“Niekedy aj jeden rozhovor môže zachrániť život - a pri tak závažnom ochorení, akým sú poruchy príjmu potravy, to platí dvojnásobne.” Heňa je gymnazistka, má 16 rokov a doma celkom traumatizujúce prostredie a minimálnu podporu. Otec alkoholik sa večne háda s mamou a na deti má neprimerané nároky. Mama miesto detí väčšinu času rieši otca a dcére hádže na plecia starostlivosť o mladšieho brata. Keď Heňa urobí skúšky do známej tanečnej skupiny, je nadšená. Potom si však vypočuje zopár nepríjemných poznámok na svoju postavu, spojí si to s tým, čo už počula od rodičov a kamarátov, a začne riešiť svoju váhu. Začína relatívne nevinne - vynechá sladké, začne si variť čaj na chudnutie, kde tu miesto riadneho jedla zje ovocie… Keď však schudne pár kíl a má zo seba dobrý pocit, manažér skupiny jej na verejnom vážení oznámi, že má ešte tak 5 kíl navyše. A tak rieši jedlo čoraz viac. Čím viac sa jej darí odopierať si, tým radikálnejšie chudne. Inšpiráciu čerpá od ostatných tanečníc a vo whatsapp skupine zameranej na chudnutie. Ráta si kalórie v každom jedle, až skončí už iba pri banánoch, jablkách a vajíčkach. Trýzni sa nekonečnými tréningmi vo fitku. Naučí sa, ako oklamať rodičov a naservírované jedlo vyhodiť či spláchnuť. Jej cieľom je vedieť si prstami obopnúť predlaktie na ruke. Postupne si uvedomí, že celé dni už nerieši nič iné, iba jedlo. Toto je tak desivá, boľavá, silná kniha. Je totiž úplne realistická. Heňa to doma nemá ľahké, ale zároveň ani nejak extrémne ťažké. Jej príbeh môže byť príbehom hociktorej stredoškoláčky, veď koľko žien môže povedať, že si nikdy nevypočuli nevyžiadaný komentár na svoj výzor? Že nemali komplexy zo svojho výzoru, že nikdy neskúšali nejakú šialenú diétu? Buďme extrémne citliví na to, čo hovoríme iným, najmä krehkým tínedžerským dušiam. Prináleží niekomu komentovať výzor niekoho iného? A aj pri poruchách príjmu potravy platí, majme oči otvorené, zaujímajme sa o to, čo sa deje s ľuďmi v našom okolí. Ak máme pocit, že niekto potrebuje našu pomoc, neváhajme konať.