Zabíjam vrahov je dych vyrážajúca cesta do sveta morálnej nejednoznačnosti. Nie je to len kriminálka, v ktorej dobrý detektív dolapí zločinca. Otvára otázku o tom, aká tenká môže byť hranica medzi hrdinami a zloduchmi. Čitateľ kráča po tenkej hranici medzi dobrom a zlom a elektrizujúci príbeh v ňom zanecháva znepokojujúce ozveny ešte dlho po tom, ako otočí poslednú stranu.

„Na túto knihu som narazila vďaka nadšeným odporúčaniam na sociálnych sieťach a hneď ma zaujala,  a to z dvoch dôvodov - milujem Dextera a  varovania pred obsahom vo mne prebudili moju temnejšiu stránku. Ak máte radi Dextera, The Queen’s Gambit či Kill Bill, budete tu ako doma. Ešte skôr, ako som začala čítať, som tušila, že táto kniha bude presne pre mňa – a nemýlila som sa,“ napísala recenzentka na portáli Compulsive Readers. „O deji veľa neprezradím, pretože toto si musíte prečítať sami. Je to zábavné - v tom chorom, temnom zmysle slova, rýchle aj krvavé, zvrátené aj plné zvratov!“

Hlavná hrdinka knihy Leah Nachtnebelová nie je len geniálna klaviristka, ktorá hrala pred kráľovskou rodinou a prezidentmi, je aj lovkyňa vrahov. Všetko, čo vykoná, má presne vykalkulované a naplánované. Po vražde jedného sériového vraha v lese ten istý večer odohrá vypredaný koncert. Dôkazy vyzerajú byť až príliš jasné. Polícia si je istá, že zločin je prepojený na obchod s drogami. Špeciálny agent FBI Liam Richter, známy svojím silným morálnym postojom a inštinktom ostrým ako britva, je jediný, kto ju podozrieva. Ona je však vždy o krok pred ním. Leah sa tak ocitá v konfrontácii nielen s húževnatým agentom, ale zároveň aj s ďalším vrahom, ktorého smrtiace pudy, odhodlanie a prefíkanosť môžu konkurovať jej samej. Naozaj je možné, aby najslávnejšia klaviristka sveta bola zároveň aj chladnokrvnou vrahyňou?

S. T. Ashman je nemecko-americká spisovateľka, ktorá sa narodila a vyrástla v Nemecku, no dnes svojím domovom nazýva krásne americké pobrežie. Kedysi pôsobila ako psychoterapeutka v trestnoprávnom systéme, čo jej poskytlo jedinečný vhľad do ľudskej psychiky – do jej krásy, ale najmä do jej temných zákutí.

„Ešte predtým, ako som knihu dopísala, mi ľudia hovorili, že mi to nestojí za to. Vraj ako žena by som sa mala držať romantických románov, nanajvýš trilerov z domácnosti. Určité subžánre trileru a temnej kriminálnej fikcie sú vraj vhodnejšie pre mužov. Niektorí dokonca tvrdili, že vydavatelia nebudú riskovať s autorkou, ktorá píše niečo také odvážne,“ hovorí S. T. Ashman o začiatkoch svojej spisovateľskej kariéry. „Nechápte ma zle – vo voľnom čase si rada prečítam romantiku, ale chcela som napísať niečo intenzívnejšie, niečo iné, možno až divoké. Veď napokon to bola práve žena, bola som to ja, ktorá sedela sama v malej miestnosti oproti mužovi, čo dobodal svojho otca viac ako 20-krát, a pracovala s ním na zvládaní hnevu. Keď som dokázala zvládnuť takúto temnotu a tragédiu v reálnom živote, prečo by som ju nemohla zvládnuť aj na papieri?“

Podľa autorky to bolo stresujúce a ešte horšie to bolo, keď sa kniha dostala do rúk čitateľom. Keď jej začali chodiť notifikácie o prvých recenziách, bola taká nervózna, až jej bolo fyzicky zle. „Bol to môj moment pravdy a prisahala som si, že ak ľudia túto knihu neprijmú, už nikdy nenapíšem nič takéto divoké,“ spomína na vydanie svojej prvej knihy. „Našťastie sa to nestalo. Bola som ohromená, koľko ľudí po takom príbehu túžilo. Zrazu mi začali chodiť správy – čitatelia a čitateľky sa chceli podeliť o to, ako veľmi sa im kniha páčila. Jedna fanúšička mi dokonca uháčkovala malú bábiku Hannibala Lectera a poslala mi magnetky s obálkami mojich kníh na chladničku. A keď sa mi ozval Hollywood, ktorý chce knihu adaptovať pre televíziu, cítila som, že zo mňa spadol obrovský balvan.“