Loď mŕtvych je ôsmou knihou, ktorú som od Ricka Riordana čítal, a napriek opakujúcej sa schéme mu zakaždým sadnem na lep. Ako to ten autor robí? Všetky jeho príbehy sú postavené na rovnakom základe - skupina kamarátov-bojovníkov sa musí v určenom časovom limite dostaviť na vopred známe miesto, kde na nich čaká úhlavný nepriateľ, aby zviedli náročný boj. Medzitým, počas cesty, stretávajú viac či menej známe bytosti a bohov z mytológie a epizodicky ich predstavujú čitateľovi. Svojím spôsobom ide o počítačovú hru v knižnej podobe - čiateľ musí prekonať levely s rôznou náročnosťou, aby sa dostal až pred najväčšieho protivníka. V prípade trojdielnej série Magnus Chase a bohovia Asgardu je to boh Loki, preslávený hlavne vďaka marvelovskému univerzu. Tu má však ďaleko od danej uhladenej a modernej verzie. "Magické explózie, lúče svetla, sekery, meče a urážky módneho vkusu lietali všetkými smermi a proti nim prívaly slanej vody, ľadová triešť a gule krvavo sfarbenej želatíny. Čosi mi našepkávalo, že obryne sú omnoho silnejšie, keď spoja sily, ako to urobili, keď nám potápali loď. Zatiaľ sme prežili len vďaka tomu, že sa každá sestra sústredila na zabitie vlastného cieľa. Darilo sa nám, pretože sme ich zamestnali každú osobitne." (str. 104) Ako hovorí slovník na konci knihy, Loki je boh klamstiev, podvodov a mágie, syn dvoch obrov a striedavo záhubou a hrdinom bohom Asgardu a ľuďom. Jednoducho, nedá sa mu veriť, a práve v tom tkvie hlavný kontrast medzi ním a Magnusovou patriou. Tá drží celý čas spolu, napriek občasným nezhodám sa na seba vždy môžu spoľahnúť a sú schopní aj najvyššej obety. Na druhej strane Loki, aj keď má k dispozícii početnú armádu zombíkov a obrov, je prakticky sám. Rick Riordan si dobre uvedomuje, ako môžu jeho príbehy pôsobiť na mladých čitateľov, a nenápadne im podsúva dôležité hodnoty. Priateľstvo, súdržnosť, lojalita - to je len zlomok morálnych vlastností, ktorými disponujú jeho hrdinovia. A robí to veľmi múdro, každá kapitola v podstate prináša informácie o severskej mytológii, ktorú šikovne prepracoval do pútavého príbehu. Dospelý čitateľ sem-tam možno pokrúti hlavou nad niektorými motívmi či zvratmi, ale mladší, ktorému je séria primárne určená, bude určite nadšený. "Na to, aby sme sa dostali k Naglfaru, máme čas dozajtra, povedala Frigg... alebo najneskôr do pozajtra. Pristihol som sa, že váham, skoro si želám, aby sme to nestihli a ja som sa nemusel sám postaviť proti Lokimu. Ale nie. Kamaráti sa na mňa spoliehajú. Kvôli každému, koho poznám, každému, koho nepoznám... musím ragnarok odložiť, ako najviac to pôjde. Musím dať Sam a Amirovi šancu na normálny život, a tiež Annabeth a Percymu a Estelle, Percyho malej sestričke. Tí všetci si zaslúžia viac než zničenie planéty." (str. 307) Severská mytológia nie je taká známa ako antická, ale rozhodne je nemenej zaujímavá. Rick Riordan ju vo svojej trilógii predstavil pomerne komplexne, nezabudol na žiadne z najvyšších božstiev ani bytosti súvisiace s deviatimi svetmi. Tí, čo poznajú aj autorovu predošlú tvorbu, si môžu zaspomínať aj na kultového Percyho Jacksona, ktorý odštartoval Riordanovu mytologickú mániu a ukáže sa na začiatku príbehu. Magnus Chase je totiž bratrancom jeho vyvolenej Annabeth, čo je tiež pekným dôkazom prepojenia jednotlivých náboženstiev. Oceňujem aj záverečný súboj dobra a zla v Lodi mŕtvych. Namiesto boja, kde by tiekli potoky krvi (hoci aj na to miestami dôjde), čelí Loki Magnusovej výzve slovne sa urážať. To mi nepripadalo ako celkom vhodný výchovný prvok, ale aj to napokon Rick vyriešil bravúrne. Bohovia Asgardu síce skončili, ale ako je zvykom, určite sa s nimi ešte stretneme v iných románoch. Svet, ktorý Riordan vytvoril, je na to dostatočne široký.

