Na svojom blogu som vám predstavila už niekoľko detských kníh. Pre väčšie aj menšie deti. Dnes vám chcem ukázať knihu, ktorá je zaručene najmenšia svojou veľkosťou, ale najväčšia myšlienkou. Máš ma rada? Od Eoin McLaughlin, Polly Dunbarová. Ježko je veľmi smutný. Veľmi by mu pomohlo, keby ho mal niekto rád. Keby ho niekto objal. Stretne niekoľko zvieratiek. Žiadne z nich však nemá čas. Ježko tak zostáva naďalej nešťastný. Podobný problém má aj korytnačka. Tiež sa cíti smutná a opustená a nevie pochopiť, prečo ju nikto nechce objať. Až jedného dňa… Kniha je určená pre detičky od troch rokov. Som si však istá, že ju najviac ocenia dospelí. Myšlienka knihy je nádherná a dojímavá. Súcitíte spolu s ježkom, máte chuť mu dať všetku lásku, ktorú máte. Aj keď to na prvý pohľad vyzerá na smutný príbeh, nemusíte sa báť. Ježko bude nakoniec šťastný. Posolstvo knihy je veľmi poučné aj pre deti. Poukazuje na silu lásky a priateľstva. Naznačuje deťom, že vždy sa nájde niekto, kto vás bude mať rád. Pre každého je na svete niekto, kto ho objíme, keď mu bude smutno. Na druhej strane sa deti môžu poučiť, že aj oni tu musia byť pre kamarátov, keď sú smutní. Neodmietať blízkeho, keď potrebuje našu pomoc a podporu. Ku detskej knihe neodmysliteľne patria aj ilustrácie. V tejto knihe sú skutočne rozkošné. Deti si obrázky zamilujú a určite si aj vďaka nim obľúbia ježka aj korytnačku. Kniha je obojstranná. Z jednej strany čítate príbeh ježka, po otočení si čítate o osude korytnačky. Kdesi uprostred sa príbehy nádherne spoja. Máš ma rada?/Máš ma rád? je prekrásna detská kniha, ktorá nepoteší len deti. Vo veľkej miere zanechá stopu aj medzi nami dospelákmi. Som si istá, že táto kniha je aj skvelou voľbou, pokiaľ chcete niekomu vyznať lásku a ukázať mu, ako veľmi vám na ňom záleží. Podľa mňa je to jedna z najkrajších kníh pre deti. Síce s minimom textu, ale zato s obrovským posolstvom.

Sloboda od inovácií internetového veku bude nevyhnutnou podmienkou duševného prežitia. Moderný digitálny život má históriu pomerne krátku. Dynamika jeho vývoja je však taká bláznivá, že už teraz treba hovoriť o korekciách a “upratovaní” v životoch konzumentov. Všetky aplikácie a smartfónové vymoženosti sú samy osebe dobré, ich nadmiera však spôsobuje vyčerpanie a závislosti. Z nutkania kontrolovať fejsbúky a tvíty sa stáva nervózny tik. Rozbíja nevyhnutný nerušený čas na príliš malé úlomky, v ktorých chýba naša vedomá prítomnosť. Autor Digitálneho minimalizmu si všimol v tlači esej vplyvného blogera Andrewa Sullivana. Už názov bol strašidelný. “Býval som ľudskou bytosťou.” A podtitulok to spresnil: “Neustále bombardovanie správami, klebetami a fotkami z nás urobilo šialencov závislých od informácií. Zlomilo ma to. Vás to môže zlomiť tiež.” Newport nie je aktívny na sociálnych sieťach a netrávi na internete veľa času, ale práve vďaka tomuto odstupu si všimol šlamastiku, do ktorej sa dostávajú jeho súčasníci. Ľudia sa prihlásili na sociálne siete, aby zostali v kontakte s priateľmi po celej krajine, a nie sú schopní viesť konverzáciu s priateľom sediacim pri tom istom stole. Newportova motivácia napísať návod ako zostať v časoch neobmedzených technológií zdravým je vážna. V hre nie je nič menšie ako záchrana našich osobných životov. --- Vysoká cena nepodstatností --- Digitálny minimalizmus je pokusom nájsť zmysluplnú alternatívu. Takéto výzvy existovali v každom čase - aj vtedy, keď ľudia nepoznali ani len telefóny, rádio a televíziu. Thoreau si už dávno všimol, že “mnoho ľudí vedie život tichého zúfalstva”. V marci 1845 si požičal sekeru a vybral sa do lesa neďaleko jazera Walden. Vyrobil rám zrubu. Nikam sa neponáhľal. Odišiel do lesa, pretože túžil žiť vedome, čeliť iba základným životným faktom. Všetko preto, aby “na konci života nezistil, že nežil”. Thoreau bol výsostne praktický, chcel zistiť, koľko potrebuje na to, aby mohol žiť minimalistický život. Objavil, že cena veci je množstvo života, ktorý je potrebný na jej získanie. Princíp vypátraný pobytom pri jazere Walden je použiteľný aj pre minimalizmus vo svete digitálnych závislostí. Zbytočnosti sú nákladné. “ Vyhláste konverzačné “úradné hodiny”, iba vtedy budete k dispozícii na komunikačných kanáloch. „ Kontakty získané na sociálnych sieťach alebo nové myšlienky