Aj útle knihy dokážu v čitateľoch zanechať mnoho emócií. Daj na mňa pozor je nádherné dielo, ktoré vo mne rezonovalo dlho a aj týždne po prečítaní mi jeho dej stále behá po ume. Príbeh je o deťoch/teenageroch, ktoré si v živote prežili istú traumu a vyrovnávajú sa s ňou u pestúnskych rodičov na farme. Prácou a vzájomným spoznávaním sa, dokážu čeliť a otvoriť sa svojej vlastnej minulosti s priateľmi po boku. Kniha sa na prvý pohľad a počutie zdá depresívna, ale nenechajte sa oklamať. Áno príbeh je miestami smutný, ale to je niekedy aj samotný život a dôležité je smútku čeliť so zvdihnutou bradou.

Autorka Nina LaCour bola pre mňa donedávna len známym a častokrát v superlatívach skloňovaným menom v young adult literatúre. Jej knihy som tak trochu obchádzala v domnení, že už dávno nie som cieľová skupina. Viete si teda predstaviť moje prekvapenie, keď som konečne po jednej z jej kníh siahla a zamilovala som sa do príbehu a spôsobu, akým bol vyrozprávaný. V knihe Daj na mňa pozor sledujeme dospievajúcu Milu, ktorá je nútená opustiť svoju doterajšiu pestúnsku rodinu. Vyberá si život na farme ďaleko od civilizácie, ktorá je domovom pre mnohé deti s podobným osudom. Pri príchode na farmu netuší, čo ju tu čaká. A už vôbec nemá poňatia o duchoch, ktorí sa tu zjavujú noc čo noc. Mila je nútená postaviť sa tvárou v tvár minulosti a hriechom, ktoré vykonala. Na štýle písania Niny LaCour je niečo magické, smutné a šarmantné zároveň. Celý príbeh je zahalený tajomstvom, ktoré taží ako hlavnú hrdinku, tak aj čitateľa. Príbeh je rozmotávaný postupne, nitku po nitke, a tak som bola v napätí až do úplného konca. Mila je postava, ktorú sa nedalo neobľúbiť si, rovnako ako aj ostatné deti na farme. Častokrát som sa pristihla pri myšlienke, že mám chuť všetkých objať a povedať im, že to bude v poriadku. Koniec ma dojal a nebyť toho, že som knihu čítala vo vlaku, asi by som si aj poplakala. S vypätím síl som slzy potlačila. Hoci som si priala, aby bola kniha trochu dlhšia a rozvinula aj osudy vedľajších postáv, chápem rozhodnutie autorky, pretože toto bol príbeh Mily. Niekedy je menej viac a možno práve to robí autorku takou výnimočnou. To, čo dokázala LaCour v pomerne krátkom rozsahu vytvoriť, je vskutku obdivuhodné a kniha Daj na mňa pozor si určite zaslúži vašu pozornosť. Na záver chcem ešte pochváliť obálku, ktorá sa naozaj vydarila a perfektne vystihuje atmosféru v knihe.

Od autorky som čítala aj ďalšie dve knihy, ktoré vyšli v slovenskom preklade a hoci sú si všetky v niečom podobné, každá skrýva jedinečný príbeh. Hlavné postavy sa väčšinou vyrovnávajú s rôznymi problémami a traumami a Mila, hlavná postava tohto príbehu, nebola výnimkou. Príbeh nás zavedie na farmu ďaleko od civilizácie, kde má Mila nájsť nový domov. Sledujeme jej snahu začleniť sa do novej ,,rodiny”, nájsť si svoje miesto v novom prostredí a zároveň vyrovnať sa s minulosťou, ktorá ju prenasleduje a od ostatných trochu oddeľuje. Veľmi oceňujem, že autorke sa aj na obmedzenom priestore (keďže kniha je pomerne krátka) podarilo rozviť aj vedľajšie postavy, čiže popri Mile nepôsobili plocho a celý príbeh tak pôsobil komplexnejšie a uveriteľnejšie. Nina LaCour nám na jednu stranu predkladá realistický príbeh o vyrovnávaní sa s duchmi minulosti, no zároveň do deja vkladá istý magický prvok, vďaka ktorému pôsobí príbeh záhadnejšie a napínavejšie. Nechýba tu výrazná melancholická atmosféra typická pre autorkine knihy, no mám pocit, že tentoraz bola o niečo jemnejšia. Možno práve preto, že bola doplnená istou tajomnosťou a stiesnenosťou, čo skvele pasovalo do prostredia izolovanej farmy. Bol to naozaj krasny príbeh - trochu smutný, trochu bolestivý, no zároveň plný nádeje. Autorkin štýl písania mi veľmi sadol, keďže píše pekne, umelecky, no zároveň k veci a veľmi prirodzene posúva príbeh vpred. Každou stránkou som sa do príbehu vnárala čoraz viac a ku koncu som bola naozaj očarená. Určite sa chystám aj na ďalšie knihy od Niny LaCour, lebo zatiaľ každá jedna stála ozaj za to.

