom a jeho priateľkou, hľadanie pravdy, žiarlivosť, ambície rodičov prenesené na deti, multikultúrne večere, priateľstvo, láska… Polovica z toho by v knihe podľa mňa nemusela byť. Rozprávačkou príbehu je samotná Sofia, ktorá vôbec ničomu nerozumie. Nerozumie však ani čitateľ. Až keď sa začne rozprávať s Bzu, niektoré veci a motívy ľudí sa trochu objasnia. Ako dospelého ma tá nevedomosť vytáčala. Väčšina dospelých sa totiž správa ako trotli. Otcovia to schytali najviac. Slovo detinský otcov Sofie aj Edky vystihuje asi najviac. Kniha sa čítala dobre, jednotlivé kapitoly sú pútavé, veľa dialógov aj napínavé situácie dokážu parádne strhnúť. Ale vytvoriť si celkový obraz bolo pre mňa ťažké. Akonáhle sa vám to podarí, máte pred sebou fantastický, živý príbeh o dievčati, s ktorým sa vie ľahko stotožniť možno aj to vaše dieťa. Ilustrácie ma ale bavili hneď na prvý pohľad. Petra Lukovicsová má svoj štýl a ide si svoju cestu výborne. Páči sa mi typológia postáv. Trošku nemotorná Sofia oproti maličkej Edke. Bonusom sú priesvitné strany. Tie môžete chápať ako veci, ktoré sú alebo nie sú, ktoré by ste chceli alebo nechceli, alebo ako prelýnanie pohľadov. Tá so Sofiou a jej sestrou (alebo je to mama a malá Sofia?) sa mi páči najviac. Experiment so Sofiou je aj graficky vcelku nevšedná kniha. Vydarený kúsok. Vydavateľ síce uvádza vekovku od 12 rokov, ale nebála by som sa vybrať aj pre rozčítané decká od 10 rokov. Predsa len, všetky veci, ktorými hrdinka prechádza, budú chápať aj v tomto veku. PS: Extra body má kniha za to, že Sofia označuje všetky mladšie deti na turnaji ako “malí”. Bez mien. Môžete to brať ako znak toho, že hrdinka vie, že k nim už dávno nepatrí a ani nechce. Ale tak nejak som si hneď spomenula na Goldingovu knihu Pán múch.

Kriminálny triler V tme predstavuje nového inšpektora Adama Fawleyho. Ide síce o druhý diel v sérii (čo je škoda a trochu nezvyk), ale vzhľadom na klasickú štruktúru sa v každom románe rieši iný prípad, takže to v princípe nevadí. Vydavateľstvo Lindeni za relatívne krátky čas svojho pôsobenia prinieslo už viacero kvalitných sérií a ani táto očividne nebude výnimkou. Adam Fawley mi bol sympatický už od začiatku, najmä vďaka svojmu humoru a irónii. Istý nadhľad je potrebný, hlavne ak má dočinenia so záhadou, čo zjavne môže veľmi rýchlo skončiť v slepej uličke. Našťastie má okolo seba kreatívny a odhodlaný tím, na ktorý sa môže spoľahnúť. Knihu budete odkladať len s veľkým sebazaprením. Nielen pre príbeh, hoci aj ten je, samozrejme, podstatný. Cara Hunter si dobre uvedomuje kontakt s čitateľom a to, že väčšina z nich už je rozmaznaná a treba priniesť čosi nové, zábavnejšie. A to sa jej aj podarilo. Text je takpovediac interaktívny, vtiahne vás do diania, až máte pocit, že ste súčasťou vyšetrovania. A stačí málo - rozšíriť neviazaný text o novinové články, prepisy scenárov, policajné zápisnice, esemesky, náčrty miest činu z forenzného oddelenia či kvázi denníkové zápisky. Vďaka tomu sa román číta rýchlo, je dynamický a podnecuje vašu zvedavosť. V konečnom dôsledku samotný prípad nepôsobí až tak desivo, hoci nejde o žiadnu banalitu. V pivnici oxfordského domu je objavená mladá žena s dvojročným dieťaťom, čo dá do pohybu ďalší - odložený - prípad. Dve kriminálne udalosti spolu očividne súvisia a zdá sa, že