Lowen Ashleighová je možno spisovateľka, ale nemá za sebou práve úspešné obdobie. Jej knihy sa nepredávajú až tak dobre a po nedávnej smrti matky jej navyše ostali ďalšie dlhy, na ktorých splatenie skrátka nemá peniaze. Keď ale príde nečakaná, no zároveň lákavá ponuka dopísať posledné tri knihy z obľúbenej série trilerov, so zdráhaním prijme. Hoci má dopisovať sériu od známej a úspešnej Verity Crawfordovej. Pri prehrabávaní škatúľ poznámok však Lowen nájde niečo, čo by nečakala – Veritinu autobiografiu. Zvedavá sa začíta, no čoskoro si začne uvedomovať, že Verity je jej na míle vzdialená a túto ženu možno nikto nepozná tak dobre, ako sa nazdával. Colleen Hoover je autorka, ktorú mám tak trochu zafixovanú ako kráľovnú romantiky. Keď som sa dozvedela, že napísala triler, bola som zvedavá. Vždy som tvrdila, že každý autor je limitovaný len tým, čo dovolí, aby ho limitovalo a prečo by autorka romantických kníh nemohla napísať triler, ak sa tak rozhodne? Napriek tomu som však netušila, čo presne od knihy čakať. Moje očakávanie teda boli nulové a možno aj preto si ma kniha takmer okamžite získala. Všetko sa začalo stretnutím hlavných postáv. Lowen aj Jeremy majú za sebou smutné skúsenosti, stratili blízkych a trápia ich mnohé problémy. Takže autorka už od prvej strany dokazuje, že stále dokáže vytvoriť postavy, ktoré od prvého slova dokážu chytiť za srdce. Napriek tomu je ich stretnutie skôr ako vystrihnuté z romantickej knihy – hoci obaja očividne skrývajú mnohé tajomstvá. Tempo a aj tón rozprávania sa však zmenia, keď Lowen dorazí do Crawfordského sídla a nájde Veritinu autobiografiu. A vtedy rozprávanie získalo skutočne temný tón. Z autobiografie začína byť jasné, že Verity nie je taká dokonalá, ako by sa mohlo zdať. Jej myšlienky sú temné, jej uvažovanie občas zvrátené a jej vnútorný svet je ako vystrihnutý z príručky psychických porúch. Navonok je usmievavá a milá žena, no vo svojom vnútri bojuje s naozaj desivými nutkaniami. Temnú atmosféru ešte umocňuje Lowen, ktorá je v niektorých momentoch paranoidná a navyše vidí a počuje veci, ktoré a nedajú logicky vysvetliť. Pri čítaní určitých scén bol ten znepokojivý pocit až nepríjemný – ja sama som mala nutkanie otočiť sa, aby som sa uistila, že ma nikto nesleduje. Takže autorke sa podarilo na mňa preniesť nielen tú temnú a napínavú atmosféru, ale aj pocit znepokojenia a strach, ktoré Lowen pociťovala pri pobyte vo Veritinom dome. Čo som mala očakávať, nakoľko autorka nikdy predtým nemala problém prinútiť ma precítiť všetko, čo cítili postavy, takže vyvolať v čitateľovi len trochu odlišnejšiu emóciu nebolo vôbec náročné. Čiže to bolo temné, miestami nepríjemné, dokonca som sa úprimne bála a bez mučenia priznávam, že čítať knihu v noci asi nebol úplne najlepší nápad. Lenže to sú všetko pozitívne veci, hlavne ak hovorím o trileri. Tento nebol krvavý, ale bol dostatočne napínavý a hlavne psychologicky ladený, že som z neho mala nepretržitú husiu kožu. Samozrejme, v knihe bola aj romantická linka, ale našťastie bola len vedľajšia. Vyvrcholenie celého príbehu ma však trošku... zarazilo. Prišlo náhle a za ním nasledovalo až podozrivé ticho. Sama seba som sa pýtala, či toto je všetko, čo mi kniha ponúka. No a potom prišlo záverečné odhalenie a mne prakticky vybuchol mozog. Autorka ma dokonale zmiatla. Lebo hoci Verity bola prezentovaná ako nadaná spisovateľka, nebolo úplne jasné, čo všetko dokázala prikrášliť a čo bola pravda. Dokonca ani teraz neviem, kde presne je v tomto príbehu pravda. A to je pre mňa znemenia, že som čítala naozaj kvalitne napísaný triler – pretože aj dlho po jeho dočítaní o ňom premýšľam a pochybujem o všetkom, čo som prečítala. Verity je vskutku vydareným psychotrilerom. Autorka vsadila na to, čo jej ide najlepšie – na navodenie atmosféry a prenesenie emócií na čitateľa. Vďaka tomu stvorila temný a nejednoznačný príbeh, z ktorého ma od určitého momentu permanentne mrazilo. Všetko navyše umocňovala paranoja hlavnej hrdinky, takže o to silnejší bol môj zážitok. Romantická línia v knihe bola našťastie len pridružená a jej pomocou bola psychohra postáv ešte o niečo pôsobivejšia. Najväčší infarkt mi však spôsobilo záverečné odhalenie, vďaka ktorému som začala pochybovať o všetkom, čo som prečítala – pretože ani teraz neviem, čo presne bola pravda a čo lož. Takže touto knihou Colleen Hoover skutočne dokázala, že vie písať aj iný žáner ako romantiku a ja dúfam, že nejaký triler ešte napíše.