„Nikto z nás nikdy predtým nečítal nič podobné,“ povedal filozof Kwame Anthony Appiah na margo knihy Mliekar od Anny Burnsovej (Lindeni 2020) a recenzent rád a doslova súhlasí, vnímajúc ako bonus, že s podobným pocitom neostal sám – spoločnosť predsedu poroty Man Booker 2018 je jednou z najrešpektovanejších v literárnych kruhoch. • Anna Burns sa v silnej konkurencii stala prvou severoírskou držiteľkou Bookerovej ceny – a podľa informácií z udelenia ceny porotcovia ocenili nielen príbeh a posolstvo knihy, ale aj jej štýl. Skvelý preklad Barbary Sigmundovej iba zdôrazňuje výnimočný zážitok, aký sprevádza čitateľa tejto famóznej výpovede o severoírskej, ale aj britskej spoločnosti v 70. rokoch 20. storočia.Vlastne o spoločnosti s totalitnými prvkami kdekoľvek na svete – aj sama Burnsová vyhlásila, že „aj keď je zrejmé, že príbeh sa odohráva v Belfaste, nie je to len o Belfaste 70. rokov. Takéto niečo môžeme pozorovať v hocijakej totalitnej, uzavretej spoločnosti, v ktorej panujú podobné podmienky. Podľa mňa je to fikcia o spoločnosti, ktorá funguje pod extrémnym tlakom, spoločnosti, kde sa dlhodobé násilie považuje za normu“.

Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že Mliekar je jednou z “najsilnejších” kníh, ktoré vyšli tento rok. Emocionálne vás na niekoľko dní doslova vycucá. Úplne. Nebudete môcť myslieť na nič iné, len ako sa bude príbeh odvíjať ďalej (a ako to všetko potom skončilo). Skvelé vnútorné, niekoľkostranové (a zároveň len niekoľkovetné) monológy krásne umocňujú reálnosť postavy, prostredia a deja. Sledovanie myšlienok “strednej sestry”, ktoré sa navzájom prestupujú, menia a okľukou vracajú na začiatok je miestami náročné, ale všetky tieto digresie majú svoj zmysel (miestami sú doplnené iróniou a sarkazmom). Príbeh sa odohráva v Belfaste, v severnom Írsku, kde konflikty medzi dvomi národmi a dvomi náboženstvami, boli súčasťou každodenného života už dlhé storočia. Ocitáme sa “v hlave” tínedžerky, ktorej každodennou realitou je násilný konflikt (obdobie The Troubles). V období, keď sa “ženské hnutie” ešte len formovalo, v priestore, kde byť ženou znamenalo byť ako ovcou vo veľkom stáde, so zakorenenými predsudkami a vžitými konvenciami. Stredná sestra je ako čierna ovca, číta si pri chôdzi, udržiava “asivzťah” s asi “asifarjerom”, aj keď by sa už mala, podľa matky a konvencií, dávno vydať. Do jej sveta odrazu vstupuje mliekar – muž v strednom veku. Predátor. Sleduje ju na každom kroku. Nevnucuje sa strednej sestre nasilu, ale pomaly zapĺňa jej životný, a hlavne myšlienkový, priestor. Klebety o ich “vzťahu” sa začínajú šíriť ako požiar a čoskoro naberú obludné rozmery. Autorka majstrovsky buduje napätie celým dejom. Bude vás doslova nútiť otáčať stránku za stránkou a čakať, čo sa zo situácie vykľuje. A to sa už na prvej stránke dozviete koniec. Mliekar je “must have” do každej dobrej knižnice, a je v skvelom preklade Barbary Sigmundovej.