unášajúci a znásilňujúci predátor bol vyšetrovateľom celý čas priamo pod nosom. Teda, aspoň na prvý pohľad. Cara Hunter je šikovná rozprávačka a pohráva sa s vašimi domnienkami, dajte si pozor, lebo jej ľahko sadnete na lep ?? Sú trilery, kde sú jasne rozdané karty, vieme, kto je záporák a kto stojí na strane zákona. Vo svete Cary Hunter nič nie je čiernobiele a dobre to vie aj Adam Fowley. V tme nasleduje jeden zvrat za druhým, a to som si spočiatku myslel, že pôjde o klasicky "pokojnú" britskú kriminálku založenú skôr na dedukcii než na napätí. Stačila jedna kniha a Cara Hunter sa u mňa zaradila medzi najoriginálnejšie zjavy na poli daného žánru. Prirodzene, spolu s Adamom Fawleym, vyrovnávajúcim sa s osobnou tragédiou, ale predsa schopným cieliť za spravodlivosťou. Je to dobrý základ pre rozvoj postavy, súdiac podľa tohto jedného diela ho autorka zrejme povedie správnym smerom. A snáď sa dočkáme aj dovydania prvej časti série. Tá je síce dostupná v českom preklade, ale Lindeni možno ešte prekvapí svojich priaznivcov.

Detektív Cormoran Strike sa znovu vracia na scénu. V už štvrtom detektívnom príbehu (Smrtiaca biela, preložila Diana Ghaniová, Lindeni v spoločnosti Albatros, 2019) nájdete všetko. A vyrozprávané tou najlepšou autorkou. Dospeláci si tiež zaslúžia vlastného Pottera. Rowlingová sa stará aj o starších fanúšikov a pod pseudonymom Robert Galbraith poctivo pracuje na pokračovaniach detektívnej série. Nechýba súkromný detektív bez nohy a talentovaná kolegyňa Robin, ktorá v najtajnejších vrstvách duše cíti veľké sympatie k svojmu obrovskému šéfovi. Paradoxne na úvod Smrtiacej bielej sa Robin práve vydáva. Ešte aj v takejto najvážnejších chvíli netrpezlivo čaká, či sa na slávnosti objaví Cormoran. Práca v detektívnej agentúre jej ukázala vlastnú hodnotu. Okrem toho však bola a je prekážkou aj vo vzťahoch, lebo takáto práca pohltí celého človeka. Okrem čerstvej manželky je zaujímavou kulisou príbehu predolympijský Londýn. Londýnčania sú rozhádaní v predstavách o dôležitosti hier. Bojovníci proti spoločenskému poriadku cítia príležitosť vykričať do sveta svoju nenávisť. Cormoran je mediálnou hviezdou, lebo chytil Rozparovača. Byť najznámejším súkromným detektívom v Londýne malo aj svoje výhody - o nových klientov už nemá núdzu. Intrigy aj milostné trampoty V týchto kulisách začína nová záhada. „Videl som, ako zabili dieťa!“, vtrhne dezorientovaný mladý muž do kancelárie súkromného detektíva Cormorana Strikea a núti ho, aby vyšetroval zločin, svedkom ktorého sa stal ako malé dieťa. Billy je evidentne psychicky narušený. Strike netuší, že jeho prípad sa skončí vraždou ministra kultúry a odhalením temných rodinných tajomstiev. Vyšetrovanie zavedie Strikea a jeho spoločníčku Robin až do zákulisia parlamentu. Privedie ich na stopu nemorálnych skutkov nedotknuteľných, ktoré nikdy nikto netrestal. Smrtiaca biela poskytuje znovu podmanivé čítanie, v ktorom sa dynamicky miešajú politické intrigy Londýna, manželské trampoty Robin a Cormoranove milostné zákruty. K tomu všetkému autorka v typicky rowlingovskom štýle načrtáva život jednotlivých spoločenských vrstiev aj konflikty vychádzajúce z tohto rozdeľovania. Autorka v závere priznáva, že Smrtiaca biela je jednou z najnáročnejších kníh, ktoré kedy napísala (ale aj najobľúbenejšou).

