Etzlerova novinárska kariéra dokazuje, že ešte stále je možné kombinovať úspech s vernosťou faktom a osobnou integritou. Autor knižného rozhovoru Jindřich Šídlo (teraz sa venuje politickej satire) mal pri vedení rozhovoru s Etzlerom situáciu uľahčenú životným i profesionálnym príbehom svojho respondenta. Stačilo mu postupne vyťahovať jednotlivé body z jeho životopisu, aby skúseného reportéra dostal k vyrozprávaniu skoro až neuveriteľných epizód a dramatických skúseností. Pritom vôbec nemusí ísť iba o zážitky z vojnových oblastí, keď novinári stoja v reportážnych vstupoch s nepriestrelnou vestou a prilbou na hlave. Novinár, ktorého si pamätáme predovšetkým ako reportéra Českej televízie v Číne, stihol takpovediac globálnu kariéru a, navyše, v extrémne konkurenčnom prostredí mediálnych spoločností. Stačilo v jednej chvíli pred skoro tridsiatimi rokmi dať prednosť komfortu a dnes by Etzlera poznali iba ľudia z fachu ako overeného dramaturga televíznych kultúrnych programov. Na takej pozícii totiž začínal televíznu profesiu v ostravskom štúdiu ešte tesne pred Nežnou. Jeho snom a túžbou však bolo niečo iné. Po revolúcii spolu s priateľkou odleteli do Spojených štátov. Komplikovaný americký sen Krajina Hemingwaya, Steinbecka a Ginsberga mu od prvej chvíle ukazovala mnohé iné, neprívetivé a často až odporné tváre. V kníhkupectvách zistil, že najčítanejšia je Danielle Steelová. Chýbala mu práca (a teda príjem), lepšia angličtina i dobré kontakty. Nič v úvode nefungovalo tak, ako sa na americký sen patrí. Namiesto New Yorku zakotvil v mormonskom Salt Lake City. S českými i slovenským emigrantmi mal prevažne mizerné skúsenosti. Ani miestni neznamenali veľkú výhru. V tom čase vlastnil cestovný pas jeden z desiatich Američanov. Absolútna väčšina z nich neopustila ani len hranice svojho štátu. A mnohí obyvatelia Utahu boli pokryteckí, lživí a rasistickí. “Rovnako ako je dnes Trump.” Nakoniec prišlo aj na New York, lebo tam sa po skončení turistického víza mohol ľahšie stratiť v davoch ľudí s cudzím prízvukom. Vrátiť sa nechcel. Vlastne ani nemohol - mesačný prenájom maličkého kumbálu s matracom na zemi bol lacnejší ako letenka domov. Až po ôsmich rokoch a po prácach opatrovateľa obéznych seniorov, umývača okien vo výškach a čašníka nastala v Etzlerovom živote etapa s titulkom CNN. Začalo to pomocou pri rozvážaní ľudí z televízie po Denveri pri reportovaní o streľbe na strednej škole v roku 1999. Vďaka vlastnej neodbytnosti to nakoniec vyšlo a Etzler bol prijatý do CNN na reportérsku prácu. V službe faktom Rozprávanie o práci pre CNN je atraktívne a s odstupom času zaujímavé pripomenutím, ako sa zmenila Amerika i mediálny svet. CNN si strážila (na rozdiel od Foxu) “elitársku pozíciu”. To však neznamenalo nič iné ako elementárnu úctu k faktom. Etzler odmieta obvinenia z toho, že CNN nadŕžala demokratickým prezidentom a prísnejšia bola na republikánskych. “Ako novinári musíme informovať o tom, čo sa deje.” Ak je jednoducho Trump hrubý a arogantný (a Obama bol slušný a zmierlivý), žiadna televízia to nemôže zmeniť, jedine v mene niečoho prekrútiť. Čech v službách CNN spomína na relatívne zlaté preddigitálne