"Zrazu mi bolo jasné, čo oni už dávno vedeli: že už nie som len obyčajná tínedžerka, jedna z mnohých, čo sa motajú po štvrti, prichíádzajú a odchádzajú. Uvedomila som si, že Mliekar ma má v moci a mám na čele nezvratne vypálené jeho znamenie." Byť mladý človek v Severnom Írsku v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, teda počas etnicko-nacionalistického konfliktu známeho ako The Troubles, veru nie je najšťastnejšia inkarnácia. Byť navyše ženského pohlavia v komunite, kde majú ženy pramalé práva a žiadne slovo, je ešte náročnejšie. Nuž a byť 18 ročnou Severoírkou, ktorú si vyberie miestny paramilitant v strednom veku, tomu sa skrátka povie pekný prú... ehm, problém. A práve toto je pozícia rozprávačky z Mliekara, ktorej meno sa nikdy nedozvieme, je jednoducho stredná sestra/švagriná/dcéra/asifrajerka/kamoška/tá, čo číta pri chôdzi a tá, čo má pomer s Mliekarom. Hoci ho nemá. Nikdy nemala a mať nechce. Vráťme sa teraz na začiatok, kde je opísaná atmosféra (zrejme) Belfastu sedemdesiatych rokov a skúste si predstaviť, akú má asi šancu osemnástka, ktorá je navyše považovaná za čudáčku pre takú banálnu vec ako je čítanie počas chôdze, ubrániť sa silnému a (pasívne) agresívnemu chlapovi i celej klebetiacej spoločnosti. Stredná sestra to má spočítané. Nikto sa nepýta, všetci rovno vynášajú súdy. Vo svete, kde je prakticky každý sám, kde sa všetci boja povedať a urobiť niečo nevhodné, kde si musíte dať pozor ešte aj na to, aké dáte dieťaťu meno a či sa náhodou netvárite príliš pozitívne, sa tak rozprávačka príbehu ocitá v ešte väčšej izolácii a uzamyká sa do seba už úplne. Prestáva robiť to, čo ju teší, stráca zdravý, inak veľmi bystrý rozum. A Mliekar uťahuje slučku... "Keď som večer prišla domov, kontrolovala som skrine, pozerala som sa pod posteľ a za dvere, či tam nie je mliekar, skontrolovala som okná, či sú dobre zavreté a či sa neskryl za závesom, a po čase som si uvedomila, že sa už potrebujem presvedčiť, či sa tam neskrýva celá komunita. Obrovské množstvo energie, čo som vkladala do toho, aby som sa im vyhla, samozrejme spôsobilo, že som ich nakoniec ešte viac priťahovala, ale vtedy som nevedela nič o zameriavaní energie." Dielo Anny Burns je jedným slovom brilantné. Prináša totiž čitateľský zážitok vo viacerych rovinách: pomaly sa stupňujúce napätie, lekciu z histórie, ukážku chorého totalitného systému, v ktorom sa "chlapi hrajú s vláčikmi a vojačikmi v skutočnom svete", karikovanie šialených mužských princípov a mužsko-ženských pomerov a popri tom všetkom úžasnú porciu irónie a inteligentného humoru. Dejom sa prepletajú tragické, komické i tragikomické postavičky a chvíľami neviete, či sa máte zasmiať, alebo zaplakať. Mliekar je ovenčený cenami a kritici sa prebiehajú v jeho chválach a hľadaní všetkých rozmerov, ktoré prináša. Zaslúži si to. Napriek tomu sa obávam, že ho čaká aj nepochopenie. Je totiž písaný štýlom, ktorý sa nepodobá asi na nič, čo väčšina čitateľov doteraz videla. Treba si naň zvyknúť, aj na tempo, v ktorom sa nesie. Pri 340 stranách má iba sedem kapitol a áno, stane sa, že rozprávačka sa z bodu A do bodu B dostáva aj 40 strán, pretože medzitým prechádza z témy na tému mimo aktuálneho deja. A niekedy sú tam trošku mätúce skoky v čase. Ale Anna Burns nás vždy vráti do reality a jasne zadefinuje časovú os, takže vám nič nebráni v plynulom čítaní. Ak ale prijmete tieto špecifiká autorkinho štýlu, ak začnete vnímať všetko, čo píše, nadchne vás jej ironický humor, jej postreh, jej schopnosť vykresliť naoko bezvýznamné situácie tak, že vám zase o niečo lepšie priblížia atmosféru tých čias. A tu treba vyzdvihnúť fantastický preklad Barbary Sigmundovej, ktorá sa musela nepochybne popasovať s viacerými výrazmi a dokázala im vymyslieť čarovné slovenské ekvivalenty. Nečakajte príbeh o obťažovaní násťročnej starším "sliziakom". Ani podrobnú správu o írskom konflikte. Ja osobne som si fakty o The Troubles musela a chcela doštudovať. Azda najlepsie Mliekara vystihol filozof Kwame Anthony Appiah: "Anna Burns svojím neuveriteľne osobitým prejavom narúša konvenčné zmýšľanie a formu v prekvapujúcej a pohlcujúcej próze. Ide o príbeh brutality, sexuálneho utláčania a vzdoru spätý s ostrým humorom... Neskutočne originálne." A skutočne skvelé, fakt.