Prvá láska je vždy jeden z najkrajších pocitov. Človek sa z toho ide zblázniť – z tej neistoty, či náš objekt túžby city opätuje, z nevedomosti, ako to spracovať či prejaviť, z predstáv, ako by to mohlo vyzerať. Určite si to všetci pamätáte alebo to práve zažívate. Ten pocit je opojný. A presne o tom je komiks Motýliky od Alice Oseman. V prvom rade sa nesmierne teším, že sa aj také veľké vydavateľstvo, akým je Albatros a jeho značka CooBoo, pustilo do prekladania komiksov, čo na Slovensku doteraz veľmi chýbalo. Teší ma hneď niekoľko vecí – nie sú to superhrdinské príbehy najväčších komiksových domov sveta DC a Marvelu. Nechápte ma zle, superhrdinský komiks je fajn, ale často sa kvôli nemu zabúda na iné jeho formy a žánre. Komiks pre mladých dospelých je celkom samostatný svet. Po fenomenálnej Nimone tak máme možnosť ponoriť sa do príbehu, ktorý síce nemá nadprirodzené prvky, ale chladnými vás celkom iste nenechá. Alice Osemanová je síce mladučká, no etablovaná autorka young adult literatúry, jej kniha Solitaire vyšla u nás tiež a hlavní hrdinovia Motýlikov – Charlie a Nick – v nej vystupujú ako vedľajšie postavy. Ich príbeh však autorku natoľko zaujal, že sa rozhodla rozpovedať ho v paneloch a bublinách. Podľa vlastných slov ju pohltil. Kresbu aj scenár riešila Alice Osemanová sama. Motýliky majú vizuálnu štylizáciu, ktorá chytí za srdce. Kresba je veľmi zjednodušená a Alice sa určite značne inšpirovala mangou, no je výstižná, dobre čitateľná a obsahuje naozaj množstvo zábavných prvkov. Je jednoducho supercute. Panelovanie je nekomplikované, zvyčajne len pár jednoduchých okien na stránke, no nič tomu nechýba! Emócie, ktoré sa im odrážajú v tvárach, sú na nezaplatenie. Nie je to však len prvoplánový, pojašený láskový príbeh pre pubertiakov. Má presahy. Spoločenské, sociálne, psychologické. Šikana a obťažovanie, škatuľkovanie, strach z toho, čo si ostatní myslia, osamelosť, to všetko Motýliky riešia a k strednej škole to neodmysliteľne patrí, či už v Anglicku, Amerike, alebo na Slovensku. Autorka síce nepriniesla nič prevratné alebo nevídané, ale dejová linka funguje, motivácie a následky sú vykreslené výborne. Tento príbeh vás pohltí tiež. Pristane mu aj šat, do ktorého ho Albatros zaodelo. Mäkká väzba a drevitý papier tomu dodávajú správny feeling. Napriek tomu, že gray-scale komiksy veľmi neobľubujem, pri tomto voči tomu nemám žiadne výhrady. A preklad? Opäť výborná Ivana Cingelová, ktorá v YA prekladovej literatúre jednoducho hviezdi! Tým sa dostávame aj k prekladu názvu. Pôvodne ho Alice Osemanová nazvala Heartstopper, čo je v angličtine úžasne vystihujúci názov. Preklad Motýliky sa môže sprvu zdať veľmi invazívny, no po prečítaní mi iste dáte za pravdu, že je dokonalý. Pretože motýliky v bruchu poznáte na vlastnej koži a zaručene ich zažijete aj v záverečnej časti prvej zo série komiksov Motýliky. Tak už len dúfať, že čoskoro budú ďalšie!