Poznáte také tie knižky, pri ktorých vám zviera srdce od tej tragickosti a zároveň na konci máte neskutočne príjemný pocit? Daj na mňa pozor bola presne taká. Povedala by som, že táto knižka je hlavne o prijímaní smútku a vyrovnávaní sa s minulosťou - resp. akceptovaní toho, čo sa nám v živote prihodilo a hľadaní takého "safe place" v realite. Celé je to podčiarknuté magickým realizmom a atmosférou farmy. Možno sa to nezdá, ale je to skvelá kombinácia, úplne pekne do seba zapadne ako puzzle. Za druhé: Vidíte tu ten autorkin štýl - teda smutný a tragický, ale o čosi trochu vycibrenejší. Neskutočne mi sedí, proste každý odsek tam je potrebný a naozaj tu nemá zbytočnú omáčku. Krásne dokáže vystupňovať veci, teda nedáva všetko hneď "ako na tanieri", avšak postupne stupňuje a dávkuje. Proste po tejto stránke je dokonalá. Od LaCour som čítala Všetko je tak, ako má byť, čo bola skvelá knižka, ktorá ma vo viacerých ohľadoch prekvapila. A táto bola veľmi podobná, ale zároveň úplne iná. Znie to ako klišé, ale autorka kúzli so slovami a vždy to obráti na dobré. Proste, tieto knižky sú ako relaxačné periny (weighted blanket) - viete, že to bolo zlé, ale už to bude len dobré.

Ninu LaCour som si obľúbila už pri jej predchádzajúcich knihách Všetko je tak, ako má byť a Pôjdem tam, kam pôjdeš ty. Preto som bola veľmi zvedavá aj na jej najnovšiu knihu. Tentokrát nás autorka prenáša na odľahlú farmu s rozľahlými lúkami a obrovským farmárskym domom, kam prichádza pracovať Mila. Po úspešnej maturite opúšťa svoju pestúnsku rodinu, a tak nad touto ponukou nepremýšľa ani len sekundu. Farma pre opustené deti však skrýva množstvo tajomstiev, o ktorých ani len netušila. Čoskoro sa jej začínajú zjavovať duchovia a tiež vlastné spomienky. Mila sa snaží nájsť si na farme svoje miesto, no stále má však pocit, že sem nepatrí a nie je ako ostatní. Navyše, stále častejšie sa jej začínajú zjavovať spomienky a má neustály pocit, že ju niečo prenasleduje. V jej rozprávaní sa tak často vracia do minulosti. Vďaka tomu tak spoznávame jej mamu a Blakea, s ktorým žili a ktorý im neraz robil zo života peklo. Aj vďaka spomienkam na minulosť tak bol príbeh nesmierne pútavý a zaujímavý. Bola som veľmi zvedavá na Milinu minulosť a na to, čo ju toľko trápi. Nina LaCour už v predchádzajúcich knihách dokázala, že vie písať a potvrdzuje to aj jej další román. Vie bravúrne opísať osamelosť, ťažobu a smútok hlavných hrdinov a všetky emócie tak prežívame s nimi. Duchovia a celá atmosféra okolo farmy navyše príbehu dodávali úplne iný rozmer. Daj na mňa pozor, rovnako ako jej predchádzajúce dve knihy, rozhodne stoja za prečítanie.