Ona, ktorá je hrdinkou tohto príbehu, nemá meno. Má osemnásť rokov, chodí na kurz francúzštiny a hovoria o nej ako o strednej sestre. Rieši svoj asivzťah s asifrajerom, keď sa jej prihovorí Mliekar a vtedy sa po mestečku rozdelenom striktne na dvoje, plnom násilia a cudzích vojakov, začnú šíriť reči a klebety. A stredná sestra má problém. Román s názvom Mliekar od severoírskej spisovateľky Anny Burnsovej je podmanivý - v prúde slov plasticky zachytáva situáciu v komunite poznačenej paranojou, nálepkovaním a striehnutím na to, aby ľudia svoje “funkcie” plnili. Skutočnosť, že ide o Belfast v sedemdesiatych rokoch počas vrcholiaceho sektárskeho konfliktu v Severnom Írsku, spoznáme len vďaka odkazom na hudbu - napríklad na Freddieho Mercurycho - či inú kultúrnu produkciu. Anna Burns opisuje násilie nielen v otvorenej podobe bombových atentátov a teroristických útokov, ale aj násilie, ktoré na človeku dokáže páchať celá komunita čoraz viac pokrivená rôznymi presvedčeniami a predstavami o tom, čo je vlastne normálne.

„Nikto z nás nikdy predtým nečítal nič podobné,“ povedal filozof Kwame Anthony Appiah na margo knihy Mliekar od Anny Burnsovej (Lindeni 2020) a recenzent rád a doslova súhlasí, vnímajúc ako bonus, že s podobným pocitom neostal sám – spoločnosť predsedu poroty Man Booker 2018 je jednou z najrešpektovanejších v literárnych kruhoch. Anna Burns sa v silnej konkurencii stala prvou severoírskou držiteľkou Bookerovej ceny – a podľa informácií z udelenia ceny porotcovia ocenili nielen príbeh a posolstvo knihy, ale aj jej štýl. Skvelý preklad Barbary Sigmundovej iba zdôrazňuje výnimočný zážitok, aký sprevádza čitateľa tejto famóznej výpovede o severoírskej, ale aj britskej spoločnosti v 70. rokoch 20. storočia. Vlastne o spoločnosti s totalitnými prvkami kdekoľvek na svete – aj sama Burnsová vyhlásila, že „aj keď je zrejmé, že príbeh sa odohráva v Belfaste, nie je to len o Belfaste 70. rokov. Takéto niečo môžeme pozorovať v hocijakej totalitnej, uzavretej spoločnosti, v ktorej panujú podobné podmienky. Podľa mňa je to fikcia o spoločnosti, ktorá funguje pod extrémnym tlakom, spoločnosti, kde sa dlhodobé násilie považuje za normu“. Výnimočná kniha o tínedžerke v Belfaste Okrem „Bookera“ získal Mliekar aj ďalšie prestížne ceny, napríklad National Book Critics Circle Award 2018 či Orwell Prize for Political Fiction 2019, bol nominovaný aj na Women´s Prize for Fiction 2019 a Rathbones Folio Prize 2019. Autorka, inšpirovaná detstvom v Belfaste, zasadila dej do jej dobre známeho búrlivého obdobia The Troubles, etnicko-nacionalistického konfliktu v Severnom Írsku, ktorý si vyžiadal množstvo obetí a hlboko zasiahol do životov nevinných ľudí – píše tlačová správa vydavateľa, ktorý prináša na slovenský trh výnimočnú knihu, ktorá má predpoklady osloviť nielen literárnych fajnšmekrov, ale každého čitateľa dobrej, pútavej, dramatickej a nadmieru čítavým slovníkom napísanej literatúry. Mliekar