Čo všetko vplýva na výber kníh, ktoré si čitateľ plánuje kúpiť, požičať a prečítať? Občas rozmýšľam, nakoľko mám ešte pod kontrolou moje čitateľské preferencie a nakoľko odporúčania iných, odsúvajú moje pôvodné zámery. Rozhoduje nálada, autor, názov, žáner, anotácia alebo obálka konkrétnej knihy? V ostatnom čase sa mi dostal do rúk a tiež pred oči krásny román o živote, láske a vyrovnávaní sa so stratou blízkych. Taká tá vyzretá próza, ktorú očakávate od autora, ktorý má za sebou ak nie dlhý, tak aspoň bohatý bolestno-milostný život. Priznám sa, ak by som sa rozhodoval iba na základe mena, pre mňa inak neznámeho autora, samotného názvu titulu, a v neposlednom rade aj prostredníctvom pohľadu na obálku, tak po knihe pravdepodobne nesiahnem. Na prvý pohľad totižto všetko nasvedčovalo tomu, že to bude niečo romanticko-sladko-umrnčané, na čo vôbec nebola chuť. Dostal som však dosť dôrazný tip od kamarátky Jany Š. Povedala: Prečítaj si a poťukala pritom po obálke knihy s názvom Na konci samoty. Začítal som sa a môžem konštatovať, že mi to veľmi sadlo, hoci je to taká tá životná písačka s poetickým príbehom, podobná tým od hviezd anglo-saskej literatúry ako Julian Barnes, John Irving, Ian McEwan, ktorých som už prečítal niekoľko. Podobnosť spomínam, lebo to môže napomôcť k zorientovaniu sa, no napriek tomu je veľa atribútov úplne inak. Autor nie je ani Brit, ani spisovateľ s jeseňou v kostiach. Benedict Wells sa narodil v roku 1984 v Mníchove, takže z hľadiska odžitého by sa dalo povedať, že mu ešte mlieko po brade tečie. Jeho relatívne krátka literárna tvorba je však napriek tomu celkom cenená a tento predmetný román v roku 2016 dokonca získal Cenu Európskej únie za literatúru. Hlavným hrdinom je Jules, ktorý ako desaťročný stratil rodičov. O tejto tragédii sa čitateľ dozvedá retrospektívne, a to prostredníctvom spomienok už dospelého Julesa, ležiaceho na nemocničnej posteli po havárií na motorke. V spomienkach muža sa čitateľ dostáva do detstva troch sirôt, ktoré po smrteľnej autonehode rodičov zostali. Súrodenci dospievajú v štátnej internátnej škole, ich cesty sa rozdeľujú a na každého z nich má pobyt v sirotinci iný vplyv. Z Julesa sa stáva introvertný a bojazlivý chlapec, ktorý nachádza iba jednu spriaznenú dušu. Je ňou rovesníčka Alva. V dospelosti sa však aj ich životné púte rozídu, aby sa potom stretli v o to intenzívnejšom ľúbostnom vzťahu. Jasné, romantika ako bič, ale treba tiež podotknúť, že to nie je všetko. Ťažké detstvo je totižto podľa Julesa ako neviditeľný nepriateľ. Človek nikdy nevie, kedy zaútočí. Atak ho napokon zasiahne na tom najcitlivejšom mieste. Prosto život zabalený do literárnej formy, ktorej som bol ochotný odpustiť aj mierne patetické múdra: "Od narodenia sme na Titanicu... ideme ku dnu, neprežijeme to tu, o tom sa už rozhodlo. Nedá sa na tom nič zmeniť. Môžeme si iba vybrať, či budeme vrieskajúc v panike pobiehať dokola, alebo budeme ako hudobníci, ktorí udatne a dôstojne hrajú ďalej aj napriek tomu, že sa loď potápa".

Táto kniha je nádhernou, no silnou výpoveďou o hľadaní celoživotného šťastia a lásky. Počas toho, ako oči hltali písmenká, srdce mi pukalo. Ale pukalo aby mohlo byť láskou hlavných hrdinov krásne zacelené. Po poslednej strane som však mohla jednoznačne povedať, že každý boj stojí za to, že všetko je len o tom, aby sme prekonali svoj strach, minulosť a vykročili na cestu. Cestu kľukatú a tŕnistú, ktorá sa naplní na konci samoty.

