Poznáte to, keď začnete čítať nejakú knižku a počas prvých strán len vraštíte obočie a v duchu sa pýtate, čo je toto za knihu? Presne to sa mi stalo pri novinke švédskeho autora Jonasa Hassena Khemiriho. Na knihe ma sprvoti upútala nezvyčajná téma sľubujúca istý pôžitok z čítania a taktiež to, že autor vyhral prestížne literárne ocenenie. Nezvyknem knihy posudzovať podľa získaných ocenení, no niektoré sú vskutku zárukou kvality – tej literárnej, nie komerčnej. Po prvotnom nazvime to prekvapení z čítaného som sa do textu ponorila natoľko, že som mala problém sa s ním rozlúčiť. Príbeh je o Samuelovi, ktorý zahynie pri autonehode. Jeho osoba upúta fiktívneho spisovateľa rozhodnutého nájsť odpovede na otázky o tom, kto vlastne Samuel bol, no i na mnohé iné… Na úvod treba spomenúť, že kompozícia textu je veľmi nevšedná a zaujímavá. Do veľkej miery sa v nej premieta fakt, že Khemiri je autorom viacerých úspešných divadelných hier. Tieto znaky dramatického textu teda nemusia ulahodiť každému čitateľovi, ale rozhodne by ste sa mali skúsiť prehrýzť úvodnými stranami, pretože potom si už na štýl písania zvyknete. „Jenomže jsem mu to nenapsala (odmlčí se a vyhlédne z okna). No, už toho bylo dost, netvařte se, jako byste mě z nečoho obviňoval (vstane a zamíří k záchodu). Co je to s váma sakra, co kurva chcete, nestihla jsem to (zabouchne dveře záchodu). (s. 68) Text sa skladá z krátkych rozhovorov so Samuelovými blízkymi – mamou, priateľkou, kamarátom… Jednotlivé útržky na seba nadväzujú, niekedy sa dopĺňajú, inokedy si protirečia, no hlavne je každý z nich vlastný osobe, s ktorou máme práve do činenia, preto objektivitu rozprávania a vôbec informácií, čo sa vlastne stalo, nečakajte (to v konečnom dôsledku ani nie je hlavným zámerom knihy). Za zmienku stojí fakt, že sa v texte vo veľkej miere odráža samotný autor, ktorý sa až nápadne podobá na daného fiktívneho spisovateľa. Khemiri má matku Švédku a otca Tunisana, a hoci by sme nemali stotožňovať postavu s autorom, v knihe sú priam do očí bijúce zmienky o pôvode, o výbere mena pre dieťa, ktorého otec je z inej krajiny (a koniec koncov aj kultúry). Otázka pôvodu je teda v diele prítomná, a to vo viacerých rovinách. „Kde jsi k tomu jménu přišel? Co znamená? Odkud jsou vaši? Přišli sem jako politický uprchlíci? Ty ses narodil tady? Jsi čistokrevnej, nebo poloviční? Připadáš si jako Švéd?“ (s. 18) Khemirov život ovplyvňuje jeho tvorbu, keďže v nej reflektuje jemu blízke témy, ako už spomínaná otázka pôvodu. Autor však vôbec nie je opatrný a čitateľovi ponúka rôzne názory aj na otázku politiky, imigrácie, ľudského vnútra či žiarlivosti. V neposlednom rade treba spomenúť nazeranie na úlohu pamäte v živote človeka a na ľudské charaktery, o ktorých do veľkej miery táto kniha je. Tie sú vykreslené priam bravúrne. Spočiatku sa mi nechcelo veriť, že sa z daných útržkov dozviem aj niečo hlbšie, ako len povrchné vyrozprávanie sledu udalostí, lenže Khemiri je majster slova a do textu dokázal zakomponovať všetko s takou nenápadnosťou, že som si často mnohé uvedomila až spätne. Na prvý pohľad nepodstatné veci tak tvoria dokonalý obraz o tej či onej postave, ako aj jej vzťahu k Samuelovi. Zo snahy o rekonštrukciu Samuelovho posledného dňa života sa stáva román plný napätia – autor sa rád hrá s časom – a tajomstiev, keďže ani v závere neodhalí všetko. Hoci je príbeh primárne tragický, nechýba v ňom humor. To všetko je podané pútavým a nevšedným štýlom dotvoreným skvelým jazykom. Kniha čitateľa donúti zamyslieť sa nad rôznymi spoločenskými otázkami, ktorých – vzhľadom na pomerne malý rozsah – otvára hneď viacero, vzťahmi, nad sebou samým a svojím správaním, no zároveň pobaví, ale aj poteší po literárnej stránke. Ak hľadáte nejakú knihu, ktorá sa líši od všetkých ostatných, no zároveň vám ponúkne veľmi veľa, Všechno, co si nepamatuju je určite dobrou voľbou.