je perfektným reprezentantom toho typu kníh, ktoré v minulosti dokázali výsostne literárnym spôsobom zaznamenať spoločnosť v jej celistvosti, v prelomových či významných historických obdobiach, robí to pritom cez osudy drobných ľudí v súkolesí či na nákovke politických, ekonomických, etických a sociálnych interakcií a dosahov veľkých dejín na malé osudy. Mliekara možno pokojne zaradiť do prvej ligy svetovej literatúry, kde sa objavujú mená ako Tolstoj, Steinbeck či Heller – azda toto konštatovanie nie je veľmi prehnané či odvážne, vynútené čerstvým a intenzívnym čitateľským zážitkom, ale tu a teraz sa mi zdá, že podobne ako pri Mliekarovi som bol nadšený len niekoľkokrát v živote – a naposledy to bolo dosť dávno. Anna Burns zaujme nielen napínavým príbehom a gradujúcim priebehom komunikácie a „asi vzťahu“ osemnásťročnej tínedžerky a militantného, 43-ročného odporcu severoírskeho a britského štátu, vystupujúceho v knihe pod označením Mliekar, hoci s touto profesiou nemal nič spoločné. Samotné označenia postáv a pozícií nielen v rodine, ale aj v mikrosvete de facto Belfastu sú výrazným štýlotvorným prvkom románu – hlavná postava, spomínaná tínedžerka, známa v mikrosociete mesta ako tá, čo pri chôdzi stále číta (miluje knihy 19. storočia, literatúru 20. storočia nečíta, lebo sa jej nepáči 20. storočie), je v pozícii strednej sestry, má niekoľkých švagrov, kde prvý a tretí švagor zasahujú do jej života mimoriadnym, ale zásadne odlišným spôsobom, mladšie sestry a ich glosovanie okolitého sveta sú zasa najmä vtipnou zložkou románu. Excelentne Burnsová vykresľuje aj „asi vzťah“ strednej sestry s „asi frajerom“. Na ploche jedného slova sa jej tak darí vystihnúť komplikovanú podobu vzťahu s priateľom či milencom, pričom čitateľ – a vlastne ani hlavná protagonistka, stredná sestra – netuší, až nakoľko komplikovaný ten ich vzťah je. Viac asi prezrádzať netreba, navyše podobných sujetových línií je v románe oveľa viac, vykreslením politického prostredia severoírskeho rozdeleného mesta počnúc, vzťahom stúpencov a odporcov štátu pokračujúc a súbojom jednej generácie žien o priazeň skutočného mliekara napríklad končiac. Burnsová narába so slovami nie veľmi často videným spôsobom – drsná až krutá realita Belfastu v 70. rokoch je ustavične konfrontovaná s vecným a podprahovo ironickým slovníkom bystrej tínedžerky, ktorá si uvedomuje zložitosť krajiny a jej obyvateľov a usiluje sa v tomto nebezpečnom svete nájsť pokojný prístav. S takýmito textami sa slovenský čitateľ nestretáva často, dovoľme si teda luxus rozsiahlejšieho citátu: „Vždy keď sa tam u nás v tých časoch udial akýkoľvek politický konflikt spojený s bombami a strieľaním a mŕtvymi či zmrzačenými, bežní ľudia povedali len „spravili to tí z druhej strany“ alebo „spravili to naši“, či „je za tým ich cirkev“ alebo „je za tým naša cirkev“, či „boli to oni“ alebo „boli sme to my“, čo znamenalo, že páchateľmi sú stúpenci štátu