Nikdo nevie písať o smutných dievčatách tak ako Nina LaCour. Aj Mila je smutná. Toto tiché, plaché, mladé dievča chce by len dobré, chce niekam patriť, nájsť si rodinu. Bože tá osamelosť a potreba zavďačiť sa z nej priam tryskala. Mala som chuť ju objať a povedať jej, že všetko bude fajn. Naša hrdinka opúšťa svoju adoptívnu rodinu a odchádza pracovať na farmu k Terrymu a Julii. Tento pár, na nie tak obyčajnej farme, funguje ako pestúnska rodina, no má miesto aj pre mladých ľudí, ako je, aj Mila. Tá si tu postupne vytvorí silnejšie puto s Billym, Liz a hlavne malým Leem. Práve ich vzťah tvoril jadro celého príbehu a toto smutno/krásne spojenie ma chytilo za srdce. ,,Želám si, aby som bola jednou z vás.” Farma kúsok od oceánu. Domácnosť plná zblúdilých duší, polia plné tancujúcich a škeriacich sa duchov (to nie je metafora). A tak sa to celé začína. Povedzte; Veríte na duchov? Veríte v odpustenie? V možnosť nájsť pokoj a svoje miesto na svete? Poviem vám rozprávku.. ,, Kde bolo, tam bolo, žili raz jedno dievčatko. Roky vyrastalo bez ocka, až, kým sa jedného dňa jeho mamička nezaľúbila do vlka. Vzala dievčatko do divočiny, lebo ako iste vieš, vlky nežijú medzi 4 stenami. Sklonila sa k dcérke a povedala jej: Musíš ho volať ocko. Vidíš aký je milý? A vlk im ukázal svoj ostrý úsmev. Keď zavrčal, mama poznamenala: počuješ, aký je láskavý? Ako nás ľúbi? A vtedy v hrozivými tesákmi vytrhol dievčaťu srdce z hrude.” Romány Pôjdem tam, kam pôjdeš ty a Všetko je tak, ako má byť boli skvelé knihy, no práve táto bola mimoriadna. Mila si ma získala svojou citlivosťou a túžbou zapadnúť. Tak krásne popísaná neistota a potreba hovoriť nejakému miestu domov. Nina LaCou je majsterka slova. Emócie vie sprostredkovať ako málokto. Nepotrebuje na to búrlivé výbuchy ani silné frázy. O to viac ma ohuruje, ako silno ma vedela vtiahnuť. Príbeh nie je vôbec rozsiahly. Má len okolo 170 strán, no absolútne nič mu nechýba. Za mňa výborné. Odporúčam.

Daj na mňa pozor je možno kratší príbeh, no o to silnejšie na mňa zapôsobil, pretože obsahoval témy ako vyrovnávanie sa s minulosťou, strachom a úzkosťou. Niektoré kapitoly boli vykreslené tak intímne, až som mala pocit akoby ich autorka venovala práve mne. Pri iných ma aj zamrazilo. A myslím, že rovnako to bude vnímať každý, kto po tejto knihe siahne. Hrdinka príbehu, Mila, zmaturovala na strednej a odchádza na farmu, kde sa má stať učiteľkou detí bez rodičov, o ktorých sa starajú manželia Terry a Liz. Farma ale nie je tak obyčajná ako si myslia niektorí ľudia, a Mila na to veľmi rýchlo prichádza. Musím povedať, že po autorkinej poslednej tvorbe som čakala všeličo, ale nie magický realizmus. Ten ale v tomto príbehu pekne a hlavne prirodzene vynikol, pretože duchovia boli súčasťou nielen Mily, ale aj ostatných ľudí na farme. Vskutku krásny, i keď značne smutný príbeh, ktorý ma chytil za srdce, pretože nebol tak jednoduchý, ako navonok vyzeral. Obzvlášť sa ma dotkol vzťah medzi Milou a Leem, ktorý sa formoval od prvej chvíle, kedy sa tieto postavy stretli. To, že ho Mila nebrala len ako ďalšieho študenta, ale dokázala sa mu zdôveriť, a tiež ho primäť, aby sa on zdôveril jej, mi neskutočne zaimponoval. Knihu odporúčam rovnako ako všetky autorkine predošlé diela, pretože tak ako jej dve preložené knihy, aj táto priniesla niečo nové, niečo na zamyslenie, a tiež niečo, čo vám na konci vyčarí úsmev na tvári.