Sadie má devätnásť a hoci to v živote nikdy nemala ľahké, našla si svoju cestu. Všetko, čo robila, bolo však pre mladšiu sestru Mattie, trinásťročnú puberťáčku možno až príliš naviazanú na matku, ktorá sa o nich v podstate nestarala. Ich život je však ako-tak normálny so všetkými nenormálymi problémami, ktorým musia čeliť. Až kým sa nestane tragédia – Mattie najskôr zmizne, aby ju neskôr našli zavraždenú a odhodenú ako odpadky. Sadie sa zrúti svet, o to viac, keď polícia nedokáže vypátrať Mattiinho vraha. Preto sa Sadie rozhodne zobrať veci do svojich rúk a vyberie sa na cestu s cieľom pomstiť sestrinu smrť. Do cesty sa jej postavia rôzni ľudia a rôzne prekážky, a nejako sa stane, že jej príbeh sa dostane až k reportérovi, ktorý sa rozhodne ju nájsť. Otázkou však ostáva, či ju dokáže nájsť a zachrániť skôr, ako navždy zmizne – podobne ako jej matka a neskôr aj sestra. Príbeh Sadie a jej rodiny je smutný a nie je jednoduché o ňom čítať. O to viac, že autorka sa nesnažila nijako ho romantizovať. Všetky okolnosti, ktoré viedli Sadie k úteku, sa rozhodla odhaľovať postupne a dokonca dvomi rôznymi spôsobmi. Jedna časť knihy je vyrozprávaná prostredníctvom reportáže vysielanej v rádiu a tá druhá očami samotnej Sadie – pričom tieto dve línie sa akoby neustále prepletali, no nikdy sa úplne nespoja, nakoľko Sadie mi svoj príbeh rozpráva v inom čase, než v ktorom vznikla rádiová relácia inšpirovaná jej životom a neskorším zmiznutím. O to reálnejšie tento príbeh potom pôsobí, nakoľko keď sa niečo spája s reportážou a pátraním po informáciách, pôsobí to o to uveriteľnejšie. Čiže autorke tlieskam za zvolenú formu. Tiež za to, akým spôsobom tento príbeh dala dokopy. Pretože ho vystavala ako mozaiku. Viem, že toto tvrdím o mnohých knihách, avšak o tomto to platí dvojnásobne. Pretože samotná Sadie bola vlastne výsledkom tejto mozaiky, produkt cynického života a ľudí, ktorí boli príliš zbabelí alebo len príliš zabratí do vlastného život na to, aby ponúkli pomoc dievčaťu, ktoré ju skutočne potrebovalo. Sadiinými očami som sledovala, ako sa stretávala s ľuďmi, ktorí sa jej vysmievali, bočili od nej a ktorí ju bez najmenších výčitiek svedomia poslali na nebezpečnú cestu. Prečo? Pretože to bolo jednoduchšie ako čeliť svojim vlastným démonom. Pričom nemali výčitky svedomia a nikdy neprejavili žiadnu ľútosť alebo snáď obavu, či ich konanie nebude mať nejaké negatívne následky. Až kým nepríde jeden reportér a nespýta sa ich, prečo konali práve tak, ako konali. Lenže keď sa v skutočnom živote niečo podobné stane, nepríde k našim dverám zvedavý reportér a neprinúti nás prehodnotiť naše rozhodnutia a činy a to, aký majú dopad na ostatných v našom okolí. Týmto otravným reportérom by malo byť naše vlastné svedomie. To by nám malo povedať, že nie je správne vyhodiť zúfalé dievča hľadajúce pravdu. Že by sme ho nemali poslať do noci a do náručia človeka, o ktorom vieme, že je to násilník. A keď sa nám už nepodarí ju zadržať, mali by sme jej niekoho aspoň poslať na pomoc. A o tom tento príbeh je. O tom, akí sme