alebo odporcovia štátu, alebo štát. Výrazy „my“ a „oni“ nám boli prirodzené: praktické, zrozumiteľné, známe a nestrojené, človek si nemusel lámať hlavu s naučenými frázami alebo politicky korektnými odtienkami. Takto to chodilo. Mali sme tendenciu zjednodušovať? Bola to otázka zvyku či skúsenosti? Bola vojna a ľudia mali naponáhlo? Môžete si vybrať, no podľa mňa najmä z posledného dôvodu. V tom čase, v najtemnejších rokoch temného obdobia, nebol čas na slovičkárenie, na politickú korektnosť.“ Nájsť útočisko v rozdelenej belfastskej spoločnosti sa však strednej sestre nemôže podariť, tým skôr, ak Mliekar o ňu prejavuje sexuálny záujem priveľmi okatým spôsobom, čo strednú sestru dostáva do mimoriadne zložitých vzťahov so všetkými naokolo, s matkou, sestrami, švagrami, asi frajerom, ale vlastne s kýmkoľvek, s kým sa kontaktuje (predavačky v potravinách napríklad). Niektoré recenzentské interpretácie Mliekara dokonca – zrejme pod vplyvom aktualizačných momentov hnutia metoo – vidia v tejto línii sexuálneho predátorstva hlavné posolstvo knihy, čo sa mi však zdá ako mierne prehnané, pretože by išlo o dosť nemiestne zjednodušenie komplexnosti knihy, kde je sexuálny predátor iba jedným z množstva predátorov, ktorých zoznam je veľmi rozsiahly – britskí vojaci a tajné služby, severoírski stúpenci aj odporcovia štátu, paramilitanti, takmer všetci rodinní príslušníci strednej sestry, agresívny nápadník Istý McNiekto, ženy v jej okolí, považujúce strednú sestru najprv za čudáčku a neskôr za Mliekarovu milenku, asi frajerov sused... a určite som ešte na niektorých zabudol. Vo viacerých knihách je prvá veta tá, ktorá určí celkové vyznenie a atmosféru textu (jazykovedec Ján Sabol nám na vysokej škole dokonca vedel na základe jednej vety celé minúty rozprávať o autorovom štýle), v tejto si však skúsme zapamätať a mať v podvedomí, že Mliekar sa nekončí dobre: „V deň, keď mi Istý McNiekto priložil zbraň na hruď a vyhrážal sa, že ma zabije ako mačku, presne v ten deň zomrel Mliekar. Zastrelila ho štátna tajná služba a jeho smrť ma vôbec netrápila. Iných však trápila. Mnohí z nich o mne všeličo rozprávali, hoci ma poznali len z videnia.“ (Áno, odcitoval som prvé štyri vety, ale veď kde je Sabol a kde som ja, hehe.) A tu by som mal možno jedinú drobnú výhradu ku knihe Anny Burnsovej – ako čitateľovi mi takáto koncovka neprekážala, lebo to gradujúce napätie medzi Mliekarom a strednou sestrou bolo až nepríjemné, ale ako čitateľ kverulant by som si určite vedel vychutnať aj príbeh, kde by vzťah Mliekara a strednej sestry pokračoval. Ako všetci vieme, ak pes pohryzie človeka, je to bežný príbeh, ak však človek pohryzie psa, máme základy Príbehu – a túto šancu si Anna Burns buď nevšimla, alebo bola natoľko identifikovaná s hlavnou hrdinkou, že by pre ňu bolo pokračovanie toho predátorského vzťahu jednoducho emocionálne neznesiteľné. Chápem, vlastne aj súhlasím, ale kverulant v duši jemne frfle.