sú prínosné, ale ich neustále navyšovanie prestane mať v jednom kritickom momente zmysel. Ak niekto kombinuje starostlivosť o účet na sociálnej siete s tuctami ďalších online aktivít, cena vo forme obetovaného života je zrazu extrémne vysoká. Askéza v digitálnej angažovanosti sa tak stáva otázkou úcty k vlastnému životu, a ten je predsa najcennejším vlastníctvom. Jednoducho celková cena nepodstatných vecí prevyšuje malé prínosy, ktoré každá zo zbytočností jednotlivo sľubuje. --- Digitálna očista --- Newport sa nehrá na moralizujúceho proroka smrti následkom smartfónovej posadnutosti. Prináša výsostne praktický program digitálnej očisty. Tá neznamená úplne sa vypnúť. Mnohé z jeho nápadov súvisia s experimentom zo začiatku zimy v roku 2018. Hľadal ľudí, ktorí pod jeho vedením skúsia mesačnú digitálnu očistu. Namiesto pár desiatok záujemcov získal 1600 ľudí. Účastníci sa potom podelili o skúsenosti z “očistného” projektu. Tridsať dní digitálnej očisty slúži na to, aby si človek dal pauzu od všetkých voliteľných technológií. Má znovuobjaviť aktivity, ktoré mu prinášajú uspokojenie. Po tomto očistci môže každý s čistým štítom začať nanovo a uviesť do života technológie len v zmysluplnej miere. Newport je ktosi ako Marie Kondo sveta technológií. Zásadné upratovanie znamená technológie ovládnuť, nie sa dať ovládať. Toto nebude nikdy rovný súboj zbraní. Rovnosť skončila vo chvíli, keď sa dostali do predaja prvé iPhony. Pôvodne malo ísť len o nový spôsob telefonovania, nakoniec sa z toho stal prístroj, ktorý núti ľudí stokrát za večer tajne klopiť zrak k displeju. Aplikáciám sa podarilo “metastázovať do životov”. Bill Maher na HBO skončil jednu zo svojich show krutým aforizmom. “Philip Morris chcel len vaše pľúca, AppStore chce vašu dušu.” --- Zničené útržky samoty --- Praktická časť Digitálneho minimalizmu je sympatická. Vracia sa k prastarým prístupom, ktoré môžu v záchrane pred digitálnym zotročením pomôcť. Dôležité je objaviť zmysel pre samotu. Nemusí byť úplne fyzická, ide o schopnosť byť so sebou a vlastnými myšlienkami. A bez nutnosti reagovať na informácie od iných. Bez samoty nie je možné ovládnuť emócie, vyjasniť si zložité problémy a nazbierať mravnú odvahu. Dnes sú posledné útržky samoty zničené tzv. rýchlym letmým pohľadom na avíza nainštalovaných aplikácií a webových stránok. Prvými náznakmi zmyslu pre samotu môže byť odvaha nechať telefón doma, vyjsť na dlhšiu prechádzku alebo písať listy samým sebe. Socializácia na sieťach inštalovaných v smartfóne nie je sama osebe zlá. Odvádza však pozornosť od socializácie v skutočnom svete, vzniká deficit reálnych vzťahov. Nie je nutné zrušiť každú konverzáciu. Je z logistických dôvodov nutné komunikovať s deťmi alebo dohodnúť čas stretnutia. Chorobou sa stáva až neustále nutkanie zamoriť sieť krátkymi komentármi, lajkami a sledovaním odozvy na vlastné banálne novinky. Konkrétnym spôsobom eliminácie digitálnej pseudokonverzácie je vyhlásiť konverzačné “úradné hodiny”, iba vtedy budete k dispozícii na komunikačných kanáloch. Tak je možné získať späť voľný čas i vlastný život. V knihe prišla reč dokonca aj na spoločenstvá Amišov, ktorí sú známi odmietaním výdobytkov moderného sveta. Nie je to také jednoznačné. Amiši poznajú aj weby a počítačovo ovládané prístroje. Majú však zásadné hodnotiace kritérium: prijímajú len to, čo im neškodí, neublíži spoločenstvu a čo nebude od nich pýtať viac energie ako to najpodstatnejšie. --- Späť k tlačidlám --- Digitálny minimalizmus je realistickou odpoveďou na otázku: Na čo vlastne to všetko? Komu a čomu slúži takýto absurdný prebytok informácií a komunikácie? Už je čas prestať sa čudovať z nezamýšľaných dôsledkov technologickej revolúcie a začať sa im brániť v mene života. Minimalizmus akéhokoľvek druhu začína byť trendový. Ak mladý dynamický človek vytiahne namiesto najnovšieho modelu smartfónu tlačidlovú klasiku, s ktorou ledva zvládne napísať esemesku, ide viac o vzburu estetickú a imidžotvornú. To je očividne málo. Digitálny minimalizmus môže naštartovať maximalizmus v prospech životnej harmónie a schopnosti užívať si život v jeho rozmanitosti. Takáto revolúcia má myšlienkový, dokonca až duchovný charakter. Bez usporiadanosti duše nemá zmysel púšťať sa do boja s digitálnymi otrokármi.