Tak a je to tu, posledná časť zo série Magnus Chase o severských bohoch od Ricka Riordana. Vždy keď končím nejakú z jeho sérií, mám rozporuplné pocity. Väčšinou to síce vyzerá, že je koniec, no Rickove svety sú už také prepletené, že nie je vylúčené, že v ďalšej sérií sa nejaké staré postavy znovu objavia. O tom však až neskôr. Do tejto knihy som sa rýchlo vrhla a hoci zozačiatku mi trochu trvalo začítať sa, po chvíli sa to už rýchlo rozbehlo. Jednou z najväčších pozitív Rickovho písania je ľahký, vipný a prudko čitateľný štýl, vďaka ktorému zhltnete polku knihy a ani neviete ako. Navyše Magnus je skvelý rozprávač. Je to tak trochu cynik, ale hlavne je strašne vtipný a jeho trefné poznámky stoja za to. Celý čas som sa pri čítaní smiala a bola nadšená kopu referencií na iné knihy, seriály alebo pesničky. Jednoducho som sa nikdy nenudila. Keď som s touto sériou začínala, nemohla som Magnusa neporovnávať s Percym, hlavným hrdinom Riordanových predošlých sérií. Zozačiatku som tam nejaké malé podobnosti videla, rovnako ako aj v hlavnej schéme deja, ktorá je u jeho kníh väčšinou viac-menej rovnaká, no Magnus sa napokon vykryštalizoval ako úplne iná osobnosť. Nie je to taký ten typický hrdina. Absolútne nemá záujem vrhať sa do nebezpečenstva a byť všade prvý. Nerobí mu problém priznať, že má strach a že niečo pokašľal. Jeho jedinou motívaciou je ochrániť svojich priateľov a myslím, že to je jedna z jeho najcharakteristickejších vlastností- je neuveriteľne lojálny a dobrosrdečný. Zdá sa však, že si to často neuvedomuje a ako rozprávač sa dosť zhadzuje. Väčšinou je to v tých medziach humoru, no niekedy o sebe skutočne pochybuje. Je síce pravda, že veľa vecí pokašľal alebo sa mohol zachovať lepšie, ale úprimne, nikto nie je dokonalý. Jeho zlyhania mu často vyhadzujú na oči aj ostatní a hoci to väčšinou bolo vtipné, niekedy som mala pocit, že k nemu boli až príliš hnusní a nevážili si, čo všetko pre nich urobil. Čo sa týka ostatných postáv... už som spomínala, že k vedľajším postavám som si nevytvorila až taký hlboký vzťah, hlavne čo sa týka Magnusových kamarátov a spolubojovníkov z Hotela Valhalla. Myslím, že to bolo čiastočne aj tým, že nemali v knihách až tak veľký priestor, takže som o nich nič nevedela a prišlo mi ťažko sa do nich vcítiť. To sa v tejto knihe však našťastie zmenilo a dozvedeli sme sa trochu viac o ich minulosti. Toto na Riordanových postavách zbožňujem, že sú naozaj prepracované, každá má svoju (väčšinou zložitú) minulosť a od toho sa odvíjajú aj ich vlastnosti. Gunderson je prchký a krvilačný, pretože sa narodil pred vyše 1200 rokmi v Nórsku za čias vikingov a už v 12. rokoch podstúpil pravý vikingský výcvik. Celý život bojoval a po smrti v tom vo Valhalle pokračoval, keďže to je vlastne jediné, čo einherjari po smrti robia. Mallory vyrastala v 60 -70. rokoch minulého storočia v nefunkčnej rodine. Svoju božskú mamu nikdy nepoznala a otec bol alkoholik a preto veľa času trávila v spoločnosti priateľov a detí jej veku, ktoré sa cele dni potĺkali po ulici a často sa museli o seba starať samé. Je veľmi výbušná, drzá a nevyspitateľná. Thomas Jefferson Jr. je syn oslobodenej otrokyne a boha vojny a odvahy. Kvôli tomu nemôže odolať nijakej výzve a preto narukoval do armády počas americkej Občianskej