Podľa niektorých kritikov ide o román, aký sa zrodí raz za generáciu. S vysokou mierou pravdepodobnosti je to pravda. Mliekar (Anna Burns, preložila Barbara Sigmundová, Lindeni 2020) prekvapí, zaskočí a následne si čitateľa úplne získa. V tomto príbehu sa mien nedočkáte. Chýbajú zemepisné názvy a jednotlivé postavy sú predstavené len svojimi pozíciami. Stredná sestra, asifrajer, Mliekar, skutočný mliekar, McNiekto a niekoľko švagrov... Román sa odohráva v búrlivom období etnicko-nacionalistického konfliktu v Severnom Írsku, ktorý si vyžiadal množstvo obetí a všetkým zasiahol do životov. Samotná autorka románu však upozorňuje, že „je to obraz spoločnosti, ktorá funguje pod extrémnym tlakom, spoločnosti, kde sa dlhodobé násilie považuje za normu“. Konflikt je prítomný vo všetkom. Základom je rozdelenie a nepriateľstvo. Odporcovia z druhého tábora si zasluhujú opovrhnutie a najlepšie smrť. Darí sa iba nedôvere, podozrievaniu, predsudkom a nenávisti. Deliaca čiara rozdeľuje mesto, ľudí, históriu a radikálnym spôsobom raní aj duše a vzťahy. Stredná sestra (osemnásťročná tínedžerka) známa ako tá, čo pri chôdzi stále číta (miluje knihy 19. storočia, literatúru 20. storočia nečíta, lebo sa jej nepáči 20. storočie), sa zrazu dostáva do reči a stredobodu diania, lebo sa stala objektom záujmu významného paramilitanta, oveľa staršieho a navyše ženatého. Je „nebezpečne zaujímavou“, hoci sa pre Mliekara žiadnym spôsobom nerozhodla. Naopak, je obeťou jeho dotieravosti a sexuálneho predátorstva. Mliekar je výnimočne silný štýlom písania írskej prozaičky. Príbeh je vyrozprávaný v jedinečnom tempe, vyrušujúco, hoci nechýba špecifický spôsob humoru a vtipu. Postavy bez mien v každej chvíli upozorňujú, že takýto príbeh sa môže odohrať v každej dobe a na hociktorom mieste sveta. Anna Burns pochádza z Belfastu, v roku 1987 sa presťahovala do Londýna. Za Mliekara získala niekoľko literárnych cien. Najváženejším úspechom Mliekara (a jeho autorky) je Man Bookerova cena za rok 2018.

