Úprimne o tejto knihe som ani netušila, že vychádza a keďže som ju ani na bookstagrame veľmi nevidela, s radosťou vám o nej poviem viac. Rozpráva príbeh o dospievajúcom 14 ročnom chalanovi Maxovi, ktorý čelí zvyčajným problémom mladého človeka. Okrem toho však Max trpí na anorexiu. Dozvedáme sa o tom, ako porucha príjmu potravy ovplyvňuje jeho každodenný život, myšlienky, správanie, vzťahy a tiež ako sa s tým vysporiadava rodina. Jediný s kým sa Max naozaj uprímne rozpráva je Ana, ktorá mu však vždy poradí, že nejesť je riešenie. Kniha spracováva neľahkú tému, ktorá nie je otvorene diskutovaná úplne často. Veľmi oceňujem, že hlavnou postavou tejto knihy je práve chalan, odkrýva to tak ďalšiu tému, a to, že anorexiou nemusia trpieť iba baby. Nie vždy sa to čítalo ľahko, veľmi som túžila Maxovi nejako pomôcť a veľmi som dúfala, že bude dobre. Je to však napísané naozaj autenticky a nielenže si čo to z toho vezme mladý človek, ale podľa môjho názoru aj dospelý. Sám autor si niečím podobným prešiel, takže doslova vedel, o čom píše. Počas čítania so mnou lomcovalo naozaj veľa pocitov. Veľmi mi bolo ľúto, čím všetkým si musel Max prejsť počas jedného roka a chcelo sa mi kričať ako to nie je fér. Ale tak to proste býva a občas sa na človeka zosype všetko, jedno po druhom. Kniha však nie je len smutná, ale nesie aj nádej, pretože vždy je tu niekto, komu na vás záleží. Možno úplne nechápe, čím si prechádzate, ale chce vám pomôcť a byť tu pre vás. Toto a mnoho iného si z tejto knihy odnášam ja. Za mňa silné odporúčanie. Obálka vás možno na prvý pohľad nepresvedčí, ale ten príbeh naozaj stojí za to.

Max má štrnásť rokov, túži sa stať zoológom a nedávno mu diagnostikovali anorexiu. Má pocit, že mu nik nerozumie, že všetkých okolo seba stráca, nedokáže sa im pozrieť do očí. Jediná, s kým sa o tom môže porozprávať, je Ana. Jej píše listy, aby sa vyrozprával. Ona sa jemu zase prihovára a odrádza ho od toho, aby niečo zjedol, aby si premyslel, koľko toho môže zjesť… Na Vianoce dostane od svojho staršieho brata kešku, ktorú ukryje v neďalekom lese. A aj vďaka nej sa v jeho živote udeje niekoľko zmien. V keške totiž nájde odkaz od E. Netuší, kto to je, a tak len háda, že by to mohla byť ich nová spolužiačka Evie. Zdá sa však, že E. je jediný človek, ktorý by mu mohol rozumieť a možno aj zachrániť. Tento rok som nič nezjedol je veľmi dôležitým čítaním, keďže o poruchách príjmu potravy by sa malo čo najviac rozprávať. Autor veľmi citlivo spracoval príbeh mladého chlapca a umožňuje nám tak nahliadnuť do jeho veľmi krehkého vnútra. Veľmi sa mi páčilo, ako autor pracoval s Anou, jeho anorexiou, a ako ju zakomponoval do príbehu. Či už v podobe listov, alebo jeho vnútorného hlasu, ktorý sa mu neustále prihováral. Prečítajte si túto knihu. Aj keď je určená pre čitateľov 13+, každému z nás má čo povedať. A aj keď sa asi nikdy nedokážeme vcítiť do toho, čo práve niekto z nich prežíva, aspoň týmto spôsobom im dokážeme viac porozumieť.