Matúš Krčmárik pochádza z Pezinka, vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia sa pretĺkal rôznymi redakciami, až na 14 rokov zakotvil v SME. Počas tohto obdobia napísal tisíce článkov – správ, komentárov, rozsiahlych rozhovorov či reportáží zo sveta. V súčasnosti je už mimo médií, no ostala mu zvedavosť, nutkanie pýtať sa správne otázky, chuť písať aj presvedčenie, že všetko raz dobre dopadne. „Túžba napísať knihu vo mne dozrievala veľmi dlho. Ako novinárovi, ktorý cestoval po svete, sa mi logicky núkalo spracovať nejakú tému formou reportáže. Musím priznať, že som to viackrát zvažoval, mal som na to aj možnosti, ale nakoniec som do toho nešiel. Mal som pocit, že beletria mi dáva oveľa väčšiu slobodu rozpísať príbeh tak, ako ho chcem vidieť ja, a nie nutne len tak, ako sa stal,“ hovorí Matúš Krčmárik.

V románe sa zabudnúť na svojho mŕtveho otca snaží aj jeho syn Andrej, ktorý sa sním už vyše desať rokov nestýkal, no záhadný podnikateľ Huth ho presvedčí, aby sa pokúsil napísať otcov skutočný príbeh. Vo svedectvách otcových blízkych ľudí spoznáva muža, ktorý chcel zachrániť všetko, no na svojho syna si čas nenašiel. Andrej zisťuje mnohé veci o sebe a možno aj o tom, kto je za smrťou jeho otca. Nevyhýbajú sa mu politické intrigy, fašisti, zbabelci v politike, osobné sklamania, nespracované traumy a starí rodičia, ktorí tu ostali na všetko sami.

Knihu môžeme zaradiť do žánrov psychologický román alebo politický thriller. Matúš priznáva, že politika bola preňho, bývalého novinára, tou najprirodzenejšou témou... „Politiku považujem za prostredie, kde sa dajú najlepšie napĺňať idealistické predstavy o ,zlepšení sveta´, no zároveň človeka dokáže veľmi ľahko zomlieť. Stretávajú sa v nej rôzne typy ľudí a motivácií, čo je pre autora nesmierne zaujímavé,“ vysvetľuje. „V knihe sa však objavujú aj rodinné vzťahy či úvahy o slobode a o tom, ako byť dobrým človekom. Zlomový moment v živote hlavného hrdinu je veľmi osobný a s politikou priamo nesúvisí. Aj keď ide o príbeh politika, väčšina jeho života sa odohrávala mimo nej. Formovalo ho prostredie miernej rebélie a slobodný svet 90. rokov. Vstup do politiky bol až vyvrcholením tohto procesu. Chcel som preskúmať, ako ho táto sféra ovplyvnila. Aj s odstupom rokov po dopísaní si kladiem otázku: zomlela ho, alebo v rámci možností urobil to najlepšie, čo mohol? Verím, že aj názory čitateľov sa budú rôzniť.“

Matúš má na konte tisíce článkov, od spravodajstva cez reportáže až po komentáre. Potlesk pre nikoho je jeho beletristický debut, v minulosti však napísal učebnicu pre stredné školy o tom, ako písať reportáže, vznikla v rámci študentskej reportážnej súťaže, ktorú niekoľko rokov viedol. Reportážnemu štýlu verí, pôsobí intímne a zároveň transparentne, preto sa ho rozhodol využiť aj pri písaní románu. „Priamou inšpiráciou pre formát bola reportážna kniha Sachu Batthyanyho s názvom Čo to má spoločné so mnou?. Autor v nej zisťoval nepríjemné skutočnosti z minulosti vlastnej rodiny, kombinoval rozhovory s členmi rodiny a archívny výskum. Touto kombináciou vplyvov, spolu s mojím záujmom o český disent a filozofické otázky viny či zodpovednosti, vznikol motív môjho románu,“ vysvetľuje a dodáva: „Keď som mal 18 rokov, po maturite som sa pustil do čítania Mňačkovej knihy Ako chutí moc. Mnohí sa vtedy divili, že čítam povinnú literatúru dobrovoľne, ale mňa tá kniha očarila. Rokmi som nad jej dejom často rozmýšľal – o tom, ako môže človeka zmeniť politika. Ako novinár som to videl aj na konkrétnych príbehoch na Slovensku a vo svete.

Potlesk pre nikoho opisuje Slovensko, aké by mohlo byť, ak by politici urobili správne rozhodnutia. Matúš je presvedčený, že takých politikov tu už máme: „Zatiaľ však nemáme dostatok voličov, ktorí by im na to dali silný mandát. Či je to chyba voliča, alebo politika, ktorý ho nevie osloviť, to už nechám na posúdenie čitateľovi...“