Famózne, skvelé, úžasné! Nemôžem si odpustiť zopár adjektív na úvod, pretože takéto pocity mnou lomcovali od začiatku do konca čítania. A teraz seriózne… Víťaz The Man Booker Prize 2018, víťaz National Book Critics Circle Award 2018 a nominácia na Woman´s Prize for Fiction 2019 – to je román Mliekar, ktorý na Slovensku publikovalo vydavateľstvo Lindeni vo výbornom preklade Barbary Sigmundovej. Tento dokonalý čitateľský zážitok by si nemal nechať ujsť žiaden milovník dobrej literatúry. Pre mňa jeden z top čitateľských zážitkov roka. Najmä vďaka autorkinmu jedinečnému pisateľskému štýlu, skvelému humoru, irónii, originálnemu pohľadu na udalosti pohnutej doby v čase etnicko – nacionalistického konfliktu v Severnom Írsku. Búrlivé obdobie známe ako The Troubles si vyžiadalo množstvo ľudských životov a zanechalo kvantum nevinných obetí zasiahnutých bojmi, smrťou v rodine, neistotou a strachom. Autorka nepomenúva ani krajiny, ani mestá, ani názvy polovojenských skupín, čím odstránila hranice historického románu. Dokonca zašla ešte ďalej a aj postavy sú bezmenné. Identifikované sú iba podľa vzájomných vzťahov. Hlavnou hrdinkou je stredná sestra a prostredníctvom jej rozprávania spoznávame staršie sestry, mladšie sestry, rovnako tak bratov, asifrajera, prvého a tretieho švagra, McNiekoho atď. Nosnou témou nie je samotný konflikt, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Počas rozprávania síce vnímame polovojenské a štátne násilie, konflikty, útoky, samozvané ľudové súdy, prechádzame sa zdevastovanými štvrťami a cítime odpor a nedôveru bežných ľudí voči štátu aj voči „vzbúrencom“, no viac ako to, vystupuje do popredia komunitný útlak, náboženstvo, patriarchát, strach, hnev a v neposlednom rade sexuálne obťažovanie a manipulácia. Stredná sestra je vášnivá čitateľka. Najradšej má romány z 18. a 19. storočia, literatúra 20. storočia sa jej nepáči, lebo sa jej nepáči ani dvadsiate storočie. Číta hocikedy pri chôdzi, kamkoľvek ide. Keďže žije na mieste, kde je nosenie trhaviny vo vreckách menej poburujúce ako čítanie kníh pri prechádzaní sa po ulici, je okolím odsúdená k statusu čudáčky. V komunite, v ktorej vyrastá, je čítanie na verejnosti úchylné a nenormálne. Je to mätúce a nespoločenské. Márne sú dohovárania rodiny či kamarátov. Navyše má „už“ osemnásť rokov a to je podľa miestnej katolíckej komunity najvyšší čas na vydaj. Pobožná matka denne zalamuje rukami a ponúka jej všakovakých nápadníkov. Ona už vzťah má, no tají ho, pretože sa na vydaj necíti. Tu sa musím opraviť. Má asivzťah s asifrajerom. Obom to zatiaľ vyhovuje. Jedného dňa sa stáva objektom záujmu staršieho ženatého paramilitanta zvaného Mliekar. Nedotýka sa jej, nedíva sa na ňu, násilím ju neťahá do svojej dodávky, len ju vytrvalo na každom kroku prenasleduje, uťahuje slučku a čaká, dokedy to psychika dievčaťa vydrží. Hocikedy sa pri nej z ničoho nič zjaví, prehodí pár slov, vie o nej všetko, aj o celej rodine, ba dokonca sa okato vyhráža, že asifrajerovi by sa mohlo niečo stať. Viete si predstaviť, čo to narobí s mladou a neskúsenou dievčinou. Už po prvom stretnutí s Mliekarom sa v štvrti rozpúta peklo klebiet a ohovárania. Stredná sestra nemôže prejsť po ulici bez toho, aby si o nej nešepkali okoloidúci. A pritom s ním nikdy nebola na rande, nenasadla do auta, nič s ním nemá. Nepáči sa jej, mätie ju a desí. Myslí si, že postupné vyvolávanie beznádeje a duševnej nesvojprávnosti toho chlapa zrejme vzrušuje. Nik jej neverí. Matka sa za ňu modlí, sestry sa hnevajú a „dobré“ susedy pedantne prilievajú olej do