Jeff Zentner vo svojom románe spracoval tému smrti mladých ľudí a premenil to na dojemné rozprávanie o žiali, odchodoch, ale aj o pretrvávajúcej nádeji Malo to byť najdôležitejšie obdobie na strednej škole. Namiesto toho prichádza Carver na začiatku školského roka do triedy bez svojich priateľov. Ich portréty umiestnili do vitríny s čiernou stuhou akoby to, čo sa udialo, bolo rokmi vzdialené. Aj on občas zabudne, že umreli. Ten pocit síce trvá len pár sekúnd pred zobudením, ale práve vtedy sa cíti nevinný a šťastný. „Vtedy som na chvíľu slobodný. No potom si na všetko spomeniem,“ hovorí hlavná postava románu Farby smútku (vyd. CooBoo, 2020) od Jeffa Zentnera. Kniha z kategórie Young adult literatúry (literatúra pre mladých dospelých) však neprináša jednoduchý príbeh, prvoplánovú zápletku ani klišé na každej strane. Autor veľmi citlivo opisuje smútok a trápenie 17-ročného rozprávača, ktorý sa obviňuje zo smrti kamarátov. Po práci na nich nedočkavo čakal, pozeral na hodinky, počítal sekundy, aby im napokon bez väčšieho rozmýšľania poslal esemesku. „Chalani, kde ste? Ozvite sa.“ Zostalo to bez odpovede v tichu, ktoré sprevádzalo najbližšie dni, keď si sadal do lavice kostolov, aby sa s nimi naposledy rozlúčil. „Svet prekypuje pulzujúcim, bzučiacim životom. Až na drevenú rakvu v prednej časti kostola. V nej leží nehybné telo, ktoré som znehybnil tou najvšednejšou, najbanálnejšou činnosťou na svete. Kamarátovi som poslal správu. Ľudská obdoba muchy, ktorá si trie zadné nohy. Esemeskovanie je skrátka činnosť, nad ktorou nepremýšľame. Nemala by pripraviť o život vašich troch najlepších priateľov.“ Jeff Zentner sa prostredníctvom hlavného hrdinu prihovára čitateľom v knihe, ktorá nie je len o strate a vine, ale predovšetkým o túžbe po odpustení a dôležitosti priateľstva. Autor nepodáva príbeh chronologicky, ale postupne odhaľuje puto, ktoré spájalo štyroch mladých ľudí. Cez Carverove spomienky odhaľuje, ako sa spoznali, čo pre seba znamenali, akí si napriek odlišnosti boli blízki. Takisto do textu ukrýva odkazy na vieru, multikulturalizmus, LGBTI komunitu, ale aj feminizmus, keď prepája svet dospievajúcich a dospelých. Zároveň tak dokazuje, že tieto územia nie sú také vzdialené, že mladí rovnako ako ich rodičia či starí rodičia zápasia so svojimi dilemami, riešia komplikované vzťahy aj neistotu budúcnosti. Autor to umocňuje špecifickými podmienkami, ktoré vyplávajú zo straty blízkeho človeka. Pomáha si pri tom farbami, aby nimi opísal ľudské trápenie. Namiesto nejednoznačnej pohody alebo stresu použije príjemné zlatoružové teplo alebo purpurovočervený kŕč, aby si vnútorný svet hlavnej postavy mohli čitatelia jednoduchšie predstaviť. V centre knihy však nie je spektrum farieb, ale rozlúčkové dni. Aj preto sa kniha v origináli volá Goodbye Days. Náhla smrť