vojny, čo ho napokon stálo život. Ako vojak je veľmi disciplinovaný, nechýba mu zápal pre vec a odvaha. V predošlej časti sa nám predstavila ďalšia postava, Alex Fierro a hoci sme o nej mali možnosť veľa zistiť už vtedy, aj v tejto časti nám odhalila niečo zo svojej minulosti. Trochu menej pozornosti dostala Sam, ktorá však stála po Magnusovom boku odzačiatku a tak o nej vieme už celkom dosť. Úplne iný prípad sú Hearthstone a Blitzen, ktorých úúúplne zbožňujem. Milujem ich vzťah, ako sú na seba naviazaní, hoci o tom nerozprávajú a ako sa navzájom jeden o druhého starajú. Vždy, keď sa jeden z nich ocitol v nebezpečenstve, ten druhý by obetoval celý svet len aby ho zachránil. A to, že to vlastne nikdy nepriznali a jednoducho sa tvária akoby nič, je ešte úžasnejšie. Rovnako sú veľmí oddaní Magnusovi a snažia sa mu vo všetkom pomáhať. Kapitoly s touto trojicou Magnus-Blitz-Hearth som mala vždy najradšej a nemohla som sa dočkať, keď spolu išli na nejakú ďalšiu misiu. Páči sa mi, akí sú zohratí a vlastne ak by bola celá kniha len o nich troch, vôbec by mi to neprekážalo. V tejto časti sa po prvýkrát objavil aj Percy po boku Annabeth a tieto momenty, keď sa Rickove svety stretávajú, sú úplne úžasné. Na jednu stranu chcem, aby mali Percy a Annabeth už pokoj a mohli si žiť svoje vysnívané pokojné životy, no na druhú som vždy nadšená keď sa niekde čo i len na moment objavia. Sú to jednoducho rodení hrdinovia, ktorí už viac krát zachránili svet a tak je jasné, že sa na nich takéto situácie budú proste lepiť. Keďže ide o tretí a záverečný diel tejto série, už som trochu zbehlejšia aj v severskej mytológií. V predošlých dieloch som mala viac problémov pri všetkých tých nevysloviteľných názvoch svetov, magických predmetov a bohov. Teraz som už vedela viac, za čo vďačím aj predošlým dvom knihám, ale vo veľke miere aj Severskej mytológií od Neila Gaimana, ktorú som čítala pred pár mesiacmi. Spomínal v nej niekoľko mýtov alebo bohov, ktoré sa objavili aj tu a hoci je každá interpretácia trošku iná, hneď sa mi ľahšie orientovalo a čítalo, keď som už čo-to poznala. Veľmi ma to chytilo a hoci to asi nebude také intenzívne ako pri gréckej mytológií, ktorú úplne zbožňujem, aj tá severská má čo ponúknuť a ja nikdy neohrdnem dobrým príbehom inšpirovaným akoukoľvek mytológiou. Aj táto časť bola plná akcie a napätia. Nad Magnusom a ostatnými visela reálna hrozba konca sveta a tak sa museli pod tlakom vrhnúť do smrteľného nebezpečenstva. Páčilo sa mi, že dej bol premyslený, že najprv museli podniknúť určité kroky, aby sa vôbec mohli pripraviť na ten záverečný boj. No a keďže, ako som už spomínala, bola celá kniha vďaka Magnusovi vtipná, nikdy som sa nenudila. Naozaj sa mi páčil záver, ktorý to všetko tak pekne ukončil. Naznačil, že postavy majú ešte nejaké plány do budúcnosti, no za týmto ich nebezpečným dobrodružstvom dal jednoznačnú bodku. Objavil sa tam však Magnusov telefonát s Annabeth, ktorý tak trochu predznamenáva, že sa niečo udeje, no nie som istá, akým spôsobom. Znamená to nejakú akciu v sérií Trials of Apollo, ktorá ešte ani zďaleka nekončí? Alebo sa chystá niečo nové, kde bude hrať rolu Annabeth s Percym alebo aj Magnus? Ak poznáte odpoveď, prosím, dajte mi vedieť dolu do komentárov, pretože mi to nedá spávať ??