Zbierka múdrostí pre (lepší) život! Poézia bola pre mňa kedysi španielska dedina. Neznášala som, keď sme museli v škole interpretovať nejakú báseň, nerozumela som jej a bola som z toho nervózna. Potom som však objavila novodobú poéziu 21. storočia, ktorá si ma svojím netradičným spracovaním získala. Mlieko a med spôsobilo po svojom vydaní doslova revolúciu a začalo sa šíriť ako vírus (lepšie prirovnanie ma v tejto chvíli nenapadlo). Zo začiatku som váhala, či sa vôbec do tohto titulu púšťať, no nakoniec som zostala úplne unesená a doslova som začala vyhľadávať knihy, ktoré tiež ponúkajú poéziu v novodobom šate. Cleo Wade je pre mňa úplne neznáme meno a ešte som od nej nič nečítala. Je to významná instagramová poetka, rozprávačka, ktorá sa rozhodla motivovať ľudí k lepšiemu aj prostredníctvom knižného spracovania jej povzbudzujúcich myšlienok. Reč srdca opäť raz nie je typickou poéziou, dokonca by som ju zaradila aj medzi motivačnú literatúru. Jednotlivé texty sú spracované raz ako básne, inokedy ako rozsiahle epické pasáže, niekedy je dokonca ťažké ich priradiť ku nejakému konkrétnemu žánru. Autorka sa nesústredila ani tak na formálnu, ako obsahovú stránku. Občas chýba interpunkcia, občas priama reč, či rozlišovanie veľkých alebo malých písmen. Aj napriek tomu sú však jednotlivé texty veľmi dobre čitateľné a majú silnú výpovednú hodnotu. Každý z nás sa miestami ocitne v situáciách, kedy nevie, ako ďalej a má pocit, že sa proti nemu obrátil celý svet. Tápame, hľadáme sa a niekedy proste len potrebujeme povzbudiť. Práve v takýchto chvíľach nám môže pomôcť nielen naša rodina, či priatelia, ale možno aj dobrá kniha. Často sa pristihnem pri tom, že keď mi niekto niečo hovorí, nevnímam. No zrazu, keď na mňa isté myšlienky vyskočia na stránkach kníh, začnem si ich viac uvedomovať a zamýšľať sa nad nimi. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Knihu som čítala postupne, každý deň som odkryla nejakú myšlienku, ktorá sa v tomto dielku skrývala a snažila som si z nej niečo zobrať. Odporúčam vám túto knihu čítať postupne, aby ste sa naozaj zamysleli nad tým, čo je v nej napísané a aby ste ju len tak nepreleteli. Páčilo sa mi, že knižka nebola len čisto poskladaná z básni, ale aj rôznych epických pasáži. Na niektorých stránkach boli ako keby výzvy, ktoré nám dávali za úlohu niečo spraviť, niečo zmeniť, niečo si uvedomiť. Občas som sa pristihla pritom, že vediem imaginárny rozhovor sama so sebou na základe toho, čo som si prečítala. Za ďalšie pozitívum považujem aj to, ako boli jednotlivé texty spracované. Ako môžete vidieť na jednotlivých ukážkach, grafická úprava je rôzna - prázdne priestory písmen sú vyplnené, texty sú doplnené o rôzne mini ilustrácie, občas je písmo väčšie, inokedy menšie, presne podľa toho, ako to Cleo v tej chvíli cítila. Jej tvorba nie je umelá, ale je z nej cítiť hlbokú emóciu, ktorú do nej vložila. Absolútne nezávidím pani prekladateľke, ktorá mala neľahkú úlohu, aby dokázala nielen vytvoriť vetné konštrukcie, ktoré by dávali význam, ale zároveň udržať ich emocionálnu silu a šarm. Myslím, že sa jej to podarilo na plnej čiare. Nevedela som, čo presne očakávať, keď som sa do tohto titulu púšťala. Dostala som však plnohodnotné čítanie, ktoré ma milo prekvapilo. Každý deň som sa tešila na to, čo nové ma čaká a posunie ďalej. Nie je dôležité, či máte dobrý, zlý alebo ešte horší deň, či ste šťastný, smutný alebo nahnevaný. Táto knižka môže byť vaším sprievodcom a pomocníkom, ku ktorému sa vrátite práve vtedy, keď to budete najviac potrebovať. Reč srdca si naozaj nájde cestu aj do vášho srdca a možno zmení pohľad na isté udalosti a veci vo vašom živote. Nemôžem dať iné, než plné hodnotenie. Nikdy by ma nenapadlo, že si aj tento druh literatúry získa moje srdce. Reč srdca vám odporúčam, aj keď nemáte v živote práve zlé obdobie. Nikdy však neviete, kedy sa vám rada a motivácia od niekoho iného zíde a pomôžem vám.

Skúmať, čo si ľudia myslia, je zložité. Ak sa respondentom venujete dôkladne a dávate si na každom záležať, máte iba malú štatistickú vzorku – nikto nemôže osobne vyspovedať milióny ľudí. Ak sa zas spoľahnete na formuláre, problém začne byť hodnovernosť. Niekde by mohol spraviť výskum týkajúci sa kvality dát z: „Ahojte, prosím vyplňte mi tento dotazník do diplomovky, je to maximálne na 20 minút.“ Aby nestačilo, ľudia jednoducho nie sú úprimní. Vedia, čo od nich spoločnosť očakáva a tomuto obrazu prispôsobujú svoje odpovede. V jednom americkom prieskume sa pýtali mužov a žien, že koľko (heterosexuálneho) pohlavného styku majú za rok a ako často pri tom používajú kondóm. Podľa ich odpovedí spočítali, že muži použijú 1.6 miliardy kondómov ročne (dokopy, nie každý z nich). Z odpovedí žien však dostali iba číslo 1.1 miliardy! Asi si poviete, že muži si jednoducho vymysleli pol miliardy chránených pohlavných stykov ročne. Chyba. Vymysleli si ich celú miliardu – spoločnosť skúmajúca správanie zákazníkov totiž predaj kondómov odhadla na 600 miliónov. Preháňali ženy aj muži, muži akurát viac. Ako sa dostať z ľudí úprimné odpovede? Setha Stephens-Davidowitza píše vo svojej knihe „Každý klame“, že odpoveďou sú veľké dáta (big data), čiže obrovské množstva dát, ktoré dobrovoľne odovzdávame veľkým internetovým službám – napríklad