vo svojej snahe nevyrábať si ďalšie problémy vlastne cynickí voči svojmu okoliu. Ako robíme rozhodnutia bez toho, aby sme si premysleli dôsledky a ako nič neľutujeme, až kým nie je neskoro a niekto nás k tomu neprinúti. Príbeh Sadie je vďaka tomu nielen reálny a smutný, ale hlavne surový. Nie je to pekné alebo oddychové čítanie. Je to záznam života a toho, čo sa deje v našom okolí a pred čím tak vytrvalo zatvárame oči, pretože je to jednoduchšie. A Sadie je zosobnením toho, čo je výsledkom tohto konania – osamelé a zničené dievča, ktoré tak zúfalo potrebuje pomoc, no nikto nie je ochotný jej ju poskytnúť. Pretože je skrátka jednoduchšie odvrátiť sa, odohnať od seba potenciálny problém, a potom sa tváriť prekvapene, keď zistíme, že to, čo sme urobili, nebolo správne. Čítanie príbehu Sadie bolo akoby ma niekto prinútil analyzovať moje vlastné konanie a premýšľať, či vďaka niektorému rozhodnutiu neostala niekde vonku stratená moja vlastná Sadie. Čítať jej príbeh bolo surové a dychberúce, niekedy sa mi z toho zdvíhal žalúdok, no napriek tomu nemôžem povedať, že by som ľutovala čas obetovaný tejto knihe. Pretože takýchto úprimných a surových príbehov by sme mali čítať oveľa viac – aby nám otvorili oči a pomohli nám uvedomiť si, že každá naša voľba má dôsledky, a tie málokedy zasiahnu len nás.

Na túto knihu som sa veľmi dlho tešila a to len z toho dôvodu, že som na ňu videla kopu pozitívnych recenzií a jednoducho ma zaujímala, aj keď som poriadne nevedela o čom vlastne je. Keby som však vedela, aký poklad ukrýva, nevydržala by som na ňu tak dlho čakať. Tento príbeh ma chytil za srdce hneď od prvých stránok. Má úžasnú magickú atmosféru, ktorá pripomína rozprávku alebo nejakú legendu. Kto ma pozná, tak vie, že milujem mytológiu a staré príbehy, ktoré prežívajú celé storočia. A táto kniha toho bola plná. Hlavná postava Lazlo je priam posadnutý legendami a starými príbehmi o meste, ktoré je už takmer dvesto rokov stratené. Kým ostatní ho považujú za niečo, čo už nestojí za zmienku, Lazlo pátra po každej jednej informácií, ktorá je o ňom dostupná a sám si tak vytvára zbierku príbehov o tomto meste. Z jeho opisov pôsobilo naozaj čarovne, plné farieb, vôní a bohatstva, naozaj ako vystrihnuté z rozprávky. Celkovo prostredie v tejto knihe je veľmi zaujímavé, pôsobilo na mňa tak orientálne a exoticky. Jediné, čo mi v knihe chýbalo, bola mapka. V príbehu sa vyskytovalo celkom dosť miest a kráľovstiev so zložitými menami a bola by som rada, keby som to mala na papieri pred sebou. Potom sa však pozornosť zameriavala hlavne na jedno miesto, mesto Nárek a to už som si vedela predstaviť dokonale. Vďaka autorkiným krásnym precíznym opisom som mala pocit, že som sa ocitla priamo tam v kamenných uličkách opradených tajomstvami. ... A práve autorkin štýl písania je to, čo robí túto knihu takou výnimočnou. Nádherne narába s jazykom (tu treba pochváliť aj prekladateľku, ktorá to zvládla bravúrne), občas som mala pocit, akoby som čítala poéziu v próze. Celé to pôsobilo tak rozprávkovo, záhadne a magicky, čo