vnuka, syna, súrodenca totiž ich rodiny prinúti zorganizovať rozlúčkový deň a povedať mu posledné zbohom. Nie je to žiadna skupinová akcia, každá rodina sa so svojím drahým lúči po svojom. Spája ich len Carver, ktorý sa každého takého dňa zúčastňuje a odhaľuje tajomstvo o svojom priateľovi. Popritom nazrie do rodín, ktoré jeho kamarátov najviac ovplyvnili. Týmto spôsobom sa pred ním odkrýva svet, ktorý nie je čiernobiely, ale vytvorený ľuďmi rôznych rás či sexuálnej orientácie. „Uvedom si však, že v tejto krajine černošským mladíkom nikto netoleruje chyby. To som ho musel naučiť. Musel som ho naučiť, že síce môže byť sudcov syn, ale ak sa bude správať rovnako ako belošskí mladíci – jeho priatelia –, ľudia či policajti s ním budú zaobchádzať neľútostnejšie, drsnejšie. Neuvidia v ňom sudcovho syna. Neuvidia v ňom usilovného chalana, ktorý väčšinu času seká dobrotu. Uvidia len ďalšieho ,gangstra‘– obľúbené slovo, ktorým sa v istých okruhoch opisujú všetci černošskí mladíci,“ hovorí rodič jedného z mŕtvych kamarátov a naráža tak na rasovú nerovnosť v USA pred tým, ako sa začalo nahlas rozprávať o hnutí Black Lives Matter. Zentner román prispôsobil mladému čitateľovi, keď príbeh zasadil do takmer dokonalého prostredia s vynikajúco zariadenými kanceláriami a premyslene postavenými budovami. Rovnako si pomáha aj zbytočnými prirovnaniami („akoby som držal ruku tesne nad plameňom“), ktoré však nebránia plynutiu textu. Hlavná postava knihy nie je klasický hrdina, ktorý vyrieši všetky svoje problémy, pomerí sa s rodinami svojich spolužiakov, nájde si frajerku a jednoducho nastúpi na vysokú školu. Carver namiesto toho tlačí pred sebou spomienky na najlepších priateľov, skľučujú ho pocity viny pre ich nehodu a pochybnosti, či sa toto všetko dá zvládnuť a prežiť. „Náhle ma zachváti skľučujúci pocit, akoby som sa ocitol vo víre bezodnej melancholickej slabosti. Nie takej, ako keď netrpezlivo čakáte na koniec vyučovacej hodiny. Ale takej, ako keď si uvedomíte, že vaši traja najlepší kamaráti práve začínajú žiť posmrtný život alebo odchádzajú do večného zabudnutia, zatiaľ čo vy sedíte doma na zadku a z okna hľadíte na okoloidúci vlak,“ rozpráva Carver a prihovára sa tak čitateľom akoby vo forme denníka, ktorý plynie od smrti po posledný rozlúčkový deň. Nie je to však depresívne rozprávanie o období, ktoré sa už nemôže zopakovať. Naopak, román Farby smútku je dojemná kniha o mladosti, o bolesti a o potope, ktorá síce všetko zmietla a zničila, ale neskôr možno ustúpi. „Ľudia sa vám do srdca väčšinou nezapíšu preto, lebo vás zachránili, keď ste sa topili alebo ste zostali uväznení v horiacom dome. Zvyčajne sa vám do srdca zapíšu preto, lebo vás miliónmi nenápadných a dokonalých spôsobov dennodenne zachraňujú pred samotou.“ V centre knihy však nie je spektrum farieb, ale rozlúčkové dni.