Googlu. Čo píšeme do vyhľadávača považujeme za anonymné (a do istej miery to anonymné aj je) a tak to podlieha predsudkom v oveľa menšej miere. Do Google vyhľadávania píšeme aj veci, ktoré by sme sa pred ostatnými hanbili priznať. Jednou z najbežnejších otázok mužov o vlastnom tele sa týka veľkosti ich penisu. Z pohľadu mnohých mužov ide o kľúčovú vlastnosť, tak to diktuje „machovská kultúra“, ktorá zároveň nereálne nafukuje očakávania. Záleží na tom však aj ženám? Na jedno ženské vyhľadávanie tejto témy pripadá až stosedemdesiat mužských! Muži stigmatizovaní rečami zo šatne, môžete si vydýchnuť, ženám je to viac-menej fuk. Ešte jeden zaujímavý príklad. Sú štáty, kde sa homosexualitu berie za bežnú vec. A sú krajiny ako Irán či mestá ako ruské Soči, ktorých predstavitelia tvrdia, že u nich homosexuáli jednoducho nežijú. V liberálnych oblastiach sa k homosexualite hlási viac ľudí, v konzervatívnych zas menej, špeciálne ak za ňu hrozí trest smrti. Podľa oficiálnych prieskumov sú zhruba 2-3% mužov gayovia. Čo však vravia veľké dáta? Autor spomínanej knihy sa rozhodol pre jednoduchý test. Pozrel sa, koľko z vyhľadávaného porna je gay porno. Výsledok: okolo 5%. Medzi konzervatívnymi a liberálnymi krajinami je len veľmi malý rozdiel. To znamená, že v konzervatívnych krajinách nie je výrazne menej gayov, no výrazne mužov, ktorí taja svoju sexuálnu orientáciu. Kniha otvára rôznorodé témy. Ako pomocou dát poraziť rasové predsudky? Ktorý kôň vyhrá ďalší závod? Aký je rozdiel vo výchove dievčat a chlapcov? Ktorý kandidát bude zvolený za prezidenta? Čo trápi tehotné ženy? Nie je to však len kniha zaujímavých príkladov, aj keď tých je v nej požehnane. Kniha ponúkne dobrý prehľad toho, čo sa môžeme o našej spoločnosti dozvedieť na základe veľkých dáta a zároveň kde majú tieto dáta limit. Musím sa priznať, už som dlho neprečítal žiadnu non-ficition knihu tak rýchlo. Poučná aj pútavá, klobúk dole!

Spoznajte rok 1989 z iného uhla. Z pohľadu ľudí, ktorí sa snažili ovplyvniť vývin udalostí. Už dlhšiu dobu vnímam tvorbu slovenských spisovateľov ako niečo, čo ma nedokáže ničím prekvapiť a tak, keď držím v rukách titul z pera nášho autora, automaticky začínam byť skeptická. Ale! Keďže meno Noémi Bodyó mi neznelo ani zamak slovensky, skúsila som. A hoci Slovenkou naozaj je, nemôžem ju hádzať do jedného vreca s tými, kvôli ktorým som s čítaním slovenskej literatúry skoncovala. Pre mňa bol totiž tento príbeh milým prekvapením. Román Slepé škvrny rozpráva štyri príbehy z prelomového roku 1989. Opisuje život umelca, stojaceho proti štátnej bezpečnosti, matematičky v slede nevyspytateľných udalostí, organizátorky a jej pochybností a napokon charizmatického revolucionára bez citov. Ako som už vyššie spomenula, tento príbeh ma milo prekvapil. Bol niečím iný, ako ostatné. Zrejme svojím spracovaním a rôznymi zaujímavými vsuvkami, s ktorými som sa doposiaľ nestretla a navyše, spôsob, akým autorka píše, mi vôbec nebol cudzí. Na toto si ja veľmi potrpím, autorov štýl je pre mňa dôležitý a ak ma nezaujme, je to katastrofa. Čítať knihu z donútenia je totiž veľmi zlé a nič horšie vo svete knihomoľa snáď ani neexistuje. Zo začiatku som sa v príbehu strácala, nevedela som, kto je kto, bolo tu na môj vkus príliš veľa postáv. Omyl. Ale môj. Postavy, ktoré boli pre mňa chaotické a nevedela som ich nikam zaradiť, boli totiž vymyslené. Nemyslím v knihe ako takej, to sú, samozrejme, všetky postavy (väčšinou), ale išlo tu o dialógy rôznych filozofov, ktorí prežívali vo fotoaparáte pološialeného umelca Adama. Tých si totiž z nejasných dôvodov vytvoril v hlave on sám. Pravdepodobne sa na tom podpísalo aj jeho začínajúce šialenstvo, ktoré v príbehu zohráva dosť dôležitú úlohu. Ale nejdem predbiehať či prezrádzať. Kniha Slepé škvrnyTieto spomínané dialógy znejú presne tak zle, ako sa čítali. Teda aspoň mne. Bolo to síce veľmi nevšedné a niekomu môžu pripadať zaujímavé, ale kým som si ja uvedomila o čo ide, bola som za polovicou knihy. A pri dobrej knihe by ste zrejme nemali mať pocit, že sa v deji strácate, nedajbože niečomu nerozumiete. To vie čitateľa skutočne odradiť. Ja som sa však odradiť nenechala, čítala som ďalej a urobila som naozaj dobre, pretože som dostala viac, než som čakala a priznám sa, že som v istom bode stratila nádej, že sa v tomto príbehu dokážem pre niečo nadchnúť. Potom to však prišlo. Ja ani neviem, kde presne nastal ten zlom, ale začala som dej vnímať inak. Vžila som sa doň. Mňa síce tento príbeh nezasiahol až tak, ako by som možno chcela. Pravdepodobne to bude tým, že sa ma socializmus priamo nedotkol a nedokážem tak oceniť momenty či udalosti s ním späté. Aj toto je však skvelá cesta, ako sa o tomto dôležitom období dozvedieť viac. Ale čo oceniť dokážem a viem, je skvelá zápletka. Tá sa ma dotkla o niečo viac, nakoľko tu ide o veľmi reálne veci vzťahového charakteru, ktorým rozumiem a s ktorými sa viem aj stotožniť. Čo sa záveru týka, ten ma skutočne dostal. Bol nečakaný a zvrátil všetky moje predstavy, ktoré som o konci mala. Takže, v konečnom dôsledku to bolo veľmi dobré čítanie a aj napriek zopár negatívam, ktoré táto kniha má, rozhodne odporúčam prečítať si ju každému a komukoľvek. Len tak. A možno aj preto, že slepé škvrny sa nájdu v príbehu každého z nás.

