Eliška Tanzer napísala pre slovenské vydanie špeciálny predslov, v ktorom vysvetľuje vznik biografie, ktorá určite rozvíri hladinu nielen slovenskej literárnej scény. „Slovensko je krajina nedocenenej krásy, kultúrneho bohatstva a histórie. Naše tradície, ľudové rozprávky a dokonca aj jedlo sú plné farieb a radosti. Súčasťou tejto histórie a kultúry sú aj Cigáni. Napísaním románu Vyrástla som v gete som Slovensko nechcela uraziť či znevážiť. Mojou snahou bolo odhaliť pred svetom pravdu, tak ako ju vnímame my, Cigáni. Máme chyby, ale sme nádherní a ľudskí. Presne ako všetci ostatní,“ hovorí o svojej autobiografii Eliška Tanzer.

Narodila sa trinásťročnej Rómke a o desať rokov staršiemu nemeckému neonacistovi. Jej mama pochádzala z rodiny prostitútok z východoslovenského rómskeho geta a  otec si zarábal ako boxer na ilegálnych zápasoch. Eliška síce vyrastala v gete s matkou, starou a prastarou mamou, početnými tetami a sesternicami, ale otec sa o dcéru aj napriek svojej rasistickej výchove príležitostne zaujímal. Brával ju do Nemecka za svojimi ďalšími nemanželskými deťmi a starými rodičmi. Eliška tak mala šancu spoznať dva úplne rozdielne svety – kruté podmienky rómskeho geta i bežný život východonemeckej rodiny. Ako trinásťročnú ju mama poslala do Anglicka za vzdelaním a lepšou budúcnosťou. Prepašovali ju v krabici od práčky, ale namiesto vysnívaného života a vzdelania ju čakala tvrdá práca. Upratovačka, cigánska tanečnica a neskôr šička. Svojho sna sa však nevzdala a popritom zasadla do školských lavíc a dokončila si aspoň základné vzdelanie. Hlad po vedomostiach hnal Elišku ďalej a nakoniec ju prijali na univerzitu. Ale práve v tomto veku zistila, že aj v liberálnej západnej Európe sa jej pôvod a farba pleti môžu stať príčinou ponižovania a veľkého násilia. Eliška sa nepredstaviteľným hrôzam nevyhla ani v Anglicku, ale túžba po lepšom živote ju hnala v ústrety vysokoškolskému diplomu a vyrovnávaniu sa s minulosťou. Cesta k úplnému vyliečeniu je ešte dlhá. „Sama som čerpala silu zo slovenského ducha, keď som bojovala s rôznymi životnými traumami a problémami. Tieto problémy a extrémne násilie som prekonala uvedomením si ľudskej dobroty a pochopením, že jednotlivec či skupina ľudí nereprezentujú celú rasu, rod či národnosť. Dlho mi trvalo, kým som na to prišla, ale to úsilie stálo za to. Neznášať niekoho pre skutky príslušníkov tej istej rasy, rodu či národa, ma ničí a zraňuje,“ tvrdí Eliška, ktorá sa podľa vlastných slov na nikoho nehnevá, nikomu sa nechce pomstiť - chce sa len vyliečiť...

Doslov k slovenskému vydaniu knihy napísal vedec Tomáš Hrustič z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV. „Veľmi zreteľne si uvedomujem, že predstavuje nepríjemné a pálčivé zrkadlo našej slovenskej, a v širšom kontexte východoeurópskej, spoločnosti. Núti nás pozerať sa na obrazy, ktoré by sme najradšej nevideli a v reálnom živote ich prehliadame, tvárime sa, že neexistujú, je nám z nich fyzicky zle,“ hovorí Tomáš Hrustič, ktorý sa rómskej problematike dlhodobo venuje. Podľa neho motivuje bolesť a ťažký životný údel mnohé Rómky a Rómov kráčať dopredu a zdolávať všetky prekážky, ktoré majú v ceste. „Som si istý, že títo ľudia, rovnako ako Eliška, nestoja o náš súcit, ktorý ich opäť stavia do pasívnej pozície obetí. Vpred ich posúva ich odpor voči útlaku a ich vôľa zlepšiť svoj životný údel. Elišku nezlomil život v chudobe a špine geta, Elišku nezlomilo násilie, nezlomilo ju ani znásilnenie – ako hovorí, už ju nezlomí nič. Naplno si užíva slobodu, ktorú dosiahla... Nám všetkým ostáva urobiť vo svojich srdciach a mysliach čo najviac pre to, aby si mohli takúto slobodu užívať aj mnohé ďalšie dievčatá a chlapci, bez ohľadu na to, či sa narodili do rodiny na peknom predmestí, alebo do rodiny v chudobnej rómskej osade.“