Štyri matky, štyri dcéry, osem príbehov. Také jednoduché to nie je, príbehy sa rozvetvujú v spletitú zmes konárov, medzi ktorými tie silnejšie podopierajú slabšie. Bez rovnováhy to jednoducho nepôjde. Klub radosti a štěstí je miestom, kde sa stretávajú štyri ženy, aby si poklebetili, oddýchli a na chvíľu unikli od domácich povinností. Nie sú to hocijaké ženy. Sú to štyri Číňanky, ktoré z rôznych dôvodov opustili svoju domovinu a ich novou vlasťou sa stala Amerika. Každá z nich má dcéru narodenú už v novej krajine. Štyri matky, štyri dcéry, štyri rozsiahle kapitoly – to je dielo Amy Tan s názvom Klub radosti a štěstí. Odchod z Číny do Ameriky pre štvoricu žien neznamenal, že zabudli na svoje zvyky a tradície. Svoje kultúrne zvyky sa snažia udržiavať aj v pre nich cudzom svete a pokúšajú sa ho vštepiť aj svojim dcéram. Lebo výchova dievčat je špecifická. Ženy v Číne nie sú slobodné stvorenia, dominantný v každej domácnosti je vždy muž. Dievčatá sú od útleho detstva vedené k absolútnej poslušnosti a to tak dôkladne, že väčšine z nich sa zdá tento spôsob života prirodzený a nespochybniteľný. Aspoň navonok. Každá zo starých dám však v sebe ukrýva vnútorné tajomstvo. „Vychovali mě po čínském způsobů: naučili mě, abych po ničem netoužila, abych na sebe brala neštěstí jiných lidí, abych polykala hořké slzy. A přestože jsem svou dceru vychovala opačně, vyrostla stejná! Možná že proto, že se narodila mně a že se narodila jako děvče. A já se zase narodila své matce a také jako děvče.“ Keď jedna zo štyroch priateliek zomrie, jej miesto zastúpi dcéra Jing-mei Woová. Sprvu počúva rozprávanie spriaznených duší svojej matky len povrchne, no zdanlivo nezáväzné vykladanie taľafatiek má svoj dôvod. Mladá žena postupne odhaľuje, kým vlastne jej matka bola a aj to, s akou túžbou na perách zomrela. Jej nesplnený sen sa rozhodne uskutočniť. V rozprávaní sú rovnomerne zastúpené všetky matky (žijúce) a aj všetky dcéry. Pred očami čitateľa sa preto odvíja niekoľko rôznych príbehov, odkrývajú sa rodinné tajomstvá. Najfascinujúcejšie na nich boli tie kultúrne a duchovné tradície, ktoré sú pre Európanov neobvyklé, no zároveň sú z toho vonkajšieho pohľadu nesmierne poetické, príťažlivé a tajomné. Prelínanie čínskych zvykov s americkou kultúrou prinášalo často úsmevné situácie. Úsmevné len pre ostatných, hrdé čínske matky nikdy vnútorne nepopustili zo svojich presvedčení. „Celá ta léta jsem ukrývala svou pravou povahu a pobíhala jsem kolem jako malý stín, aby mě nikdo nemohl chytit. A protože jsem se pohybovala tak vskrytu, dcera mě teď nevidí. Vidí seznam věcí, které třeba koupit, svou přečerpanou šekovou knížku, popelník nakřivo postavený na rovném stole. Přitom já jí chci říct: Jsme zdrceny, ona i já, neviděny a nevidící, neslyšeny a nelišící, neznámy ostatním.“ Vnímavosť žien z Ázie občas vzbudzuje dojem, že vidia budúcnosť. No ony len pozorne sledujú dianie okolo seba a dôkladne si uvedomujú následky jednotlivých činov. Ich múdrosť je hlboká, často ukrytá v porekadlách, ktoré sa nedajú ani poriadne preložiť. Je potrebné nasávať ich zároveň s materinským mliekom. Nič sa nedeje len tak, náhoda neexistuje. Majstrovstvo nenápadných intríg, ťahanie jemnulinkých neviditeľných nitôčok, strategická genialita. Tým všetkým oplývajú mamy, ktoré chcú pre svoje dcéry len to najlepšie. Vždy len to najlepšie. Všetky akoby prežili dva životy. Jeden v Číne, druhý v Amerike. Keď príde správna chvíľa, deti sa dozvedia, prečo rodičia opustili svoju vlasť. Rozprávaním je odhaľovaná skutočná a pravdivá tvár rozprávajúcich, samotná podstata života. Knižka Amy Tan Klub radosti a štěstí je očarujúcim dialógom viacerých postáv. To, že možno nie všetkému môže slovenský čitateľ či čitateľka porozumieť, vôbec neuberá na pôvabe knihy. Možno dokonca naopak, jej neuchopiteľnosť zvyšuje jej čarovnosť.