Dlho očakávaná séria, na ktorú som sa veľmi tešila aj ja. Ale... Zaujímavý príbeh o drakoch, niečo nové, o čom som doteraz nečítala. Zaujímavé prostredie, štýl písania. Krásne prelínanie príbehov s minulosťou, respektíve s príbehmi. Príbeh oživili aj ozdobné stránky a dych slabunkej romantiky spojenej s kopou dobrodružstva a nebezpečenstva. No mne sa začala kniha páčiť až niekedy od dvestej strany (ako spomínala aj jedna bookstagramerka Saxy ;) ). Dovtedy som len tŕpla a čakala, že sa stane niečo super, čo zmení môj názor na celú knihu. A tak sa aj stalo. Proste ma to chytilo. Začítala som sa, diali sa tam super veci, skvelý obrat, niečo mi začalo vŕtať v hlave, viac som sa zaoberala príbehom. Možno mi toto celé pripomínalo sériu Trón zo skla, kde som sa chytila až na štvrtej knihe a neľutujem to. Posledný Namsara obsahovala všetko čo skvelá kniha má mať. Túžba, intrigy, priatelia, rodina, dobrodružstvo, nádej, sklamanie,... Knihu som začala hltať. Veľmi zaujímavý námet a rozhodne sa teším na pokračovanie. Posledný Namsara je kniha pre teba, ak miluješ drakov, dobrodružstvo, záhady, intrigy, neprekáža ti náznak romantiky, ani restrospektíva vo forme príbehov. Ak sa chceš dostať do sveta, kde nie všetko je tak, ako to vyzerá, rozhodne sa pusť do tejto sérii. Sami uvidíte, či prídete na chuť aj takémuto niečomu. Plus tá krásna obálka. Neviem si oči vyočiť, taká prenádherná je.

So severskými krimi to mám celkom ťažké. Skúšala som viaceré, ale väčšinou som ich ledva dočítala. Nevyhovuje mi ich vulgárny štýl, časté témy alkoholizmu, obchodu so ženami, zneužívanie a prostitúcia. Témy, ktoré sa objavujú aj v iných thrilleroch, ale v nich sú podávané akosi znesiteľnejšie. Ako tak prijateľný je pre mňa Lars Kepler a z času na čas skúšam aj nejakých nových autorov, čo keby náhodou. Gaštanko patrí presne k takémuto experimentu. Už keď vyšiel u našich susedov, zaliala nás vlna zväčša len pozitívnych ohlasov. Mala som pocit, že ho už všetci čítali a takmer všetkým sa aj páčil. Nakoniec som sa celkom potešila, že vychádza aj u nás a dostala som tak väčšiu príležitosť prečítať si ho. Hneď, ako som si Gaštanka rozbalila, prekvapila ma jeho hrúbka. Má takmer 500 strán, s malým písmom a celkom husto popísanými stranami. Našťastie, text je rozdelený na veľmi krátke kapitoly, ktoré navyše vždy skončia tak, že jednoducho musíte čítať stále ďalej a ďalej, takže čítanie odsýpa naozaj rýchlo a ani neviete ako a ste na konci. Máme tu zaujímavú dvojicu vyšetrovateľov. Hessa, ktorého do Kodane prevelili z Europolu, kde sa ho potrebovali na chvíľu zbaviť a Thulinovú, veľmi inteligentnú a nadanú vyšetrovateľku, ktorá to má na oddelení spočítané, pretože čaká na nové, oveľa zaujímavejšie miesto. Obaja tu zotrvávajú už len z nutnosti a snažia sa o čo najmenší vzájomný kontakt. Sympatie a predovšetkým rešpekt medzi nimi postupne narastajú, a to vďaka vyšetrovaniu viacerých vrážd, ktoré spájajú obyčajné gaštanové figúrky. Avšak, aby to nemali také "ľahké", otvára sa tu aj starší prípad strateného dievčatka, ktoré je zhodou okolností dcérou ministerky sociálnych vecí, takže nátlak na Thulinovú a Hessa je o to väčší, keďže zasahuje až do vládnych kruhov. Dej je skutočne brilantne poprepletaný, s množstvom prekvapení a zvratov. Skvele premyslený a rozvrstvený, pričom po dočítaní vám spadne sánka, ako všetko do seba perfektne zapadlo. Knihu bolo skutočne veľmi ťažké odložiť a ak máte viac času, verím, že mnohí z vás ju prečítajú na jeden záťah. Je pravda, že záver už bol trochu ako z amerického filmu, ale napriek tomu bol Gaštanko perfektná záležitosť, ktorá má neskutočne bavila. Autorov štýl bol pre mňa prekvapivo "neseverský". Je síce pravda, že drsné scény, opisy mučenia a téma detského zneužívania v knihe nechýbajú, napriek tomu je však prevedenie knihy vkusné a také - akoby som to najlepšie vyjadrila - štýlové! Systematické vyšetrovanie, ktoré ale nenudí, prináša takmer na každej stránke zaujímavé nové stopy. Neviem ako vy, ale ja som páchateľa neodhalila. Možno som sa chcela nechať prekvapiť alebo som možno stránky hltala tak rýchlo, že mi zvedavosť nedávala čas sa nad tým poriadne ani zamýšľať. Gaštanko bol pre mňa jedno veľké prekvapenie a Soren Sveistrup je zatiaľ jediný severský autor, na ktorého ďalšie knihy sa vyslovene teším!