Stredoškolák Carver odjakživa túžil, že sa stane spisovateľom. Sníval o napísaní veľkého príbehu. No stačili dve vety a tri príbehy pochoval. „Chalani, kde ste? Ozvite sa.“ Osudná esemska, ktorú poslal svojim najlepším kamarátom spôsobila, že pri odpovedi na ňu skončili pod kolesami kamióna. V zajatí hlbokého žiaľu a spaľujúceho pocitu viny sa čoraz viac prepadá do beznádeje. Tri pohreby za týždeň by položili každého. Spolužiaci sa mu vyhýbajú, sestra jedného z priateľov mu robí zo života peklo, a aby toho nebolo málo, začne dostávať záchvaty paniky. Už nikdy sa nebude zadúšať od smiechu s hudobníkom Eliom, komikom Blakeom a výtvarníkom Marsom. Tak ako pacienti po amputácii cítia bolesť vo fantómovej končatine, on má až trojicu fantómov. Každý, kto raz prišiel o milovanú bytosť potvrdí, že tá bolesť je neznesiteľná a neopísateľná. Keď sa minú slzy, žiaľ trhá srdce na kusy. A keď sa k tomu pridá sebaobviňovanie, môže to spôsobiť katastrofu. Keby im nebol písal, ešte by žili. Myslí si to aj otec jedného z chlapcov a tlačí na okresného zástupcu, aby vzniesol obvinenie z neúmyselného zabitia. Vedel Carver, že sú priatelia v aute a predsa žiadal odpoveď na správu? Je taký zúfalý, že by dal milión dolárov za jedinú hodinu, kedy by nemyslel na smrť priateľov. Náročné situácie zvládame preto, lebo skrátka musíme. Hoci sa mu všetci otočili chrbtom, stále sa môže o pár ľudí, okrem rodiny, oprieť. Jesmyn, Eliova priateľka a Blakeova babička sú mu veľkou oporou. Jesmyn je výnimočná hudobníčka. Svet vníma cez noty a farby. Každý človek, každá melódia, každý hlas má svoju farbu. Za výbornú literárnu postavu považujem aj Georgiu – sestru hlavného hrdinu. Na vykreslení súrodeneckého vzťahu si dal Jeff Zentner naozaj záležať. Každý človek po sebe zanecháva v srdciach blízkych kúsky svojho životného príbehu, a keby sa jedného dňa všetci tí blízki stretli, mohli by jednotlivé dieliky poskladať do ucelenej skladačky. Blakeova starká navrhne Carverovi, aby si urobili rozlúčkový deň. Chcela by stráviť posledné chvíle s vnukom, ktoré jej osud nedoprial. Budú robiť to, čo by robili, keby žil a podelia sa navzájom o spomienky. Smútok si môžeme predstaviť ako zrnko piesku v lastúre. Spomienky na našich blízkych sú perleť, ktorou ho postupne obaľujeme. Rozlúčkový deň je veľmi emotívny. Ľahké to nemá ani Carver ani stará mama. Mne osobne sa tento nápad veľmi páčil. Na jednej strane je spomínanie veľmi smutné, no keď sa všetko dobre premyslí, môžu sa pozostalí pri spomienkach na zosnulého aj usmievať. Zvlášť, keď to bol komik telom i dušou. Najlepšou redaktorkou príbehov je pamäť. Hoc by sme si chceli pamätať všetky okamihy, nudné a nezáživné vymaže a ponechá len tie silné a radostné. Aj žiaľom zmučený chlapec si spomína iba na bláznivé dobrodružstvá, ktoré spolu v partii zažili. Čitateľ tak má možnosť uvoľniť stiahnuté hrdlo a zotrieť z očí slzy. Spomienky na časy minulé sú vtipným a príjemným odľahčením. Humorných vsuviek je v knihe viacero, sú sviežou ukážkou mladosti, dravosti a hlbokého priateľstva. No vzhľadom na okolnosti deja sa možno budete smiať len cez slzy. Pristihla som sa, že sa počas čítania usmievam, ba v istých momentoch som sa rozosmiala aj nahlas. Jeden z najoceňovanejších autorov tínedžerskej literatúry Jeff Zentner napísal pôsobivý, dojímavý a úprimný román. Hoci je kniha zaradená do YA kategórie, má čo povedať aj starším čitateľom. V silnom príbehu dospievajúceho chlapca nás vezme na srdcervúcu cestu odpustenia. Cez svoje postavy demonštruje ako sa jednotlivci vyrovnávajú so stratou blízkeho a pocitom viny. Niekto to zvláda lepšie, iní horšie. Babička Betsy je pokorná a viac-menej zmierená, Eliovi rodičia navzájom bojujú a Marsovho otca spaľuje hnev. Zmierenie sa so synovou smrťou bolo veľmi, veľmi dojímavé. Tému konfrontácie tínedžera so smrťou priateľov doplnil autor o otázky rasového napätia a psychologickej pomoci. Zdôrazňuje riziko používania mobilov počas šoférovania. Ale keďže je to literatúra pre mládež, vôbec mi „výchovné“ prvky neprekážali. Farby smútku sú o žiali a o bolesti, o rozlúčkach a odchodoch, no najmä o nových začiatkoch. Umierame. Rodíme sa. Žijeme, až kým jedného dňa žiť neprestaneme. Začiatky a konce sú to jediné, čo je večné.