Mladý nemecký autor prišiel v roku 2016 na trh so svojím štvrtým románom. Už od prvotiny otriasa literárny svet skvelými dielami, a preto niet divu, že jeho ostatná kniha Na konci samoty získala Cenu Európskej únie za literatúru. Pýtate sa prečo? Odpoveď je jednoduchá – Na konci samoty je výborné, vskutku precítené umelecké dielo. Wells, hoci je ešte pomerne mladý, sa vo svojom diele dokázal vžiť do postáv každého veku, do mužov i do žien, do detí i do chorých, umierajúcich starcov. Rozprávač je v tejto knihe zvolený priamy – je ním Jules, najskôr chlapec, neskôr mladý muž a na konci muž v strednom veku, ktorý vám rozpovie svoj príbeh, ale aj príbehy iných, jemne a veľmi uveriteľne. Rozprávanie v minulom čase pokladám za vhodne zvolené, keďže dej sa odohráva počas niekoľkých desaťročí, a preto ho nemožno vykresľovať do podrobností. Jules a jeho dvaja súrodenci prídu v detstve o oboch rodičov, následne ich teta pošle do internátnej školy, kde sa ich cesty, hoci sú len kúsok od seba, rozídu. Každý sa s tragédiou vyrovnáva inak, každý z nich vyhľadáva samotu – uteká pred zvyškom rodiny, uzatvára sa pred svetom, aj keď navonok môže pôsobiť extrovertne. Tu začína príbeh troch súrodencov rozdielnych charakterov vykreslených veľmi vierohodne a zaujímavo. Autor sa nezameral len na príbeh, zameral sa aj na postavy, z ktorých každá je iná, v mnohom svojská a pre čitateľa preto zaujímavá a zapamätateľná, čo je veľké pozitívum knihy. Samozrejme, nechýba tu ani láska, ktorá celý dej akosi oživuje. Práve vďaka nej je čitateľ v istom napätí, pretože neustále čaká… Je nutné poznamenať, že Benedict Wells vie, ako písať knihy. Predpokladám, že má čo-to k tvorivému písaniu aj naštudované, pretože skladba jeho románu tomu nasvedčuje. Krátke pasáže načrtávajúce aktuálnu situáciu sú striedané s dlhými z minulosti, čo bol zo strany spisovateľa rozhodne dobre zvolený krok. Niečo sa dozviete, ale neviete, ako k tomu došlo, kedy, za akých okolností… Autor vás tak núti čítať a dychtivo hltať stránku za stránkou, pretože sa potrebujete dozvedieť napríklad to, s kým má Jules deti… Na konci samoty však nie je len o príbehu niekoľkých ľudí, je najmä o ich pocitoch, o tom, ako smrť rodičov ovplyvnila ich životy. Na diele sú najpozoruhodnejšie úvahy o ľuďoch, udalostiach, veciach ovplyvňujúcich naše životy, ako aj formujúcich naše osobnosti. Rozprávač Jules sa najmä na posledných stránkach knihy zamýšľa nad tým, čo by bolo, ak… Emócie, ktoré riadia naše životy, sú v tomto románe takpovediac vyzdvihnuté na piedestál. Nedajte sa zmiasť anotáciou – tá, aspoň na mňa, pôsobí skôr akoby len sľubujúc krásny príbeh o láske – áno, aj ten tu nájdete, ale aj omnoho viac. Na konci samoty je ponor do ľudských duší, a hoci sa pri čítaní nebudete cítiť ako na hojdačke (mňa šokovala len jedna vec), hoci bude čítanie plynulé, no emočne veľmi nasýtené, keď príbeh dočítate, uvedomíte si, že človeka formuje všetko, čo sa ho v živote dotkne, a možno sa práve vďaka prečítaniu tejto knihy stanete trochu empatickejší, možno si viac začnete všímať ľudí okolo seba skutočne, nielen po povrchu. Za zmienku stojí aj krásny jazyk, ktorým je kniha písaná. Autor vie veľmi dobre voliť slová a musím oceniť aj slovenský preklad, ktorý tiež stojí za to. Určite by som uvítala preklady aj ostatných Wellsových diel.

Zaujímajú ma iba blázni, ľudia, ktorí žijú bláznivo, hovoria bláznivo, všetko chcú naraz, nikdy nezívajú ani zo seba nevypúšťajú holé frázy, ale horia, horia, horia ako rímske sviece v noci. ¦ Knižka od mladého nemeckého spisovateľa Benedicta Wellsa Na konci samoty je pre mňa knižkou s veľkým K! Takto vyzerá príbeh, ktorý čitateľa chytí za srdce a uleží sa mu v hlave ešte nadlho po prečítaní... Pri konci som už mala problém čítať vkuse... Pri posledných kapitolách som knižku musela odložiť a neskôr sa k nej vrátiť, pretože dej bol vždy tak ukončený, že sa mi z toho chcelo plakať... Opäť, nie je to moc veselé čítanie, skôr dosť dojemné, ale stojí za to! Všetko sa tak rýchlo pominie a nič sa nedá udržať. Človek môže iba byť. Príbeh rozpráva Jules, ktorý má staršieho brata a sestru. V detstve stratia rodičov a čitateľ sa dozvedá, ako sa s tým každý z nich snažil vyrovnať, ako ich táto strata ovplyvnila a ako sa zmenili. Počas internátneho života sa Jules spriatelí s Alvou, do ktorej sa zamiluje (avšak, ako to už medzi najlepšími priateľmi býva, obaja sa dlhé roky neodhodlajú k tomu, aby si priznali, že sú do seba aj zaľúbení - a išlo mi to na nervy!). Samotu v nás môžeme prekonať iba spoločne... Knižka v sebe obsahuje krásne posolstvo, je v nej ukrytých mnoho nádherných výrokov, ktoré stoja za zapamätanie... Je to silný príbeh o strate a láske. Hlavná postava uvažuje o smrti a živote, o tom, čo formuje človeka, aby sa stal tým, kým je a podobne. Po prečítaní mi z nej bolo smutno, ale na druhej strane je to dobré, pretože iba silné príbehy dokážu vyvolať u čitateľa nejakú emóciu. A musím priznať, že toto dielo sa stalo najlepším, čo som tento rok doposiaľ čítala. 5/5