Občas sa stretávam s názorom, že kníh s tematikou druhej svetovej vojny a špeciálne koncentračných táborov je na našom trhu aktuálne priveľa. A tak sa pýtam - kriminálok a ľúbostných príbehov nie? Navyše, ľudia majú sem-tam problém s pamäťou a tragické chyby nedávnej minulosti je nutné pripomínať si, pretože, ako môžeme vidieť, mnohí sa dnes oháňajú podobne nebezpečnými heslami, ako to bolo počas vzostupu krutej ideológie... A okrem toho sa nazdávam, že každý z tých miliónov zabitých si zaslúži, aby bol jeho príbeh rozpovedaný... Mario Escobar siahol po konkrétnom námete s reálnym základom a vo svojom románe predstavuje nielen okolnosti vzniku škôlky pre rómske deti, ale i praktiky Anjela smrti - doktora Mengeleho. Hlavnou postavou je Helene Hannemannová, vzor árijskej ženy z Mníchova, no na jej povesti a živote sa podľa nacistických kritérií vyskytuje nepríjemný biľag - vydala sa za Róma Johanna a porodila mu päť detí. Ako každá etnická menšia aj rodina Helene je odsúdená na transport do koncentračného tábora. A ona, keďže ich nedokáže opustiť, sa dobrovoľne vydá do rúk bezohľadného systému a ocitne sa spolu s nimi v Brezinke. Tu sa stretáva s neslávne známym doktorom Mengelem, pričom sa s ním dostáva do kontaktu hneď z dvoch dôvodov - Helene je zdravotná sestra a okrem toho má dvojičky, o ktoré doktor prejavoval zvýšený záujem v rámci svojho krutého výskumu. Je zaujímavé, že prológ a epilóg sú vyrozprávané práve z jeho pohľadu, pripadá mi to pomerne netradičné, celej knihe to dodáva nádych dramatickosti a akejsi väčšej údernosti. Všetky kapitoly sú inak spracované optikou Helene, vďaka čomu môžeme lepšie preniknúť do jej myšlienok a pocitov. Text je však veľmi dynamický, postavený na epickosti a rýchlom spáde. Aj preto si kniha vystačí s menším počtom strán oproti iným, podobne ladeným titulom. Nezdržiava sa vysvetleniami či odbočkami, nemusíte sa však báť, že by nejaké okolnosti ostali nedotiahnuté. Autor skôr vie, čo je pre text žiaduce, a tak sa vyvaroval zbytočností. Pri knihách tohto typu tiež vítam, ak sú v závere doplnené historické súvislosti, no Mario Escobar zašiel ešte ďalej. Na konci nájdete aj mapy táborov, slovník a chronológiu rómskej časti tábora v Osvienčime. Osvienčimská uspávanka v sebe skrýva viacero motívov, ktoré do seba pekne zapadajú, ani jeden nevyčnieva na úkor iného a spolu tvoria ucelený, emotívny príbeh. Spracúva situáciu Rómov v koncentračnom tábore, starostlivosť o deti v ťažko vybudovanej škôlke a v neposlednom rade spomínané Mengeleho praktiky. Mario Escobar je uznávaným historikom, no i sám priznal, že táto kniha sa mu písala zo všetkých najťažšie. Vžiť sa do pocitov matky, ktorá sa obetovala v prospech svojich najbližších, aby sa stala svedkom nepredstaviteľných zverstiev, bolo určite náročné. Svojej úlohy sa však zmocnil znamenite. A hoci sa príbeh odohráva len v rokoch 1943 až 1944, jeho odkaz pretrváva dodnes. A my máme minimálne morálnu povinnosť zabezpečiť, aby sa naň nezabudlo.

