Ako vznikol nápad na Drzaňu Beki? Autorka tvrdí, že veľmi jednoducho  - s manželom si kúpili plyšovú ovečku ako suvenír na jednom zo spoločných výletov, pretože sa im zapáčila. A potom... „Niekedy, keď sme sa doma zvykli doťahovať, som ju zo žartu zakomponovala do našich rozhovorov akoby bola v pozícii nejakého pozorovateľa, kvázi člena rodiny. Psychoanalytik by asi povedal, že sme sa cez ňu pripravovali na rodičovskú rolu a bola prostredníctvom nej vyjadrená nejaká túžba po deťoch,“ smeje sa Lucia Praus. „A keď som už bola na materskej, začala som sa pohrávať s myšlienkou napísať o nej ucelený príbeh.“

Impulzom na napísanie knihy boli aj reakcie syna, ktorému Lucia zvykla rozprávať vymyslené minipríbehy alebo básničky či pesničky o plyšovej Beki. Tie mali u neho celkom úspech, smial sa na nich a dožadoval sa ďalších pokračovaní. „Samozrejme, v porovnaní s príbehmi v knihe boli oveľa jednoduchšie, kratšie, prispôsobené jeho veku. V tom čase, som zároveň čakala mladšieho syna a mala som viac voľnejšieho času, v ktorom som sa mohla venovať vlastnej tvorbe,“ dodáva autorka. „Mojim zámerom však vždy bolo, aby sa popri deťoch, ktorým je kniha primárne určená, mohli pobaviť aj rodičia, ktorí prípadne budú knihu deťom predčítavať. Takže som tak trochu myslela aj na dospelých, keďže príhody, ktoré Beki zažíva, do veľkej miery prežívajú aj jej ,rodičia´ Edita a Fedor a reálni rodičia sa s nimi môžu možno do istej miery identifikovať.“

Beki má naozaj svojskú povahu – je náladová, rada mudruje, sem-tam si aj prdne, no najmä… je to magnet na katastrofy! To zistia aj Edita a Fedor – mladý sympatický pár, ktorý si ju kúpi v stánku za pár eur. Odvtedy sa spustí kolotoč bláznivých dobrodružstiev a situácií, ktoré neraz privedú jej nových rodičov na pokraj zúfalstva. Vyskúša si život v mestskom byte, no aj na víkendovej chalupe v malebnom prostredí Nízkych Tatier. Podujme sa na vyháňanie duchov, zažije dovolenku v Mexiku, hrozbu policajného zásahu, strávi aj nejaký čas v mrazničke… To však zďaleka nie je všetko, pretože je tu ešte tajomný sused a ovce, s ktorými sa chce kamarátiť. Podarí sa nezbednej ovečke zapadnúť, nájsť si priateľov a zažiť pocit skutočnej rodiny?

Aj Lucia Praus mala svojho obľúbeného plyšáka, dokonca ich bolo niekoľko a vždy k nim mala veľmi vrúcny vzťah. „Spomínam si na Babúšika, čo bola taká poloplyšová postavička s umelou tvárou v kapucni, dostala som ju od tety v Žiline. Istý čas som ju všade nosila, bola vlastne takým mojim kamošom. Keď som chodila do škôlky, so sestrou sme mali zasa obľúbeného obrovského plyšového medveďa a doteraz si spomínam, ako som plakala, keď mu odpadlo umelé oko a mama ho musela predo mnou prišívať a potom som sa o neho starala, akože je po operácii. No a neskôr klasika, barbíny, s ktorými som doma rozohrávala rôzne príbehy a scénky. V neskoršom období, už na strednej, som zasa zbierala plyšové korytnačky a nosili mi ich aj kamoši, lebo vedeli, že rozširujem zbierku. Čo značí, že od plyšákov som nikdy neupustila, veď aj v dospelom veku som prišla k plyšovej ovečke,“ zabáva sa na vlastných spomienkach Lucia.

A čo odporúča čitateľom a čitateľkách, či už malým alebo dospelým? „Najmä to, aby čítali čo najviac kníh, sami aj svojim deťom a ak sa im dostane do rúk aj Drzaňa Beki, bola by som veľmi rada, ak by čitateľstvo jej dobrodružstvá pobavili, ale dokázali z nich odniesť napríklad aj to, že nie za každou vylomeninou detí, resp. malých plyšových ovečiek musí byť zlý úmysel alebo zámer spôsobiť problém, ale častokrát je to dôsledok úprimnej snahy niekam patriť a cítiť, že ich má niekto rád- a takú snahu má myslím každý, dieťa aj dospelý.“