Román Rieka zabudnutia nie je klasickým európskym či americkým dielom žánru krimi-trileru, práve naopak, každom stranou dýcha nezameniteľnou východnou atmosférou ázijských krajín. Autor nezameniteľne tvorí nielen charakteristickú atmosferiku skrz typické čínske prostredie, zvyky či tradície, ale i skrz explicitný popis čínskej society, tej súvekej i súčasnej, jej neduhy, problematické názory, vyhradené témy a podobne. Autor teda svoju rodnú zem zobrazuje bez príkras, svoj fikčný svet pripodobňuje tomu reálnemu naozaj presvedčivo, a okrem sociálnej kritiky, ktorá je spolu s krimi leitmotívom rovnako dôležitá poukazuje i na čínsku vieru, jej mýty a motív náboženstva ako takého, spolu s jeho významom spracúva až na kosť, najmä vďaka častému používaniu hlbokých reflexií, úvah o živote, bytí či význame existencie. Samotný motív reinkarnácie, ktorý sa v čínskej viere objavuje a s ním spojený pojem ,,rieka zabudnutia", s ktorým pracuje Ťün je zaujímavým prvkom, nie tak celoplošne známym čitateľom európskej spoločnosti a skrz neho, skrz neistotu a v istom zmysle nespoľahlivého rozprávača vytvára gradáciu a napätie, kedy Ťün čitateľa drží v neistote až k záveru románu a premyslene tvorí mozaiku pravdy a lži, reality a fikcie. Spomínaná atmosféra diela je spracovaná skvelo, dýcha východnou kultúrou a jej zvyklosťami, je diametrálne odlišná od tej západnej a často, i keď nie priveľmi, doplnená určitými prvkami, ktoré možno nazývať prvkami magického realizmu, tak, ako to bolo použité napríklad v diele Playground, i keď nie rovnako. I kritika spoločnosti pre chladný prístup ku vzťahom či kariérizmus na úkor rodinného života, svojich záľub či vzťahov, ku ktorému nabáda jednotlivca spoločnosť počas dospievania je nezamentiľná a, bohužiaľ, i realitou súčasného života v ázijských krajinách. Dielo zaujme predovšetkým vďaka naračnej odlišnosti, orientálnosti žánru, ktorá sa na pulty našich mainstreamových kníhkupectiev nedostáva často (samozrejme, opomínam diela manga, ktoré u nás vychádzajú a nachádzajú si predovšetkým úzku skupinu vyhradených čitateľov), výbornou prácou s gradáciou a tvorením pocitu strachu a neistoty, ale i zameraním sa na národné legendy či tradície. Stratí však na zvláštnosti prekladu (ťažko súdiť, ako laik nepoznám pravidlá jazyku a komunikácie v Číne, no v preklade si napríklad aj neznáme postavy od začiatku rozhovoru tykajú. Nedokážem posúdiť, nakoľko je to správny preklad, ale z pohľadu Európana táto štylystika dialógu uberá na autentickosti), zbytočnej dĺžke diela, občasnej vatovitosti príbehových scén či repetetívnosti toho, čo už bolo vypovedané.