thumbnail Na sociálnych sieťach sa označuje ako princ, presnejšie ako Princ Ládik. Napriek svojmu mladému veku má už čo-to vo svojich nohách. Ako by aj nie, keď ako dobrovoľný pútnik prešiel rôzne časti sveta a o svojich zážitkoch sa so svojimi čitateľmi podelil v troch knihách, pričom tú štvrtú usilovne pripravuje. V čase, kedy je okolo cestovania vďaka ére sociálnych sietí celosvetový hype a v dobe, kedy je dostupnejšie než kedykoľvek predtým, sa rozmohol aj trend tzv. cestovateľských blogov, resp. cestovateľov, ktorí svoje zážitky, postrehy, ale aj návody šíria prostredníctvom internetu medzi ľudí, ktorí by ich radi napodobnili. Vyniknúť v tejto konkurencii je preto viac ako náročné. Pýtate sa, ako sa to Ladislavovi Ziburovi podarilo? Mal 22 rokov, keď sa jedného dňa zbalil a opustil pohodlie Českej republiky, aby sa pešo, iba s 12-kilogramovým batohom na chrbte, vydal na púť do Jeruzalema. Bez mapy prešiel 1400 kilometrov naprieč Tureckom a Izraelom. Stretol množstvo ľudí, ktorí ho niečím zaujali, ktorí mu pomohli a ktorí mu ukázali, že bez ohľadu na vieru, národnosť a kultúru sme si všetci viac-menej podobní. Opis jednotlivých dní popretkávaný láskavým humorom, zdravou dávkou cynizmu a pozitívneho nadhľadu na svet, mu vyniesol úspech s prvotinou 40 dní pešo do Jeruzalema. V podobnom duchu a s rovnakým (ak nie ešte väčším) úspechom sa niesli aj zápisky z putovania po Nepále a Číne (Pešo medzi budhistami a komunistami), resp. po území Arménska, Gruzínska a Náhorného Karabachu (Už nikdy pešo po Arménsku a Gruzínsku). Nakoľko som mal tú možnosť zažiť autora naživo a navštíviť jednu z jeho množstva prednášok, pri tejto príležitosti si dovolím trochu netradične podať svedectvo o tom, kto Ladislav Zibura podľa jeho vlastných slov je a ako ho vnímam ja. Pretože sa to stotožňuje aj s mojim názorom na jeho knihy. Musím povedať, že zaujať cestovateľskými projekciami inak ako krásnymi fotografiami a zaujímavými faktami o tej-ktorej krajine, dokáže skutočne svojsky snáď len Zibura. Ruku na srdce, koľkí z vás by pri tejto príležitosti narážky, napríklad, na pedofíliu, a to tak, aby to nikoho neurazilo? Chvíľami človek nadobudne pocit, že sa ocitol na akomsi cestovateľskom stand-upe. A ono to funguje dokonale. Pretože ja ako divák nepotrebujem vedieť o tom, čo zažil cestovateľ sám a podal to už predo mnou niekoľkým stovkám / tisícom divákov naprieč krajinou. Potrebujem to prežiť ja sám. Na spomínanej besede tomu presne tak bolo. Cestovanie po vlastných má jednu obrovskú výhodu – dostanete sa tam, kam by ste sa za iných okolností nedostali a danú krajinu spoznáte v úplne inom svetle ako s použitím bežne dostupných dopravných prostriedkov, prípadne so sprievodcom. Pútnik, Zibura nevynímajúc, sa od bežného turistu líši tým, že nemá plán. Vie, kam sa chce dodať, ale spôsob, akým sa mu to podarí a to, čo pri tom uvidí, necháva otvorené. Čítanie ktorejkoľvek z trojice Ziburových kníh by som v gastronomickom svete prirovnal jedeniu segedínskeho guľáša v reštaurácii ocenenej hviezdičkou od Michelina. Myslíte si, že viete, do čoho idete, ale realita vás poriadne prefacká. V tomto prípade pozitívne, pretože cestopisy nepatria medzi najpredávanejšie literárne žánre, obzvlášť na Slovensku či v Česku. Rodák z Českých Budějovíc je v našich končinách zjavom, a to v tom najlepšom zmysle slova. Už teraz sa teším na jeho ďalšiu knihu. Dovtedy máte čas dobehnúť zameškané a začítať sa do jeho dobrodružstiev. Neoľutujete.