Ako prvú v tomto roku som si prečítala knihu Spolu autorky Julie Cohenovej. Myslím si, že lepšiu knihu som si nemohla vybrať. Opäť som sa nechala uniesť prekrásnou obálkou a v neposlednom rade aj zaujímavou anotáciou. Príbeh, ktorý je v knihe ukrytý, ma rozhodne dostal. Emily a Robert sú spolu už celú večnosť. Ich láska je priam až hmatateľná. Neslabne, práve naopak. Silnie každým ďalším dňom. Až jedného dňa príde okamih, keď Robbie vstane, napíše Emily posledný odkaz a odíde z jej života. Aj to bol jeden z prejavov jeho nekonečnej lásky k nej. Za celý život prešli množstvom prekážok, veľkými sklamaniami a svoj život prežili v jednom obrovskom klamstve. Čo ich k tomu viedlo? Príbeh bol pútavý od začiatku až po samý koniec. Úvod sa odohráva v súčasnosti. V ďalších častiach sa hrdinovia vracajú stále viac a viac do minulosti. Až napokon záver opisuje ich zoznámenie. Počas celého príbehu tušíte medzi nimi akési tajomstvo. Niečo, o čom nehovoria. Niečo, čo vie iba hŕstka ľudí. Vás to núti čítať ďalej, pretože to potrebujete vedieť. Chcete pochopiť správanie ľudí z ich okolia, chcete zistiť, prečo sa v daných situáciách rozhodli práve tak ako sa rozhodli. To všetko je spojené s niečím, čo sa stalo veľmi dávno. Keď som to tajomstvo zistila, zostala som v poriadnom šoku. Vravela som si, že to nemôže byť pravda. Ako? Prečo? Mala som asi milión otázok. V mysli som sa musela vracať k tomu, čo som už čítala. To sa mi pri knihách nestáva často. Autorka ma naozaj prekvapila. Emily a Robert počas svojho života spravili niekoľko ťažkých rozhodnutí. Prežívala som ich spolu s nimi. Či už išlo o dieťa či o náhly odchod z Floridy. Všetko malo svoj dôvod. Súcitila som s Emily, ktorá bola doktorka a denne privádzala na svet deti, zatiaľ čo ona ich mať nemohla. Ich osud nebol ľahký, ale veľmi som im držala palce. Kniha Spolu vo mne zanechala veľmi silný dojem. Neľutujem, že som po nej siahla. Hoci ide o príbeh jednej veľmi silnej lásky, nečakajte žiadnu presladenú romantiku. Je krásne čítať o vzťahu, v ktorom na pochopenie stačí jeden pohľad. Už po niekoľkých stranách, ktoré som prečítala, som chcela plakať. Najskôr od smútku, neskôr od dojatia. Počas čítania sa vo mne vystriedali snáď všetky možné emócie.

Denis Thériault prináša príbeh o silnom vzťahu s krajinou, ktorá je niečím oveľa významnejším ako len obyčajnou kulisou pre život. More, ktoré sa nám otvára pred očami v útlom románe kanadského spisovateľa Denisa Thériaulta má bezpochyby ľudské vlastnosti. Je nevyspytateľné, nemilosrdné a kruté, dokáže však aj pohladiť, ukolísať a zmyť z pokožky i z človečieho vnútra všetko nečisté. Toto more nekompromisne vstupuje do životov ľudí a zásadne ovplyvňuje stav vecí i duší. Thériaultov román Chlapec, ktorý patril moru je dojemným príbehom lásky a priateľstva dvoch dospievajúcich mladých mužov, je o sile rodiny i prírody, ale aj o zásadných otázkach, ktoré sa nám vynárajú pri pohľade na morskú hladinu. Čo sa ukrýva pod tou tenkou zrkadlovou vrstvou? Je tam azda dáky iný svet? Podmorské kráľovstvo? Denis Thériault je slovenskému čitateľskému publiku známy z českých prekladov série kníh o osamelom poštárovi, ktorý experimentuje s japonskou básnickou formou haiku i cudzími milostnými životmi. Jeho krehučký román Chlapec, ktorý patril moru prináša vydavateľstvo Albatros pod značkou Lindeni v preklade Kristíny Hečkovej, ktorá sa svojimi ilustráciami postarala aj o jemný výtvarný sprievod. / Zamrznutí v samote / Osamelosť sa nemeria tým, ako dlho sme sami, ale tým, koľko ľudí sme stretli, a nijako sa nás to nedotklo, nijako to nezasiahlo do nášho života, nijako to nami nepohlo. A je to zároveň stav bytia, v ktorom je možné prežiť normálny a pokojný život. Teda v prípade, ak si nezmýlime osamelosť s prázdnotou. Thériaultov bezmenný rozprávač je dospievajúci chlapec, ktorý žije so svojimi rodičmi a starými rodičmi v malom mestečku na severe Kanady. Ráno čo ráno chodieva na neďalekú pláž, aby sa nadýchal mora a precítil prichádzajúci deň. Nikdy však nie je prvý, vždy ho predbehne on, Luc Bezeau, samotársky podivín z jeho triedy, mĺkvy objekt šikany a tajomný filozof, ktorý ešte nedostal príležitosť, aby naplno prejavil svoju náuku. Do pokojného života rozprávača zrazu nečakane a fatálne zasiahnu dôsledky choroby, ktorú sám pre seba nazval skútermániou. Ide o posadnutosť snežnými skútrami, ktorou trpia mnohí obyvatelia týchto severných oblastí. Počas jedného zo skútrových výletov rozprávačových rodičov dôjde na 54. kilometri k tragickej kolízii s vlakom. Otec neprežije, matka zostane paralyzovaná v hlbokej kóme a zlomený chlapec celkom sám so starými rodičmi. Tieto udalosti, pochopiteľne, prudko otrasú jeho životom, avšak v priestore, ktorý vznikol po tom všetkom, čo sa tak náhle zrútilo, sa veľmi rýchlo ukážu aj celkom nové a nečakané možnosti. Napríklad – na vznik jedného pekného priateľstva. / Nebáť sa dýchať pod vodou / „Podľa mňa je duševne narušený alebo to veľmi dobre predstiera. Volá sa to mizantropia. Neviem, či ju zdedil, nadobudol v útlom detstve, alebo sa sám rozhodol vylúčiť zo spoločnosti mladých Ferlanďanov, no fakt je, že v celej škole neexistuje chlapec, ktorý by bol menej obľúbený.