Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako by to dopadlo, ak by sa deti rozhodli nájsť mame nového partnera? Ja osobne nie, no keď som si prečítala anotáciu tejto knihy, začalo ma to veľmi zaujímať. Do čítania románu Muž pri kormidle som sa pustila rýchlo a lúskala som stranu po strane. Hnacím motorom bola hlavne túžba zistiť, či je TEN aktuálny chlap tým pravým pre všetkých členov rodiny. Rozprávačkou je malá deväťročná Lizzie. Sprevádza nás príbehom o hľadaní nového pravého muža pre svoju mamu, čo by pevne držal rodinné kormidlo a udával by „smer“. Ten predchádzajúci zmizol tak rýchlo ako jeho záujem o rovnaké pohlavie, ktoré bolo dôvodom rozvodu. Rodina sa sťahuje preč z mesta na dedinu do veľkého domu. Prichádzajú do nového prostredia, no vrelé privítanie rozvedenej matky a jej detí sa zo strany obyvateľov dediny nekoná. Tento prístup bol až do nedávnej minulosti i u nás veľmi podobný, rozvedené ženy akoby boli pre ostatných niečím zlým či poškodeným. Okolie sa ich jednoducho stránilo. Hľadanie muža nie je vôbec jednoduché, na čo postupne príde aj naša rozprávačka spolu so svojou staršou sestrou. Lizzie na svet hľadí očami dieťaťa, no mnohokrát som bola prekvapená, respektíve zarazená, že dievčatko rozpráva o veciach, ktoré možno ani deväťročné deti nepoznajú, nieto sa ešte o nich rozprávajú. Aspoň si to myslím. Túto vec som vnímala ako malé negatívum. Deti sa do hľadania vrhajú s veľkým nadšením a pre nadviazanie kontaktu s potenciálnym mužom, ktorý by pevne uchopil kormidlo do svojich rúk, sú schopné všeličo spraviť či vymyslieť. Ako sa vraví, fantázii sa medze nekladú, a v prípade tej detskej to platí dvojnásobne. A tak nečudo, že počet domácich zvierat sa v priebehu čítania navýši. To, že sa rozvod na mame nejako podpísal, sa začne ukazovať už na začiatku, bojuje s všelijakými závislosťami, no okrem toho čelí aj iným problémom. Tie sú, napriek tomu, že sa príbeh odohráva v roku 1970, i dnes veľmi bežné. Celkovo pri čítaní knihy zabudnete na dobu, v akej sa odohráva, svet je tu veľmi podobný tomu súčasnému. Či je rok 2017 alebo 1970, problémy vo vzťahoch, či už medziľudských alebo tých ľúbostných, sú tie isté. Celkovým spestrením pri čítaní sú určite vsuvky v podobe dramatických výstupov, prostredníctvom ktorých matka reflektuje svoje skúsenosti a pocity sklamania alebo hnevu. Tieto rušné „minihry“ sú akousi tradíciou v rodine, pretože okamžite dochádza k ich dramatizácii. Udalosti odohrávajúce sa v knihe či protagonisti v nej vystupujúci sú verní dnešnej dobe, čo je niekedy naozaj dosť smutné, a preto si dovolím povedať, že je príbeh realistický (ak nerátam situácie spojené s veľmi šikovným poníkom). Lizzie nám ukazuje svet naivnými očami deväťročného dieťaťa, nevidí to, čo vidia dospelí, a to je práve to, čo robí túto knihu ešte viac zaujímavou z pohľadu čitateľa. Na záver už len dodám, že ak nemáte radi tzv. „spojlery“, pred začatím čítania poproste niekoho, aby vám poslednú stranu nejako opatrne prelepil. Kto sa stal mužom pri kormidle sa dozviete až na konci.