ma od prvej strany totálne opantalo. Výstavba príbehu bola kvôli takémuto spracovaniu síce pomalšia, ale podľa mňa mu to skôr prospelo než ublížilo. Síce nebol nabitý akciou na každej stránke, no to by do tohto príbehu ani nepasovalo. Samozrejme, že sa dočkáme aj nejakého napätia a akcie, no v umiernenej forme. Celý príbeh plynie v takom pokojnom tempe a veľmi sa mi páčilo postupné odhaľovanie tajomstiev, ktoré niekedy boli úplne šokujúce no podané s takou ľahkosťou, že som si ani nevšimla že sa blížia. To udržiavalo aj napätie, ktoré každou kapitolou rástlo a nebolo isté, kedy napokon prepukne. Ďalšia vec, ktorú musím vypichnúť a pochváliť, je veľmi príjemná a zaujímavá hlavná postava. Myslím, že každý sa už stretol s otravnými hlavnými hrdinkami a hrdinami, ktorí si mysleli, že svet sa točí len okolo nich a ktorí neboli vôbec sympatickí. Lazlo je úplne iná kategória. Hneď od začiatku bol veľmi príjemný a zaujímavý, zaujímali ma jeho myšlienky a prežívanie. Jeho bujná fantázia a zápal pre svoje sny boli veľmi sympatické a bola som neustále zvedavá, čo sa z neho vykľuje. ... Prejavil sa tu aj výrazný vývoj postavy, čo ma potešilo a Lazlova osobnosť tak nadobudla druhý rozmer. Najprv ho všetci opisovali ako čudného, tichého a v podstate vyvrheľa. Jeho pokoru a obetavosť mnohí považovali za slabosť (hlavne Nero, ktorý bol tiež zaujímavou postavou, akoby takým protikladom k Lazlovi). Akonáhle však Lazlo dostal možnosť prejaviť sa a ocitol sa v spoločnosti, ktorá bola ochotná ho počúvať, stal sa z neho veľmi príjemný spoločník, zabávač a vtipkár. Najviditeľnejšie to bolo v prítomnosti Ruzu, jedného s jeho nových priateľov. Spolu boli super dvojka, ich poznámky a podpichovanie ma často rozosmialo a úprimne som bola rada, že Lazlo získal dobrého priateľa, ktorý ho dokázal oceniť. Tak veľmi som si Lazla ako postavu a rozprávača obľúbila, že som si zo začiatku nevedela zvyknúť úseky, kedy bola hlavnou rozprávačkou Sarai. Tá bola najprv opradená istým tajomstvom a nebolo hneď jasné o koho ide a akú úlohu v príbehu zohrá. Vtedy som sa vždy tešila, keď sa slova ujal Lazlo, no veľmi rýchlo som si obľúbila aj ju a pochopila som, že bez nej by sme neboli schopní všetko správne pochopiť. Ponúkla nám iný uhol pohľadu na vec a čitateľovi sa tak naskytla možnosť utvoriť si vlastný názor a vybrať si stranu. Keďže som si obidvoch tak veľmi obľúbila, je asi jasné, že som bola veľmi nadšená aj z ich interakcie a z toho, keď sa ich pohľady spojili. Nejdem prezrádzať aký presne vzťah medzi sebou majú, pretože je to veľmi zaujímavé, ale aj ten bol vykreslený veľmi pekne a postupne, čo som si nesmierne užívala. Aby som to zhrnula, Zasnený Neznámy je veľmi originálna a čarovná fantasy kniha, ktorá svojou magickosťou a tajomnosťou dokáže zaujať každého s otvorenou mysľou a schopnosťou snívať. Učarujú vám nádherné opisy, zaujímavé prostredie, premyslená zápletka a nesmierne príjemné postavy. Za mňa je to jedna z najlepších kníh, ktorú som tento rok mala možnosť prečítať a už sa neskutočne teším na pokračovanie!