časy, keď bola jednoduchšia orientácia v zdrojoch. Nešetrilo sa na náročnej a nákladnej novinárčine. Celých osem mesiacov mohol pracovať napríklad na reportáži o pašovaní ozbrojencov do Iraku. Pri reportérskej práci z vojnových oblastí musel riešiť staré dilemy o verejnom záujme či ochrane zdrojov. Ťažké bolo (a je) presvedčiť miestnych, že nemá nič spoločné s armádou. A nezabudnúť na to, že “žiadna reportáž, žiadny záber nemá cenu ľudského utrpenia”. Ochrana ľudí, s ktorými alebo o ktorých sa točí, nie je novinárska etika, ale základná ľudská slušnosť. Po nástupe Foxu bolo ťažšie ustrážiť neutralitu, lebo ľudia si zvykli od reportérov počúvať o amerických vojakoch ako o “good guys” alebo “our guys”. Iným pokušením bol tzv. embedding, keď v roku 2003 novinári sprevádzali americké tanky na ceste do Iraku a boli nonstop s vojakmi v akcii. Ustrážiť emócie a rozlíšiť sympatie k zasahujúcim jednotkám od kritiky neoprávneného vojenského dobrodružstva dokážu iba profesionáli. Novinárski nomádi si nevyberajú, a tak sa Etzler v roku 2005 ocitol v Berlíne, kde šéfoval pobočke CNN. V ríši stredu Do Číny Etzler odišiel, lebo našiel partnerku i nového zamestnávateľa. Stal sa stálym spravodajcom Českej televízie. Namiesto vojnových nebezpečenstiev, rakiet a mŕtvych civilistov odhalil charakter čínskeho režimu s inými formami krutosti a neslobody. Tu sa naučil odolávať tlakom miestnych agentov, ale aj ľudí z vlasti. Strach z ohrozenia vzťahov so silnou ríšou bol a je nepriateľom nezávislej novinárskej práce. Čínsky režim sa o novinárov “stará” aktívne. Poniektorých vyhostí alebo na krátko uväzní. Všetkých monitoruje a špehuje s použitím moderných technológií. Etzlerovi sa najvážnejší materiál podarilo získať práve počas návštevy českých socialistov v Pekingu. Vtedy točil o mentálne postihnutých, ktorých úrady odchytávali, aby zadarmo otročili v tehelniach pozdĺž Žltej rieky. Po ôsmich rokoch Etzler skončil v Českej televízii a začal so životom na voľnej nohe. Ostatné roky veľmi intenzívne zisťuje, aké sú vymoženosti i hranice novinárčiny v digitálnej ére, keď sa novinárom aspoň na chvíľu môže stať hocikto so smartfónom a sociálne siete sa v jednej zo svojich metamorfóz hrajú na médiá. Vlastne je to jednoduché Dnes uznávaný reportér žije v Amsterdame, ale dosť veľa trávi aj v Česku. V závere je osobnejší. Rozpráva o vzťahoch, sklamaniach a očakávaniach. Slobodne glosuje vlastné životné pocity. Už teraz je vďačný za splnené sny a ambície. Rozmýšľa aj nad tým, ako prežiť bez ujmy dobu falošných správ, trollov, zmanipulovaných zásahov do politických kampaní a éru populistických politikov. Uznáva talentovaných mladých novinárov, ktorí sa rozhodli pre poctivú novinársku prácu. Aj to je odpoveď na šírenie nezmyslov. “Organizmus napadnutý bacilmi sa bráni.” Etzler je v priebehu celého knižného rozhovoru sympaticky prostý. Nepúšťa sa do žiadnych veľkých spoločenských a politologických analýz. Nevŕta sa v psychológii divákov a čitateľov. Je to novinár-praktik. A vie, že jediné, čo môže spraviť, je sľúbiť poctivú novinársku robotu, pri ktorej bude dokumentovať realitu a prinášať fakty. Až také jednoduché to je.