Jediné, čo som o autorovi vedela, bolo to, že Michael Farquhar je bývalým pisateľom a editorom The Washington Post a najpredávanejším autorom mnohých kníh (ktoré som nikdy nečítala). Ale anotácia vyzerala tak zaujímavo, že som po nej musela siahnuť. Verila som, že ma vytrhne z pazúrov zlej nálady a že sa zasmejem. Potrebovala som to ako soľ. Ako to dopadlo? Je to naozaj také vtipné a hrozné, aby ste zabudli na vlastné problémy, ktoré v živote riešite? Hneď ako som si prečítala zopár strán, som dospela k názoru, že musíte byť škodoradostný typ človeka a veľmi obľubovať čierny humor, aby ste sa dokázali permanentne smiať. Mne to nešlo. Nedokázala som sa radovať z nešťastia druhého, aj keď bol ten niekto zloduch, a spisovateľov podpichovačný štýl ma niekedy vytáčal. Hlavne, keď za svoju smrť, chudáci, nemohli. Mala som pocit, že Michael si zo všetkého robil žarty a mne sa to zdalo na hrane. No ako sa hovorí: sto ľudí, sto chutí. Možno mám tento pocit len ja. Možno ma ani Den blbec nezachránil pred zlou náladou. Ak by som to čítala inokedy, asi by sa moje emócie líšili. To však teraz neviem posúdiť. Niečo sa mi ale na knihe páčilo. Smiala som sa vtedy, keď sa zasmiať dalo. Napríklad na starostovi Washingtonu, ktorý povedal vetu z mojej prvej ukážky, a hneď nato, ani nie o dva týždne potom, bol prichytený pri čine. Život je nevyspytateľný. Nikdy nehovor nikdy. Niektorí ľudia si boli sebou príliš istí a dostali to, čo si zaslúžili. V tých momentoch som si vravela, že spravodlivosť predsa len existuje. Niektorých mi ľúto nebolo – ak teda nezomreli, a dostali iba príučku. Nemali robiť hlúposti. Táto kniha je dobrá v tom, že je naozaj kalendárom. Je rozdelená na väčšie celky – mesiace – a menšie – dni. Autor urobil výbornú prácu. Ani si nechcem pomyslieť, koľko námahy a času ho to stálo. Našiel situáciu na každý jeden deň v roku. Ako vidíte v druhej ukážke, pri každom „príbehu“ je vždy deň, mesiac a rok, kedy sa daná udalosť stala. Keď si napríklad pozeráme 20. máj, dozvedáme sa, aká nepríjemná vec sa niekomu v minulosti v ten istý deň prihodila. Takto pokračujeme chronologicky až na koniec kalendárneho roka. Den blbec zhromaždil všetky hrozné situácie z histórie, aby nám mohol povedať, že na tom nie sme až tak príšerne, ako sa môže zdať. Účel to splnilo. Zistíme, že naše problémy sú niekedy malicherné. Ak však nejde o život, nejde o nič. No niektorí protagonisti z diela si ani toto povedať nemohli. Z toho vyplýva, že na vás môže kniha opačne vplývať. Záleží na vašej povahe, či sa budete smiať, alebo vám bude tých ľudí ľúto. Možno si zoberiete niečo z každej emócie. Ja vás iba vopred upozorňujem, aby ste neočakávali stály smiech. Síce sa Michael permanentne snažil o humorný podtón, podľa mňa to v niektorých situáciách vhodné nebolo. Môj názor je, že občas balansoval na hrane.