Skúsený slovenský autor napísal pred mnohými rokmi útlu hororovú poviedku, ktorá vyšla v zborníku IstroCon už v roku 2011. Hovorila o turistoch, ktorí zablúdili v kysuckých horách a museli prespať v tráve pri prastarej, rozpadnutej drevenici. „V nej uprostred noci ožil dávny svet a turisti boli svedkom brutálneho násilia, ktoré sa tam v minulosti stalo. Jeden z nich do drevenice vbehol v snahe pomôcť týraným deťom a vtedy svetlo zhaslo, dávny svet zmizol a odvážny turista s ním,“ vysvetľuje Ján Babarík, ktorý neskôr poviedku prepracoval, obohatil o nové rozmery a v súťaži Martinus Cena Fantázie 2018 s ňou získal Cenu poroty, Cenu Bibliotéky a Cenu Béla za najlepší horor. „Poviedka mala otvorený koniec – turista zmizol nevedno kam. A keďže som chcel vedieť, čo sa s ním stalo, tak som napísal celý román,“ dodáva autor.

V románe Statočný chlapík narazia stavbári pri výstavbe nového lyžiarskeho strediska na Kysuciach na čosi nezvyčajné. Po vykopaní ostatkov zo starého cintorína, kde sa naposledy pochovávalo pred takmer päťdesiatimi rokmi, objavia rozpadnutú kovovú skrinku a v nej mobilný telefón z roku 2001. Detektív Bauer stojí pred naozajstnou záhadou. Pátranie ho zavedie najprv do Košíc za Ľudmilou Hatalovou, poslednou majiteľkou pozemkov, kde starý cintorín stál, a potom do Ružomberka za priateľkou muža, ktorý sa v tej oblasti pred sedemnástimi rokmi bez stopy stratil. Jej príbeh popiera zdravý rozum a pragmatický detektív mu odmieta uveriť. Až kým stará pani Hatalová nevytiahne dávne rodinné fotografie. Naozaj sa nezvestný Milan prepadol do minulosti? A ak áno, nájde cestu späť?

Siedma kniha Jána Babaríka sa odohráva o období Slovenského štátu, ktoré si autor zvolil pre kontrast a nadčasovú aktuálnosť. Aj román hovorí o kontraste medzi naším aktuálnym životom a jedným z reálne najťažších období v slovenských dejinách: „Cítim veľkú frustráciu z toho, ako sa s týmto obdobím a jeho jasným, zrozumiteľným odkazom stále nedokážeme vyrovnať. Ako každá doba, aj táto mala svoje svetlé stránky a v knihe som sa im vôbec nevyhýbal. Avšak práve konflikt s morálkou nášho sveta mi pomohol tieto svetlé stránky úplne prirodzene a spravodlivo zatieniť.“

Ján Babarík na knihe pracoval takmer rok. „Filozofia prepadnutia sa v čase nebola až taká náročná. To som si skladal počas šoférovania alebo prechádzok v lese. Historické rešerše mi však dali poriadne zabrať. V antikvariátoch som si pokúpil rôzne dobové časopisy a gardistické noviny, k tomu niekoľko kníh o Slovenskom štáte, vtedajšej móde, kuchyni, plus hodiny a hodiny ´googlovania´,“ prezrádza slovenský autor a priznáva, že veľa vecí si len domýšľal, pretože sa o nich nikde nepíše: „Napríklad absencia reprodukovanej hudby na verejnosti, úzke farebné spektrum – fasády, oblečenie, autá, obaly, nič nebolo krikľavo zelené. Dalo sa vtedy v Dolnom Kubíne nájsť niečo oranžové? Alebo vône – ako voňala kuchyňa? Čím voňala ulica? Ako páchli ľudia, keď sa v teplej vode kúpali sotva raz za dva týždne?“ pýta sa Ján Babarík.

A na otázku, do akého obdobia by sa chcel prepadnúť on sám, lakonicky odpovedá: „Prepadnúť nie. Ale rád by som sa pozrel do osemdesiatych rokov, či som bol naozaj taký kretén, ako si pamätám...“