Mám pocit, že v poslednom čase sa čoraz viac ozývajú hlasy nespokojné s rýchlou dobou, netrpezlivosťou ľudí a ich večnou zaneprázdnenosťou. Nie nadarmo staršia generácia hromží, že za ich čias sa ľudia skutočne rozprávali a nenáháňali sa iba za čímsi nedosiahnuteľným. Francúzska spisovateľka Agnes Martin-Lugand už svojimi predošlými knihami Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu a Život je ľahký, nerob si starosti ukázala, akým smerom sa uberá jej tvorba. Zameriava sa na človeka, jeho vnútro a prežívanie ľahkých a náročnejších situácií, ktoré nám osud denno-denne kladie do cesty. Jej autorský štýl sa vyznačuje citlivosťou, širokou škálou emocionality a schopnosťou poukázať na pálčivé problémy súčasnosti. Nie je to inak ani v románe Ľutujem, nemám čas, v ktorom sa venuje práve uponáhľanosti dneška, kedy človek nemá čas venovať sa poriadne ani sám sebe. "Zavolala som asistentke. Tá krava mi nezdvíhala. Obedňajšia prestávka. Toľkokrát som jej prízvukovala, že mi vždy musí zdvihnúť. Kedykoľvek, kdekoľvek, hoci aj na záchode. Vždy mi musí zdvihnúť telefón! Zhlboka som sa nadýchla a v duchu som sa zaprisahala, že jej riadne vyčistím žalúdok. Navyše bola schopná popliesť si klientov! Mohla som sa spoľahnúť jedine na seba. Vybavila som najmenej desať telefonátov a poslala kopu mailov..." Stránky románu nás prenesú do Paríža, centra nielen zamilovaných, ale aj tvrdo pracujúcich ľudí, ktorí drú od rána do večera, aby nakŕmili hlad po kariére. Patrí medzi nich aj mladá tlmočníčka Yael, pre ktorú sa stala práca takpovediac zmyslom života. Podriaďuje jej všetok svoj čas, zatiaľ čo jej rovesníci neraz dokážu popri zamestnaní myslieť aj na seba či založenie rodiny. Samozrejme, že jej to neraz vyhodia v dobrom rozmare na oči, a vzhľadom na jej vek sa nevyhne ani tlaku okolia. Iskierka nádeje sa pre ňu rozpáli, keď stretne niekdajšieho priateľa Marca, ktorý sa pred časom vytratil zo života celej partie. Lenže Yael by rozhodne svoju dobre rozbehnutú pracovnú pozíciu nezahodila len kvôli "nejakému mužovi", čo sa stáva kameňom úrazu. Zmenu by mohol avizovať pobyt mimo mesta v rodičovskom dome, kde Yael prepadá Marcovmu kúzlu. Nebola by to však Agnes Martin-Lugand, keby to svojim postavám neskomplikovala. Yael sa dočká povýšenia a... áno, správne, problém je na svete... "Pokojne si zo mňa rob blázna, Alice. Určite predo mnou niečo tajila. Sľúbila som si, že jej nedám pokoj, kým to z nej nevytiahnem... Všetku pozornosť sústredím na ňu a nebudem mať čas poškuľovať po Marcovi. Vnímala som jeho blízkosť všetkými zmyslami, privádzala ma do varu. Pocit bezmocnosti voči rozbúreným hormónom bol pre mňa neznesiteľný. Jeanne vyhlásila, že neprichádza do úvahy, aby sme pri stole vytvorili chlapké a babské krídlo. Bingo! To bolo jediné, čomu som sa chcela vyhnúť. Tušila som, že spoločná večera bude pekelný zážitok. Ako naschvál som sa ocitla vedľa neho." Hlavný rozdiel oproti predošlým autorkiným románom, samozrejme, okrem príbehu, spočíva v hlavnej postave. Yael je na rozdiel od romantickej a rodinne založenej Diane jej pravým opakom. Nedá sa povedať, že by ste si ju okamžite obľúbili, aj mne sa začala pozdávať až zhruba v polovici knihy, ale neskôr začne ukazovať aj svoju lepšiu stránku. A to najmä vďaka Marcovi, ktorý si vás, na druhej strane, získa hneď. Je to sympaťák a kvôli Yael sa musí obrniť veľkou vytrvalosťou. Koniec je na môj vkus trochu unáhlený a veľmi nekorešponduje s dynamikou zvyšku príbehu. Ktovie, možno sa chcela Agnes Martin-Lugand pohrať s čitateľmi a unáhleným záverom vyvolať asociáciu s Yaeliným životom ako z rýchlika. Román Ľutujem, nemám čas ponúka síce tradičné témy a zápletka v podstate ničím nebije do očí, ale poukazuje na nesmierne aktuálne problémy mnohých z nás, a preto je určený pestrému spektru čitateľov. Teda, ak si naň nájdu čas...