ohňa. Na jednej strane sa jej ľudia boja, pretože si ju vyvolil popredný predstaviteľ odboja, na druhej strane ju nenávidia, pretože by ich mohla priviesť do nešťastia. Tajná polícia fotí podozrivé osoby na každom kroku, nedajbože, že vás odfotia s nežiaducou a podozrivou osobou… Škandál okolo nej a Mliekara narastá do takých rozmerov, že si začína žiť vlastným životom a stáva sa z neho udalosť sezóny. Hrdinka pomaly klesá na psychické dno, prestala behať a o čítaní na verejnosti už ani nesníva. Asivzťah s asifrajerom tiež dostáva trhliny. Ako sa brániť pred predátorským správaním a prenasledovaním a nestratiť zdravý rozum? Moc majú v rukách muži a úlohou žien je čušať, modliť sa a rodiť deti. Nové idey, s ktorými prichádza skupinka nadšených feministiek sú potláčané v zárodku. Žena musí byť podriadená chlapskej ruke. Lenže, kde by boli chlapi bez žien? V románe vidíme niekoľko prípadov ženskej „mobilizácie“, kedy mali aj napriek výhradám opačného pohlavia posledné slovo ženy. Stačilo sa posadiť pred tajný úkryt s namiereným prstom a čakať na výzvednú helikoptéru. Toto bol jeden z množstva vtipných momentov knihy. Veď posúdite sami. a pozadí neutíchajúceho konfliktu sa stalo mnoho hrozných vecí. Predstavte si, že v celej štvrti vojaci z opačnej strany barikády vyvraždili všetkých psov. Chlapi sa po kolená v krvi brodili masou ich tiel a rozdeľovali mŕtvoly jednotlivým majiteľom. Hrôza. Psy slúžili vždy ako výstraha pred vojakmi, pred špiónmi, jednoducho pred nepriateľmi. Otrasné okamihy. V každej rodine niekto zomrel, ženy aj muži, zranenia boli na dennom poriadku, prechod z miesta na miesto plný prekážok, policajtov sa volať neoplatilo, tí sa volali iba vtedy, ak ste ich chceli postrieľať, takže by aj tak neprišli. Do nemocnice sa v tých časoch chodilo azda len umrieť, pretože tam z vás mohli urobiť tajného agenta a to komunita neodpúšťa. Každý podozrieval každého. Pri zraneniach a otravách sa gazdiné menili na chirurgov a internistov. Nenávisť medzi protestantmi a katolíkmi (a tiež príslušníkmi krajín za morom) prerástla až do takej absurdity, že existoval zoznam zakázaných mien pre novorodencov. Tu sa žilo aj umieralo extrémne. Nálož informácií a udalostí popisovaných v románe nenechá nikoho chladným. Je to síce sonda do smutných dejín Severného Írska, no hlavná hrdinka srší vtipom a iróniou (vynímajúc časti, kedy je na dne zo vzniknutej situácie okolo stupňujúceho sa nátlaku Mliekara). Je veľmi inteligentná, uvedomuje si absurdnosť doby. Hoci je zúfalá, neobhajuje sa pred klebetami (aj tak by jej to nepomohlo), iba konštatuje fakty a dianie v krajine opisuje naozaj s ostrým humorom. Vymyslela si obrannú stratégiu, niečo na spôsob mŕtveho chrobáka. Celý román je desivý a pritom nesmierne ľudský a inšpiratívny. Sexuálne násilie v akejkoľvek podobe je trestuhodné. Či sa jedná o fyzický alebo psychický útok. A keď sa nemá obeť ako brániť, je to o to horšie. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bolo feministické hnutie vo väčšine krajín ešte len v plienkach a pred útokmi predátorov nebolo úniku. Žena tu väčšinou fungovala ozaj iba v roli gazdinej a matky s mnohopočetným potomstvom. Modlitba znamenala viac ako zdravý rozum a klebety dokázali spôsobiť vážne problémy, počnúc zaradením ohováraného jedinca do skupiny neprispôsobivých až po vylúčenie z komunity. Obraz krajiny zmietajúcej sa vo vážnom konflikte je podaný z perspektívy dospievajúceho dievčaťa veľmi originálnym a príťažlivým spôsobom. „Úplne geniálne – román, aký sa zrodí raz za generáciu.“ Glen Patterson