“ Takto charakterizuje Luca Bezeaua náš rozprávač, ktorý tiež nepatrí medzi najobľúbenejších a spoločensky najvyťaženejších žiakov miestnej školy. Ten zvláštny Luc ho však napriek týmto príkrym slovám akýmsi osobitným spôsobom priťahuje. Ako magnet. Možno preto, že v skutočnosti vidí oveľa viac, možno preto, že sa snaží nahliadnuť aj pod viditeľnú škrupinu, do neznámych vrstiev. Ich priateľstvo sa začalo výbuchom podvedomia, ktoré znenazdajky porazilo vedomý strach z bitky i bolesti a postrčilo rozprávača, aby zasiahol proti partičke tyranov zvaných Kyklopi, ktorí na pravidelnej báze šikanovali bezbranného Luca. Dvoch osamelých chlapcov po tomto incidente spojí pevné priateľské, ba takmer až bratské puto. Je to puto vylúčených. Puto ľudí vytlačených za okraj. A napriek tomu šťastných. Ťažko však povedať, či sa týmto spojením ich osamelosť znegovala, alebo naopak, ešte viac umocnila. Luc nie je jednoduchá ľudská postavička. Spoznať ho možno najlepšie počas dlhej túry, alebo vo vytrvalom mlčaní na brehu mora. Ale nejde len o spoznávanie, ide aj o iné procesy. Napríklad o to, že Luc dokáže otvoriť myseľ rozprávača, aby sa nebál hoci aj dýchať pod vodou či privolať naspäť medzi živých matku živoriacu vo vegetatívnom stave. Chlapci sú vo veku, keď sa vzďaľujú od detstva, no na dospelosť ešte nedovidia. A v okamihoch, keď spoznávajú jeden druhého, učia sa najviac sami o sebe. / Vedúci špeciálnych efektov / Životy oboch priateľov sa nachádzajú v bode, keď je zrejmé, že jediné, čo im môže pomôcť, je skutočný zázrak. Tak to aspoň nachystal boh, ktorého rozprávač ironicky nazýva Vedúcim špeciálnych efektov. Lenže obaja chlapci vedia, že uskutočniť zázrak vlastne nie je nič zložité, stačí uveriť, že je to možné, stačí pripustiť tú možnosť. Luc žije s tyranským otcom, ktorého chlapci prezývajú Sviňa, a zdá sa, že neexistuje žiadna možnosť, ako sa z tohto pekelného kruhu vymaniť. O matku prišiel ešte ako batoľa – nikto nevie ako, nikto nevie prečo a najmä – nikto nevie, či je vôbec ešte nažive. Sviňa ju pred Lucom nikdy nenazve inak ako pobehlica, čím sa priepasť medzi nimi prehlbuje a modriny na chlapcovom tele pribúdajú geometrickým radom. Zatiaľ si Luc z časopisov vystrihuje tváre a postavy žien, čím si vytvára akési archetypy matiek. A neprestáva veriť, že raz stretne aj tú skutočnú. Do stavu „bez matky“ bol po nehode vrhnutý aj rozprávač, no tá jeho, aj keď spiaca, je aspoň hmatateľná. Ešte v stave kómy sa medzi ňou a Lucom vytvorí zvláštny silný vzťah, a keď ju napokon chlapci preberú k životu (s pomocou modly vypchatého leguána z Galapág, ktorú ukrývajú v jaskyni), matka prijme neznámeho chlapca za svojho. Projekt návratu matky medzi živých je ďalším bodom programu, ktorý ešte silnejšie spojí a prepletie životy oboch chlapcov. Naučiť ju znova hľadieť na svet, chodiť, zbaviť sa strachu a tešiť sa zo života napriek tomu, že celá jeho polovica zmizla v nenávratne, to je teraz ich hlavná úloha. Prázdno treba najprv pomenovať. A potom hľadať cestu k jeho zaplneniu. / Riziko hĺbkovej choroby / Lucovým druhým domovom je more. V objatí vody sa cíti vo svojom živle, sčasti možno aj preto, že tento stav mu pripomína jediné okamihy, ktoré trávil v spoločnosti svojej matky kdesi v jej vnútri. Je si celkom istý, že ľudia dokážu dýchať pod vodou, že to len z lenivosti zabudli, a že hlboko pod morskou hladinou sa nachádza akýsi mýtický svet, ktorého existenciu nemôžeme potvrdiť, ale ani spochybniť. A práve tam sa raz chce vrátiť ako do zasľúbenej zeme. „Aby ste videli jeho ojedinelú krásu, musíte ho hodiť do vody a pozorovať, ako pláva s pôžitkárskym oduševnením tuleňa. Jeho vychudnuté končatiny a čaptavé chodidlá, po ktorých sa na súši tacká ako tučniak, sa vo vode prirodzene premenia na plutvy a umožnia mu sebaisto sa pohrúžiť do vĺn.“ Aj vo svojich mystických snoch sa premieňa na akéhosi morského muža, ktorého jediným osudom je návrat do objatia mora. Tajomnú hĺbku však nemá len more, ale aj rodinné zväzky, o ktorých vie v malom mestečku najmenej vždy ten, koho sa najviac dotýkajú. A keď sa do tajomstiev svojho života ponoríte príliš prudko, môže nastať to, čo potápači nazývajú hĺbkovou chorobou. Úplný kolaps. Zatmenie. Román Denisa Thériaulta Chlapec, ktorý patril moru v sebe ukrýva rytmus i tempo obrovskej masy vody, ktorá sa s nesmiernou gráciou pohybuje po povrchu našej planéty a tvorí jej absolútny základ. Za jej zdanlivou ľahkosťou, kdesi pod tenkou vrstvou hladiny, sa však ukrýva hĺbka, na ktorej koniec tak ľahko nedosvietime ani tou najlepšou baterkou. Aby sme ju odhalili, musíme vstúpiť dovnútra. Do Thériaultovej knihy sa môžeme ponoriť bez strachu, môžeme sa v nej pokojne kúpať a prežívať podobné pocity, ako Luc pri plávaní v mori. Vytrženie, úžas, i náhle pozabudnutie na to, že pod hladinou ešte stále nevieme dýchať.